Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 283/2013
PDF · 297.3 KB
No categories available
III. ÚS 283/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. V., K., a maloletej A. V., K., zastúpenej zákonným
zástupcom Mgr. J. V., právne zastúpených obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., v mene
ktorej koná advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na
ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o
právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3
ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7
Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/456/2012-
66 z 5. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
2/2013 zo 6. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. J. V. a maloletej A. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013
doručená sťažnosť Mgr. J. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a maloletej A. V., zastúpenej
sťažovateľom v 1. rade ako zákonným zástupcom (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“, spolu
len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva sťažovateľa v 1. rade na
ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie základného práva sťažovateľky v 2.
rade na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, práva na zohľadnenie
záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a
starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a
práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/456/2012-66 z
5. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 2/2013 zo 6. februára 2013
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade sa ako otec maloletej
sťažovateľky v 2. rade domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bola
sťažovateľka v 2. rade dočasne zverená do jeho starostlivosti, pričom tým istým návrhom sa
súčasne domáhal začatia konania o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“)
uznesením č. k. 25 P/237/2012-13 z 12. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že 10. septembra
2012 okresný súd uznesením č. k. 45 P/206/2012-10 dočasne zveril sťažovateľku v 2. rade
do starostlivosti jej starej matky na základe ňou podaného návrhu. Krajský súd uznesením
č. k. 8 CoP/456/2012-66 z 5. novembra 2012 označené uznesenie okresného súdu svojím
II. výrokom potvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 2/2013 zo 6. februára
2013 vo veci podané dovolanie odmietol ako neprípustné.
Sťažovatelia uvádzajú, že „odopretím dočasnej ochrany vo forme predbežného
opatrenia“ konajúce súdy porušili nimi označené práva. Najvyšší súd mal svojím
rozhodnutím sťažovateľom odňať jednu súdnu inštanciu, keďže ani najvyšší súd v rámci
svojej právomoci rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmal „konštatujúc, že konanie
o výroku II uznesenia KS nie je postihnuté vadou znemožňujúcou mi realizáciu mojich
procesných práv, resp. že túto som ani nenamietal...
Už pri vzhliadnutí na postup OS, ktorý môj návrh zamietol z dôvodu skoršieho
predbežného opatrenia (uznesenie 45 P/206/2012-10), a zároveň na postup KS, ktorý
uznesenie OS potvrdzuje, ale z iného dôvodu (neexistencia naliehavosti ingerencie súdu do
starostlivosti o maloleté dieťa) a napokon laxný prístup NSSR spočívajúci v bezdôvodnom
odmietnutí môjho dovolania, je zrejmé závažné pochybenie poznačené vadou spočívajúcou
v porušení mojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 O. s. p., ako aj čl. 6 Dohovoru.
OS... môj návrh v zásade vecne neposudzoval. ... Až odvolací súd ako súd druhej
inštancie - ktorému však prináleží právomoc prieskumná - posúdil môj návrh z vecno-
právneho hľadiska. Takýmto postupom mi však bez pochyby odňal jednu súdnu inštanciu.
V odvolacom štádiu konania som už nemal možnosť k skutočnostiam odôvodňujúcim
iný záver KS o naliehavosti jeho zásahu do starostlivosti o maloletú zaujímať akékoľvek
stanoviská, alebo aspoň spochybňovať a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti (tomu
svedčí zmysel a podstata § 213 ods. 2 a ods. 3 O. s. p.). Znemožnenie realizácie procesných
práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného
princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi
konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových skutkových zistení.
NSSR vo svojej podstate takýto protiústavný postup KS svojim rozhodnutím odobril,
keď konštatoval, že konanie nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.,
v dôsledku čoho treba aj uznesenie NSSR považovať za protiústavné...
Napadnuté uznesenie NSSR rovnako ako aj uznesenie KS mu predchádzajúce ďalej
podľa môjho názoru spočívajú na nesprávnom usúdení na otázku naliehavosti zásahu súdu
do pomerov maloletého a jeho významu z hľadiska zhodnotenia záujmov maloletého dieťaťa
(za situácie, keď rodič, ktorému bolo dieťa zverené, mu z objektívnych dôvodov osobnú
starostlivosť poskytovať nemôže a druhý z rodičov síce fakticky osobnú starostlivosť
vykonáva, avšak bez akéhokoľvek legálneho rámca), ktoré viedlo k odopretiu nám
požadovanej dočasnej ochrany a dôsledkom toho aj k porušeniu namietaných rodičovských
práv a práv dieťaťa.“.
Sťažovatelia ďalej poukazujú na pozitívny záväzok štátu urobiť všetky opatrenia
na to, aby sa nimi každému dieťaťu zabezpečila možnosť uplatniť svoje práva zaručené
dohovorom. Označené súdy však podľa ich názoru neurobili všetko, čo bolo od nich možné
rozumne očakávať, aby vylúčili hrozbu nenapraviteľnej ujmy na právach maloletého
dieťaťa prameniacej zo stavu neistoty. Vydaniu navrhovaného predbežného opatrenia
nemohol brániť ani test «proporcionality a pomerovania ujmy plynúcej z neposkytnutia
požadovanej ochrany a ujmy spôsobenej inej dotknutej osobe v prípade jej poskytnutia,
resp. obava z prípadného „zásahu vedľa“ do práv tretej osoby». Sťažovatelia súčasne
poukazujú na výsledok obdobného súdneho konania vedeného vo veci úpravy práv
a povinností k nevlastnej sestre sťažovateľky v 2. rade (uznesenie okresného súdu č. k.
43 P/202/2012-19 z 30. augusta 2012, uznesenie krajského súdu č. k. 7 CoP/311/2012-62
z 5. októbra 2012). S prihliadnutím na intenzitu a rozsiahlosť zásahu do základných práv
a slobôd považujú sťažovatelia za dôvodné, aby na dovŕšenie ochrany ich porušených práv,
ústavný súd každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví, že sťažovateľovi v 1. rade bolo v konaní vedenom krajským
súdom pod sp. zn. 8 CoP/456/2012 a v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Cdo 2/2013 porušené jeho základné právo „na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa podľa
čl. 41 ods. 4 Ústavy SR a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd“, a rovnako, že v označených konaniach bolo porušené aj základné
právo sťažovateľky v 2. rade „na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 1 a
ods. 4 Ústavy SR, na rodičovskú starostlivosť podľa čl. 7 Dohovoru opravách dieťaťa, na
zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa a na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podlá čl. 3 ods. 2
Dohovoru o právach dieťaťa“. Z uvedených dôvodov navrhujú uznesenie krajského súdu
a uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec sa vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie, priznať im finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € a priznať
„náhradu trov konania v sume 349,92 € na účet právneho zástupcu“ v lehote do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
1. K sťažovateľom v 1. rade namietanému porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny niet
zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne
rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi účastníkmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden
z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne
upravuje určitý okruh vzťahov.
Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto ústavný súd ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje
za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností
účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd
posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému
právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd poukazuje ďalej na to,
že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania,
pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného
opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.
Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať
konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012, II. ÚS 339/2012).
Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako
iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom
a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd
pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
V danom prípade ide o rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,
ktoré možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivý súdny proces. Predpokladom na záver o porušení
základných práv a slobôd je však iba také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci
samej (obdobne I. ÚS 46/00).
1.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP/456/2012-66 z 5. novembra 2012 svojím prvým
výrokom pripustil späťvzatie návrhu starej matky na nariadenie predbežného opatrenia,
zrušil uznesenie okresného súdu z 10. septembra 2012 č. k. 45 P/206/2012-10, konanie
o nariadenie predbežného opatrenia v tejto časti zastavil a druhým výrokom uznesenie
č. k. 25 P/237/2012-13 z 12. septembra 2012 potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia
uznesenia krajský súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia okresného súdu na základe
odvolania sťažovateľa v 1. rade vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, „dospel
k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli splnené zákonne
podmienky pre vyhotovenie návrhu otca, ale nestotožnil sa s dôvodmi napadnutého
rozhodnutia, konkrétne, ak v odôvodnení uviedol, že návrh otca zamietol preto, že už
predbežným opatrením upravil dočasne pomery maloletej tak, že ju zveril dočasne starej
matke, pretože jej matka, ktorej bola maloletá doposiaľ zverená, sa nachádza v
zadržiavacej väzbe v M. a stará matka v plnom rozsahu supluje starostlivosť matky
o maloletú v jej doterajšom výchovnom prostredí.
Odvolací súd na rozdiel od úvahy konajúceho súdu dospel k presvedčeniu, že v tomto
prípade nebola preukázaná potreba dočasne upraviť pomery účastníkov konania, nakoľko
nebola osvedčená ani danosť práva, lebo nebolo preukázané, že by mal. A. hrozila
bezprostredná ujma odôvodňujúca ingerenciu súdu formou nariadenia predbežného
opatrenia. Z obsahu spisu, konkrétne z vyjadrení otca, starej matky a kolízneho opatrovníka
nepochybne vyplýva, že výchova a starostlivosť o maloletú je spontánne zabezpečovaná
v súčasnej dobe predovšetkým jej otcom, u ktorého sa zdržiava, odkedy sa jej matka
nachádza v zadržiavacej väzbe v M. Otca v jeho výkone rodičovských práv nikto neruší, ani
neobmedzuje (stará matka napriek tomu, že jej maloletá bola zverená do dočasnej
starostlivosti vykonateľným rozhodnutím, rešpektovala vôľu maloletej zotrvať
v starostlivosti otca a nedomáhala sa núteného výkonu rozhodnutia súdu) a je jej zákonným
zástupcom, čo vyplýva priamo zo zákona, preto neboli splnené zákonné predpoklady
nariadenia predbežného opatrenia, pretože neexistuje naliehavosť ingerencie súdu
do pomerov účastníkov, Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na späťvzatie návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia starou matkou, z ktorého je zrejmé, že nemá ani
v úmysle brániť otcovi v starostlivosti o maloletú. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil a dodáva,
že predbežné opatrenie má slúžiť na dočasné zabezpečenie ochrany porušených
a ohrozených práv účastníkov konania, pričom jeho použitie je namieste, ak sa vyžaduje
okamžitý zásah súdu. Nevyhnutným predpokladom pre vyhovenie návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia je naliehavosť potreby predbežnej úpravy pomerov. V konaniach
starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa a iba v prípade
bezprostredného ohrozenia zdravia dieťaťa, či osvedčenia iného závažného dôvodu je
namieste predbežným opatrením rozhodnúť pred rozhodnutím v merite veci. Rozpory medzi
rodičmi maloletej, resp. príbuznými a rodičmi maloletej nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom
pre okamžitú ingerenciu súdu vo forme nariadenia predbežného opatrenia a skutočnosti
uvádzané otcom v návrhu a v odvolaní proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa
sú relevantné pre rozhodnutie v už začatej veci samej, nie však pre okamžitý zásah súdu.
Spoľahlivé zistenie skutočností tvrdených tak otcom ako aj starou matkou si vyžaduje
rozsiahle dokazovanie, pripadne spoluprácu s odborníkmi z iných vedných odborov, alebo
znaleckého dokazovania z odboru pedopsychológie, o ktorom rozhodne konajúci súd
v rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Pretože
v tomto prípade otec nepreukázal, že by život a zdravie maloletého dieťaťa bolo
bezprostredne . ohrozené, ani iný závažný dôvod, odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa vo výroku ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
Odvolací súd na adresu účastníkov konania, predovšetkým otca a starej matky
maloletej poznamenáva, že za danej situácie, ktorá pretrváva v rodine a ktorá je
nepochybne psychicky zaťažujúca pre všetkých jej členov, bude predovšetkým na nich, aby
svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou vytvárali bezkonfliktné prostredie
maloletej, snažili sa o jednotný výchovný postup v jej záujme, ktorý má prednosť pred
všetkými ostatnými záujmami členov rodiny a v neposlednom rade udržiavali jej citový
vzťah k matke, ktorá v súčasnej dobe nemá možnosť osobne sa o maloletú starať.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,
že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil
jednotlivé okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že nariadenie
predbežného opatrenia nie je pre absenciu bezprostredne hroziacej ujmy potrebné
a rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia je vecne správne, aj keď z iných dôvodov. Nosný právny názor krajského súdu,
že späťvzatím návrhu na nariadenie predbežného opatrenia stará matka sťažovateľky
v 2. rade prejavila, že v starostlivosti o maloletú nemá v úmysle sťažovateľovi v 1. rade
brániť a že vo výkone svojich rodičovských práv nie je rušený, pričom tieto skutočnosti
neodôvodňujú okamžitú ingerenciu súdu (t. j. nariadenie predbežného opatrenia), ústavný
súd vyhodnotil z hľadiska dopadu na označené základné práva ako ústavne udržateľný.
Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa v 1. rade smerujúcich
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by
odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. Pokiaľ ide o námietku, že návrh
na nariadenie predbežného opatrenia bol prvýkrát posúdený z vecno-právneho hľadiska až
krajským súdom, a nie okresným súdom, čím mala byť odňatá jedna súdna inštancia,
ústavný súd poukazuje na obsah § 221 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), v zmysle ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, rozhodnutie zruší, len ak konanie zastavuje. Krajský
súd v dôsledku zmeny procesnoprávnej situácie v konaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia teda nemohol uznesenie okresného súdu č. k. 25 P/237/2012-13
z 12. septembra 2012 zrušiť z dôvodu otvorenia možnosti vec opätovne posudzovať
okresným súdom. Krajský súd v existujúcom procesnoprávnom rámci mohol zamietnutie
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia len potvrdiť alebo rozhodnutie prvostupňového
súdu zmeniť, a to tak, že návrhu vyhovie. Preto vydaním namietaného uznesenia v zhode
s ustanoveniami procesnoprávneho predpisu krajský súd zásadu dvojinštatnčnosti súdneho
konania vyplývajúcu z obsahu základného práva na súdnu ochranu neporušil.
K námietke, že všeobecné súdy napadnutým rozhodnutím nevylúčili hrozbu vzniku
nenapraviteľnej ujmy prameniacej zo stavu neistoty spočívajúcej v existencii právoplatného
rozhodnutia o úprave práv a povinností k maloletej sťažovateľke v 2. rade, ústavný súd
pripomína, že podľa § 28 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) rodičovské
práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého
dieťaťa. Teda aj po rozhodnutí všeobecného súdu o úprave výkonu týchto rodičovských
práv a povinností tieto zostávajú obidvom rodičom zachované (pozri komentár k zákonu o
rodine v právnej databáze ASPI) a platná právna úprava umožňuje ich výkon aj v prípade,
že jeden z rodičov ich z objektívnych dôvodov vykonávať nemôže.
Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na vyslovenie záveru o porušení
základných práv a slobôd je také pochybenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné
v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102
OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté
v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Potvrdenie
prvostupňového uznesenia, ktorým bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietnutý, však samo osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu, a nezakladá preto ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa v 1. rade v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Napokon, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto
vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných
opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri
rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa
konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia, resp. aj III. ÚS 59/2012 a III. ÚS 309/2012). Vzhľadom na to bolo potrebné
sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
1.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu napáda predovšetkým
obmedzenie prieskumnej právomoci najvyšším súdom, pokiaľ ide o namietané odňatie
možnosti konať pred súdom. Uvedené malo spočívať v porušení jeho práva vyjadriť sa
k späťvzatiu návrhu starej matky na nariadenie predbežného opatrenia a jeho dôsledkom
na vydanie druhého (potvrdzujúceho) výroku uznesenia krajského súdu, ako aj
na nesprávnom posúdení otázky naliehavosti potreby zasiahnuť do pomerov maloletej.
Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 Cdo 2/2013 zo 6. februára 2013 dovolanie
sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu krajského súdu odmietol z týchto dôvodov:
„Dovolanie v danom prípade smeruje len proti jednému z výrokov uznesenia
odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1
O. s. p. prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na
území Slovenskej republiky.
V § 239 ods. 3 O. s. p. sú ale uvedené uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým
dovolanie nie je procesné prípustné, i keď prípadne vykazujú znaky uznesení uvedených
v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. takto spod úpravy danej § 239
ods. 1 a 2 O. s. p. vyníma určité uznesenia (medzi iným uznesenie odvolacieho súdu
o predbežnom opatrení), proti ktorým v dôsledku toho dovolanie podľa tohto ustanovenia
nieje prípustné.
Dovolanie otca maloletej, ktoré smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o
predbežnom opatrení, je preto podľa § 239 ods. 3 O. s. p. neprípustné.
Dovolanie v predmetnej právnej veci by - v dôsledku toho mohlo byť procesné
prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237
O. s. p., ktoré vady dovolací súd skúma vždy bez ohľadu na to, Či sú v dovolaní namietané
(§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.).
Podľa ustanovenia § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, íl účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť,
že § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nieje predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je
inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ v danej veci nenamietal vady konania v zmysle § 237 písm. aJ až e/ a g/
O. s. p., a dovolací súd procesné vady tejto povahy ani nezistil. Otec maloletej ale tvrdí,
že odvolací súd tým, že rozhodol skôr, ako mu bol zaslaný zo strany účastníka v konaní
súhlas so späťvzatím návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odňal mu možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd poukazuje však na tú skutočnosť, že namietaná vada musí byť spojená
s konaním, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého výroku odvolacieho súdu. To v danej
veci nie je splnené, nakoľko ako dovolateľ výslovne uviedol, napáda druhý výrok uznesenia
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je
významný subjektívny názor účastníka konania, tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie o tomto výroku napadnutého
uznesenia pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemožňujúcou
otcovi maloletej realizáciu jeho procesných práv a treba uviesť, že otec maloletej vo vzťahu
k tomuto konaniu ani vadu podľa § 237 f/ O. s. p. nenamietal...
V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky, vzhľadom na obsah a dôvody
procesné neprípustného mimoriadneho opravného prostriedku otca maloletej, v ktorých nad
rámec a v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky hodnotí spôsob rozhodovania
dovolacieho súdu, udáva, že pokiaľ dovolateľ uplatnil aj tzv. dovolacie dôvody v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p., ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom
dovolacieho súdu, že dovolanie je procesné prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje
k tomuto záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej
a pristúpiť k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by
dovolací súd posudzoval opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov
napriek tomu, že boli uplatnené v procesné neprípustnom dovolaní, porušil, by základné
právo na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj II. US 172/03).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237
O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti
dovolania proti uzneseniu krajského súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Prihliadal pritom na obsah námietok sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajského
súdu a jeho rozhodnutím dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237
písm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, resp. k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľov.
Názor dovolacieho súdu o tom, že eventuálne chybný postup a rozhodnutie súdu
nižšieho stupňa musia byť spojené s konaním a výrokom, ktoré sú dovolaním napadnuté,
lebo inak nemôžu zakladať záver o postihnutí napadnutého konania procesnou vadou
odňatia možnosti účastníkov konať pred súdom, nie je v rozpore s obsahom práva
na spravodlivý proces. Skutočnosť, že krajský súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí
predbežného opatrenia rozhodol bez toho, aby vyčkal na vyjadrenie sťažovateľa v 1. rade
k späťvzatiu návrhu starou matkou sťažovateľky v 2. rade, z čoho mal samotný krajský súd
pri odvolacom prieskume napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 25 P/237/2012-13
z 12. septembra 2012 odvodiť neexistenciu bezprostredne hroziacej ujmy a potreby
dočasnej úpravy práv a povinností predbežným opatrením, podľa názoru ústavného súdu nie
je svojou intenzitou spôsobilá viesť k záveru o ústavnej nekonformnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu. Z opísaného obsahu dovolania v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu totiž nevyplýva, že by so späťvzatím návrhu starej matky maloletej
sťažovateľ v 1. rade nesúhlasil, o čom napokon svedčí aj skutočnosť, že proti výroku
o pripustení späťvzatia tohto návrhu sťažovateľ v 1. rade dovolanie ani nepodal.
Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane
posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti a
jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle
čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu
ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc preskúmavať
dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolacích dôvodov prípustných vo vzťahu k uzneseniu o
predbežnom opatrení Občianskym súdnym poriadkom [§ 237 OSP].
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým
dospel, pričom súčasne nezistil ani existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by
bolo možné napadnuté rozhodnutie považovať za popierajúce zmysel základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľné, na základe čoho dospel k záveru,
že najvyšší súd neporušil sťažovateľom v 1. rade označené základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a vo vzťahu nim považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
2. K sťažovateľom v 2. rade namietanému porušeniu základného práva
na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, na zohľadnenie záujmu
dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu
a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach
dieťaťa, práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7 Dohovoru o právach
dieťaťa uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a obidvoma
sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva na ochranu rodičovstva
podľa čl. 41 ods. 4 ústavy
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno
od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty... sa zaväzujú zabezpečiť
dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad
na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne
za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa... má od narodenia...
právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť.
Podľa čl. 7 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty... zabezpečujú vykonávanie
týchto práv v súlade so svojím vnútroštátnym zákonodarstvom a v súlade so svojimi
záväzkami vyplývajúcimi z príslušných medzinárodnoprávnych dokumentov v tejto oblasti
s osobitným dôrazom na to, aby dieťa nezostalo bez štátnej príslušnosti.
V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd však nenachádza ani vecnú súvislosť medzi sťažovateľmi napadnutými
uzneseniami a právom na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa zaručeným čl. 41 ods. 4
ústavy, keďže napadnuté rozhodnutia právo realizovať rodičovskú starostlivosť
sťažovateľovi v 1. rade vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade neodnímajú. Rovnako ústavný
súd nezistil ani žiadnu možnosť porušenia základných práv zaručených čl. 41 ods. 1 a 4
ústavy, ako aj práv zaručených čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže
konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade
so všeobecnými právnymi princípmi. K tomu ústavný súd poukazuje na charakter
predbežného opatrenia, ktorý sa vyznačuje predovšetkým svojou dočasnosťou, a tým
aj nižšou intenzitou prípadného porušenia základných práv a slobôd zaručených ústavou,
resp. medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, o ktorom je
oprávnený rozhodovať ústavný súd.
Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľmi označených práv ústavný súd
už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti
a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej
veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013