Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 281/2016
PDF · 243.46 KB
No categories available
I. ÚS 281/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie
slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 95/2015 a jeho uznesením
zo 17. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2016
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 95/2015 a jeho uznesením zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 57/2012 z 19. februára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1
Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol
za zbiehajúcu trestnú činnosť uložený nepodmienečný súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 6 rokov. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
7 To 58/2014 z 12. júna 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) odvolanie sťažovateľa
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Následne podané dovolanie sťažovateľa najvyšší
súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta v prvom rade, že krajský súd sa
vo svojom uznesení podľa jeho názoru nevyjadril k forme výkonu jeho trestu, k uloženiu
ochranného protialkoholického liečenia ani k výroku týkajúceho sa náhrady škody,
v dôsledku čoho „rozhodnutie prvostupňového súdu nikdy nenadobudlo právoplatnosť“.
Poukazuje pritom na povinnosť vyplývajúcu z § 317 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle
ktorej má odvolací súd v prípade odvolania podaného proti výroku o vine preskúmať aj
zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine
svoj podklad. Uvádza tiež, že zmena v obsadení senátu okresného súdu mu v priebehu
konania nebola daná na vedomie a vo vzťahu k novému zloženiu senátu ani nebolo
vykonané poučenie podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku, t. j. či súhlasia s pokračovaním
dokazovania vzhľadom na zmenu zloženia senátu alebo či je potrebné nové dokazovanie
zopakovať. V tejto súvislosti sťažovateľ vyjadril názor, že „obhajca nekoná vo vlastnom
mene, nemá preto oprávnenie bez vedomia obvineného a proti jeho vôli meniť rozsah
písomného súhlasu obvineného“, a vzhľadom na to nový člen senátu okresného súdu
„nebol schopný objektívne hlasovať a rozhodnúť o mojej vine, či nevine, keďže nemohol
vedieť, aké dôkazy boli vykonané v predchádzajúcich HP... a takto vynesený rozsudok je
treba považovať za nezákonný a nespravodlivý“.
Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 4 Tz 9/2006
z 20. júna 2006) obdobne namieta nezákonnosť okresným súdom vykonávaných dôkazov
tvrdiac, že mu neboli doručované žiadne uznesenia o pribratí znalca, a tak mu nebolo
umožnené ani podávať proti týmto uzneseniam sťažnosť, z čoho vyvodzuje naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda, že rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Namieta aj
neprípustnosť zásahu okresného súdu do základných princípov vykonávaného dokazovania
čítaním výpovede svedka z prípravného konania inak ako na návrh niektorej z procesných
strán, čo z ústavného hľadiska možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľ tiež namieta aj porušenie zásady rovnosti zbraní a práva na spravodlivé súdne
konanie poukazujúc na procesný postup najvyššieho súdu, ktorý vyjadrenie okresného
prokurátora k podanému dovolaniu pred svojím rozhodnutím o dovolaní sťažovateľovi ani
jeho právnemu zástupcovi nedoručil na vyjadrenie.
Výšku žiadaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje zásahom do ním
označených práv najvyšším súdom, ktorý „by nemal prehliadať tieto porušenia nižších
všeobecných súdov, ale práve naopak mal by tieto nezákonnosti nižším súdom vytýkať
zrušením ich rozsudkov a tým ich donútiť skvalitniť ich prácu a dodržiavať všetky práva
a zákony, ku ktorým sa Slovenska republika zaviazala. A preto som toho názoru, že žiadané
finančné zadosťučinenie bude pre sudcov NS SR motiváciou, aby v budúcnosti
zodpovednejšie pristupovali k svojej práci a uvedomili si, že rozhodujú o osudoch ľudí a nie
o neživých predmetoch.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný v predmetnej veci vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví, že základné právo „upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 36 ods. 1, 2 Listiny postupom Najvyššieho súdu SR v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 95/2015 a jeho uznesením zo dňa 17.12.2015 porušené bolo“,
uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie
a sťažovateľovi prizná ako náhradu trov konania v sume 303,16 € a finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Podľa čl. 13 každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,
musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia
dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy, prípadne čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné vzhľadom na ich obdobný
charakter posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne
konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania.
Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej
situácie, ako v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany
musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,
ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom
ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický,
§ 46, pozri tiež I. ÚS 416/2010).
Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru
s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní
proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti
Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd poznamenáva, že
čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny
prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných
práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý
od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013,
III. ÚS 135/2014, III. ÚS 167/2015).
Z už opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom
namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ku ktorému malo vo svojej podstate dôjsť tým, že procesné pochybenia súdov nižších
stupňov najvyšší súd neodstránil, resp. ich rozhodnutia nezrušil ako nezákonné.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení po uvedení obsahu rozsudku okresného súdu,
odvolania sťažovateľa proti nemu, ako aj následného dovolania podaného sťažovateľom
a vyjadrenia okresného prokurátora k dovolaniu v relevantnej časti odôvodnenia svojho
uznesenia uviedol, že „dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov
a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí,
ktorá zásada je dôležitou známkou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto
výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa
širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia
opravná inštancia.
Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371
Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd
je viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie
je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú
argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného obhajcom - advokátom.
Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého
dôvody podľa odseku 1 (§ 371 Tr. por.) písm. a/ až písm. g) nemožno použiť, ak táto
okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju
najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti.
V predmetnej veci ako bolo už vyššie konštatované, obvinený v dôvodoch odvolania
proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že vykonaným dokazovaním nebola jeho vina
preukázaná. Žiadne porušenie práva na obhajobu nenamietal, rovnako v jeho odvolaní nie
je žiadna zmienka o nezákonnosti vykonaných dôkazov. Na tieto skutočnosti nepoukazoval
ani na súde prvého stupňa. Nie je pravdivé tvrdenie obvineného, že o zmene v zložení senátu
nevedel. O tejto zmene sa najneskôr dozvedel pri doručení rovnopisu rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorý prevzal 21. marca 2014. Napriek tomu v odvolaní nemal voči zloženiu senátu
žiadne výhrady. Dovolaciemu súdu tak v akceptovaní obvineným uplatnených dovolacích
dôvodov bráni vyššie citované ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por.
Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že námietky obvineného,
ktorými argumentoval v rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por.
nie sú opodstatnené. Podľa zistenia dovolacieho súdu v predmetnej trestnej veci nedošlo
zo strany orgánov činných v trestnom konaní ani zo strany súdov k žiadnemu porušeniu
práva na obhajobu. Rovnako dôkazy, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdmi,
boli vykonané v súlade s Trestným poriadkom.
Čo sa týka námietky obvineného, že rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol
právoplatnosť, nakoľko odvolací súd nerozhodol o všetkých odvolaním napadnutých
výrokoch, k tomu dovolací súd uvádza, že zo strany obvineného ide o nesprávny výklad
procesných ustanovení.
Z ustanovenia § 183 ods. 1 písm. b/, tretieho bodu Tr. por. vyplýva, že rozsudok
nadobúda právoplatnosť až vtedy, keď bolo odvolanie proti nemu zamietnuté. V konkrétnom
prípade rozhodoval odvolací súd na základe odvolania obvineného podaného proti všetkým
výrokom rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd postupoval podľa § 317 Tr. por.
A preskúmal všetky výroky napadnutého rozsudku. Nakoľko nezistil žiadne pochybenia,
odvolanie obvineného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. V takomto prípade
žiadny ďalší výrok neprichádza do úvahy, čo je v súlade aj s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení
a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu,
musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa
podľa § 371 Tr. por. V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie iba formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti
obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré
je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 382 písm. e) Tr. por. Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez
preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
V posudzovanom prípade, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné
podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného odmietol.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia konštatuje, že
najvyšší súd opierajúc sa o konkrétne zákonné ustanovenie Trestného poriadku (§ 371
ods. 4 Trestného poriadku) primerane vysvetlil dôvody, pre ktoré nebol povinný zaoberať sa
námietkami vznesenými sťažovateľom proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu,
resp. orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania. Možno pritom
súhlasiť so závermi najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú jeho ustálenej judikatúre, že
prednesenie námietok sťažovateľa o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom,
o vydaní rozsudku okresného súdu na základe dôkazov nevykonaných zákonným spôsobom
a o nezákonnom zložení senátu súdu prvého stupňa až v dovolacom konaní (bez ich
uplatnenia v odvolacom konaní) z hľadiska platnej procesnoprávnej úpravy nezakladajú
povinnosť dovolacieho súdu sa týmito námietkami zaoberať a vyvodzovať z nich závery
vedúce k zrušeniu rozhodnutí súdov nižších stupňov.
V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že ani ústavný súd nie je alternatívnou,
resp. mimoriadnou opravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov, v
danom prípade krajského súdu, ktorý bol rozsudok okresného súdu oprávnený preskúmať
aj z hľadiska týchto námietok sťažovateľa, pokiaľ by boli prednesené v odvolacom štádiu
súdneho procesu. Rovnako možno uviesť, že podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1
ústavy sa je možné základného práva zaručeného čl. 46 ústavy domáhať len v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07), preto
postup najvyššieho súdu, pri ktorom sa uvedenými námietkami sťažovateľa z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 4 Trestného poriadku nezaoberal, nemožno hodnotiť ako porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zásady rovnosti zbraní tým, že sa
nemal možnosť vyjadriť k stanovisku okresného prokurátora k ním podanému dovolaniu,
ústavný súd sa oboznámil s obsahom uvedeného stanoviska okresného prokurátora (na ten
účel si zapožičal spis okresného súdu vedený vo veci) zistiac, že toto stanovisko zotrváva
na záveroch o vecnej správnosti rozsudku krajského súdu, ktoré podľa neho vyplynulo
z vykonaného dokazovania. V označenom stanovisku pritom okresný prokurátor stroho
deklaruje procesnú správnosť dokazovania vykonaného v danom prípade i aktívnu účasť
obhajcu sťažovateľa. Ústavný súd posudzujúc sťažovateľom namietanú procesnú vadu
z hľadiska ustálených právnych názorov vyplývajúcich z jeho vlastnej judikatúry uznáva, že
tento postup najvyššieho súdu bol spôsobilý zasiahnuť do obsahu sťažovateľom označeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Prihliadajúc však zároveň na dôvody
odmietnutia dovolania vyplývajúce z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj
na obsah stanoviska okresného prokurátora, ktorým neboli v rámci dovolacieho konania
prednesené také zásadné argumenty, ktoré by najvyšší súd pri svojom rozhodnutí
v konečnom dôsledku musel zohľadniť, ústavný súd nepovažuje procesný nedostatok
spočívajúci v nedoručení vyjadrenia okresného prokurátora dovolateľovi svojou intenzitou
za dostatočný dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z opísaného dôvodu na porušenie týchto
práv by preto bolo len akademickým rozhodnutím ústavného súdu, keďže dôvody jeho
prijatia najvyšším súdom zjavne nesúviseli s obsahom stanoviska okresného prokurátora,
a teda ani replika sťažovateľa na argumenty uvedené v tomto stanovisku by závery
najvyššieho súdu v danej veci nemohla relevantne ovplyvniť.
Ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva, že otázka posúdenia
podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne IV. ÚS 35/02,
II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
Opísaný výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje znaky
arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými ústavou, prípadne
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, je dostatočne odôvodnený
a vychádza z najvyšším súdom ústavne zlučiteľne aplikovaného ustanovenia § 371 ods. 4
Trestného poriadku, ktorý vecne neumožňuje dovolací prieskum rozsudku krajského súdu
na základe sťažovateľom uvádzaných dôvodov, pokiaľ tieto neboli namietané v odvolacom
konaní, ak mu boli už v pôvodnom konaní známe. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný
právny názor, ako v tejto veci prijal najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto
prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor
ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd neporušil
základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny
a rovnako ani právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľom uvádzané okolnosti veci vylučujú aj akúkoľvek možnosť porušenia čl. 36
ods. 2 listiny, keďže jeho prípad sa žiadnym spôsobom netýka súdneho prieskumu
rozhodnutí orgánov verejnej správy, ale samotného trestného konania vedeného
všeobecným súdom. Pre uvedenú spätosť práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru s právom
na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným
spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, predstavovať
porušenie ani tohto práva v takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho významu bližšie sa zaoberať ostatnými
návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2016