Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 78/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., zastúpeného

advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, Park Angelinum 4, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 a práv podľa v spojení s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2013 faxom a 5. decembra 2013 poštou doručená sťažnosť R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a a 2 v spojení s a 2

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a čl. 3 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vo voľbách do orgánov

samosprávy mesta Levoča konaných 27. novembra 2010, riadne zvolený za poslanca

Mestského zastupiteľstva mesta Levoča (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“). Právoplatným

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 5. októbra 2012 v konaní vedenom pod

sp. zn. bola schválená dohoda o vine a treste, podľa ktorej sťažovateľ

spáchal prečin podplácania podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ bol odsúdený

na výkon trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom mu však bol výkon uloženého

trestu podľa podmienečne odložený.

Sťažovateľ uvádza, že na 33. zasadnutí mestského zastupiteľstva 25. októbra 2012

„bolo prijaté uznesenie č. 4, ktorým mestské zastupiteľstvo v Levoči berie na vedomie zánik

mandátu poslanca MZ p. R. Č.“. Z obsahu príloh sťažnosti zároveň vyplýva, že uznesením

č. 5 mestského zastupiteľstva prijatým na tom istom zasadnutí mestské zastupiteľstvo vzalo

na vedomie zloženie sľubu ďalšieho poslanca.

Sťažovateľ podal proti mestu Levoča a jeho mestskému zastupiteľstvu návrh

na ochranu pred nezákonným zásahom, v ktorom tvrdil, že postup mesta Levoča

a mestského zastupiteľstva je v rozpore so zákonom a porušuje jeho základné právo

zaručené v , podľa ktorého občania majú za rovnakých podmienok

prístup k voleným a iným verejným funkciám. Sťažovateľ poukazuje na znenie § 25 ods. 2

písm. d) o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), podľa ktorého mandát

poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva zaniká právoplatným odsúdením

za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu

odňatia slobody nebol podmienečne odložený. Súčasne sťažovateľ poukazuje na § 2 ods. 2

o voľbách do orgánov samosprávy obcí

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do orgánov samosprávy obcí“),

podľa ktorého prekážkou vo výkone volebného práva je zákonom ustanovené obmedzenie

osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudí [písm. a)], výkon trestu odňatia slobody

[písm. b)], výkon základnej vojenskej služby, náhradnej vojenskej služby alebo

zdokonaľovacej služby, a to v prípade, ak to vyžaduje plnenie úloh podľa osobitných

predpisov [písm. c)], a pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony

[písm. d)].

Podľa sťažovateľa má byť § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení vykladaný

tak, že podmienka výkonu trestu odňatia slobody sa vzťahuje na obe alternatívy, teda

aj na právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin alebo právoplatné odsúdenie za trestný

čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený. Zákonodarca tak

ustanovil ako jednu z prekážok voliteľnosti, teda práva byť volený, výkon trestu odňatia

slobody, a to bez ohľadu na zavinenie (úmyselné, či nedbanlivostné) pri spáchaní trestného

činu. Vzhľadom na to odsúdenie za trestný čin, pokiaľ došlo k podmienečnému odkladu

trestu odňatia slobody, nie je podľa sťažovateľa prekážkou na uplatnenie práva byť volený,

a to ani pri odsúdení za úmyselný trestný čin.

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že zákonná úprava týkajúca sa poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky, pokiaľ ide o zánik mandátu, je skoro identická s úpravou

obsiahnutou v zákone o obecnom zriadení. Podľa zákona o obecnom zriadení však navyše

zaniká mandát poslanca „právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo

právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne

odložený“, pričom v predmetnom ustanovení sa pred slovom „alebo“ nenachádza čiarka,

a preto sa podľa sťažovateľa jedna z podmienok „ak výkon trestu odňatia slobody nebol

podmienečne odložený“ spája tak „s právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin“, ako

aj „s právoplatným odsúdením za trestný čin“.

Sťažovateľ vyjadruje názor, že „Iným výkladom by došlo k absurdnému záveru,

pretože právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin aj v prípade, ak by došlo

k podmienečnému odloženiu výkonu trestu odňatia slobody, by viedlo k zániku mandátu

poslanca, ale zároveň by neviedlo k prekážke výkonu volebného práva pri pasívnom

volebnom práve, takže kandidovať by tak mohol aj za úmyselný trestný čin odsúdený

kandidát, u ktorého by bol podmienečne odložený výkon trestu odňatia slobody, a ak by

získal dostatok hlasov, bol by zvolený a vykonával mandát poslanca obecného (mestského)

zastupiteľstva. Súčasne ale iná osoba právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,

u ktorej by bol podmienečne odložený výkon trestu odňatia slobody, by vykonávať mandát

nemohla. Takýto výklad by viedol k diskriminácii poslancov odsúdených za trvania funkcie

v porovnaní s poslancami odsúdenými ešte pred voľbami, pričom samotné skutky by

dokonca mohli nastať v tom istom reálnom čase. V konečnom dôsledku by tak dvaja

páchatelia zúčastnení na spáchaní toho istého skutku a obaja odsúdení s podmienečným

odkladom výkon trestu odňatia slobody boli postavení v oblasti politických práv

do nerovnakého postavenia, keď by u jedného z nich zanikol mandát poslanca mestského

zastupiteľstva a druhý z nich by kandidoval vo voľbách a po zvolení sa ujal výkonu

poslaneckého mandátu.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Podľa napadnutého

rozsudku krajského súdu «Od účinnosti zákona o obecnom zriadení došlo k viacerým

zmenám v zákonnej úprave zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva. Zániku

mandátu spojený s výkonom trestu odňatia slobody zákon upravoval až od svojej účinnosti

od 19. 09. 1994 odkazom na osobitné právne predpisy, a to o

voľbách do orgánov samosprávy. Od 28. 07. 1998 zákon spájal zánik mandátu s

právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že

mandát zanikol bez ohľadu na to, či za úmyselný trestný čin bol uložený podmienečný alebo

nepodmienečný trest odňatia slobody. S účinnosťou od 01. 01. 2002 zákonodarca k tejto

dikcii pridal ďalšiu právnu skutočnosť, s ktorou je spojený zánik mandátu poslanca, a to

právoplatné odsúdenie za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne

odložený.

Podľa názoru súdu úmyslom zákonnej úpravy nebolo „zmäkčovanie“ podmienok

zániku mandátu poslanca tým, že mandát by v prípade uloženia podmienečného trestu

odňatia slobody za úmyselný trestný čin bol ponechaný a iba v prípadoch uloženia

nepodmienečného trestu odňatia slobody, či za úmyselný alebo za trestný čin

„nedbanlivostný“ by mandát poslanca zanikol. Taký výklad by bol v rozpore s obsahom

mandátu poslanca a tiež v rozpore s posudzovaním stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť

trestných činov spáchaných úmyselne a spáchaných z nedbanlivosti – či už vedomej alebo

nevedomej.

Súd je preto toho názoru, že ustanovenie § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom

zriadení treba vykladať tak, že mandát poslanca zaniká právoplatným odsúdením

za úmyselný trestný čin bez ohľadu na to, aký bol trest v odsudzujúcom rozsudku uložený,

pričom ďalšia časť tohto ustanovenia za spojkou „alebo“ sa vzťahuje na právoplatné

odsúdenia za trestné činy neúmyselnej povahy, za podmienky, že za tento trestný čin nebol

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Pretože navrhovateľ bol odsúdený

za úmyselný trestný čin, nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku zanikol jeho

poslanecký mandát v Mestskom zastupiteľstve mesta Levoča. Napadnuté uznesenie

mestského zastupiteľstva, ktorým bol vzatý na vedomie zánik mandátu poslanca

navrhovateľa v mestskom zastupiteľstve, nie je preto nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy. Návrh navrhovateľa súd z týchto dôvodov ako nedôvodný zamietol.».

Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu a s postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, nesúhlasí, tvrdiac, že nimi došlo k porušeniu princípu

kontradiktórnosti konania a k porušeniu práva na prístup k súdu, a namieta aj arbitrárnosť

napadnutého rozsudku.

K porušeniu princípu kontradiktórnosti konania malo dôjsť podľa sťažovateľa tým,

že „sa nemal možnosť oboznámiť so všetkými vyjadreniami odporcov v konaní. Súd mu ich

ani len nedoručoval, akurát mu jedno z nich prečítal na pojednávaní. Ide tak o porušenie

princípu rovnosti zbraní, a teda aj rovnosti účastníkov konania.“.

K porušeniu práva na prístup k súdu sťažovateľ uvádza, že „nemal priestor pre

zhrnutie svojej právnej argumentácie v tzv. záverečnej reči, súd ani nerozhodol uznesením

o ukončení dokazovania“.

Namietanú arbitrárnosť napadnutého rozsudku sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa

krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou o nesprávnom výklade ustanovení zákona

o obecnom zriadení a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí, najmä vzhľadom

na porušenie .

Podľa názoru sťažovateľa mesto Levoča tým, že mu zamedzilo výkon práv

a povinností poslanca mestského zastupiteľstva a prostredníctvom svojho orgánu –

mestského zastupiteľstva, vzalo na vedomie zánik jeho mandátu, uprelo mu právo výkonu

funkcie poslanca mestského zastupiteľstva, čím malo byť porušené aj jeho základné právo

zaručené v .

Sťažovateľ v sťažnosti zastáva názor, že sa podmienka uvedená v § 25 ods. 2

písm. d) zákona o obecnom zriadení spočívajúca v podmienečnom odklade výkonu trestu

odňatia slobody vzťahuje aj na právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin, nielen

na právoplatné odsúdenie za (iný) trestný čin. Sťažovateľ je toho názoru, že „postup

mesta..., na základe ktorého [mu] bolo... znemožnené uplatňovať a vykonávať mandát

poslanca mestského zastupiteľstva..., bol v rozpore s platným právnym poriadkom

Slovenskej republiky. Porušením prístupu k verejnej funkcii dochádza aj k porušeniu čl. 12

ods. 1 a ods. 2 , pretože podmienka rovnosti pri výkone politických práv sa

nepochybne vzťahuje aj na výkon funkcie poslanca mestského zastupiteľstva... Sťažovateľ sa

domáha súdnej ochrany z dôvodu, že sa mu bráni riadne vykonávať mandát poslanca

mestského zastupiteľstva, a tým aj riadne uplatňovať tento mandát.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. Č. na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky, základné právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a zásahu

orgánu verejnej správy podľa a právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -56 zo dňa

05. 09. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo R. Č. na prístup za rovnakých podmienok k voleným a iným

verejným funkciám zaručené v rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

3. Právo R. Č. na slobodné voľby podľa čl. 3 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

4. Právo R. Č. na rovnaké zaobchádzanie vyplývajúce z princípu rovnosti

a nediskriminácie podľa a ods. 2 a zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené

bolo.

5. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -56

zo dňa 05. 09. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť R. Č. náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. Štefana Kseňáka, so sídlom Park Angelinum 4, 040 01

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

S ohľadom na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

namietajúceho porušenie jeho základných práv podľa a čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s a 2 , ako aj práv podľa v spojení s dohovoru

a čl. 3 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 3 dodatkového protokolu vysoké zmluvné strany sa zaväzujú konať

v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré

zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu procesných postupov (princípu

kontradiktórnosti a neumožneniu prednesenia záverečnej reči), a tým aj k porušeniu

základných práv podľa a 2 sťažovateľ uviedol, že k porušeniu princípu

kontradiktórnosti konania malo dôjsť tým, že „sa nemal možnosť oboznámiť so všetkými

vyjadreniami odporcov v konaní. Súd mu ich ani len nedoručoval, akurát mu jedno z nich

prečítal na pojednávaní. Ide tak o porušenie princípu rovnosti zbraní, a teda aj rovnosti

účastníkov konania.“. K porušeniu práva na prístup k súdu sťažovateľ uvádza, že „nemal

priestor pre zhrnutie svojej právnej argumentácie v tzv. záverečnej reči, súd ani nerozhodol

uznesením o ukončení dokazovania“.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci

Hudáková a ostatní proti Slovensku z 27. 4. 2010, č. sťažnosti 23083/05), ako aj

z rozhodovacej činnosti ústavného súdu () vyplýva povinnosť súdu zasielať

účastníkom konania procesné vyjadrenia (z uvedenej judikatúry vyplýva povinnosť zasielať

vyjadrenia k odvolaniu, resp. k dovolaniu).

Bez ohľadu na to, že povinnosť zasielať procesné vyjadrenia jednotlivých účastníkov

iným účastníkom potvrdená uvedenou rozhodovacou činnosťou sa nevzťahuje len na tie

písomnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, je pre konanie o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podstatné, aby namietané

procesné pochybenie dosiahlo určitý ústavnoprávny rozmer.

Sťažovateľ okrem všeobecných námietok procesného nedostatku vôbec neuviedol, či

a aký mohol mať predmetný nedostatok význam pre rozhodnutie vo veci, o aké vyjadrenie,

s ktorým sťažovateľ nemal byť oboznámený ani na ústnom pojednávaní, išlo, či vôbec bolo

vykonávané dokazovanie [ (ďalej len „OSP“)]. Nie je

úlohou ústavného súdu iba na základe všeobecnej námietky sťažovateľa, zastúpeného

kvalifikovaným právnym zástupcom, preskúmať celý postup súdu v konaní, ktoré

predchádzalo napadnutému rozsudku.

Zároveň ústavný súd musel zohľadniť aj tú skutočnosť, že krajský súd konal v rámci

správneho súdnictva, kde nevystupuje ako „skutkový súd“ (súd zisťujúci skutkový stav), ale

preskúmava postup orgánov verejnej správy a jeho zákonnosť a procesný postup vykazuje

určité osobitosti (napríklad osobitnú úpravu vyjadrení účastníkov konania na účely

pojednávania podľa ).

K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ). Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti

ústavný súd nezistil, že by mohol byť namietaným procesným pochybením dosiahnutý

vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. S námietkami sťažovateľa sa nestotožnil

a dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by postupom krajského súdu mohlo dôjsť

k porušeniu základného práva podľa a 2 , resp. práva podľa

dohovoru.

Rovnaký záver platí pre námietku, že nemal priestor na zhrnutie svojich tvrdení

vo forme záverečnej reči.

Podstata ďalšej argumentácie sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému rozsudku

krajského súdu spočíva v tom, že výklad § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení,

ku ktorému dospel krajský súd, má porušovať jeho označené práva, keďže napríklad vedie

k rozdielnym podmienkam kladeným na prístup k volenej funkcii poslanca obecného

(mestského) zastupiteľstva a podmienkam kladeným na samotný výkon funkcie poslanca

obecného (mestského) zastupiteľstva, resp. podmienkam na zánik funkcie poslanca. Podľa

sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu vedie k záveru, že dve osoby, ktoré sú

odsúdené za trestný čin s podmienečným odkladom výkonu trestu, sú v rozdielnom

postavení vo vzťahu k prístupu k volenej funkcii poslanca obecného (mestského)

zastupiteľstva, a to v závislosti od toho, v ktorom momente došlo k ich odsúdeniu.

Krajský súd sa s názorom sťažovateľa nestotožnil a dospel k záveru, že aj

právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin bez ohľadu na uložený trest vedie v zmysle

§ 2 ods. 2 písm. b) v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí k zániku

mandátu poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva.

Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí prekážkou

vo výkone volebného práva je... výkon trestu odňatia slobody...

Podľa § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí za poslanca obecného

(mestského) zastupiteľstva... môže byť zvolený volič, u ktorého nenastali prekážky

vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 2 písm. b)...

Podľa § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení mandát poslanca zaniká

právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný

čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený...

Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s trestnoprávnou sankciou uloženou fyzickej

osobe sú podmienky prístupu k volenej funkcii poslanca obecného (mestského)

zastupiteľstva (§ 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí)

a podmienky pre jeho zotrvanie vo funkcii [§ 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení]

uvedenými právnymi predpismi upravené rozdielne. Krajský súd v napadnutom rozsudku

tento rozdiel nespochybnil. Podľa § 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov

samosprávy obcí je prekážkou pasívneho volebného práva výkon trestu odňatia slobody, ale

v zmysle § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení podľa napadnutého rozsudku

krajského súdu mandát poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva zaniká aj bez toho,

aby nastúpil výkon trestu odňatia slobody, a to v prípade, ak bol obecný poslanec

právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný

čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený.

Ústavný súd poukazuje na výsledky svojej rozhodovacej činnosti (nález sp. zn.

z 11. februára 2009), podľa ktorej možnosť kandidovať znamená i možnosť

stať sa poslancom zastupiteľského zboru, resp. starostom (primátorom) či predsedom

samosprávneho kraja, a tým sa zvlášť intenzívne podieľať na správe vecí verejných

a výkone verejnej moci. Táto miera a intenzita správy vecí verejných a výkonu verejnej

moci by mala byť v zásade odopretá osobám vo výkone trestu odňatia slobody, teda

právoplatne odsúdeným za nie „bagateľné“ veci. Znemožnenie výkonu pasívneho

volebného práva osobám, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, za rovnakých

podmienok ako ostatným kandidátom, je vlastné obmedzeniu osobnej slobody, v ktorom

spočíva trest odňatia slobody. Ustanovenie prekážky výkonu ich volebného práva

do orgánov samosprávy obce má preto svoje logické a pritom aj legitímne zdôvodnenie.

Ústavný súd taktiež pripomína, že je viazaný ústavnou a zákonnou úpravou

jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom, nie je v konaní o individuálnej sťažnosti

oprávnený skúmať súlad ustanovení právneho predpisu nižšej právnej sily s

(vychádzajúc z prezumpcie jeho ústavnosti), resp. musel by takúto sťažnosť odmietnuť

(). Ústavný súd je ale aj v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby povinný skúmať, či napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa vrátane toho, či výklad zaujatý krajským súdom

spĺňa podmienky ústavne súladného výkladu predmetných ustanovení zákona o obecnom

zriadení a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí so zreteľom na označené základné

práva a s ohľadom na uvedené postavenie ústavného súdu v systéme súdnictva.

Ústavný súd sa s námietkami sťažovateľa nestotožnil. V prvom rade ústavný súd

nepovažuje situácie upravené § 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy

obcí a situáciu podľa § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení za rovnaké.

Vzhľadom na rozdielnu mieru demokratickej kontroly pri prístupe k volenej funkcii a pri jej

výkone existujú legitímne dôvody na rozdiely medzi podmienkami prístupu k funkcii

(§ 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí) a podmienkami

na zotrvanie vo funkcii [§ 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení]. Rozdiel je

zvýraznený tým, že v prvom prípade je prekážkou pasívneho (rovnako ako aj aktívneho)

volebného práva výkon trestu odňatia slobody trvajúci v čase voľby (demokratickú

legitimitu odvodzuje volený funkcionár od volieb, pre ktoré sú relevantné okolnosti v čase

ich konania), v druhom prípade dochádza k právoplatnému odsúdeniu až počas výkonu

volenej funkcie, teda až po konaní volieb.

S námietkou rozdielnej právnej úpravy rovnakých situácií sa ústavný súd nestotožnil,

a to práve z dôvodu odlišnosti upravovaných situácií. Navyše je legitímne, ak zákonodarca

ustanoví prekážky, ktoré vedú k strate mandátu a zániku volenej funkcie, a ak tieto

spočívajú v dostatočne závažných dôvodoch (m. m. ), a to aj v prípade, ak by sa

dotknutá osoba (poslanec mestského zastupiteľstva, ktorému by zanikol mandát) napriek

týmto prekážkam mohla opätovne uchádzať o volenú funkciu a o dôveru voličov, ktorí sa

budú rozhodovať už so znalosťou tejto prekážky.

Podľa názoru ústavného súdu podmienky obmedzenia prístupu k volenej funkcii

(poslancovi mestského zastupiteľstva) a podmienky zotrvania v tejto funkcii nemusia byť

upravené totožným spôsobom, a preto krajský súd postupoval ústavne udržateľným

spôsobom, ak svojím výkladom tieto rozdiely zohľadnil. Ich rozdielna úprava a jej aplikácia

v okolnostiach danej veci preto nemôže viesť ani k porušeniu princípu rovnosti a zásady

nediskriminácie podľa a 2 a k porušeniu zákazu diskriminácie podľa

dohovoru v spojení so základným právom podľa . Výklad

krajského súdu preto neodporuje vyjadreniu ani účelu a zmyslu aplikovaných noriem

príslušných ustanovení zákona o obecnom zriadení a zákona o voľbách do samosprávy obcí

(vykladaných v súlade s uvedenými základnými právami), a preto nie je takým ústavne

nekonformným výkladom, ktorým by krajský súd mohol porušiť základné právo

sťažovateľa podľa a 2 alebo právo podľa dohovoru. Ústavný

súd napokon dodáva, že sa plne stotožňuje aj s tým, ako krajský súd uplatnil historický

výklad zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí vo väzbe na výklad § 25 ods. 2

písm. d) zákona o obecnom zriadení.

Zároveň krajský súd v napadnutom rozsudku dal odpoveď na relevantné námietky

sťažovateľa a z pohľadu ústavného súdu obsahuje napadnutý rozsudok dostatok dôvodov

na jeho záver.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na slobodné voľby

zaručeného čl. 3 dodatkového protokolu uvádza, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a uvedeným základným právom nie je príčinná súvislosť, keďže zánik

mandátu poslanca obecného zastupiteľstva nespadá pod vecnú pôsobnosť práva upraveného

v uvedenom článku dodatkového protokolu týkajúceho sa povinnosti štátu zabezpečiť

v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré

zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založený napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj celé odôvodnenie tohto rozsudku, sú

z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nie sú dané skutočnosti,

ktoré by signalizovali, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo dôjsť k vysloveniu

porušenia základných práv sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 dohovoru v spojitosti s právom podľa čl. 3 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1 a 2

a dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory krajského súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého

rozsudku krajského súdu, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014