Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 281/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie

slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a a 2 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2016

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 19. februára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1

v spolupáchateľstve podľa , za čo mu bol

za zbiehajúcu trestnú činnosť uložený nepodmienečný súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 6 rokov. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 12. júna 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) odvolanie sťažovateľa

podľa zamietol. Následne podané dovolanie sťažovateľa najvyšší

súd napadnutým uznesením podľa odmietol.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta v prvom rade, že krajský súd sa

vo svojom uznesení podľa jeho názoru nevyjadril k forme výkonu jeho trestu, k uloženiu

ochranného protialkoholického liečenia ani k výroku týkajúceho sa náhrady škody,

v dôsledku čoho „rozhodnutie prvostupňového súdu nikdy nenadobudlo právoplatnosť“.

Poukazuje pritom na povinnosť vyplývajúcu z , v zmysle

ktorej má odvolací súd v prípade odvolania podaného proti výroku o vine preskúmať aj

zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine

svoj podklad. Uvádza tiež, že zmena v obsadení senátu okresného súdu mu v priebehu

konania nebola daná na vedomie a vo vzťahu k novému zloženiu senátu ani nebolo

vykonané poučenie podľa , t. j. či súhlasia s pokračovaním

dokazovania vzhľadom na zmenu zloženia senátu alebo či je potrebné nové dokazovanie

zopakovať. V tejto súvislosti sťažovateľ vyjadril názor, že „obhajca nekoná vo vlastnom

mene, nemá preto oprávnenie bez vedomia obvineného a proti jeho vôli meniť rozsah

písomného súhlasu obvineného“, a vzhľadom na to nový člen senátu okresného súdu

„nebol schopný objektívne hlasovať a rozhodnúť o mojej vine, či nevine, keďže nemohol

vedieť, aké dôkazy boli vykonané v predchádzajúcich HP... a takto vynesený rozsudok je

treba považovať za nezákonný a nespravodlivý“.

Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn.

z 20. júna 2006) obdobne namieta nezákonnosť okresným súdom vykonávaných dôkazov

tvrdiac, že mu neboli doručované žiadne uznesenia o pribratí znalca, a tak mu nebolo

umožnené ani podávať proti týmto uzneseniam sťažnosť, z čoho vyvodzuje naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa , teda, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Namieta aj

neprípustnosť zásahu okresného súdu do základných princípov vykonávaného dokazovania

čítaním výpovede svedka z prípravného konania inak ako na návrh niektorej z procesných

strán, čo z ústavného hľadiska možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľ tiež namieta aj porušenie zásady rovnosti zbraní a práva na spravodlivé súdne

konanie poukazujúc na procesný postup najvyššieho súdu, ktorý vyjadrenie okresného

prokurátora k podanému dovolaniu pred svojím rozhodnutím o dovolaní sťažovateľovi ani

jeho právnemu zástupcovi nedoručil na vyjadrenie.

Výšku žiadaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje zásahom do ním

označených práv najvyšším súdom, ktorý „by nemal prehliadať tieto porušenia nižších

všeobecných súdov, ale práve naopak mal by tieto nezákonnosti nižším súdom vytýkať

zrušením ich rozsudkov a tým ich donútiť skvalitniť ich prácu a dodržiavať všetky práva

a zákony, ku ktorým sa Slovenska republika zaviazala. A preto som toho názoru, že žiadané

finančné zadosťučinenie bude pre sudcov NS SR motiváciou, aby v budúcnosti

zodpovednejšie pristupovali k svojej práci a uvedomili si, že rozhodujú o osudoch ľudí a nie

o neživých predmetoch.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný v predmetnej veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že základné právo „upravené v SR,

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 36 ods. 1, 2 Listiny postupom Najvyššieho súdu SR v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo dňa 17.12.2015 porušené bolo“,

uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie

a sťažovateľovi prizná ako náhradu trov konania v sume 303,16 € a finančné zadosťučinenie

v sume 1 500 €.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa (a obdobne aj listiny) sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Podľa čl. 13 každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,

musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia

dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , prípadne a 2 listiny a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné vzhľadom na ich obdobný

charakter posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne

konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania.

Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, ako v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. 6. 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany

musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,

ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom

ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický,

§ 46, pozri tiež ).

Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru

s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní

proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti

Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd poznamenáva, že

čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny

prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných

práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý

od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne , ,

, ).

Z už opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom

namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ku ktorému malo vo svojej podstate dôjsť tým, že procesné pochybenia súdov nižších

stupňov najvyšší súd neodstránil, resp. ich rozhodnutia nezrušil ako nezákonné.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení po uvedení obsahu rozsudku okresného súdu,

odvolania sťažovateľa proti nemu, ako aj následného dovolania podaného sťažovateľom

a vyjadrenia okresného prokurátora k dovolaniu v relevantnej časti odôvodnenia svojho

uznesenia uviedol, že „dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov

a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí,

ktorá zásada je dôležitou známkou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto

výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa

širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia

opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371

, pričom dôvod dovolania sa musí vždy uviesť ( ). Dovolací súd

je viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi a ich odôvodnením ( ) a nie

je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú

argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného obhajcom - advokátom.

Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie , v zmysle ktorého

dôvody podľa odseku 1 ( ) písm. a/ až písm. g) nemožno použiť, ak táto

okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju

najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti.

V predmetnej veci ako bolo už vyššie konštatované, obvinený v dôvodoch odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že vykonaným dokazovaním nebola jeho vina

preukázaná. Žiadne porušenie práva na obhajobu nenamietal, rovnako v jeho odvolaní nie

je žiadna zmienka o nezákonnosti vykonaných dôkazov. Na tieto skutočnosti nepoukazoval

ani na súde prvého stupňa. Nie je pravdivé tvrdenie obvineného, že o zmene v zložení senátu

nevedel. O tejto zmene sa najneskôr dozvedel pri doručení rovnopisu rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorý prevzal 21. marca 2014. Napriek tomu v odvolaní nemal voči zloženiu senátu

žiadne výhrady. Dovolaciemu súdu tak v akceptovaní obvineným uplatnených dovolacích

dôvodov bráni vyššie citované ustanovenie

Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že námietky obvineného,

ktorými argumentoval v rámci dovolacích dôvodov podľa ,

nie sú opodstatnené. Podľa zistenia dovolacieho súdu v predmetnej trestnej veci nedošlo

zo strany orgánov činných v trestnom konaní ani zo strany súdov k žiadnemu porušeniu

práva na obhajobu. Rovnako dôkazy, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdmi,

boli vykonané v súlade s .

Čo sa týka námietky obvineného, že rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol

právoplatnosť, nakoľko odvolací súd nerozhodol o všetkých odvolaním napadnutých

výrokoch, k tomu dovolací súd uvádza, že zo strany obvineného ide o nesprávny výklad

procesných ustanovení.

Z ustanovenia , tretieho bodu vyplýva, že rozsudok

nadobúda právoplatnosť až vtedy, keď bolo odvolanie proti nemu zamietnuté. V konkrétnom

prípade rozhodoval odvolací súd na základe odvolania obvineného podaného proti všetkým

výrokom rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd postupoval podľa

A preskúmal všetky výroky napadnutého rozsudku. Nakoľko nezistil žiadne pochybenia,

odvolanie obvineného podľa ako nedôvodné zamietol. V takomto prípade

žiadny ďalší výrok neprichádza do úvahy, čo je v súlade aj s judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu,

musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa

podľa V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie iba formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti

obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré

je potrebné odmietnuť podľa

Podľa Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez

preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

V posudzovanom prípade, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné

podmienky dovolania podľa , , preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného odmietol.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia konštatuje, že

najvyšší súd opierajúc sa o konkrétne zákonné ustanovenie (

ods. 4 ) primerane vysvetlil dôvody, pre ktoré nebol povinný zaoberať sa

námietkami vznesenými sťažovateľom proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu,

resp. orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania. Možno pritom

súhlasiť so závermi najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú jeho ustálenej judikatúre, že

prednesenie námietok sťažovateľa o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom,

o vydaní rozsudku okresného súdu na základe dôkazov nevykonaných zákonným spôsobom

a o nezákonnom zložení senátu súdu prvého stupňa až v dovolacom konaní (bez ich

uplatnenia v odvolacom konaní) z hľadiska platnej procesnoprávnej úpravy nezakladajú

povinnosť dovolacieho súdu sa týmito námietkami zaoberať a vyvodzovať z nich závery

vedúce k zrušeniu rozhodnutí súdov nižších stupňov.

V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že ani ústavný súd nie je alternatívnou,

resp. mimoriadnou opravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov, v

danom prípade krajského súdu, ktorý bol rozsudok okresného súdu oprávnený preskúmať

aj z hľadiska týchto námietok sťažovateľa, pokiaľ by boli prednesené v odvolacom štádiu

súdneho procesu. Rovnako možno uviesť, že podľa podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1

sa je možné základného práva zaručeného domáhať len v medziach

zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr. , ), preto

postup najvyššieho súdu, pri ktorom sa uvedenými námietkami sťažovateľa z dôvodov

uvedených v nezaoberal, nemožno hodnotiť ako porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zásady rovnosti zbraní tým, že sa

nemal možnosť vyjadriť k stanovisku okresného prokurátora k ním podanému dovolaniu,

ústavný súd sa oboznámil s obsahom uvedeného stanoviska okresného prokurátora (na ten

účel si zapožičal spis okresného súdu vedený vo veci) zistiac, že toto stanovisko zotrváva

na záveroch o vecnej správnosti rozsudku krajského súdu, ktoré podľa neho vyplynulo

z vykonaného dokazovania. V označenom stanovisku pritom okresný prokurátor stroho

deklaruje procesnú správnosť dokazovania vykonaného v danom prípade i aktívnu účasť

obhajcu sťažovateľa. Ústavný súd posudzujúc sťažovateľom namietanú procesnú vadu

z hľadiska ustálených právnych názorov vyplývajúcich z jeho vlastnej judikatúry uznáva, že

tento postup najvyššieho súdu bol spôsobilý zasiahnuť do obsahu sťažovateľom označeného

a dohovoru. Prihliadajúc však zároveň na dôvody

odmietnutia dovolania vyplývajúce z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj

na obsah stanoviska okresného prokurátora, ktorým neboli v rámci dovolacieho konania

prednesené také zásadné argumenty, ktoré by najvyšší súd pri svojom rozhodnutí

v konečnom dôsledku musel zohľadniť, ústavný súd nepovažuje procesný nedostatok

spočívajúci v nedoručení vyjadrenia okresného prokurátora dovolateľovi svojou intenzitou

za dostatočný dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. listiny, ako aj práva podľa dohovoru.

Zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z opísaného dôvodu na porušenie týchto

práv by preto bolo len akademickým rozhodnutím ústavného súdu, keďže dôvody jeho

prijatia najvyšším súdom zjavne nesúviseli s obsahom stanoviska okresného prokurátora,

a teda ani replika sťažovateľa na argumenty uvedené v tomto stanovisku by závery

najvyššieho súdu v danej veci nemohla relevantne ovplyvniť.

Ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva, že otázka posúdenia

podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne ,

, , ).

Opísaný výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje znaky

arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými , prípadne

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, je dostatočne odôvodnený

a vychádza z najvyšším súdom ústavne zlučiteľne aplikovaného ustanovenia § 371 ods. 4

, ktorý vecne neumožňuje dovolací prieskum rozsudku krajského súdu

na základe sťažovateľom uvádzaných dôvodov, pokiaľ tieto neboli namietané v odvolacom

konaní, ak mu boli už v pôvodnom konaní známe. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný

právny názor, ako v tejto veci prijal najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto

prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , ). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor

ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd neporušil

základné právo na súdnu ochranu zaručené , resp. listiny

a rovnako ani právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľom uvádzané okolnosti veci vylučujú aj akúkoľvek možnosť porušenia čl. 36

ods. 2 listiny, keďže jeho prípad sa žiadnym spôsobom netýka súdneho prieskumu

rozhodnutí orgánov verejnej správy, ale samotného trestného konania vedeného

všeobecným súdom. Pre uvedenú spätosť práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru s právom

na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným

spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, predstavovať

porušenie ani tohto práva v takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho významu bližšie sa zaoberať ostatnými

návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2016