Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 635/2016
PDF · 317.77 KB
No categories available
I. ÚS 635/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2016
prerokoval sťažnosť , a
, zastúpených advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Svätoplukova 28, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 547/2014 z 29. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ v 1. rade“), a (spolu ďalej
aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 547/2014 z 29. júna 2016.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Rožňava (ďalej len „okresný súd“) svojím
v poradí štvrtým rozsudkom č. k. 5 C 473/2002-927 z 30. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) rozhodol, že sťažovatelia zodpovedajú žalobcovi spoločne a nerozdielne
za vzniknutú škodu v rozsahu 20 %. Tento medzitýmny rozsudok Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 Co 492/2014-983 z 11. júna 2014 (ďalej aj
„rozsudok krajského súdu“) potvrdil. Najvyšší súd následne dovolanie sťažovateľov proti
rozsudku krajského súdu napadnutým uznesením č. k. 5 Cdo 547/2014 z 29. júna 2016
odmietol.
3. Sťažovatelia v rozsiahlej sťažnosti (viac ako 30 strán textu) podrobne opisujú
skutkové okolnosti prípadu a ich vlastné hodnotenie z hľadiska, či napĺňajú podmienky
vzniku podielu na zodpovednosti za škodu na zdraví vzniknutú žalobcovi. V podstatnom
tvrdia, že sťažovateľ v 1. rade, ktorý bol v súvislosti s nehodou vodičom motorového
vozidla, nemohol pre krátkosť času (0,48 sekundy) na vzniknutú dopravnú kolíziu
spôsobenú žalobcom nerešpektovaním dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde“
reagovať, a to „ani keby nebol pod vplyvom alkoholu“. Citujú pritom z obsahu znaleckých
posudkov a v spojitosti s ich vyhodnotením sa dovolávajú iných právnych záverov, než
ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy. Odmietajú, že by na vznik nehody mohla mať
vplyv technika jazdy sťažovateľa v 1. rade, t. j. rýchlosť, akou sa pohybovalo ním vedúce
motorové vozidlo, resp. skutočnosť, že pred nehodou mal viesť vozidlo za pomyselným
stredom vozovky. Podľa názoru sťažovateľov dopravná značka obmedzujúca rýchlosť
za križovatkou (t. j. za miestom zrážky) neodôvodňuje záver, že by sa sťažovateľ v 1. rade
v súvislosti so svojou jazdou dopustil nejakej protiprávnosti. Na margo použiteľnosti
záverov znalcov sťažovatelia uvádzajú, že mnohé «zo vstupných parametrov modelového
výpočtu boli stanovené len s istým stupňom pravdepodobnosti a aj znalci sami uviedli,
že ich nemožno považovať za isté a tým aj výsledný modelový výpočet za s istotou zhodný
s možnou realitou. Preto „časové zabránenie“ zrážke vozidiel, ktoré vychádza
z teoretických výpočtov a mnohých neistých vstupných údajov nemožno považovať za isté
a bezpečné.».
4. Sťažovatelia z hľadiska porušenia označených práv namietajú porušenie princípu
právnej istoty z dôvodu, že okresný súd rozhodol „zásadne odlišným spôsobom ako
rozhodol iný samosudca toho istého súdu vo veci zavinenia tej istej dopravnej nehody, aj
ako rozhodol odvolací súd, ktorý rozhodnutie tohto druhého samosudcu potvrdil, aj ako
rozhodol prokurátor vo veci zavinenia tej istej dopravnej nehody, teda v prípadoch skutkovo
aj právne vo svojej podstate zhodných, a to bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol skutočné a pravdivé argumenty“, a „bez zmeny dôkaznej situácie v ostatnom
rozsudku rozhodol zásadne odlišným spôsobom ako v skorších dvoch rozhodnutiach v tej
istej veci“. Zároveň namietajú arbitrárnosť rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského
súdu, v ktorých uvedené tvrdenia sú podľa sťažovateľov v rozpore s objektívnou realitou,
pričom nesúhlasia ani s vykonanou aplikáciou § 431 Občianskeho zákonníka konajúcimi
súdmi popierajúc, že by škoda mohla byť spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod
v prevádzke motorových vozidiel. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd sa nezaoberal spôsobom, ktorým sa krajský súd
vysporiadal s ich odvolacou námietkou, že v trestnom konaní bol za vinníka dopravnej
nehody označený výlučne žalobca.
5. V sťažnosti ďalej rozsiahlo namietajú spôsob vykonania znaleckého dokazovania
k otázke vplyvu požitia alkoholu sťažovateľom v 1. rade na jeho reakčnú schopnosť počas
nehody poukazujúc tiež na rozporné závery dvoch znaleckých posudkov, z ktorých jeden
bol vyhotovený súdom ustanoveným znalcom a druhý zase predložený sťažovateľmi. Ani
s nimi sa konajúce súdy podľa názoru sťažovateľov nevysporiadali právne akceptovateľným
spôsobom. Zároveň namietajú aj spôsob vykonania dokazovania okresným súdom,
v súvislosti s ktorým tvrdia, že značná časť listinných dôkazov na nariadenom pojednávaní
nielenže nebola prečítaná, ale účastníci konania s obsahom týchto dôkazov ani neboli
oboznámení. Sťažovateľom tak mala byť postupom súdu odobratá možnosť vyjadriť sa
ku každému z vykonaných dôkazov. Sťažovatelia preto vyjadrujú nesúhlas so záverom
najvyššieho súdu, že «podstata a zmysel ustanovenia § 129 ods. 1 O. s. p. boli naplnené, aj
keď súd svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré zákonným spôsobom nevykonal, ale ich
účastníkom konania doručil poštou „do vlastných rúk“ a tým im dal možnosť sa s nimi
zoznámiť a vyjadriť sa k ich obsahu». K uplatňovanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sťažovatelia tiež uvádzajú, že
okresný súd ústne vyhlásený rozsudok na pojednávaní vôbec neodôvodnil a riadne
neodôvodnil ani písomne vyhotovený rozsudok, z čoho vyvodzujú porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie. Nadväzne na to podrobne rozoberajú dôvody, v ktorých má
spočívať nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu a nedostatok právne
relevantných odpovedí rozsudku krajského súdu na odvolacie námietky uplatnené v konaní
sťažovateľmi. Najvyšší súd však sťažovateľmi namietané odôvodnenia rozsudkov nižších
súdov nepovažoval za vadu konania, ktorá by napĺňala dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)
OSP spočívajúci v odňatí ich možnosti konať pred súdom. Podľa názoru sťažovateľov
najvyšší súd zaujal stanovisko, že „ak súdy nižšieho stupňa vykonajú dokazovanie
v zjavnom rozpore so zákonom a požiadavkou na spravodlivé súdne konanie a z vykonaných
dôkazov urobia zjavne chybný, elementárnej logike odporujúci záver, ktorý bude mať
za následok chybné a nezákonné rozhodnutie, nebude oprávnený zjednať nápravu
a dotknutý účastník konania sa bude môcť úspešne domáhať nápravy jedine na Ústavnom
súde. Ustanovenie 8 237 písm. f) O. s. p. tak Najvyšší súd vyložil v zjavnom rozpore
s ústavou, keď takéto pochybenia, ku ktorým došlo aj v spornej veci, označil za
nedotýkajúce sa práva účastníkov konať pred súdom. ...
V každom prípade je v rozpore s ústavou, ak Najvyšší súd vyloží dôvody pre podanie
a vyhovenie dovolania tak úzko, že nezahrňujú porušenie základných ústavných práv
a ľudských práv zaručených medzinárodnými zmluvami a ochranu občanov pred
neústavnými rozhodnutiami súdov nižšieho stupňa tak prenecháva na Ústavný súd.“.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich
sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie, aby ich záležitosť
bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 547/2014 z 29. júna 2016 porušené bo1o.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 547/2014 z 29. júna 2016 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd je povinný nahradiť a
trovy ich spoločného právneho zastúpenia v sume 384,38 €... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
11. Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného
prieskumu, poznamenáva, že v konaní podľa čl. 127 ústavy je v zmysle čl. 20 ods. 3
ústavy viazaný návrhom sťažovateľov. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. To znamená,
že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym
zástupcom, tak ako to je aj v tomto prípade. Keďže sťažovatelia žiadajú v petite sťažnosti
vysloviť porušenie nimi označených práv len uznesením najvyššieho súdu, tvrdenia
o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu, ktoré
sťažovatelia obsiahlo uvádzajú v texte sťažnosti mimo jej petitu, považoval ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 279/07,
III. ÚS 131/2012) iba za súčasť ich argumentácie. Ústavný súd sa preto ťažiskovo venoval
otázke, či najvyšší súd k skúmaniu podmienok prípustnosti dovolania pristúpil ústavne
zlučiteľným spôsobom.
12. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).
V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to
ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové
zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než
ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
16. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
17. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
18. Najvyšší súd po zistení, že v prerokúvanej veci smerovalo dovolanie
proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, najskôr uviedol už notoricky známe
dôvody, pre ktoré nebolo dovolanie podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP procesne prípustné,
a následne sa venoval námietkam sťažovateľov z hľadiska toho, či nedošlo k naplneniu
niektorej z vád vymenovaných v § 237 OSP, z ktorých sťažovatelia výslovne namietali vadu
v zmysle § 237 písm. f) OSP, t. j. že im ako účastníkom konania mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov o nesprávnom procesnom postupe
okresného súdu najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
„Podstatou a zmyslom všetkých ustanovení občianskeho súdneho poriadku
týkajúcich sa dokazovania a určovania spôsobu vykonania dôkazov je sledovanie naplnenia
obsahu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania. Inými
slovami, ide o právo účastníka oboznámiť sa s tými skutkovými otázkami vyplývajúcimi z
vykonaných dôkazov, ktoré budú tvoriť základ pre rozhodnutie súdu a umožniť mu následne
tieto výsledky dokazovania ovplyvniť. Ak bola táto podstata dokazovania zachovaná, potom
formálne nedostatky, ktorých sa súd v rámci vykonania dokazovania dopustí, nemôžu viesť
k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.
Podľa obsahu spisu boli všetky znalecké posudky predložené v konaní doručené
do vlastných rúk žalovaných s tým, že im súdom bola vytvorená možnosť oboznámiť sa s ich
obsahom a vyjadriť sa k nim. Podľa obsahu zápisnice z pojednávania okresného súdu dňa
30. mája 2013 boli tieto znalecké posudky a ich doplnky súdom označené ako dôkazy
v konaní s tým, že právna zástupkyňa žalovaných netrvala na tom, aby boli čítané a rovnako
ani ostatní účastníci konania netrvali na tomto spôsobe vykonania dôkazu. Keďže žalovaní,
ako aj ich právna zástupkyňa, poznali obsah týchto posudkov, netrvali na ich čítaní a bol im
súdom vytvorený priestor vyjadriť sa k nim na pojednávaní, pričom právna zástupkyňa
žalovaných na tomto pojednávaní uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania, nemôžu dovolatelia úspešnosť svojho dovolania založiť na rýdzo formálnom
tvrdení, že nemali možnosť namietať obsah znaleckých posudkov (z dôvodu ich neprečítania
na pojednávam), pretože táto námietka nezodpovedá skutočnosti. Napokon, žalovaní
uplatnili svoj vplyv na výsledok konania aj v rámci riadneho opravného prostriedku,
v ktorom vzniesli námietky aj voči obsahu týchto znaleckých posudkov a tieto odvolacie
námietky boli odvolacím súdom vecne prejednané.
Keďže účastníci na pojednávaní mali možnosť vyjadriť sa k obsahu znaleckých
posudkov, postup súdu pri oboznamovaní s obsahom spisu nenamietali a sami sa vzdali
svojho procesného práva vypočuť si obsah dôkazu, prípadné nedodržanie postupu súdu
podľa § 129 ods. 1 O. s. p., nemalo za následok odňatie možnosti žalovaným konať pred
súdom. Napokon dovolací súd dodáva, že procesné pochybenia súdu, ktorých sa dopustí
pri vykonaní dokazovania nedodržaním postupu v zmysle ustanovenia § 129 O. s. p., v
súlade s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu vykazujú iba znaky tzv. inej procesnej
vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá ale prípustnosť dovolania
nezakladá (viď napr. sp.zn. 3MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo
166/2012, 4 Cdo 107/2011 a ďalšie).
Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý
mal spočívať v nedodržaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho
z ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. (účinného od 15. októbra 2008), podľa ktorého predseda
senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané
a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Cieľom tohto ustanovenia je
zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda
viesť účastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu.
Ani prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia však ešte bez ďalšieho
nezakladá zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto
zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia
účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje
účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy,
namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní
a pod. Taktiež účastníka zbavuje jeho základnej procesnej povinnosti vyplývajúcej
z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O. s. p., a to tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých
odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesnej povinnosti označiť dôkazy,
ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Pokiaľ teda sudca určitú
okolnosť neuvedie ako spornú, to ešte neznamená, že táto je nesporná a že účastník sa k nej
nemá vyjadriť, preukázať ju či vyvrátiť. Napokon porušenie ustanovenia § 118 ods. 2
O. s. p. môže mať v konaní za následok vznik iba tzv. inej vady konania (§ 241 ods.2 písm.
b/ O. s. p.), nezakladá však bez ďalšieho prípustnosť podaného dovolania.
Dovolatelia namietali porušenie aj ďalších ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku okresným súdom a to konkrétne § 40 ods. 1 O. s. p. vo vzťahu k náležitostiam
zápisnice z pojednávania okresného súdu dňa 30.mája 2013 (č. l. 923 spisu) a nedodržanie
postupu podľa ustanovenia § 119 ods. 5 O. s. p. na tomto pojednávaní.
Pokiaľ ide o námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní, dovolací
súd len poznamenáva, že bez ďalšieho nesprávnosti v zápisnici súdu sami osebe nie sú
spôsobilé založiť vadu konania, na ktorú dopadá § 237 písm. f/ O. s. p.; v prípade
opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s
tzv. inou vadu konania vedúcou k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom, avšak len v procesne prípustnom
dovolaní, preto sa nimi dovolací súd nezaoberal.
V zmysle ustanovenia § 119 ods. 5 O. s. p. je súd povinný na začiatku nového
pojednávania oznámiť obsah prednesov a vykonaných dôkazov. Podľa obsahu zápisnice
o pojednávaní pred okresným súdom dňa 30. mája 2013 súd vykonal dokazovanie
oboznámením účastníkov s obsahom listinných dôkazov, postupoval teda v súlade
s ustanovením § 119 ods. 5 O. s. p. Zo zápisnice nevyplýva, či súd aj oznámil obsah
doterajších prednesov účastníkov, avšak aj keby tomu tak nebolo, porušenie tejto povinnosti
nespôsobuje odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom v zmysle § 237 O. s. p., pretože
tým, že súd neoznámi na začiatku pojednávania obsah doterajších prednesov účastníkov,
ktoré boli v priebehu konania uskutočnené na pojednávaniach v prítomnosti dovolateľa, mu
totiž neodníma žiadne procesné oprávnenia v konaní.“
19. Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľov o nepreskúmateľnosti rozsudku
krajského súdu najvyšší súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uviedol, že vadu
v zmysle § 237 písm. f) OSP môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladať len
v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch (napríklad ak rozhodnutie neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie), avšak spravidla ide o tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b) OSP, ktorá však prípustnosť dovolania nezakladá. Najvyšší súd v tejto súvislosti
ďalej uviedol, že z „odôvodnení napadnutých rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy
odvolacieho i prvostupňového súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal),
ktoré viedli k prijatiu záveru, že žalovaní sú zodpovední za škodu na zdraví žalobcu
s mierou ich účasti na nej v rozsahu 20 %. Prijatý záver zrozumiteľne a v potrebnom
rozsahu vysvetlili, čím zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho
hľadiska nebolo možné akceptovať obranu žalovaných ohľadom právneho posúdenia
uplatneného nároku. Oba súdy sa podrobným spôsobom vysporiadali s jednotlivými
príčinami vzniku škody na zdraví žalobcu, a to tak na strane žalobcu, ako aj na strane
žalovaných, pričom všetky tieto úvahy potom logicky ústili do určenia podielu
zodpovednosti žalovaných na spôsobenej škode. Treba uviesť, že otázka určenia účasti
žalovaných na strete prevádzok podľa ustanovenia § 431 Občianskeho zákonníka nie je
vecou exaktného matematického výpočtu, ale vychádza z logického posúdenia jednotlivých
príčin vzniku škody na stranách oboch účastníkov a miery akou sa tá-ktorá okolnosť na ňom
podieľala. Na základe tohto vyhodnotenia potom súd autoritatívne ustáli a určí aká je miera
zodpovednosti účastníkov na strete prevádzok. Nedôvodná bola aj námietka dovolateľov,
že súdy sa v odôvodnení nezaoberali rozporom medzi znaleckými posudkami znalcov
z odboru medicíny, keďže tak súd prvého stupňa urobil v poslednom odseku odôvodnenia
rozhodnutia a odvolací súd na str. 14-15 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že
s ich názorom žalovaní nesúhlasia, nie je dostatočnou bázou pre tvrdenia
o nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.
Žalovaní vzniesli aj množstvo ďalších námietok vo vzťahu k nepreskúmateľnosti
odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, v skutočnosti však nimi len vyjadrovali svoj
nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdmi. Otázky nastolené
dovolateľmi ako sú nesprávne vyhodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania
a prípadných rozporov medzi nimi, či námietky týkajúce sa (ne)dovoleného spôsobu jazdy
žalovaného 1/ a jeho možností zabrániť dopravnej nehode a tiež tvrdený rozpor súčasného
rozhodnutia s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami vydanými v konaní, sú všetko
otázkami týkajúcimi sa skutkového a právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto
zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná,
lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.
Skutočnosť, že žalovaní majú odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho
nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv účastníka. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že súdy porušili ustanovenie § 135 ods. 1, 2
O. s. p. nerešpektovaním rozhodnutia Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo 7. júla 2000
č. OUV 116/10-2000 o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi, ako už správne uviedol
aj odvolací súd, v občianskom súdnom konaní sú súdy viazané iba rozhodnutím o tom, že
bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a to v rozsahu jeho výrokovej
časti (nie odôvodnenia), pričom o takéto rozhodnutie v danej trestnej veci nešlo. Navyše,
v prejednávanej veci súdy nepopierali závery tohto trestného konania, keď akceptovali ako
hlavnú príčinu vzniku škody protiprávne konanie žalobcu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu sú odlišné od podmienok vzniku
trestnej zodpovednosti, v občianskom súdnom konaní museli súdy posudzovať širší okruh
okolností aj na strane žalovaných, ktoré sa podieľali na vzniku škody (posúdenie možností
žalovaného zabrániť vzniku dopravnej nehody, spôsob jazdy žalovaného 1/, vplyv alkoholu
na jazdu atď.) a ktoré presahovali rámec dokazovania vykonaného pre účely trestného
stíhania vedeného voči žalobcovi. Napokon aj v trestnom rozhodnutí nebola vylúčená
zodpovednosť žalovaného 1/ v rozsahu priestupku.
Dovolatelia tiež tvrdili, že súdy v konaní porušili princíp právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď rozhodli v rozpore s rozsudkom Okresného
súdu Rožňava z 27. apríla 2009 č. k. 10 C 465/2002-670 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo 7. apríla 2010 sp. zn. 5Co/310/2009, ktorým súd žalobu spolujazdca
žalobcu o náhradu škody z tej istej dopravnej nehody voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol
v celom rozsahu a zaviazal na jej náhradu výlučne žalobcu.
K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať istota, že na určitú
právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká
odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Ak ten istý súd v dvoch alebo viacerých skutkovo a právne identických veciach
rozhodol odlišne, ide bezpochyby o nežiaduci jav, ktorý opodstatňuje domnienku, že jedno
z rozhodnutí je nesprávne. Posúdenie dôvodnosti tejto domnienky si však vyžaduje podrobiť
napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu z pohľadu právneho a skutkového
posúdenia veci súdmi nižších stupňov, čo je ale možné len za predpokladu procesnej
prípustnosti podaného dovolania. Z ustanovení § 236 až 239 O. s. p. nemožno vyvodiť, že by
účelom a zmyslom tejto právnej úpravy bolo založiť prípustnosť každého dovolania proti
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu len pre jeho nesúlad s niektorým iným
rozhodnutím súdu v totožnej veci. Aj keby teda bolo práve dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne, nezakladala by táto jeho nesprávnosť súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Keďže sa odvolací súd v rámci
odôvodnenia vysporiadal aj s touto odvolacou námietkou žalovaných (viď str.15
napadnutého rozhodnutia), nie je založená prípustnosť dovolania ani z pohľadu
nepreskúmateľnosti odôvodnenia tohto neskoršieho rozhodnutia (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Žalovaní v dovolaní napádali aj nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov,
dovolací súd k tejto námietke poukazuje na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V rámci občianskeho súdneho konania platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v ustanovení § 132 O. s. p., ktorá znamená, že
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba
výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134,
§ 135 O. s. p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery
tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom
môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O. s. p.). Súd rozhodujúci o dovolaní
nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov, už len z toho
dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať
vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť
dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.). Preto sa dovolaním nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Námietky dovolateľov v tomto smere tak
z hľadiska prípustnosti podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi
nemohol zaoberať.“.
20. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2016,
ktorého relevantné právne závery boli už uvedené, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd
označeným rozhodnutím neporušil základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.
21. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu totiž vyplýva, že
najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľne vyrovnal s otázkou prípustnosti
dovolania proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2014, pričom odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľov
týkajúcu sa nimi namietaného porušenia procesných pravidiel verejného prerokovania veci
pred odvolacím súdom, ako aj nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu.
Ustálenej judikatúre najvyššieho súdu zodpovedá aj názor, že nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 OSP a do tohto právneho názoru ústavný súd
v zásade nemá dôvod zasahovať (III. ÚS 50/2013). Porušenia ustanovení o dokazovaní
(t. j. ak pri dokazovaní všeobecný súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
OSP) sa totiž považujú za tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie
veci (k tomu bližšie pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 28/2006 z 31. januára
2008, rozsudok sp. zn. 4 Cdo 38/2007 z 28. februára 2008 a iné v právnej databáze ASPI,
judikatúra k § 241 OSP). Ako arbitrárny nemožno hodnotiť ani záver najvyššieho súdu, že
rozsudok krajského súdu nie je nepreskúmateľný, keďže zo sťažovateľmi priloženého
rozsudku krajského súdu vyplýva pomerne rozsiahle rozvedenie nosných dôvodov
označeného rozhodnutia. Nesúhlas sťažovateľov s právnym posúdením prípadu a s použitou
interpretáciou na prípad dopadajúcich relevantných hmotnoprávnych noriem však vo
vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu konštatujúcemu nedostatok vád
zmätočnosti rozhodnutia v zmysle § 237 OSP nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia označených práv.
22. Ústavný súd zároveň stabilne pripomína, že samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. III. ÚS 283/2013, I. ÚS 457/2014).
23. Vzhľadom na ústavne akceptovateľné závery najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania a na to, že predmetom dovolacieho konania bol potvrdzujúci rozsudok krajského
súdu, najvyšší súd nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska
naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady konania majúcej za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] alebo jej nesprávneho
právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Ak v danom prípade námietky
sťažovateľov rozsiahlo spochybňujú ustálené skutkové a právne závery konajúcich súdov vo
vzťahu k naplneniu podmienok spoluzodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenej
žalobcovi, ktoré najvyšší súd pre procesnú neprípustnosť dovolania neskúmal, tieto bolo
pred ústavným súdom možné účinne namietať len vo vzťahu k rozsudku krajského súdu,
proti ktorému však petit sťažnosti nesmeroval. Inými slovami, pokiaľ sťažovatelia v petite
sťažnosti vymedzili rozsah ústavného prieskumu z hľadiska porušenia nimi označených
práv len na uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ich dovolanie ako procesne neprípustné
odmietol (a z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia veci, prípadne inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci rozsudok krajského súdu dôvodne
neposudzoval), ani ústavný súd nemal s ohľadom na svoju viazanosť petitom sťažnosti
podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde právomoc skúmať právne závery o naplnení
podmienok spoluzodpovednosti sťažovateľov za škodu vzniknutú žalobcovi v rozsahu 20
%, keďže túto právne posudzoval okresný súd v základnom konaní a krajský súd v konaní
odvolacom.
24. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností
svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu
ochranu, keďže najvyšší súd sa podrobne zaoberal namietanými procesným pochybeniami
súdov nižších stupňov pri dokazovaní aj z hľadiska obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nimi tvrdené porušenia nedosahujú intenzitu
zakladajúcu sťažovateľmi namietanú vadu podľa § 237 písm. f) OSP. Uvedené platí aj
v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným
smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým
sťažovatelia nesúhlasia, avšak rozhodnutie bolo odôvodnené dostatočne a na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani
povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie
je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
25. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu neboli porušené sťažovateľmi označené základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rovnako ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažnosť bola preto ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd bližšie
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2016