Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 50/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 13. novembra 2008,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -210 z 8. septembra 2009

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. septembra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 13. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. septembra

2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. septembra 2012 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“).

Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. bolo

rozhodovanie o návrhu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

podaného proti sťažovateľke J. P. a M. P. (ďalej len „navrhovatelia“).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že konanie na okresnom súde „trpí formálnou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko súd prvého stupňa vykonal

v konaní po zrušení svojho rozsudku (vo výrokoch IV., V., VI.) zo dňa 13. 11. 2008, sp. zn.

, odvolacím súdom dôkazy, ktoré neboli navrhovateľmi označené alebo

navrhnuté v pôvodnom konaní“. Nadväzujúc na citáciu

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka

uvádza, že okresný súd má v konaní o ochranu osobnosti vykonať všetky účastníkmi

konania navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných a právne významných

skutkových tvrdení na prvom pojednávaní a na ten účel ich majú účastníci konania

do skončenia prvého pojednávania aj označiť. Skutočnosť, že dôkazy boli vykonané súdom

prvého stupňa dodatočne, podľa názoru sťažovateľky «jednoznačne odporuje zákonu §

205a a ...

Postupom prvostupňového súdu bola porušená koncentračná zásada ohľadne

navrhovania dôkazov. Navrhovatelia v pôvodnom konaní nenavrhli dôkazy, ktorými sa malo

preukazovať, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľov alebo ich vážnosť

v spoločnosti, čo by odôvodňovalo priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, resp. odvolací súd svojim rozhodnutím zo dňa 08. 09. 2009, sp. zn.

-210 ich vyhodnotil ako nedostačujúce pre priznanie práva na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. ... Prvostupňový súd jednoznačne porušil zásadu rovnosti

účastníkov konania, keď „zvýhodnil“ navrhovateľov tým, že konvalidoval ich dôkaznú

núdzu vykonaním predtým nenavrhnutých dôkazov. ... Túto vadu konania nemožno zhojiť

ďalším porušením práva odporcu, a to práva, aby súd s ním zaobchádzal rovnako ako

s navrhovateľom, t. j. aby súd rovnako vyžadoval splnenie koncentračnej zásady ohľadne

označenia dôkazov ako odporcom tak aj navrhovateľom.»

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej práv na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 došlo tým, že okresný súd po zrušení svojho pôvodného rozsudku vykonal

dôkazy, ktoré neboli navrhovateľmi uplatnené, k vykonaným dôkazom neumožnil odporcovi

sa vyjadriť a nedostatočne sa vysporiadal aj s námietkami a tvrdeniami odporcu. Súčasne

namieta porušenie označeného práva aj rozsudkom krajského súdu, v ktorom sa mal krajský

súd nedostatočne vysporiadať s dôvodmi odvolania uplatnenými odporcom. Napokon podľa

sťažovateľky obdobným nedostatkom trpí aj „samotné uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa

19. 9. 2012, sp. značka , nakoľko sa ním odmietlo dovolanie sťažovateľa bez

toho, aby sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi jeho podania, pričom sa uznesenie

obmedzilo na konštatovanie, že námietka sťažovateľa na porušenie práva na spravodlivý

proces, sťažovateľ vzniesol už v základnom konaní a odvolací súd ich vyhodnotil ako

nedôvodné, pričom Najvyšší súd sa s týmto názorom plne stotožnil.

Dané nám vytvára nebezpečný precedens, že súdy napriek zásade a ich povinnosti

zabezpečiť rovnosť strán v konaní pred nimi sa stavajú mimo zákonných postupov a konajú

namiesto účastníkov konania, čím zvýhodňujú jedného účastníka, keďže jemu umožňujú

postup v rozpore so zákonom a tým potláčajú dobré mravy, ako aj možnosť rovnosti zbraní

pri bránení svojho práva pred súdom. Rovnako sa stavajú do pozície, že pri upozornení

na konanie, ktoré je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov, takúto námietku strany,

ktorá bola týmto postupom negatívne dotknutá, považujú ju za nedôvodnú.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta nedostatočnosť odôvodnenia,

predovšetkým rozsudku krajského súdu, ktorú dáva do súvislosti s prípadným odňatím jej

možnosti konať pred súdom, a vyjadruje nesúhlas aj s formou rozhodnutia krajského súdu,

ktorý vo veci rozhodol rozsudkom, aj keď sčasti rozsudok okresného súdu zrušil.

Poukazujúc na mal podľa sťažovateľky krajský súd vo veci rozhodnúť formou

uznesenia.

Sťažovateľka preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd

vydal takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Bratislave, porušil vydaním rozsudku č. v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. a Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením , základné právo spoločnosti M. s. r. o., na súdnu a inú

ochranu podľa a ods.2 a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave a rozsudok Okresného súdu

Bratislava III a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Okresnému súdu

v Bratislave III na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd v Slovenskej republike je povinný uhradiť právnemu zástupcovi

sťažovateľa ... trovy konania podanej ústavnej sťažnosti ... do troch dní odo dňa

rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom

okresného súdu

Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

„č. “, ktorý však neoznačila dátumom jeho vydania. Zo znenia petitu

sťažnosti, podľa ktorého je rozsudok okresného súdu napadnutý v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 8. septembra 2009, však ústavný súd považoval

za zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 13. novembra 2008.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok

okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia

predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na

to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom

krajského súdu

Aj keď sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojich práv

rozsudkom krajského súdu „č. “, ktorý obdobne ako v prípade rozhodnutia

okresného súdu bližšie neoznačila dátumom jeho vydania, ústavný súd vzhľadom na to,

že pod uvedenou spisovou značkou bol vydaný iba jeden meritórny rozsudok, a to

8. septembra 2009, považoval sťažovateľkou namietaný rozsudok za dostatočne

identifikovaný pre účel realizácie ústavného prieskumu.

V posudzovanom prípade však ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil,

že sťažovateľkou namietaný rozsudok krajského súdu č. k. -210

z 8. septembra 2009, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. -124

z 13. novembra 2008 v bodoch I, II a III výrokovej časti potvrdil a v bodoch IV, V a VI

zrušil a vrátil na ďalšie konanie, nadobudol právoplatnosť 23. októbra 2009. Vo veci

následne okresný súd konal a rozhodol rozsudkom č. k. -296 z 9. marca

2010, ktorý krajský súd potvrdil rozsudkom sp. zn. z 2. novembra 2010.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu bola sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

č. k. -210 z 8. septembra 2009 právoplatnému 23. októbra 2009 doručená až

4. januára 2013 a na poštovú prepravu bola podaná 31. decembra 2012, teda viac ako tri

roky po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá v okolnostiach danej veci začala plynúť dňom,

ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť. Nedodržanie tejto

lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr.

, ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo obmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota ustanovená na tento

druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula

skôr, ako túto sťažnosť podala.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že o dodržaní lehoty na podanie

sťažnosti podľa by bolo možné uvažovať len vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 2. novembra 2010, keďže v zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu (napr. , a iné) sa v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní má považovať lehota na podanie sťažnosti proti

tomuto rozhodnutiu za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda v sťažovateľkinom prípade vzhľadom na obsah

uznesenia najvyššieho súdu len proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 2. novembra 2010. Keďže však sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala len rozsudok

krajského súdu č. k. -210 z 8. septembra 2009, ktorý sťažovateľka dovolaním

ani nenapadla, ústavný súd považoval jej sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

za oneskorenú, a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením

najvyššieho súdu

Napokon sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. septembra 2012. Najvyšší súd označeným rozhodnutím odmietol dovolanie

sťažovateľky z dôvodu, že ho v predmetnom konaní považoval za neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta odmietnutie svojho

dovolania bez dostatočného vysporiadania sa s dôvodmi jeho podania a stotožnenie

sa s názorom súdov nižších stupňov o nedôvodnosti sťažovateľkou namietaného porušenia

práva na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 19. septembra 2012, ktorým

dovolanie sťažovateľky odmietol, dospel v súvislosti s otázkou prípustnosti podaného

dovolania k týmto právnym záverom:

„Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok,

v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde

o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani

o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu

žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil

teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovala žalovaná a ktorá mala

spočívať v odňatí jej možnosti konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že porušenie práva na spravodlivý proces odôvodnila

žalovaná námietkami, ktoré vzniesla už v základnom konaní v odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa, pričom odvolací súd, podrobne sa nimi zaoberajúc, ich vyhodnotil ako

nedôvodné. Dovolací súd sa so závermi odvolacieho súdu vo vzťahu k týmto námietkam

stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. Len na doplnenie považuje za potrebné

uviesť, že námietky žalovanej smerujúce proti v poradí prvému rozsudku odvolacieho súdu

z 8. septembra 2009 sp. zn. , týkajúce sa procesného pokynu adresovaného

súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie naznačeným spôsobom a ďalej toho, že nebolo

rozhodnuté o jej odvolaní aj proti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, a že odvolací súd

nesprávne rozhodol rozsudkom, hoci mal rozhodnúť uznesením, boli nielen neopodstatnené

ale aj nespôsobilé založiť prípadnú prípustnosť dovolania. Označený rozsudok totiž

nadobudol právoplatnosť a tým aj záväznosť, pričom proti nemu žalovaná nepodala

dovolanie.

Ďalšie dovolacie námietky týkajúce sa hodnotenia dôkazov a interpretácie

ustanovenia v spojení s , dovolací súd nebol oprávnený

posudzovať, pretože sám dokazovanie nevykonáva a nie je tak oprávnený prehodnocovať

hodnotenie dôkazov súdmi v základnom konaní. Prípadný nesprávny postup súdu

v súvislosti s vykonávaním dôkazov sám o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu konania,

spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.

Dôvodná nebola ani námietka žalovanej o tom, že súd prvého stupňa ani odvolací

súd sa nezaoberali jej podstatnými argumentmi o neexistencii sociálnej izolácie žalobcov.

Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé hodnotenie dôkazov i jednotlivé skutkové

zistenia z neho vyvodené a následné právne závery. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozsudku podrobne zaoberal odvolacím námietkami žalovanej, pričom ho doplnil aj úvahou

o opodstatnenosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky. Podľa názoru

dovolacieho súdu rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa

bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska

skutkového a právneho posúdenia veci, preto tento rozsudok spĺňa požiadavky na riadne

a presvedčivé odôvodnenie v zmysle

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako

neprípustné odmietol ( v spojení s ).“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti

dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. novembra 2010.

Zaoberal sa pritom jednotlivými námietkami sťažovateľky, podľa ktorých malo postupom

krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného

v , t. j. k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom,

resp. k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa ňou

namietaného porušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 118a v spojení s § 372p

. Závery dovolacieho súdu spočívajúce v tom, že uvedené námietky týkajúce

sa hodnotenia dôkazov a interpretácie označených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nie je oprávnený posudzovať, keďže nezakladajú vadu spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníka konať pred súdom, je v zhode s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,

v zmysle ktorej porušenia ustanovení o dokazovaní (napríklad ak pri dokazovaní všeobecný

súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami ) sa

považujú za tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie veci (k tomu

bližšie pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2008,

rozsudok sp. zn. z 28. februára 2008 a iné v právnej databáze ASPI,

judikatúra k ).

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania, vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti

a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu

ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky zaručeného , resp. práva zaručeného dohovoru.

Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť

dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]

alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [ ].

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky

uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie

pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama

osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva

(napr. ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

uznesením neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani právo na spravodlivé súdne konania podľa dohovoru.

Ústavný súd nezistil ani žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným uznesením

najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy zaručeného v . Predmetom konania

pred najvyšším súdom totiž v danej veci nebol prieskum zákonnosti žiadneho rozhodnutia

orgánu verejnej správy, ale návrh na ochranu osobnosti, o ktorom rozhodujú všeobecné

súdy v civilnom konaní.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa

považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013