Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 457/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita

Lonská, s. r. o., Medveďovej 32, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Margita

Lonská, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19

z 24. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 25. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. marca 2013 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“), ako aj porušenie rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť

bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 7. apríla 1997 návrh, ktorým sa domáhala, aby okresný

súd „zaviazal odporcu Poľnohospodárske družstvo... k vydaniu priznaných majetkových

podielov vo výške 205.023 Sk (6.805,52 €) so 17,6 %-ným úrokom z omeškania... v zmysle

ust. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní

majetkových nárokov v družstvách, nakoľko odporca povinnosť stanovenú v citovanom

ustanovení nesplnil do 90 dní (t. j. do 8. 2. 1996) odo dňa, keď

sťažovateľka o vydanie majetkových podielov písomne požiadala“.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. decembra 2009 „zaviazal

odporcu k zaplateniu 4.997,71 € (150.561,- Sk) istiny so 6 %-ným úrokom z omeškania od

1. 9. 2005 do zaplatenia.... Konanie v časti o zaplatenie ročného úroku z omeškania

vo výške 2,4 % zo sumy 6.805,52 € zastavil. V zostávajúcej časti návrh zamietol...“.

4. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

namietala, „že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

5. Krajský súd rozsudkom z 24. novembra 2011 sp. zn. rozsudok

okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie,

v ktorom namietala, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jej dovolanie

odmietol ako neprípustné. Sťažovateľka „vidí porušenie ňou označených základných

a iných práv v nesprávnych právnych záveroch, nedostatočnom odôvodnení rozsudkov

najvyššieho súdu a krajského súdu, ako aj v rozpornosti ich právnych záverov s právnym

poriadkom“.

6. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 a uznesením

najvyššieho sp. zn. z 25. novembra 2013 bolo porušené jej základné právo

na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a „právo na právnu istotu vyplývajúce z “ . Zároveň

sa domáha, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie

najvyššieho súdu a vec im vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd rovnako uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , ).

11. Sťažovateľka sa v sťažnosti najprv domáhala ústavno-súdneho prieskumu

vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorý považovala za nedostatočne

odôvodnený.

12. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté rozhodnutie

krajského súdu za zjavne neodôvodnené a nespreskúmateľné, a to aj napriek tomu, že

odôvodnenie právnych záverov odvolacieho súdu je pomerne strohé, pričom krajský súd sa

v celosti stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Vo svojej ustálenej

judikatúre aj v nadväznosti na (ďalej aj „OSP“)

ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

13. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským

súdom (a pred ním okresným súdom), ktorý vykonal riadne dokazovanie a v danej veci aj

právoplatne rozhodol o jej nároku na vydanie majetkových podielov podľa príslušných

ustanovení „“, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu () rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

14. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov napadnutého rozsudku krajského

súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2009

celkovo na 7 stranách) nedospel k názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil

výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého rozsudku krajského súdu

s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

15. Z uvedených dôvodov vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol preto sťažnosť

sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa .

16. Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tiež namieta, že jej

dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia

okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľky zakladali procesnú vadu podľa § 237

písm. f) , t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a najvyšší súd mal jej

dovolaniu vyhovieť, resp. jej mal dať jasnú odpoveď na všetky dovolacie námietky.

17. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, v ktorom

najskôr zhrnul dôvody rozsudku okresného súdu (a tiež krajského súdu), odvolaciu

a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky, stanovisko žalovaného, a ako z neho vyplýva,

najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania dovolacích námietok,

pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle zakladajú prípustnosť

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom najvyšší súd

sťažovateľke na strane 3 až 7 vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody nezakladajú

prípustnosť dovolania. Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho

konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu

navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľky. Uvedené platí aj v prípade, keď sa právne úvahy

sťažovateľky uberali iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol

spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený a ani povinný nahrádzať.

18. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry tiež viackrát vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ).

19. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že záver najvyššieho súdu

nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel

a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto časti vo vzťahu

k najvyššiemu súdu bolo preto namieste sťažnosť sťažovateľky odmietnuť tiež ako zjavne

neopodstatnenú.

20. Ustanovenie patrí medzi základné interpretačné pravidlá

tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho

štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (obdobne

). Jeho porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci však nebolo zistené porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom krajského

súdu ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto

základného interpretačného, resp. aplikačného pravidla, ktoré sťažovateľka namieta ako

„právo na právnu istotu vyplývajúce z “.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky (zrušenia rozsudku

krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu a podobne).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014