Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
322/388781.c3ec63.pdf
PDF · 166.25 KB
No categories available
5Cdo/2/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 2/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú B. Z.,
zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach,
dieťaťa rodičov D. Z., zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom
Advokátskej kancelárie v Košiciach, Štúrova 20 a Mgr. K. Z., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou IURISTICO s.r.o., so sídlom v Košiciach, Štefánikova 26 za účasti starej matky
D. S.S., zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie
v Košiciach, Štúrova 20, o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností,
nariadení predbežného opatrenia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a
o zverení maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky a nariadení
predbežného opatrenia, vedenej Okresným súdom Košice II pod sp.zn.
45 P 206/2012, o dovolaní otca maloletej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 5. novembra 2012 sp.zn. 8 CoP 456/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II uznesením z 10. septembra 2012 č.k. 45 P 206/2012-10
dočasne zveril maloletú B. Z. do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky D. S..
Uznesením z 12. septembra 2012 č.k.
25 P 237/2012-13 zamietol návrh na vydanie predbeţného opatrenia otca maloletej, podaný
dňa 11. septembra 2012, ktorým sa domáhal, aby konajúci súd dočasne zveril maloletú B. do
jeho osobnej starostlivosti a zaviazal matku maloletej prispievať na jej výţivu. Proti obom
uzneseniam podal otec maloletej odvolanie.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 27. septembra 2012 sp.zn. 8 CoP 396/2012 vrátil
prvostupňovému súdu vec ako predčasne predloţenú, nakoľko dospel k záveru, ţe sú splnené
zákonné podmienky na spojenie veci (§ 112 ods. 1 O.s.p.) a uloţil mu povinnosť spojiť veci
vedené pod sp.zn. 25P 237/2012 a 45P 206/2012 na spoločné konanie.
D. S., stará matka maloletého dieťa, zobrala späť svoj návrh na nariadenie
predbeţného opatrenia, ktorým ţiadala zveril maloletú do jej náhradnej osobnej starostlivosti
a navrhla toto konanie zastaviť. Uviedla, ţe výchova maloletej B. v súčasnosti prebieha tak,
ţe dieťa sa zdrţiava tak u svojho otca, ako aj podľa svojho ţelania v jej starostlivosti.
Konštatovala, ţe maloletej B. v doterajšom výchovnom prostredí nehrozí ţiadna ujma, preto
nie sú splnené zákonné podmienky pre jej zverenie
do starostlivosti otca predbeţným opatrením.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 5. novembra 2012 sp.zn. 8 CoP 456/2012
pripustil späťvzatie návrhu starej matky na nariadenie predbeţného opatrenia, zrušil
uznesenie Okresného súdu Košice II z 10. septembra 2012 č.k. 45 P 206/2012-10 a konanie
o nariadení predbeţného opatrenia v tejto časti zastavil. Potvrdil uznesenie z 12. septembra
2012 č.k. 25P 237/2012-13. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd
prvého stupňa, ţe neboli splnené zákonne podmienky pre vyhotovenie návrhu otca, ale
nestotoţnil sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, konkrétne, ak v odôvodnení uviedol, ţe
návrh otca zamietol preto, ţe uţ predbeţným opatrením upravil dočasne pomery maloletej
tak, ţe ju zveril dočasne starej matke, pretoţe jej matka, ktorej bola maloletá doposiaľ
zverená, sa nachádza v zadrţiavacej väzbe v M. a stará matka v plnom rozsahu supluje
starostlivosť matky o maloletú v jej doterajšom výchovnom prostredí. Odvolací súd dospel
k presvedčeniu, ţe v tomto prípade nebola preukázaná potreba dočasne upraviť pomery
účastníkov konania, nakoľko nebola osvedčená ani danosť práva, lebo nebolo preukázané, ţe
by maloletej B. hrozila bezprostredná ujma, odôvodňujúca ingerenciu súdu formou nariadenia
predbeţného opatrenia. Z obsahu spisu, konkrétne z vyjadrení otca, starej matky a kolízneho
opatrovníka nepochybne vyplynulo, ţe výchova a starostlivosť o maloletú je spontánne
zabezpečovaná v súčasnej dobe predovšetkým jej otcom, u ktorého sa zdrţiava, odkedy sa jej
matka nachádza v zadrţiavacej väzbe v M. Otca v jeho výkone rodičovských práv nikto
neruší, ani neobmedzuje (stará matka napriek tomu, ţe jej maloletá bola zverená do dočasnej
starostlivosti vykonateľným rozhodnutím, rešpektovala vôľu maloletej zotrvať v starostlivosti
otca a nedomáhala sa núteného výkonu rozhodnutia súdu) a je jej zákonným zástupcom, čo
vyplýva priamo zo zákona, preto neboli splnené zákonné predpoklady nariadenia predbeţného
opatrenia, pretoţe neexistuje naliehavosť ingerencie súdu do pomerov účastníkov. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukázal
na späťvzatie návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia starou matkou, z ktorého bolo
zrejmé, ţe nemá ani v úmysle brániť otcovi v starostlivosti o maloletú. Odvolací súd ďalej
uviedol, ţe predbeţné opatrenie má slúţiť na dočasné zabezpečenie ochrany porušených
a ohrozených práv účastníkov konania, pričom jeho pouţitie je namieste, ak sa vyţaduje
okamţitý zásah súdu. Nevyhnutným predpokladom pre vyhovenie návrhu na nariadenie
predbeţného opatrenia je naliehavosť potreby predbeţnej úpravy pomerov. V konaniach
starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa a iba v prípade bezprostredného
ohrozenia zdravia dieťaťa, či osvedčenia iného závaţného dôvodu, je namieste predbeţným
opatrením rozhodnúť pred rozhodnutím v merite veci. Rozpory medzi rodičmi maloletej, resp.
príbuznými a rodičmi maloletej nemôţu byť bez ďalšieho dôvodom pre okamţitú ingerenciu
súdu vo forme nariadenia predbeţného opatrenia. Pretoţe v tomto prípade otec maloletej
nepreukázal, ţe by ţivot a zdravie maloletého dieťaťa bolo bezprostredne ohrozené, ani iný
závaţný dôvod, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Keďţe navrhovateľka – stará matka dieťaťa zobrala návrh na nariadenie predbeţného
opatrenia v celom rozsahu späť a ţiadala konanie zastaviť a z postoja otca maloletej v konaní
(odvolaním napadol rozhodnutie súdu o dočasnom zverení maloletej do starostlivosti starej
matky) podľa názoru odvolacieho súdu vyplynulo, ţe so späťvzatím súhlasí, odvolací súd
pripustil späťvzatie návrhu podľa 208 O.s.p., zrušil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým
zveril maloletú do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky a konanie o tomto návrhu
zastavil.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, a to
dočasného zverenia maloletého dieťaťa do jeho výchovy, podal dovolanie otec maloletej,
ktorý ho v tomto rozsahu ţiadal zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku dôvodil s poukazom na § 237 f/
O.s.p. a jeho dôvodnosť podľa § 241 ods. 2 písm. a/,b, /c / O.s.p. Uviedol, ţe v dôsledku
závaţného pochybenia v postupe odvolacieho súdu boli porušené jeho procesné práva –
vyjadriť sa k veci a vysloviť svoj súhlas/nesúhlas so späťvzatím návrhu na vydanie
predbeţného opatrenia, čím mu nepochybne bola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Uviedol, ţe svoje vyjadrenie, v ktorom uviedol svoj súhlas so späťvzatím návrhu, doručil
súdu 7. novembra 2012, pričom uţ 5. novembra 2012 odvolací súd v uznesení uviedol, ţe sa
nevyjadril a sám vyvodil jeho súhlas, vzhľadom k jeho odvolaniu proti uzneseniu, ktorým bol
zamietnutý jeho návrh. Namietal i rýchlosť, ktorou súd vo veci rozhodol a tieţ, ţe súd prvého
stupňa – vzhľadom na dôvod, ktorý viedol k zamietajúcemu rozhodnutiu – jeho návrh
v zásade vecne neposudzoval. Dôvod jeho zamietnutia to nevyţadoval. A rozhodujúce
skutočnosti, ktoré mali zakladať dôvod na zverenie maloletej B. do jeho starostlivosti, nechal
opomenuté. Aţ odvolací súd ako súd druhej inštancie – ktorému však prináleţí právomoc
prieskumná – posúdil jeho návrh z vecno-právneho hľadiska. Takýmto postupom mu však
bola odňatá jedna súdna inštancia. V odvolacom štádiu konania uţ nemal moţnosť
k skutočnostiam odôvodňujúcim iný záver odvolacieho súdu o naliehavosti jeho zásahu
zaujímať akékoľvek stanoviská, alebo aspoň spochybňovať a vyjadrovať sa aj k ich právnej
relevantnosti. Znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je
prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera moţnosť prieskumu
správnosti nových skutkových zistení. Záverom uviedol, ţe vzhľadom na uţ očakávaný
postup dovolacieho súdu, ktorý sa po zistení základnej vady konania pravidelne obmedzí len
na usmernenie súdnej praxe, čo do aplikácie Občianskeho súdneho poriadku a závery týkajúce
sa veci samej – zvlášť pokaľ ide o aplikáciu hmotného práva – ponechá stranou, poukazuje
na osobitnú potrebu posúdenia otázky naliehavosti zásahu súdu do pomerov maloletého
dieťaťa, posúdením záujmu maloletého dieťaťa za situácie, ak rodič, ktorému bolo dieťa
zverené, mu z objektívnych dôvodov osobnú starostlivosť poskytovať nemôţe a druhý
z rodičov síce fakticky osobnú starostlivosť vrátane ostatných rodičovských práv a povinností
vykonáva, avšak bez akéhokoľvek legálneho rámca. Tvrdenie, ţe ho v tomto výkone nik
neruší (podloţené späťvzatim návrhu na vydanie predbeţného opatrenia) je unáhlené
a irelevantné. S osobitným dôrazom poukázal na mimoriadnu potrebu posúdenia (aj) tejto
otázky dovolacím súdom, nakoľko prístup k súdu a k dovolaciemu konaniu, má byť
zabezpečený nielen pre otázky procedurálne, ale najmä pre otázky merita veci; v opačnom
prípade – vychádzajúc z doterajšej praxe dovolacieho súdu – moţno dovolanie povaţovať
za prostriedok ochrany výlučne procesných práv, vo vzťahu k ostatným atribútom zákonného
rozhodnutia celkom nadbytočný a nepotrebný, nakoľko prakticky v poslednej inštancii
vo veci samej vţdy rozhodujú krajské súdy.
Matka maloletej a ako aj stará matka vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhli ako
neprípustné odmietnuť. Uviedli, ţe otec maloletej v dovolaní výslovne uviedol rozsah,
v ktorom napáda rozhodnutie odvolacieho súdu a prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. a to, ţe sa mu, ako účastníkovi konania, odňala moţnosť konať
pred súdom. Ako je však zrejmé z obsahu uznesenia odvolacieho súdu sp.zn. 8 CoP 456/2012
o pripustení späťvzatia návrhu starej matky, zrušení uznesenia prvostupňového súdu
a zastavení konania, rozhodol odvolací súd prvým výrokom svojho uznesenia. Otec maloletej
však výslovne v dovolaní uviedol, ţe dovolaním napáda druhý výrok napadnutého uznesenia.
So zreteľom na uvedené nemoţno identifikovať, akú súvislosť by malo mať odňatie moţnosti
otcovi konať pred súdom, ktorého sa mal dopustiť odvolací súd vo vzťahu k rozhodovaniu
o odvolaní otca maloletej proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o zverení maloletej
do výchovy starej matky, ktoré našlo svoje vyjadrenie v prvom výroku uznesenia odvolacieho
súdu zo dňa 5. novembra 2012 s prípustnosťou otcovho dovolania voči druhému,
potvrdzujúcemu výroku označeného uznesenia odvolacieho súdu. Poukázali na to, ţe § 96
O.s.p. sa vzťahuje nepochybne na späťvzatie návrhu na začatie konania vo veci samej.
Explicitne to vyplýva z formulácie obsiahnutej v tomto zákonnom ustanovení, a to
predovšetkým z ods. 1, v ktorom sa uvádza, ţe navrhovateľ môţe vziať za konania späť
návrh na jeho začatie, a z ods. 2, v ktorom je výslovne uvedené, ţe súd konanie nezastaví, ak
odporca so späťvzatím návrhu z váţnych dôvodov nesúhlasí. Tretí odsek citovaného
zákonného ustanovenia uvádza, ţe nesúhlas odporcu so späťvzatím nie je účinný, ak dôjde
k spätvzatiu návrhu skôr, neţ sa začalo pojednávanie, alebo ak ide späťvzatie návrhu
na rozvod manţelstva, alebo určenie, či tu manţelstvo je, alebo nie je. Osobitnosť úpravy
týkajúcej sa predbeţného opatrenia vo vzťahu ku konaniu vo veci samej vyplýva, okrem
iného, aj z ustanovenia § 75 ods. 8 O.s.p., v ktorom, v prípade, ţe návrh na nariadenie
predbeţného opatrenia bol odmietnutý, alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným
účastníkom uznesenie o odmietnutí, alebo zamietnutí, ale dokonca ani prípadné odvolanie
navrhovateľa. Poukázali na to, ţe odvolací súd otcovi priznal viac práv, ako mu z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, keď mu doručoval podanie starej matky, ktorým táto
vzala svoj návrh na nariadenie predbeţného opatrenia späť.
Kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné pripomenúť, ţe dovolanie nie je
"ďalším odvolaním", ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád a ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je
treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd, na
rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť vykonávať dokazovanie
(viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho
výrok napadnutý.
Dovolanie v danom prípade smeruje len proti jednému z výrokov uznesenia
odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1 O.s.p.
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
V § 239 ods. 3 O.s.p. sú ale uvedené uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým
dovolanie nie je procesne prípustné, i keď prípadne vykazujú znaky uznesení uvedených
v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. takto spod úpravy danej § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. vyníma určité uznesenia (medziiným uznesenie odvolacieho súdu o predbeţnom
opatrení), proti ktorým v dôsledku toho dovolanie podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
Dovolanie otca maloletej, ktoré smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu
o predbeţnom opatrení, je preto podľa § 239 ods. 3 O.s.p. neprípustné.
Dovolanie v predmetnej právnej veci by v dôsledku toho mohlo byť procesne
prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237
O.s.p., ktoré vady dovolací súd skúma vţdy bez ohľadu na to, či sú v dovolaní namietané
(§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
(aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe § 237
O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
Dovolateľ v danej veci nenamietal vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. a dovolací súd procesné vady tejto povahy ani nezistil. Otec maloletej ale tvrdí, ţe
odvolací súd tým, ţe rozhodol skôr, ako mu bol zaslaný zo strany účastníka v konaní súhlas
so späťvzatím návrhu na vydanie predbeţného opatrenia, odňal mu moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd poukazuje však na tú skutočnosť, ţe namietaná vada musí byť spojená
s konaním, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého výroku odvolacieho súdu. To v danej
veci nie je splnené, nakoľko ako dovolateľ výslovne uviedol, napáda druhý výrok uznesenia
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie o zamietnutí návrhu
na vydanie predbeţného opatrenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
nie je významný subjektívny názor účastníka konania, tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie o tomto výroku napadnutého
uznesenia pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemoţňujúcou
otcovi maloletej realizáciu jeho procesných práv a treba uviesť, ţe otec maloletej vo vzťahu
k tomuto konania ani vadu podľa § 237 f /O. s.p. nenamietal.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky, vzhľadom na obsah a dôvody
procesne neprípustného mimoriadneho opravného prostriedku otca maloletej, v ktorých
nad rámec a v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky hodnotí spôsob
rozhodovania dovolacieho súdu, udáva, ţe pokiaľ dovolateľ uplatnil aj tzv. dovolacie dôvody
v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p., ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom
dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje
k tomuto záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej
a pristúpiť k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by
dovolací súd posudzoval opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov napriek
tomu, ţe boli uplatnené v procesne neprípustnom dovolaní, porušil by základné právo
na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj II. ÚS 172/03).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v súlade s § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. februára 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová