Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 50/2013
PDF · 242.74 KB
No categories available
III. ÚS 50/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 17 C 132/2007 z 13. novembra 2008,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co/71/2009-210 z 8. septembra 2009
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 87/2011 z 19. septembra
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
17 C 132/2007 z 13. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co/71/2009 z 8. septembra
2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 87/2011 z 19. septembra 2012 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“).
Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 132/2007 bolo
rozhodovanie o návrhu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podaného proti sťažovateľke J. P. a M. P. (ďalej len „navrhovatelia“).
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že konanie na okresnom súde „trpí formálnou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko súd prvého stupňa vykonal
v konaní po zrušení svojho rozsudku (vo výrokoch IV., V., VI.) zo dňa 13. 11. 2008, sp. zn.
17 C/132/2007, odvolacím súdom dôkazy, ktoré neboli navrhovateľmi označené alebo
navrhnuté v pôvodnom konaní“. Nadväzujúc na citáciu § 118a zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka
uvádza, že okresný súd má v konaní o ochranu osobnosti vykonať všetky účastníkmi
konania navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných a právne významných
skutkových tvrdení na prvom pojednávaní a na ten účel ich majú účastníci konania
do skončenia prvého pojednávania aj označiť. Skutočnosť, že dôkazy boli vykonané súdom
prvého stupňa dodatočne, podľa názoru sťažovateľky «jednoznačne odporuje zákonu §
Postupom prvostupňového súdu bola porušená koncentračná zásada ohľadne
navrhovania dôkazov. Navrhovatelia v pôvodnom konaní nenavrhli dôkazy, ktorými sa malo
preukazovať, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľov alebo ich vážnosť
v spoločnosti, čo by odôvodňovalo priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. odvolací súd svojim rozhodnutím zo dňa 08. 09. 2009, sp. zn.
14 Co/71/2009-210 ich vyhodnotil ako nedostačujúce pre priznanie práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. ... Prvostupňový súd jednoznačne porušil zásadu rovnosti
účastníkov konania, keď „zvýhodnil“ navrhovateľov tým, že konvalidoval ich dôkaznú
núdzu vykonaním predtým nenavrhnutých dôkazov. ... Túto vadu konania nemožno zhojiť
ďalším porušením práva odporcu, a to práva, aby súd s ním zaobchádzal rovnako ako
s navrhovateľom, t. j. aby súd rovnako vyžadoval splnenie koncentračnej zásady ohľadne
označenia dôkazov ako odporcom tak aj navrhovateľom.»
Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej práv na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy došlo tým, že okresný súd po zrušení svojho pôvodného rozsudku vykonal
dôkazy, ktoré neboli navrhovateľmi uplatnené, k vykonaným dôkazom neumožnil odporcovi
sa vyjadriť a nedostatočne sa vysporiadal aj s námietkami a tvrdeniami odporcu. Súčasne
namieta porušenie označeného práva aj rozsudkom krajského súdu, v ktorom sa mal krajský
súd nedostatočne vysporiadať s dôvodmi odvolania uplatnenými odporcom. Napokon podľa
sťažovateľky obdobným nedostatkom trpí aj „samotné uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa
19. 9. 2012, sp. značka 6 Cdo 87/2012, nakoľko sa ním odmietlo dovolanie sťažovateľa bez
toho, aby sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi jeho podania, pričom sa uznesenie
obmedzilo na konštatovanie, že námietka sťažovateľa na porušenie práva na spravodlivý
proces, sťažovateľ vzniesol už v základnom konaní a odvolací súd ich vyhodnotil ako
nedôvodné, pričom Najvyšší súd sa s týmto názorom plne stotožnil.
Dané nám vytvára nebezpečný precedens, že súdy napriek zásade a ich povinnosti
zabezpečiť rovnosť strán v konaní pred nimi sa stavajú mimo zákonných postupov a konajú
namiesto účastníkov konania, čím zvýhodňujú jedného účastníka, keďže jemu umožňujú
postup v rozpore so zákonom a tým potláčajú dobré mravy, ako aj možnosť rovnosti zbraní
pri bránení svojho práva pred súdom. Rovnako sa stavajú do pozície, že pri upozornení
na konanie, ktoré je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov, takúto námietku strany,
ktorá bola týmto postupom negatívne dotknutá, považujú ju za nedôvodnú.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta nedostatočnosť odôvodnenia,
predovšetkým rozsudku krajského súdu, ktorú dáva do súvislosti s prípadným odňatím jej
možnosti konať pred súdom, a vyjadruje nesúhlas aj s formou rozhodnutia krajského súdu,
ktorý vo veci rozhodol rozsudkom, aj keď sčasti rozsudok okresného súdu zrušil.
Poukazujúc na § 223 OSP mal podľa sťažovateľky krajský súd vo veci rozhodnúť formou
uznesenia.
Sťažovateľka preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd
vydal takéto rozhodnutie:
„1. Krajský súd v Bratislave, porušil vydaním rozsudku č. 14 Co/71/2009 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. 17 C 132/2007 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením 6 Cdo 87/2011, základné právo spoločnosti M. s. r. o., na súdnu a inú
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave 14 Co/71/2009 a rozsudok Okresného súdu
Bratislava III 17 C 132/2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6 Cdo 87/2011, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Okresnému súdu
v Bratislave III na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd v Slovenskej republike je povinný uhradiť právnemu zástupcovi
sťažovateľa ... trovy konania podanej ústavnej sťažnosti ... do troch dní odo dňa
rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom
okresného súdu
Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
„č. 17C 132/2007“, ktorý však neoznačila dátumom jeho vydania. Zo znenia petitu
sťažnosti, podľa ktorého je rozsudok okresného súdu napadnutý v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 14 Co 71/2009 z 8. septembra 2009, však ústavný súd považoval
za zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 17 C 132/2007 z 13. novembra 2008.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok
okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia
predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na
to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom
krajského súdu
Aj keď sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojich práv
rozsudkom krajského súdu „č. 14 Co/71/2009“, ktorý obdobne ako v prípade rozhodnutia
okresného súdu bližšie neoznačila dátumom jeho vydania, ústavný súd vzhľadom na to,
že pod uvedenou spisovou značkou bol vydaný iba jeden meritórny rozsudok, a to
8. septembra 2009, považoval sťažovateľkou namietaný rozsudok za dostatočne
identifikovaný pre účel realizácie ústavného prieskumu.
V posudzovanom prípade však ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil,
že sťažovateľkou namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co/71/2009-210
z 8. septembra 2009, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 132/2007-124
z 13. novembra 2008 v bodoch I, II a III výrokovej časti potvrdil a v bodoch IV, V a VI
zrušil a vrátil na ďalšie konanie, nadobudol právoplatnosť 23. októbra 2009. Vo veci
následne okresný súd konal a rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 132/2007-296 z 9. marca
2010, ktorý krajský súd potvrdil rozsudkom sp. zn. 14 Co 266/2010 z 2. novembra 2010.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavnému súdu bola sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
č. k. 14 Co/71/2009-210 z 8. septembra 2009 právoplatnému 23. októbra 2009 doručená až
4. januára 2013 a na poštovú prepravu bola podaná 31. decembra 2012, teda viac ako tri
roky po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá v okolnostiach danej veci začala plynúť dňom,
ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť. Nedodržanie tejto
lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr.
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota ustanovená na tento
druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula
skôr, ako túto sťažnosť podala.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že o dodržaní lehoty na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy by bolo možné uvažovať len vo vzťahu k rozsudku krajského
súdu sp. zn. 14 Co 266/2010 z 2. novembra 2010, keďže v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/2012, III. ÚS 490/2012 a iné) sa v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní má považovať lehota na podanie sťažnosti proti
tomuto rozhodnutiu za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda v sťažovateľkinom prípade vzhľadom na obsah
uznesenia najvyššieho súdu len proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 266/2010
z 2. novembra 2010. Keďže však sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala len rozsudok
krajského súdu č. k. 14 Co/71/2009-210 z 8. septembra 2009, ktorý sťažovateľka dovolaním
ani nenapadla, ústavný súd považoval jej sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
za oneskorenú, a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením
najvyššieho súdu
Napokon sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 87/2011
z 19. septembra 2012. Najvyšší súd označeným rozhodnutím odmietol dovolanie
sťažovateľky z dôvodu, že ho v predmetnom konaní považoval za neprípustné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta odmietnutie svojho
dovolania bez dostatočného vysporiadania sa s dôvodmi jeho podania a stotožnenie
sa s názorom súdov nižších stupňov o nedôvodnosti sťažovateľkou namietaného porušenia
práva na spravodlivý súdny proces.
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 87/2011 z 19. septembra 2012, ktorým
dovolanie sťažovateľky odmietol, dospel v súvislosti s otázkou prípustnosti podaného
dovolania k týmto právnym záverom:
„Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza
do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok,
v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde
o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani
o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu
žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil
teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovala žalovaná a ktorá mala
spočívať v odňatí jej možnosti konať pred súdom.
Z obsahu spisu je zrejmé, že porušenie práva na spravodlivý proces odôvodnila
žalovaná námietkami, ktoré vzniesla už v základnom konaní v odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa, pričom odvolací súd, podrobne sa nimi zaoberajúc, ich vyhodnotil ako
nedôvodné. Dovolací súd sa so závermi odvolacieho súdu vo vzťahu k týmto námietkam
stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. Len na doplnenie považuje za potrebné
uviesť, že námietky žalovanej smerujúce proti v poradí prvému rozsudku odvolacieho súdu
z 8. septembra 2009 sp. zn. 14 Co 71/2009, týkajúce sa procesného pokynu adresovaného
súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie naznačeným spôsobom a ďalej toho, že nebolo
rozhodnuté o jej odvolaní aj proti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, a že odvolací súd
nesprávne rozhodol rozsudkom, hoci mal rozhodnúť uznesením, boli nielen neopodstatnené
ale aj nespôsobilé založiť prípadnú prípustnosť dovolania. Označený rozsudok totiž
nadobudol právoplatnosť a tým aj záväznosť, pričom proti nemu žalovaná nepodala
dovolanie.
Ďalšie dovolacie námietky týkajúce sa hodnotenia dôkazov a interpretácie
ustanovenia § 118a v spojení s § 372p ods. 1 O. s. p., dovolací súd nebol oprávnený
posudzovať, pretože sám dokazovanie nevykonáva a nie je tak oprávnený prehodnocovať
hodnotenie dôkazov súdmi v základnom konaní. Prípadný nesprávny postup súdu
v súvislosti s vykonávaním dôkazov sám o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu konania,
spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.
Dôvodná nebola ani námietka žalovanej o tom, že súd prvého stupňa ani odvolací
súd sa nezaoberali jej podstatnými argumentmi o neexistencii sociálnej izolácie žalobcov.
Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé hodnotenie dôkazov i jednotlivé skutkové
zistenia z neho vyvodené a následné právne závery. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozsudku podrobne zaoberal odvolacím námietkami žalovanej, pričom ho doplnil aj úvahou
o opodstatnenosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky. Podľa názoru
dovolacieho súdu rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa
bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska
skutkového a právneho posúdenia veci, preto tento rozsudok spĺňa požiadavky na riadne
a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako
neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.).“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti
dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co/266/2010 z 2. novembra 2010.
Zaoberal sa pritom jednotlivými námietkami sťažovateľky, podľa ktorých malo postupom
krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného
v § 237 písm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom,
resp. k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa ňou
namietaného porušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 118a v spojení s § 372p
OSP. Závery dovolacieho súdu spočívajúce v tom, že uvedené námietky týkajúce
sa hodnotenia dôkazov a interpretácie označených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nie je oprávnený posudzovať, keďže nezakladajú vadu spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníka konať pred súdom, je v zhode s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,
v zmysle ktorej porušenia ustanovení o dokazovaní (napríklad ak pri dokazovaní všeobecný
súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku) sa
považujú za tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie veci (k tomu
bližšie pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 28/2006 z 31. januára 2008,
rozsudok sp. zn. 4 Cdo 38/2007 z 28. februára 2008 a iné v právnej databáze ASPI,
Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania, vrátane
posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti
a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle
čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu
ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť
dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP]
alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností
svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu
ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.
Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky
uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,
s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani
povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie
pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama
osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva
(napr. II. ÚS 54/02).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým
uznesením neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil ani žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným uznesením
najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy. Predmetom konania
pred najvyšším súdom totiž v danej veci nebol prieskum zákonnosti žiadneho rozhodnutia
orgánu verejnej správy, ale návrh na ochranu osobnosti, o ktorom rozhodujú všeobecné
súdy v civilnom konaní.
Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej
veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013