Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 283/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. V., K., a maloletej A. V., K., zastúpenej zákonným

zástupcom Mgr. J. V., právne zastúpených obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., v mene

ktorej koná advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na

ochranu rodičovstva a rodiny podľa a 4 ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o

právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3

ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7

Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

66 z 5. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo

2/2013 zo 6. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. V. a maloletej A. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013

doručená sťažnosť Mgr. J. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a maloletej A. V., zastúpenej

sťažovateľom v 1. rade ako zákonným zástupcom (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“, spolu

len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva sťažovateľa v 1. rade na

ochranu rodičovstva a rodiny podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie základného práva sťažovateľky v 2.

rade na ochranu rodičovstva a rodiny podľa a 4 , práva na zohľadnenie

záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a

starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a

práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -66 z

5. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. februára 2013

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade sa ako otec maloletej

sťažovateľky v 2. rade domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bola

sťažovateľka v 2. rade dočasne zverená do jeho starostlivosti, pričom tým istým návrhom sa

súčasne domáhal začatia konania o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností

vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. -13 z 12. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“) jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že 10. septembra

2012 okresný súd uznesením č. k. -10 dočasne zveril sťažovateľku v 2. rade

do starostlivosti jej starej matky na základe ňou podaného návrhu. Krajský súd uznesením

č. k. -66 z 5. novembra 2012 označené uznesenie okresného súdu svojím

II. výrokom potvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. februára

2013 vo veci podané dovolanie odmietol ako neprípustné.

Sťažovatelia uvádzajú, že „odopretím dočasnej ochrany vo forme predbežného

opatrenia“ konajúce súdy porušili nimi označené práva. Najvyšší súd mal svojím

rozhodnutím sťažovateľom odňať jednu súdnu inštanciu, keďže ani najvyšší súd v rámci

svojej právomoci rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmal „konštatujúc, že konanie

o výroku II uznesenia KS nie je postihnuté vadou znemožňujúcou mi realizáciu mojich

procesných práv, resp. že túto som ani nenamietal...

Už pri vzhliadnutí na postup OS, ktorý môj návrh zamietol z dôvodu skoršieho

predbežného opatrenia (uznesenie -10), a zároveň na postup KS, ktorý

uznesenie OS potvrdzuje, ale z iného dôvodu (neexistencia naliehavosti ingerencie súdu do

starostlivosti o maloleté dieťa) a napokon laxný prístup NSSR spočívajúci v bezdôvodnom

odmietnutí môjho dovolania, je zrejmé závažné pochybenie poznačené vadou spočívajúcou

v porušení mojich základných práv podľa , ako aj Dohovoru.

OS... môj návrh v zásade vecne neposudzoval. ... Až odvolací súd ako súd druhej

inštancie - ktorému však prináleží právomoc prieskumná - posúdil môj návrh z vecno-

právneho hľadiska. Takýmto postupom mi však bez pochyby odňal jednu súdnu inštanciu.

V odvolacom štádiu konania som už nemal možnosť k skutočnostiam odôvodňujúcim

iný záver KS o naliehavosti jeho zásahu do starostlivosti o maloletú zaujímať akékoľvek

stanoviská, alebo aspoň spochybňovať a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti (tomu

svedčí zmysel a podstata a ). Znemožnenie realizácie procesných

práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného

princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi

konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových skutkových zistení.

NSSR vo svojej podstate takýto protiústavný postup KS svojim rozhodnutím odobril,

keď konštatoval, že konanie nie je postihnuté vadou v zmysle ,

v dôsledku čoho treba aj uznesenie NSSR považovať za protiústavné...

Napadnuté uznesenie NSSR rovnako ako aj uznesenie KS mu predchádzajúce ďalej

podľa môjho názoru spočívajú na nesprávnom usúdení na otázku naliehavosti zásahu súdu

do pomerov maloletého a jeho významu z hľadiska zhodnotenia záujmov maloletého dieťaťa

(za situácie, keď rodič, ktorému bolo dieťa zverené, mu z objektívnych dôvodov osobnú

starostlivosť poskytovať nemôže a druhý z rodičov síce fakticky osobnú starostlivosť

vykonáva, avšak bez akéhokoľvek legálneho rámca), ktoré viedlo k odopretiu nám

požadovanej dočasnej ochrany a dôsledkom toho aj k porušeniu namietaných rodičovských

práv a práv dieťaťa.“.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na pozitívny záväzok štátu urobiť všetky opatrenia

na to, aby sa nimi každému dieťaťu zabezpečila možnosť uplatniť svoje práva zaručené

dohovorom. Označené súdy však podľa ich názoru neurobili všetko, čo bolo od nich možné

rozumne očakávať, aby vylúčili hrozbu nenapraviteľnej ujmy na právach maloletého

dieťaťa prameniacej zo stavu neistoty. Vydaniu navrhovaného predbežného opatrenia

nemohol brániť ani test «proporcionality a pomerovania ujmy plynúcej z neposkytnutia

požadovanej ochrany a ujmy spôsobenej inej dotknutej osobe v prípade jej poskytnutia,

resp. obava z prípadného „zásahu vedľa“ do práv tretej osoby». Sťažovatelia súčasne

poukazujú na výsledok obdobného súdneho konania vedeného vo veci úpravy práv

a povinností k nevlastnej sestre sťažovateľky v 2. rade (uznesenie okresného súdu č. k.

-19 z 30. augusta 2012, uznesenie krajského súdu č. k. -62

z 5. októbra 2012). S prihliadnutím na intenzitu a rozsiahlosť zásahu do základných práv

a slobôd považujú sťažovatelia za dôvodné, aby na dovŕšenie ochrany ich porušených práv,

ústavný súd každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že sťažovateľovi v 1. rade bolo v konaní vedenom krajským

súdom pod sp. zn. a v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

porušené jeho základné právo „na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa podľa

SR a právo na súdnu ochranu podľa SR a na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd“, a rovnako, že v označených konaniach bolo porušené aj základné

právo sťažovateľky v 2. rade „na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 1 a

ods. 4 SR, na rodičovskú starostlivosť podľa Dohovoru opravách dieťaťa, na

zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa a na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podlá čl. 3 ods. 2

Dohovoru o právach dieťaťa“. Z uvedených dôvodov navrhujú uznesenie krajského súdu

a uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec sa vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie, priznať im finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € a priznať

„náhradu trov konania v sume 349,92 € na účet právneho zástupcu“ v lehote do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

1. K sťažovateľom v 1. rade namietanému porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a listiny niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi účastníkmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden

z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne

upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ), a preto ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje

za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd poukazuje ďalej na to,

že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania,

pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného

opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.

Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať

konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. , ).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako

iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

V danom prípade ide o rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,

ktoré možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivý súdny proces. Predpokladom na záver o porušení

základných práv a slobôd je však iba také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo

odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci

samej (obdobne ).

1.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Krajský súd uznesením č. k. -66 z 5. novembra 2012 svojím prvým

výrokom pripustil späťvzatie návrhu starej matky na nariadenie predbežného opatrenia,

zrušil uznesenie okresného súdu z 10. septembra 2012 č. k. -10, konanie

o nariadenie predbežného opatrenia v tejto časti zastavil a druhým výrokom uznesenie

č. k. -13 z 12. septembra 2012 potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia

uznesenia krajský súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia okresného súdu na základe

odvolania sťažovateľa v 1. rade vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, „dospel

k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli splnené zákonne

podmienky pre vyhotovenie návrhu otca, ale nestotožnil sa s dôvodmi napadnutého

rozhodnutia, konkrétne, ak v odôvodnení uviedol, že návrh otca zamietol preto, že už

predbežným opatrením upravil dočasne pomery maloletej tak, že ju zveril dočasne starej

matke, pretože jej matka, ktorej bola maloletá doposiaľ zverená, sa nachádza v

zadržiavacej väzbe v M. a stará matka v plnom rozsahu supluje starostlivosť matky

o maloletú v jej doterajšom výchovnom prostredí.

Odvolací súd na rozdiel od úvahy konajúceho súdu dospel k presvedčeniu, že v tomto

prípade nebola preukázaná potreba dočasne upraviť pomery účastníkov konania, nakoľko

nebola osvedčená ani danosť práva, lebo nebolo preukázané, že by mal. A. hrozila

bezprostredná ujma odôvodňujúca ingerenciu súdu formou nariadenia predbežného

opatrenia. Z obsahu spisu, konkrétne z vyjadrení otca, starej matky a kolízneho opatrovníka

nepochybne vyplýva, že výchova a starostlivosť o maloletú je spontánne zabezpečovaná

v súčasnej dobe predovšetkým jej otcom, u ktorého sa zdržiava, odkedy sa jej matka

nachádza v zadržiavacej väzbe v M. Otca v jeho výkone rodičovských práv nikto neruší, ani

neobmedzuje (stará matka napriek tomu, že jej maloletá bola zverená do dočasnej

starostlivosti vykonateľným rozhodnutím, rešpektovala vôľu maloletej zotrvať

v starostlivosti otca a nedomáhala sa núteného výkonu rozhodnutia súdu) a je jej zákonným

zástupcom, čo vyplýva priamo zo zákona, preto neboli splnené zákonné predpoklady

nariadenia predbežného opatrenia, pretože neexistuje naliehavosť ingerencie súdu

do pomerov účastníkov, Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na späťvzatie návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia starou matkou, z ktorého je zrejmé, že nemá ani

v úmysle brániť otcovi v starostlivosti o maloletú. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie

súdu prvého stupňa podľa ako vecne správne potvrdil a dodáva,

že predbežné opatrenie má slúžiť na dočasné zabezpečenie ochrany porušených

a ohrozených práv účastníkov konania, pričom jeho použitie je namieste, ak sa vyžaduje

okamžitý zásah súdu. Nevyhnutným predpokladom pre vyhovenie návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia je naliehavosť potreby predbežnej úpravy pomerov. V konaniach

starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa a iba v prípade

bezprostredného ohrozenia zdravia dieťaťa, či osvedčenia iného závažného dôvodu je

namieste predbežným opatrením rozhodnúť pred rozhodnutím v merite veci. Rozpory medzi

rodičmi maloletej, resp. príbuznými a rodičmi maloletej nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom

pre okamžitú ingerenciu súdu vo forme nariadenia predbežného opatrenia a skutočnosti

uvádzané otcom v návrhu a v odvolaní proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa

sú relevantné pre rozhodnutie v už začatej veci samej, nie však pre okamžitý zásah súdu.

Spoľahlivé zistenie skutočností tvrdených tak otcom ako aj starou matkou si vyžaduje

rozsiahle dokazovanie, pripadne spoluprácu s odborníkmi z iných vedných odborov, alebo

znaleckého dokazovania z odboru pedopsychológie, o ktorom rozhodne konajúci súd

v rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Pretože

v tomto prípade otec nepreukázal, že by život a zdravie maloletého dieťaťa bolo

bezprostredne . ohrozené, ani iný závažný dôvod, odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa vo výroku ako vecne správne potvrdil podľa

Odvolací súd na adresu účastníkov konania, predovšetkým otca a starej matky

maloletej poznamenáva, že za danej situácie, ktorá pretrváva v rodine a ktorá je

nepochybne psychicky zaťažujúca pre všetkých jej členov, bude predovšetkým na nich, aby

svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou vytvárali bezkonfliktné prostredie

maloletej, snažili sa o jednotný výchovný postup v jej záujme, ktorý má prednosť pred

všetkými ostatnými záujmami členov rodiny a v neposlednom rade udržiavali jej citový

vzťah k matke, ktorá v súčasnej dobe nemá možnosť osobne sa o maloletú starať.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,

že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil

jednotlivé okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že nariadenie

predbežného opatrenia nie je pre absenciu bezprostredne hroziacej ujmy potrebné

a rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia je vecne správne, aj keď z iných dôvodov. Nosný právny názor krajského súdu,

že späťvzatím návrhu na nariadenie predbežného opatrenia stará matka sťažovateľky

v 2. rade prejavila, že v starostlivosti o maloletú nemá v úmysle sťažovateľovi v 1. rade

brániť a že vo výkone svojich rodičovských práv nie je rušený, pričom tieto skutočnosti

neodôvodňujú okamžitú ingerenciu súdu (t. j. nariadenie predbežného opatrenia), ústavný

súd vyhodnotil z hľadiska dopadu na označené základné práva ako ústavne udržateľný.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa v 1. rade smerujúcich

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia

jeho základného práva podľa umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. Pokiaľ ide o námietku, že návrh

na nariadenie predbežného opatrenia bol prvýkrát posúdený z vecno-právneho hľadiska až

krajským súdom, a nie okresným súdom, čím mala byť odňatá jedna súdna inštancia,

ústavný súd poukazuje na obsah (ďalej aj

„OSP“), v zmysle ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, rozhodnutie zruší, len ak konanie zastavuje. Krajský

súd v dôsledku zmeny procesnoprávnej situácie v konaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia teda nemohol uznesenie okresného súdu č. k. -13

z 12. septembra 2012 zrušiť z dôvodu otvorenia možnosti vec opätovne posudzovať

okresným súdom. Krajský súd v existujúcom procesnoprávnom rámci mohol zamietnutie

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia len potvrdiť alebo rozhodnutie prvostupňového

súdu zmeniť, a to tak, že návrhu vyhovie. Preto vydaním namietaného uznesenia v zhode

s ustanoveniami procesnoprávneho predpisu krajský súd zásadu dvojinštatnčnosti súdneho

konania vyplývajúcu z obsahu základného práva na súdnu ochranu neporušil.

K námietke, že všeobecné súdy napadnutým rozhodnutím nevylúčili hrozbu vzniku

nenapraviteľnej ujmy prameniacej zo stavu neistoty spočívajúcej v existencii právoplatného

rozhodnutia o úprave práv a povinností k maloletej sťažovateľke v 2. rade, ústavný súd

pripomína, že podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) rodičovské

práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého

dieťaťa. Teda aj po rozhodnutí všeobecného súdu o úprave výkonu týchto rodičovských

práv a povinností tieto zostávajú obidvom rodičom zachované (pozri komentár k zákonu o

rodine v právnej databáze ASPI) a platná právna úprava umožňuje ich výkon aj v prípade,

že jeden z rodičov ich z objektívnych dôvodov vykonávať nemôže.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na vyslovenie záveru o porušení

základných práv a slobôd je také pochybenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné

v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102

), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté

v v spojitosti s predbežnými opatreniami. Potvrdenie

prvostupňového uznesenia, ktorým bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamietnutý, však samo osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu, a nezakladá preto ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa v 1. rade v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Napokon, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto

vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných

opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri

rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa

konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného

opatrenia, resp. aj a ). Vzhľadom na to bolo potrebné

sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu napáda predovšetkým

obmedzenie prieskumnej právomoci najvyšším súdom, pokiaľ ide o namietané odňatie

možnosti konať pred súdom. Uvedené malo spočívať v porušení jeho práva vyjadriť sa

k späťvzatiu návrhu starej matky na nariadenie predbežného opatrenia a jeho dôsledkom

na vydanie druhého (potvrdzujúceho) výroku uznesenia krajského súdu, ako aj

na nesprávnom posúdení otázky naliehavosti potreby zasiahnuť do pomerov maloletej.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. zo 6. februára 2013 dovolanie

sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu krajského súdu odmietol z týchto dôvodov:

„Dovolanie v danom prípade smeruje len proti jednému z výrokov uznesenia

odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na

území Slovenskej republiky.

V sú ale uvedené uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým

dovolanie nie je procesné prípustné, i keď prípadne vykazujú znaky uznesení uvedených

v a Ustanovenie takto spod úpravy danej

ods. 1 a 2 vyníma určité uznesenia (medzi iným uznesenie odvolacieho súdu

o predbežnom opatrení), proti ktorým v dôsledku toho dovolanie podľa tohto ustanovenia

nieje prípustné.

Dovolanie otca maloletej, ktoré smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o

predbežnom opatrení, je preto podľa neprípustné.

Dovolanie v predmetnej právnej veci by - v dôsledku toho mohlo byť procesné

prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237

, ktoré vady dovolací súd skúma vždy bez ohľadu na to, Či sú v dovolaní namietané

( druhá veta ).

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, íl účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť,

že nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nieje predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je

inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľ v danej veci nenamietal vady konania v zmysle § 237 písm. aJ až e/ a g/

, a dovolací súd procesné vady tejto povahy ani nezistil. Otec maloletej ale tvrdí,

že odvolací súd tým, že rozhodol skôr, ako mu bol zaslaný zo strany účastníka v konaní

súhlas so späťvzatím návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odňal mu možnosť konať

pred súdom v zmysle

Dovolací súd poukazuje však na tú skutočnosť, že namietaná vada musí byť spojená

s konaním, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého výroku odvolacieho súdu. To v danej

veci nie je splnené, nakoľko ako dovolateľ výslovne uviedol, napáda druhý výrok uznesenia

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie

predbežného opatrenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je

významný subjektívny názor účastníka konania, tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie o tomto výroku napadnutého

uznesenia pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemožňujúcou

otcovi maloletej realizáciu jeho procesných práv a treba uviesť, že otec maloletej vo vzťahu

k tomuto konaniu ani vadu podľa f/ nenamietal...

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky, vzhľadom na obsah a dôvody

procesné neprípustného mimoriadneho opravného prostriedku otca maloletej, v ktorých nad

rámec a v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky hodnotí spôsob rozhodovania

dovolacieho súdu, udáva, že pokiaľ dovolateľ uplatnil aj tzv. dovolacie dôvody v zmysle

, a , ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom

dovolacieho súdu, že dovolanie je procesné prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje

k tomuto záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej

a pristúpiť k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by

dovolací súd posudzoval opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov

napriek tomu, že boli uplatnené v procesné neprípustnom dovolaní, porušil, by základné

právo na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj ).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti

dovolania proti uzneseniu krajského súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Prihliadal pritom na obsah námietok sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajského

súdu a jeho rozhodnutím dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237

písm. f) , t. j. k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, resp. k porušeniu

práva na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľov.

Názor dovolacieho súdu o tom, že eventuálne chybný postup a rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa musia byť spojené s konaním a výrokom, ktoré sú dovolaním napadnuté,

lebo inak nemôžu zakladať záver o postihnutí napadnutého konania procesnou vadou

odňatia možnosti účastníkov konať pred súdom, nie je v rozpore s obsahom práva

na spravodlivý proces. Skutočnosť, že krajský súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí

predbežného opatrenia rozhodol bez toho, aby vyčkal na vyjadrenie sťažovateľa v 1. rade

k späťvzatiu návrhu starou matkou sťažovateľky v 2. rade, z čoho mal samotný krajský súd

pri odvolacom prieskume napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. -13

z 12. septembra 2012 odvodiť neexistenciu bezprostredne hroziacej ujmy a potreby

dočasnej úpravy práv a povinností predbežným opatrením, podľa názoru ústavného súdu nie

je svojou intenzitou spôsobilá viesť k záveru o ústavnej nekonformnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Z opísaného obsahu dovolania v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu totiž nevyplýva, že by so späťvzatím návrhu starej matky maloletej

sťažovateľ v 1. rade nesúhlasil, o čom napokon svedčí aj skutočnosť, že proti výroku

o pripustení späťvzatia tohto návrhu sťažovateľ v 1. rade dovolanie ani nepodal.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti a

jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu

ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc preskúmavať

dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolacích dôvodov prípustných vo vzťahu k uzneseniu o

predbežnom opatrení [ ].

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým

dospel, pričom súčasne nezistil ani existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by

bolo možné napadnuté rozhodnutie považovať za popierajúce zmysel základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľné, na základe čoho dospel k záveru,

že najvyšší súd neporušil sťažovateľom v 1. rade označené základné právo na súdnu

ochranu podľa ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a vo vzťahu nim považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2. K sťažovateľom v 2. rade namietanému porušeniu základného práva

na ochranu rodičovstva a rodiny podľa , na zohľadnenie záujmu

dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu

a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach

dieťaťa, práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7 Dohovoru o právach

dieťaťa uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a obidvoma

sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva na ochranu rodičovstva

podľa

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno

od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty... sa zaväzujú zabezpečiť

dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad

na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne

za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa... má od narodenia...

právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť.

Podľa čl. 7 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty... zabezpečujú vykonávanie

týchto práv v súlade so svojím vnútroštátnym zákonodarstvom a v súlade so svojimi

záväzkami vyplývajúcimi z príslušných medzinárodnoprávnych dokumentov v tejto oblasti

s osobitným dôrazom na to, aby dieťa nezostalo bez štátnej príslušnosti.

V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a 4 a práva vyplývajúce z a 2 a a 2

Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd však nenachádza ani vecnú súvislosť medzi sťažovateľmi napadnutými

uzneseniami a právom na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa zaručeným čl. 41 ods. 4

, keďže napadnuté rozhodnutia právo realizovať rodičovskú starostlivosť

sťažovateľovi v 1. rade vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade neodnímajú. Rovnako ústavný

súd nezistil ani žiadnu možnosť porušenia základných práv zaručených čl. 41 ods. 1 a 4

, ako aj práv zaručených a 2 a Dohovoru o právach dieťaťa, keďže

konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade

so všeobecnými právnymi princípmi. K tomu ústavný súd poukazuje na charakter

predbežného opatrenia, ktorý sa vyznačuje predovšetkým svojou dočasnosťou, a tým

aj nižšou intenzitou prípadného porušenia základných práv a slobôd zaručených ,

resp. medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, o ktorom je

oprávnený rozhodovať ústavný súd.

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľmi označených práv ústavný súd

už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti

a sťažnosť odmietol podľa .

Vzhľadom na to rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013