Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 635/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2016

prerokoval sťažnosť , a

, zastúpených advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Svätoplukova 28, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ v 1. rade“), a (spolu ďalej

aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júna 2016.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Rožňava (ďalej len „okresný súd“) svojím

v poradí štvrtým rozsudkom č. k. -927 z 30. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) rozhodol, že sťažovatelia zodpovedajú žalobcovi spoločne a nerozdielne

za vzniknutú škodu v rozsahu 20 %. Tento medzitýmny rozsudok Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -983 z 11. júna 2014 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“) potvrdil. Najvyšší súd následne dovolanie sťažovateľov proti

rozsudku krajského súdu napadnutým uznesením č. k. z 29. júna 2016

odmietol.

3. Sťažovatelia v rozsiahlej sťažnosti (viac ako 30 strán textu) podrobne opisujú

skutkové okolnosti prípadu a ich vlastné hodnotenie z hľadiska, či napĺňajú podmienky

vzniku podielu na zodpovednosti za škodu na zdraví vzniknutú žalobcovi. V podstatnom

tvrdia, že sťažovateľ v 1. rade, ktorý bol v súvislosti s nehodou vodičom motorového

vozidla, nemohol pre krátkosť času (0,48 sekundy) na vzniknutú dopravnú kolíziu

spôsobenú žalobcom nerešpektovaním dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde“

reagovať, a to „ani keby nebol pod vplyvom alkoholu“. Citujú pritom z obsahu znaleckých

posudkov a v spojitosti s ich vyhodnotením sa dovolávajú iných právnych záverov, než

ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy. Odmietajú, že by na vznik nehody mohla mať

vplyv technika jazdy sťažovateľa v 1. rade, t. j. rýchlosť, akou sa pohybovalo ním vedúce

motorové vozidlo, resp. skutočnosť, že pred nehodou mal viesť vozidlo za pomyselným

stredom vozovky. Podľa názoru sťažovateľov dopravná značka obmedzujúca rýchlosť

za križovatkou (t. j. za miestom zrážky) neodôvodňuje záver, že by sa sťažovateľ v 1. rade

v súvislosti so svojou jazdou dopustil nejakej protiprávnosti. Na margo použiteľnosti

záverov znalcov sťažovatelia uvádzajú, že mnohé «zo vstupných parametrov modelového

výpočtu boli stanovené len s istým stupňom pravdepodobnosti a aj znalci sami uviedli,

že ich nemožno považovať za isté a tým aj výsledný modelový výpočet za s istotou zhodný

s možnou realitou. Preto „časové zabránenie“ zrážke vozidiel, ktoré vychádza

z teoretických výpočtov a mnohých neistých vstupných údajov nemožno považovať za isté

a bezpečné.».

4. Sťažovatelia z hľadiska porušenia označených práv namietajú porušenie princípu

právnej istoty z dôvodu, že okresný súd rozhodol „zásadne odlišným spôsobom ako

rozhodol iný samosudca toho istého súdu vo veci zavinenia tej istej dopravnej nehody, aj

ako rozhodol odvolací súd, ktorý rozhodnutie tohto druhého samosudcu potvrdil, aj ako

rozhodol prokurátor vo veci zavinenia tej istej dopravnej nehody, teda v prípadoch skutkovo

aj právne vo svojej podstate zhodných, a to bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol skutočné a pravdivé argumenty“, a „bez zmeny dôkaznej situácie v ostatnom

rozsudku rozhodol zásadne odlišným spôsobom ako v skorších dvoch rozhodnutiach v tej

istej veci“. Zároveň namietajú arbitrárnosť rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského

súdu, v ktorých uvedené tvrdenia sú podľa sťažovateľov v rozpore s objektívnou realitou,

pričom nesúhlasia ani s vykonanou aplikáciou konajúcimi

súdmi popierajúc, že by škoda mohla byť spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod

v prevádzke motorových vozidiel. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd sa nezaoberal spôsobom, ktorým sa krajský súd

vysporiadal s ich odvolacou námietkou, že v trestnom konaní bol za vinníka dopravnej

nehody označený výlučne žalobca.

5. V sťažnosti ďalej rozsiahlo namietajú spôsob vykonania znaleckého dokazovania

k otázke vplyvu požitia alkoholu sťažovateľom v 1. rade na jeho reakčnú schopnosť počas

nehody poukazujúc tiež na rozporné závery dvoch znaleckých posudkov, z ktorých jeden

bol vyhotovený súdom ustanoveným znalcom a druhý zase predložený sťažovateľmi. Ani

s nimi sa konajúce súdy podľa názoru sťažovateľov nevysporiadali právne akceptovateľným

spôsobom. Zároveň namietajú aj spôsob vykonania dokazovania okresným súdom,

v súvislosti s ktorým tvrdia, že značná časť listinných dôkazov na nariadenom pojednávaní

nielenže nebola prečítaná, ale účastníci konania s obsahom týchto dôkazov ani neboli

oboznámení. Sťažovateľom tak mala byť postupom súdu odobratá možnosť vyjadriť sa

ku každému z vykonaných dôkazov. Sťažovatelia preto vyjadrujú nesúhlas so záverom

najvyššieho súdu, že «podstata a zmysel ustanovenia boli naplnené, aj

keď súd svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré zákonným spôsobom nevykonal, ale ich

účastníkom konania doručil poštou „do vlastných rúk“ a tým im dal možnosť sa s nimi

zoznámiť a vyjadriť sa k ich obsahu». K uplatňovanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237

písm. f) (ďalej aj „OSP“) sťažovatelia tiež uvádzajú, že

okresný súd ústne vyhlásený rozsudok na pojednávaní vôbec neodôvodnil a riadne

neodôvodnil ani písomne vyhotovený rozsudok, z čoho vyvodzujú porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie. Nadväzne na to podrobne rozoberajú dôvody, v ktorých má

spočívať nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu a nedostatok právne

relevantných odpovedí rozsudku krajského súdu na odvolacie námietky uplatnené v konaní

sťažovateľmi. Najvyšší súd však sťažovateľmi namietané odôvodnenia rozsudkov nižších

súdov nepovažoval za vadu konania, ktorá by napĺňala dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

spočívajúci v odňatí ich možnosti konať pred súdom. Podľa názoru sťažovateľov

najvyšší súd zaujal stanovisko, že „ak súdy nižšieho stupňa vykonajú dokazovanie

v zjavnom rozpore so zákonom a požiadavkou na spravodlivé súdne konanie a z vykonaných

dôkazov urobia zjavne chybný, elementárnej logike odporujúci záver, ktorý bude mať

za následok chybné a nezákonné rozhodnutie, nebude oprávnený zjednať nápravu

a dotknutý účastník konania sa bude môcť úspešne domáhať nápravy jedine na Ústavnom

súde. Ustanovenie 8 237 písm. f) tak Najvyšší súd vyložil v zjavnom rozpore

s , keď takéto pochybenia, ku ktorým došlo aj v spornej veci, označil za

nedotýkajúce sa práva účastníkov konať pred súdom. ...

V každom prípade je v rozpore s , ak Najvyšší súd vyloží dôvody pre podanie

a vyhovenie dovolania tak úzko, že nezahrňujú porušenie základných ústavných práv

a ľudských práv zaručených medzinárodnými zmluvami a ochranu občanov pred

neústavnými rozhodnutiami súdov nižšieho stupňa tak prenecháva na Ústavný súd.“.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich

sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo a na súdnu ochranu

podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie, aby ich záležitosť

bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2016 porušené bo1o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2016 sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd je povinný nahradiť a

trovy ich spoločného právneho zastúpenia v sume 384,38 €... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

11. Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného

prieskumu, poznamenáva, že v konaní podľa je v zmysle

viazaný návrhom sťažovateľov. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. To znamená,

že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym

zástupcom, tak ako to je aj v tomto prípade. Keďže sťažovatelia žiadajú v petite sťažnosti

vysloviť porušenie nimi označených práv len uznesením najvyššieho súdu, tvrdenia

o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu, ktoré

sťažovatelia obsiahlo uvádzajú v texte sťažnosti mimo jej petitu, považoval ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. , ,

) iba za súčasť ich argumentácie. Ústavný súd sa preto ťažiskovo venoval

otázke, či najvyšší súd k skúmaniu podmienok prípustnosti dovolania pristúpil ústavne

zlučiteľným spôsobom.

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ).

V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než

ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

16. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

17. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

18. Najvyšší súd po zistení, že v prerokúvanej veci smerovalo dovolanie

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, najskôr uviedol už notoricky známe

dôvody, pre ktoré nebolo dovolanie podľa až 3 procesne prípustné,

a následne sa venoval námietkam sťažovateľov z hľadiska toho, či nedošlo k naplneniu

niektorej z vád vymenovaných v , z ktorých sťažovatelia výslovne namietali vadu

v zmysle , t. j. že im ako účastníkom konania mala byť odňatá možnosť

konať pred súdom. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov o nesprávnom procesnom postupe

okresného súdu najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Podstatou a zmyslom všetkých ustanovení

týkajúcich sa dokazovania a určovania spôsobu vykonania dôkazov je sledovanie naplnenia

obsahu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania. Inými

slovami, ide o právo účastníka oboznámiť sa s tými skutkovými otázkami vyplývajúcimi z

vykonaných dôkazov, ktoré budú tvoriť základ pre rozhodnutie súdu a umožniť mu následne

tieto výsledky dokazovania ovplyvniť. Ak bola táto podstata dokazovania zachovaná, potom

formálne nedostatky, ktorých sa súd v rámci vykonania dokazovania dopustí, nemôžu viesť

k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.

Podľa obsahu spisu boli všetky znalecké posudky predložené v konaní doručené

do vlastných rúk žalovaných s tým, že im súdom bola vytvorená možnosť oboznámiť sa s ich

obsahom a vyjadriť sa k nim. Podľa obsahu zápisnice z pojednávania okresného súdu dňa

30. mája 2013 boli tieto znalecké posudky a ich doplnky súdom označené ako dôkazy

v konaní s tým, že právna zástupkyňa žalovaných netrvala na tom, aby boli čítané a rovnako

ani ostatní účastníci konania netrvali na tomto spôsobe vykonania dôkazu. Keďže žalovaní,

ako aj ich právna zástupkyňa, poznali obsah týchto posudkov, netrvali na ich čítaní a bol im

súdom vytvorený priestor vyjadriť sa k nim na pojednávaní, pričom právna zástupkyňa

žalovaných na tomto pojednávaní uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania, nemôžu dovolatelia úspešnosť svojho dovolania založiť na rýdzo formálnom

tvrdení, že nemali možnosť namietať obsah znaleckých posudkov (z dôvodu ich neprečítania

na pojednávam), pretože táto námietka nezodpovedá skutočnosti. Napokon, žalovaní

uplatnili svoj vplyv na výsledok konania aj v rámci riadneho opravného prostriedku,

v ktorom vzniesli námietky aj voči obsahu týchto znaleckých posudkov a tieto odvolacie

námietky boli odvolacím súdom vecne prejednané.

Keďže účastníci na pojednávaní mali možnosť vyjadriť sa k obsahu znaleckých

posudkov, postup súdu pri oboznamovaní s obsahom spisu nenamietali a sami sa vzdali

svojho procesného práva vypočuť si obsah dôkazu, prípadné nedodržanie postupu súdu

podľa , nemalo za následok odňatie možnosti žalovaným konať pred

súdom. Napokon dovolací súd dodáva, že procesné pochybenia súdu, ktorých sa dopustí

pri vykonaní dokazovania nedodržaním postupu v zmysle ustanovenia , v

súlade s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu vykazujú iba znaky tzv. inej procesnej

vady konania v zmysle , ktorá ale prípustnosť dovolania

nezakladá (viď napr. sp.zn. a , , 3 Cdo

166/2012, a ďalšie).

Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý

mal spočívať v nedodržaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho

z ustanovenia (účinného od 15. októbra 2008), podľa ktorého predseda

senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané

a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Cieľom tohto ustanovenia je

zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda

viesť účastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu.

Ani prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia však ešte bez ďalšieho

nezakladá zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto

zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia

účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu priznáva.

Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje

účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,

vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy,

namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní

a pod. Taktiež účastníka zbavuje jeho základnej procesnej povinnosti vyplývajúcej

z ustanovení a , a to tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých

odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesnej povinnosti označiť dôkazy,

ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Pokiaľ teda sudca určitú

okolnosť neuvedie ako spornú, to ešte neznamená, že táto je nesporná a že účastník sa k nej

nemá vyjadriť, preukázať ju či vyvrátiť. Napokon porušenie ustanovenia § 118 ods. 2

môže mať v konaní za následok vznik iba tzv. inej vady konania ( písm.

b/ ), nezakladá však bez ďalšieho prípustnosť podaného dovolania.

Dovolatelia namietali porušenie aj ďalších ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku okresným súdom a to konkrétne vo vzťahu k náležitostiam

zápisnice z pojednávania okresného súdu dňa 30.mája 2013 (č. l. 923 spisu) a nedodržanie

postupu podľa ustanovenia na tomto pojednávaní.

Pokiaľ ide o námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní, dovolací

súd len poznamenáva, že bez ďalšieho nesprávnosti v zápisnici súdu sami osebe nie sú

spôsobilé založiť vadu konania, na ktorú dopadá ; v prípade

opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s

tzv. inou vadu konania vedúcou k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

), ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom, avšak len v procesne prípustnom

dovolaní, preto sa nimi dovolací súd nezaoberal.

V zmysle ustanovenia je súd povinný na začiatku nového

pojednávania oznámiť obsah prednesov a vykonaných dôkazov. Podľa obsahu zápisnice

o pojednávaní pred okresným súdom dňa 30. mája 2013 súd vykonal dokazovanie

oboznámením účastníkov s obsahom listinných dôkazov, postupoval teda v súlade

s ustanovením Zo zápisnice nevyplýva, či súd aj oznámil obsah

doterajších prednesov účastníkov, avšak aj keby tomu tak nebolo, porušenie tejto povinnosti

nespôsobuje odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom v zmysle , pretože

tým, že súd neoznámi na začiatku pojednávania obsah doterajších prednesov účastníkov,

ktoré boli v priebehu konania uskutočnené na pojednávaniach v prítomnosti dovolateľa, mu

totiž neodníma žiadne procesné oprávnenia v konaní.“

19. Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľov o nepreskúmateľnosti rozsudku

krajského súdu najvyšší súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uviedol, že vadu

v zmysle môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladať len

v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch (napríklad ak rozhodnutie neobsahuje vôbec

žiadne odôvodnenie), avšak spravidla ide o tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b) , ktorá však prípustnosť dovolania nezakladá. Najvyšší súd v tejto súvislosti

ďalej uviedol, že z „odôvodnení napadnutých rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy

odvolacieho i prvostupňového súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal),

ktoré viedli k prijatiu záveru, že žalovaní sú zodpovední za škodu na zdraví žalobcu

s mierou ich účasti na nej v rozsahu 20 %. Prijatý záver zrozumiteľne a v potrebnom

rozsahu vysvetlili, čím zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho

hľadiska nebolo možné akceptovať obranu žalovaných ohľadom právneho posúdenia

uplatneného nároku. Oba súdy sa podrobným spôsobom vysporiadali s jednotlivými

príčinami vzniku škody na zdraví žalobcu, a to tak na strane žalobcu, ako aj na strane

žalovaných, pričom všetky tieto úvahy potom logicky ústili do určenia podielu

zodpovednosti žalovaných na spôsobenej škode. Treba uviesť, že otázka určenia účasti

žalovaných na strete prevádzok podľa ustanovenia nie je

vecou exaktného matematického výpočtu, ale vychádza z logického posúdenia jednotlivých

príčin vzniku škody na stranách oboch účastníkov a miery akou sa tá-ktorá okolnosť na ňom

podieľala. Na základe tohto vyhodnotenia potom súd autoritatívne ustáli a určí aká je miera

zodpovednosti účastníkov na strete prevádzok. Nedôvodná bola aj námietka dovolateľov,

že súdy sa v odôvodnení nezaoberali rozporom medzi znaleckými posudkami znalcov

z odboru medicíny, keďže tak súd prvého stupňa urobil v poslednom odseku odôvodnenia

rozhodnutia a odvolací súd na str. 14-15 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že

s ich názorom žalovaní nesúhlasia, nie je dostatočnou bázou pre tvrdenia

o nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.

Žalovaní vzniesli aj množstvo ďalších námietok vo vzťahu k nepreskúmateľnosti

odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, v skutočnosti však nimi len vyjadrovali svoj

nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdmi. Otázky nastolené

dovolateľmi ako sú nesprávne vyhodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania

a prípadných rozporov medzi nimi, či námietky týkajúce sa (ne)dovoleného spôsobu jazdy

žalovaného 1/ a jeho možností zabrániť dopravnej nehode a tiež tvrdený rozpor súčasného

rozhodnutia s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami vydanými v konaní, sú všetko

otázkami týkajúcimi sa skutkového a právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto

zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia,

správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná,

lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.

Skutočnosť, že žalovaní majú odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho

nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle Za porušenie

základného práva zaručeného v v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv účastníka. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.

).

Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že súdy porušili ustanovenie § 135 ods. 1, 2

nerešpektovaním rozhodnutia Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo 7. júla 2000

č. OUV 116/10-2000 o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi, ako už správne uviedol

aj odvolací súd, v občianskom súdnom konaní sú súdy viazané iba rozhodnutím o tom, že

bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a to v rozsahu jeho výrokovej

časti (nie odôvodnenia), pričom o takéto rozhodnutie v danej trestnej veci nešlo. Navyše,

v prejednávanej veci súdy nepopierali závery tohto trestného konania, keď akceptovali ako

hlavnú príčinu vzniku škody protiprávne konanie žalobcu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu sú odlišné od podmienok vzniku

trestnej zodpovednosti, v občianskom súdnom konaní museli súdy posudzovať širší okruh

okolností aj na strane žalovaných, ktoré sa podieľali na vzniku škody (posúdenie možností

žalovaného zabrániť vzniku dopravnej nehody, spôsob jazdy žalovaného 1/, vplyv alkoholu

na jazdu atď.) a ktoré presahovali rámec dokazovania vykonaného pre účely trestného

stíhania vedeného voči žalobcovi. Napokon aj v trestnom rozhodnutí nebola vylúčená

zodpovednosť žalovaného 1/ v rozsahu priestupku.

Dovolatelia tiež tvrdili, že súdy v konaní porušili princíp právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď rozhodli v rozpore s rozsudkom Okresného

súdu Rožňava z 27. apríla 2009 č. k. -670 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach zo 7. apríla 2010 sp. zn. , ktorým súd žalobu spolujazdca

žalobcu o náhradu škody z tej istej dopravnej nehody voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol

v celom rozsahu a zaviazal na jej náhradu výlučne žalobcu.

K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. a ). V právnom štáte musí panovať istota, že na určitú

právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká

odpoveď (napr. , , , ).

Ak ten istý súd v dvoch alebo viacerých skutkovo a právne identických veciach

rozhodol odlišne, ide bezpochyby o nežiaduci jav, ktorý opodstatňuje domnienku, že jedno

z rozhodnutí je nesprávne. Posúdenie dôvodnosti tejto domnienky si však vyžaduje podrobiť

napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu z pohľadu právneho a skutkového

posúdenia veci súdmi nižších stupňov, čo je ale možné len za predpokladu procesnej

prípustnosti podaného dovolania. Z ustanovení až 239 nemožno vyvodiť, že by

účelom a zmyslom tejto právnej úpravy bolo založiť prípustnosť každého dovolania proti

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu len pre jeho nesúlad s niektorým iným

rozhodnutím súdu v totožnej veci. Aj keby teda bolo práve dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne, nezakladala by táto jeho nesprávnosť súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle Keďže sa odvolací súd v rámci

odôvodnenia vysporiadal aj s touto odvolacou námietkou žalovaných (viď str.15

napadnutého rozhodnutia), nie je založená prípustnosť dovolania ani z pohľadu

nepreskúmateľnosti odôvodnenia tohto neskoršieho rozhodnutia ( ).

Žalovaní v dovolaní napádali aj nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov,

dovolací súd k tejto námietke poukazuje na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej do

obsahu základného práva podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (). V rámci občianskeho súdneho konania platí zásada

voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v ustanovení , ktorá znamená, že

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba

výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134,

). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery

tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom

môže vykonávať dokazovanie ( až 5 ). Súd rozhodujúci o dovolaní

nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov, už len z toho

dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať

vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť

dôkazy sám vykonávať ( veta druhá ). Preto sa dovolaním nemožno

úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Námietky dovolateľov v tomto smere tak

z hľadiska prípustnosti podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi

nemohol zaoberať.“.

20. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2016,

ktorého relevantné právne závery boli už uvedené, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

označeným rozhodnutím neporušil základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

21. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu totiž vyplýva, že

najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľne vyrovnal s otázkou prípustnosti

dovolania proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2014, pričom odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľov

týkajúcu sa nimi namietaného porušenia procesných pravidiel verejného prerokovania veci

pred odvolacím súdom, ako aj nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Ustálenej judikatúre najvyššieho súdu zodpovedá aj názor, že nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle a do tohto právneho názoru ústavný súd

v zásade nemá dôvod zasahovať (). Porušenia ustanovení o dokazovaní

(t. j. ak pri dokazovaní všeobecný súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

) sa totiž považujú za tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie

veci (k tomu bližšie pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára

2008, rozsudok sp. zn. z 28. februára 2008 a iné v právnej databáze ASPI,

judikatúra k ). Ako arbitrárny nemožno hodnotiť ani záver najvyššieho súdu, že

rozsudok krajského súdu nie je nepreskúmateľný, keďže zo sťažovateľmi priloženého

rozsudku krajského súdu vyplýva pomerne rozsiahle rozvedenie nosných dôvodov

označeného rozhodnutia. Nesúhlas sťažovateľov s právnym posúdením prípadu a s použitou

interpretáciou na prípad dopadajúcich relevantných hmotnoprávnych noriem však vo

vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu konštatujúcemu nedostatok vád

zmätočnosti rozhodnutia v zmysle nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia označených práv.

22. Ústavný súd zároveň stabilne pripomína, že samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného ,

resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ).

23. Vzhľadom na ústavne akceptovateľné závery najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania a na to, že predmetom dovolacieho konania bol potvrdzujúci rozsudok krajského

súdu, najvyšší súd nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska

naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady konania majúcej za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] alebo jej nesprávneho

právneho posúdenia [ ]. Ak v danom prípade námietky

sťažovateľov rozsiahlo spochybňujú ustálené skutkové a právne závery konajúcich súdov vo

vzťahu k naplneniu podmienok spoluzodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenej

žalobcovi, ktoré najvyšší súd pre procesnú neprípustnosť dovolania neskúmal, tieto bolo

pred ústavným súdom možné účinne namietať len vo vzťahu k rozsudku krajského súdu,

proti ktorému však petit sťažnosti nesmeroval. Inými slovami, pokiaľ sťažovatelia v petite

sťažnosti vymedzili rozsah ústavného prieskumu z hľadiska porušenia nimi označených

práv len na uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ich dovolanie ako procesne neprípustné

odmietol (a z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia veci, prípadne inej vady konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci rozsudok krajského súdu dôvodne

neposudzoval), ani ústavný súd nemal s ohľadom na svoju viazanosť petitom sťažnosti

podľa právomoc skúmať právne závery o naplnení

podmienok spoluzodpovednosti sťažovateľov za škodu vzniknutú žalobcovi v rozsahu 20

%, keďže túto právne posudzoval okresný súd v základnom konaní a krajský súd v konaní

odvolacom.

24. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže najvyšší súd sa podrobne zaoberal namietanými procesným pochybeniami

súdov nižších stupňov pri dokazovaní aj z hľadiska obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nimi tvrdené porušenia nedosahujú intenzitu

zakladajúcu sťažovateľmi namietanú vadu podľa . Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným

smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovatelia nesúhlasia, avšak rozhodnutie bolo odôvodnené dostatočne a na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

25. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu neboli porušené sťažovateľmi označené základné právo na súdnu ochranu

podľa a rovnako ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Sťažnosť bola preto ako celok podľa

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2016