Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 457/2014
PDF · 162.94 KB
No categories available
I. ÚS 457/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita
Lonská, s. r. o., Medveďovej 32, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Margita
Lonská, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19
Co/39/2010 z 24. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 401/2012 z 25. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. marca 2013 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co/39/2010 z 24. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 401/2012 z 25. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť
bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 7. apríla 1997 návrh, ktorým sa domáhala, aby okresný
súd „zaviazal odporcu Poľnohospodárske družstvo... k vydaniu priznaných majetkových
podielov vo výške 205.023 Sk (6.805,52 €) so 17,6 %-ným úrokom z omeškania... v zmysle
ust. § 13 ods. 2 zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní
majetkových nárokov v družstvách, nakoľko odporca povinnosť stanovenú v citovanom
ustanovení zákona č. 42/1992 Zb. nesplnil do 90 dní (t. j. do 8. 2. 1996) odo dňa, keď
sťažovateľka o vydanie majetkových podielov písomne požiadala“.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C/257/1997 z 9. decembra 2009 „zaviazal
odporcu k zaplateniu 4.997,71 € (150.561,- Sk) istiny so 6 %-ným úrokom z omeškania od
1. 9. 2005 do zaplatenia.... Konanie v časti o zaplatenie ročného úroku z omeškania
vo výške 2,4 % zo sumy 6.805,52 € zastavil. V zostávajúcej časti návrh zamietol...“.
4. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
namietala, „že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.
5. Krajský súd rozsudkom z 24. novembra 2011 sp. zn. 19 Co/39/2010 rozsudok
okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie,
v ktorom namietala, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jej dovolanie
odmietol ako neprípustné. Sťažovateľka „vidí porušenie ňou označených základných
a iných práv v nesprávnych právnych záveroch, nedostatočnom odôvodnení rozsudkov
najvyššieho súdu a krajského súdu, ako aj v rozpornosti ich právnych záverov s právnym
poriadkom“.
6. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co/39/2010 z 24. novembra 2011 a uznesením
najvyššieho sp. zn. 3 Cdo 401/2012 z 25. novembra 2013 bolo porušené jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a „právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1“ ústavy. Zároveň
sa domáha, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie
najvyššieho súdu a vec im vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 142/2011). Úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd rovnako uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
11. Sťažovateľka sa v sťažnosti najprv domáhala ústavno-súdneho prieskumu
vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorý považovala za nedostatočne
odôvodnený.
12. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté rozhodnutie
krajského súdu za zjavne neodôvodnené a nespreskúmateľné, a to aj napriek tomu, že
odôvodnenie právnych záverov odvolacieho súdu je pomerne strohé, pričom krajský súd sa
v celosti stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Vo svojej ustálenej
judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti.
13. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským
súdom (a pred ním okresným súdom), ktorý vykonal riadne dokazovanie a v danej veci aj
právoplatne rozhodol o jej nároku na vydanie majetkových podielov podľa príslušných
ustanovení „zákona č. 42/1992“, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo
na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
14. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov napadnutého rozsudku krajského
súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C/257/1997 z 9. decembra 2009
celkovo na 7 stranách) nedospel k názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil
výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého rozsudku krajského súdu
s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
15. Z uvedených dôvodov vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol preto sťažnosť
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tiež namieta, že jej
dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia
okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľky zakladali procesnú vadu podľa § 237
písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a najvyšší súd mal jej
dovolaniu vyhovieť, resp. jej mal dať jasnú odpoveď na všetky dovolacie námietky.
17. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, v ktorom
najskôr zhrnul dôvody rozsudku okresného súdu (a tiež krajského súdu), odvolaciu
a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky, stanovisko žalovaného, a ako z neho vyplýva,
najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania dovolacích námietok,
pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť
dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom najvyšší súd
sťažovateľke na strane 3 až 7 vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody nezakladajú
prípustnosť dovolania. Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho
konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu
navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľky. Uvedené platí aj v prípade, keď sa právne úvahy
sťažovateľky uberali iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol
spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený a ani povinný nahrádzať.
18. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry tiež viackrát vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
III. ÚS 362/04, III. ÚS 536/2011).
19. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že záver najvyššieho súdu
nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel
a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto časti vo vzťahu
k najvyššiemu súdu bolo preto namieste sťažnosť sťažovateľky odmietnuť tiež ako zjavne
neopodstatnenú.
20. Ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy patrí medzi základné interpretačné pravidlá
tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho
štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (obdobne
I. ÚS 270/2014). Jeho porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych
základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou).
Keďže v posudzovanej veci však nebolo zistené porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom krajského
súdu ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto
základného interpretačného, resp. aplikačného pravidla, ktoré sťažovateľka namieta ako
„právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 ústavy“.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky (zrušenia rozsudku
krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu a podobne).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014