Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 78/2014
PDF · 337.68 KB
No categories available
IV. ÚS 78/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., zastúpeného
advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, Park Angelinum 4, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 S 341/2012 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2013 faxom a 5. decembra 2013 poštou doručená sťažnosť R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“,
v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a čl. 3 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 S 341/2012 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vo voľbách do orgánov
samosprávy mesta Levoča konaných 27. novembra 2010, riadne zvolený za poslanca
Mestského zastupiteľstva mesta Levoča (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“). Právoplatným
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 5. októbra 2012 v konaní vedenom pod
sp. zn. BB-4 T 42/2012 bola schválená dohoda o vine a treste, podľa ktorej sťažovateľ
spáchal prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol odsúdený
na výkon trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom mu však bol výkon uloženého
trestu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený.
Sťažovateľ uvádza, že na 33. zasadnutí mestského zastupiteľstva 25. októbra 2012
„bolo prijaté uznesenie č. 4, ktorým mestské zastupiteľstvo v Levoči berie na vedomie zánik
mandátu poslanca MZ p. R. Č.“. Z obsahu príloh sťažnosti zároveň vyplýva, že uznesením
č. 5 mestského zastupiteľstva prijatým na tom istom zasadnutí mestské zastupiteľstvo vzalo
na vedomie zloženie sľubu ďalšieho poslanca.
Sťažovateľ podal proti mestu Levoča a jeho mestskému zastupiteľstvu návrh
na ochranu pred nezákonným zásahom, v ktorom tvrdil, že postup mesta Levoča
a mestského zastupiteľstva je v rozpore so zákonom a porušuje jeho základné právo
zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy, podľa ktorého občania majú za rovnakých podmienok
prístup k voleným a iným verejným funkciám. Sťažovateľ poukazuje na znenie § 25 ods. 2
písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), podľa ktorého mandát
poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva zaniká právoplatným odsúdením
za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu
odňatia slobody nebol podmienečne odložený. Súčasne sťažovateľ poukazuje na § 2 ods. 2
zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do orgánov samosprávy obcí“),
podľa ktorého prekážkou vo výkone volebného práva je zákonom ustanovené obmedzenie
osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudí [písm. a)], výkon trestu odňatia slobody
[písm. b)], výkon základnej vojenskej služby, náhradnej vojenskej služby alebo
zdokonaľovacej služby, a to v prípade, ak to vyžaduje plnenie úloh podľa osobitných
predpisov [písm. c)], a pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony
[písm. d)].
Podľa sťažovateľa má byť § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení vykladaný
tak, že podmienka výkonu trestu odňatia slobody sa vzťahuje na obe alternatívy, teda
aj na právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin alebo právoplatné odsúdenie za trestný
čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený. Zákonodarca tak
ustanovil ako jednu z prekážok voliteľnosti, teda práva byť volený, výkon trestu odňatia
slobody, a to bez ohľadu na zavinenie (úmyselné, či nedbanlivostné) pri spáchaní trestného
činu. Vzhľadom na to odsúdenie za trestný čin, pokiaľ došlo k podmienečnému odkladu
trestu odňatia slobody, nie je podľa sťažovateľa prekážkou na uplatnenie práva byť volený,
a to ani pri odsúdení za úmyselný trestný čin.
Sťažovateľ poukázal tiež na to, že zákonná úprava týkajúca sa poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky, pokiaľ ide o zánik mandátu, je skoro identická s úpravou
obsiahnutou v zákone o obecnom zriadení. Podľa zákona o obecnom zriadení však navyše
zaniká mandát poslanca „právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo
právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne
odložený“, pričom v predmetnom ustanovení sa pred slovom „alebo“ nenachádza čiarka,
a preto sa podľa sťažovateľa jedna z podmienok „ak výkon trestu odňatia slobody nebol
podmienečne odložený“ spája tak „s právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin“, ako
aj „s právoplatným odsúdením za trestný čin“.
Sťažovateľ vyjadruje názor, že „Iným výkladom by došlo k absurdnému záveru,
pretože právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin aj v prípade, ak by došlo
k podmienečnému odloženiu výkonu trestu odňatia slobody, by viedlo k zániku mandátu
poslanca, ale zároveň by neviedlo k prekážke výkonu volebného práva pri pasívnom
volebnom práve, takže kandidovať by tak mohol aj za úmyselný trestný čin odsúdený
kandidát, u ktorého by bol podmienečne odložený výkon trestu odňatia slobody, a ak by
získal dostatok hlasov, bol by zvolený a vykonával mandát poslanca obecného (mestského)
zastupiteľstva. Súčasne ale iná osoba právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,
u ktorej by bol podmienečne odložený výkon trestu odňatia slobody, by vykonávať mandát
nemohla. Takýto výklad by viedol k diskriminácii poslancov odsúdených za trvania funkcie
v porovnaní s poslancami odsúdenými ešte pred voľbami, pričom samotné skutky by
dokonca mohli nastať v tom istom reálnom čase. V konečnom dôsledku by tak dvaja
páchatelia zúčastnení na spáchaní toho istého skutku a obaja odsúdení s podmienečným
odkladom výkon trestu odňatia slobody boli postavení v oblasti politických práv
do nerovnakého postavenia, keď by u jedného z nich zanikol mandát poslanca mestského
zastupiteľstva a druhý z nich by kandidoval vo voľbách a po zvolení sa ujal výkonu
poslaneckého mandátu.“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Podľa napadnutého
rozsudku krajského súdu «Od účinnosti zákona o obecnom zriadení došlo k viacerým
zmenám v zákonnej úprave zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva. Zániku
mandátu spojený s výkonom trestu odňatia slobody zákon upravoval až od svojej účinnosti
od 19. 09. 1994 odkazom na osobitné právne predpisy, a to zákon č. 346/1990 Zb. o
voľbách do orgánov samosprávy. Od 28. 07. 1998 zákon spájal zánik mandátu s
právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že
mandát zanikol bez ohľadu na to, či za úmyselný trestný čin bol uložený podmienečný alebo
nepodmienečný trest odňatia slobody. S účinnosťou od 01. 01. 2002 zákonodarca k tejto
dikcii pridal ďalšiu právnu skutočnosť, s ktorou je spojený zánik mandátu poslanca, a to
právoplatné odsúdenie za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne
odložený.
Podľa názoru súdu úmyslom zákonnej úpravy nebolo „zmäkčovanie“ podmienok
zániku mandátu poslanca tým, že mandát by v prípade uloženia podmienečného trestu
odňatia slobody za úmyselný trestný čin bol ponechaný a iba v prípadoch uloženia
nepodmienečného trestu odňatia slobody, či za úmyselný alebo za trestný čin
„nedbanlivostný“ by mandát poslanca zanikol. Taký výklad by bol v rozpore s obsahom
mandátu poslanca a tiež v rozpore s posudzovaním stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť
trestných činov spáchaných úmyselne a spáchaných z nedbanlivosti – či už vedomej alebo
nevedomej.
Súd je preto toho názoru, že ustanovenie § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom
zriadení treba vykladať tak, že mandát poslanca zaniká právoplatným odsúdením
za úmyselný trestný čin bez ohľadu na to, aký bol trest v odsudzujúcom rozsudku uložený,
pričom ďalšia časť tohto ustanovenia za spojkou „alebo“ sa vzťahuje na právoplatné
odsúdenia za trestné činy neúmyselnej povahy, za podmienky, že za tento trestný čin nebol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Pretože navrhovateľ bol odsúdený
za úmyselný trestný čin, nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku zanikol jeho
poslanecký mandát v Mestskom zastupiteľstve mesta Levoča. Napadnuté uznesenie
mestského zastupiteľstva, ktorým bol vzatý na vedomie zánik mandátu poslanca
navrhovateľa v mestskom zastupiteľstve, nie je preto nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy. Návrh navrhovateľa súd z týchto dôvodov ako nedôvodný zamietol.».
Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu a s postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, nesúhlasí, tvrdiac, že nimi došlo k porušeniu princípu
kontradiktórnosti konania a k porušeniu práva na prístup k súdu, a namieta aj arbitrárnosť
napadnutého rozsudku.
K porušeniu princípu kontradiktórnosti konania malo dôjsť podľa sťažovateľa tým,
že „sa nemal možnosť oboznámiť so všetkými vyjadreniami odporcov v konaní. Súd mu ich
ani len nedoručoval, akurát mu jedno z nich prečítal na pojednávaní. Ide tak o porušenie
princípu rovnosti zbraní, a teda aj rovnosti účastníkov konania.“.
K porušeniu práva na prístup k súdu sťažovateľ uvádza, že „nemal priestor pre
zhrnutie svojej právnej argumentácie v tzv. záverečnej reči, súd ani nerozhodol uznesením
o ukončení dokazovania“.
Namietanú arbitrárnosť napadnutého rozsudku sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa
krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou o nesprávnom výklade ustanovení zákona
o obecnom zriadení a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí, najmä vzhľadom
na porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy.
Podľa názoru sťažovateľa mesto Levoča tým, že mu zamedzilo výkon práv
a povinností poslanca mestského zastupiteľstva a prostredníctvom svojho orgánu –
mestského zastupiteľstva, vzalo na vedomie zánik jeho mandátu, uprelo mu právo výkonu
funkcie poslanca mestského zastupiteľstva, čím malo byť porušené aj jeho základné právo
zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy.
Sťažovateľ v sťažnosti zastáva názor, že sa podmienka uvedená v § 25 ods. 2
písm. d) zákona o obecnom zriadení spočívajúca v podmienečnom odklade výkonu trestu
odňatia slobody vzťahuje aj na právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin, nielen
na právoplatné odsúdenie za (iný) trestný čin. Sťažovateľ je toho názoru, že „postup
mesta..., na základe ktorého [mu] bolo... znemožnené uplatňovať a vykonávať mandát
poslanca mestského zastupiteľstva..., bol v rozpore s platným právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Porušením prístupu k verejnej funkcii dochádza aj k porušeniu čl. 12
ods. 1 a ods. 2 Ústavy, pretože podmienka rovnosti pri výkone politických práv sa
nepochybne vzťahuje aj na výkon funkcie poslanca mestského zastupiteľstva... Sťažovateľ sa
domáha súdnej ochrany z dôvodu, že sa mu bráni riadne vykonávať mandát poslanca
mestského zastupiteľstva, a tým aj riadne uplatňovať tento mandát.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo R. Č. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a zásahu
orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa
05. 09. 2013 porušené bolo.
2. Základné právo R. Č. na prístup za rovnakých podmienok k voleným a iným
verejným funkciám zaručené v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.
3. Právo R. Č. na slobodné voľby podľa čl. 3 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.
4. Právo R. Č. na rovnaké zaobchádzanie vyplývajúce z princípu rovnosti
a nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a zákazu
diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené
bolo.
5. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56
zo dňa 05. 09. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
6. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť R. Č. náhradu trov právneho
zastúpenia na účet advokáta JUDr. Štefana Kseňáka, so sídlom Park Angelinum 4, 040 01
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
S ohľadom na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa
namietajúceho porušenie jeho základných práv podľa a čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru
a čl. 3 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 S 341/2012 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 3 dodatkového protokolu vysoké zmluvné strany sa zaväzujú konať
v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré
zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu procesných postupov (princípu
kontradiktórnosti a neumožneniu prednesenia záverečnej reči), a tým aj k porušeniu
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ uviedol, že k porušeniu princípu
kontradiktórnosti konania malo dôjsť tým, že „sa nemal možnosť oboznámiť so všetkými
vyjadreniami odporcov v konaní. Súd mu ich ani len nedoručoval, akurát mu jedno z nich
prečítal na pojednávaní. Ide tak o porušenie princípu rovnosti zbraní, a teda aj rovnosti
účastníkov konania.“. K porušeniu práva na prístup k súdu sťažovateľ uvádza, že „nemal
priestor pre zhrnutie svojej právnej argumentácie v tzv. záverečnej reči, súd ani nerozhodol
uznesením o ukončení dokazovania“.
Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci
Hudáková a ostatní proti Slovensku z 27. 4. 2010, č. sťažnosti 23083/05), ako aj
z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 51/2011) vyplýva povinnosť súdu zasielať
účastníkom konania procesné vyjadrenia (z uvedenej judikatúry vyplýva povinnosť zasielať
vyjadrenia k odvolaniu, resp. k dovolaniu).
Bez ohľadu na to, že povinnosť zasielať procesné vyjadrenia jednotlivých účastníkov
iným účastníkom potvrdená uvedenou rozhodovacou činnosťou sa nevzťahuje len na tie
písomnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, je pre konanie o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podstatné, aby namietané
procesné pochybenie dosiahlo určitý ústavnoprávny rozmer.
Sťažovateľ okrem všeobecných námietok procesného nedostatku vôbec neuviedol, či
a aký mohol mať predmetný nedostatok význam pre rozhodnutie vo veci, o aké vyjadrenie,
s ktorým sťažovateľ nemal byť oboznámený ani na ústnom pojednávaní, išlo, či vôbec bolo
vykonávané dokazovanie [§ 250i Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Nie je
úlohou ústavného súdu iba na základe všeobecnej námietky sťažovateľa, zastúpeného
kvalifikovaným právnym zástupcom, preskúmať celý postup súdu v konaní, ktoré
predchádzalo napadnutému rozsudku.
Zároveň ústavný súd musel zohľadniť aj tú skutočnosť, že krajský súd konal v rámci
správneho súdnictva, kde nevystupuje ako „skutkový súd“ (súd zisťujúci skutkový stav), ale
preskúmava postup orgánov verejnej správy a jeho zákonnosť a procesný postup vykazuje
určité osobitosti (napríklad osobitnú úpravu vyjadrení účastníkov konania na účely
pojednávania podľa § 250g ods. 1 OSP).
K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08). Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv
alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,
ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti
ústavný súd nezistil, že by mohol byť namietaným procesným pochybením dosiahnutý
vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. S námietkami sťažovateľa sa nestotožnil
a dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by postupom krajského súdu mohlo dôjsť
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Rovnaký záver platí pre námietku, že nemal priestor na zhrnutie svojich tvrdení
vo forme záverečnej reči.
Podstata ďalšej argumentácie sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému rozsudku
krajského súdu spočíva v tom, že výklad § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení,
ku ktorému dospel krajský súd, má porušovať jeho označené práva, keďže napríklad vedie
k rozdielnym podmienkam kladeným na prístup k volenej funkcii poslanca obecného
(mestského) zastupiteľstva a podmienkam kladeným na samotný výkon funkcie poslanca
obecného (mestského) zastupiteľstva, resp. podmienkam na zánik funkcie poslanca. Podľa
sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu vedie k záveru, že dve osoby, ktoré sú
odsúdené za trestný čin s podmienečným odkladom výkonu trestu, sú v rozdielnom
postavení vo vzťahu k prístupu k volenej funkcii poslanca obecného (mestského)
zastupiteľstva, a to v závislosti od toho, v ktorom momente došlo k ich odsúdeniu.
Krajský súd sa s názorom sťažovateľa nestotožnil a dospel k záveru, že aj
právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin bez ohľadu na uložený trest vedie v zmysle
§ 2 ods. 2 písm. b) v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí k zániku
mandátu poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí prekážkou
vo výkone volebného práva je... výkon trestu odňatia slobody...
Podľa § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí za poslanca obecného
(mestského) zastupiteľstva... môže byť zvolený volič, u ktorého nenastali prekážky
vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 2 písm. b)...
Podľa § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení mandát poslanca zaniká
právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný
čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený...
Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s trestnoprávnou sankciou uloženou fyzickej
osobe sú podmienky prístupu k volenej funkcii poslanca obecného (mestského)
zastupiteľstva (§ 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí)
a podmienky pre jeho zotrvanie vo funkcii [§ 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení]
uvedenými právnymi predpismi upravené rozdielne. Krajský súd v napadnutom rozsudku
tento rozdiel nespochybnil. Podľa § 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov
samosprávy obcí je prekážkou pasívneho volebného práva výkon trestu odňatia slobody, ale
v zmysle § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení podľa napadnutého rozsudku
krajského súdu mandát poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva zaniká aj bez toho,
aby nastúpil výkon trestu odňatia slobody, a to v prípade, ak bol obecný poslanec
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný
čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený.
Ústavný súd poukazuje na výsledky svojej rozhodovacej činnosti (nález sp. zn.
PL. ÚS 6/08 z 11. februára 2009), podľa ktorej možnosť kandidovať znamená i možnosť
stať sa poslancom zastupiteľského zboru, resp. starostom (primátorom) či predsedom
samosprávneho kraja, a tým sa zvlášť intenzívne podieľať na správe vecí verejných
a výkone verejnej moci. Táto miera a intenzita správy vecí verejných a výkonu verejnej
moci by mala byť v zásade odopretá osobám vo výkone trestu odňatia slobody, teda
právoplatne odsúdeným za nie „bagateľné“ veci. Znemožnenie výkonu pasívneho
volebného práva osobám, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, za rovnakých
podmienok ako ostatným kandidátom, je vlastné obmedzeniu osobnej slobody, v ktorom
spočíva trest odňatia slobody. Ustanovenie prekážky výkonu ich volebného práva
do orgánov samosprávy obce má preto svoje logické a pritom aj legitímne zdôvodnenie.
Ústavný súd taktiež pripomína, že je viazaný ústavnou a zákonnou úpravou
jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom, nie je v konaní o individuálnej sťažnosti
oprávnený skúmať súlad ustanovení právneho predpisu nižšej právnej sily s ústavou
(vychádzajúc z prezumpcie jeho ústavnosti), resp. musel by takúto sťažnosť odmietnuť
(IV. ÚS 318/2011). Ústavný súd je ale aj v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby povinný skúmať, či napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa vrátane toho, či výklad zaujatý krajským súdom
spĺňa podmienky ústavne súladného výkladu predmetných ustanovení zákona o obecnom
zriadení a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí so zreteľom na označené základné
práva a s ohľadom na uvedené postavenie ústavného súdu v systéme súdnictva.
Ústavný súd sa s námietkami sťažovateľa nestotožnil. V prvom rade ústavný súd
nepovažuje situácie upravené § 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy
obcí a situáciu podľa § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení za rovnaké.
Vzhľadom na rozdielnu mieru demokratickej kontroly pri prístupe k volenej funkcii a pri jej
výkone existujú legitímne dôvody na rozdiely medzi podmienkami prístupu k funkcii
(§ 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí) a podmienkami
na zotrvanie vo funkcii [§ 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení]. Rozdiel je
zvýraznený tým, že v prvom prípade je prekážkou pasívneho (rovnako ako aj aktívneho)
volebného práva výkon trestu odňatia slobody trvajúci v čase voľby (demokratickú
legitimitu odvodzuje volený funkcionár od volieb, pre ktoré sú relevantné okolnosti v čase
ich konania), v druhom prípade dochádza k právoplatnému odsúdeniu až počas výkonu
volenej funkcie, teda až po konaní volieb.
S námietkou rozdielnej právnej úpravy rovnakých situácií sa ústavný súd nestotožnil,
a to práve z dôvodu odlišnosti upravovaných situácií. Navyše je legitímne, ak zákonodarca
ustanoví prekážky, ktoré vedú k strate mandátu a zániku volenej funkcie, a ak tieto
spočívajú v dostatočne závažných dôvodoch (m. m. PL. ÚS 6/08), a to aj v prípade, ak by sa
dotknutá osoba (poslanec mestského zastupiteľstva, ktorému by zanikol mandát) napriek
týmto prekážkam mohla opätovne uchádzať o volenú funkciu a o dôveru voličov, ktorí sa
budú rozhodovať už so znalosťou tejto prekážky.
Podľa názoru ústavného súdu podmienky obmedzenia prístupu k volenej funkcii
(poslancovi mestského zastupiteľstva) a podmienky zotrvania v tejto funkcii nemusia byť
upravené totožným spôsobom, a preto krajský súd postupoval ústavne udržateľným
spôsobom, ak svojím výkladom tieto rozdiely zohľadnil. Ich rozdielna úprava a jej aplikácia
v okolnostiach danej veci preto nemôže viesť ani k porušeniu princípu rovnosti a zásady
nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a k porušeniu zákazu diskriminácie podľa
čl. 14 dohovoru v spojení so základným právom podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Výklad
krajského súdu preto neodporuje vyjadreniu ani účelu a zmyslu aplikovaných noriem
príslušných ustanovení zákona o obecnom zriadení a zákona o voľbách do samosprávy obcí
(vykladaných v súlade s uvedenými základnými právami), a preto nie je takým ústavne
nekonformným výkladom, ktorým by krajský súd mohol porušiť základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd napokon dodáva, že sa plne stotožňuje aj s tým, ako krajský súd uplatnil historický
výklad zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí vo väzbe na výklad § 25 ods. 2
písm. d) zákona o obecnom zriadení.
Zároveň krajský súd v napadnutom rozsudku dal odpoveď na relevantné námietky
sťažovateľa a z pohľadu ústavného súdu obsahuje napadnutý rozsudok dostatok dôvodov
na jeho záver.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na slobodné voľby
zaručeného čl. 3 dodatkového protokolu uvádza, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a uvedeným základným právom nie je príčinná súvislosť, keďže zánik
mandátu poslanca obecného zastupiteľstva nespadá pod vecnú pôsobnosť práva upraveného
v uvedenom článku dodatkového protokolu týkajúceho sa povinnosti štátu zabezpečiť
v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré
zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založený napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj celé odôvodnenie tohto rozsudku, sú
z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nie sú dané skutočnosti,
ktoré by signalizovali, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo dôjsť k vysloveniu
porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojitosti s právom podľa čl. 3 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 14 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne
názory krajského súdu svojimi vlastnými.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého
rozsudku krajského súdu, náhrada trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2014