Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 536/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., v súčasnosti bytom P., Č., zastúpeného

advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkami Okresného súdu Košice II sp. zn. z 18. októbra 2009 a Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 15. decembra 2010, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. októbra 2011 faxom a 3. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť P. K. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 18. októbra 2009 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. decembra 2010, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Okresný súd Košice II... rozsudkom zo dňa 9. 10. 2007

rozviedol manželstvo sťažovateľa a odporkyne... v konaní vedenom pod spisovou značkou

. V tomto konaní zaviazal otca prispievať na výživu maloletých detí P. a M...

18 000 Sk mesačne na M. a 12 000 Sk na maloletú P. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie

sťažovateľ. Krajský súd... vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. 10. 2008 zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa, tak že zmenil výrok o výživnom tak, že sťažovateľ je

povinný prispievať na výživu maloletých detí P. a M. sumou 10 000 Sk mesačne na M.

a 7 000 Sk na maloletú P.

Sťažovateľ 9. 4. 2009 podal návrh na zníženie výživného a žiadal, aby bol predmetný

rozsudok Krajského súdu... zo dňa 13. 10. 2008 zmenený a aby bol

zaviazaný prispievať na každé dieťa čiastkou 25 Eur mesačne do budúcna.

Okresný súd Košice II tento návrh dňa 28. 10. 2009 pod spisovou značkou

zamietol. Voči tomuto sa sťažovateľ odvolal a jeho odvolanie bolo Krajským

súdom v Košiciach zamietnuté dňa 15. 12. 2010 v konaní pod spisovou značkou

. Tento rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 11. 1. 2011.

V konaní bola žalobcom podaná námietka zaujatosti všetkých sudcov

sediacich v tej istej budove ako sídli Okresný súd Košice II, nakoľko žalovaná

v predmetnom konaní je blízkym rodinným príslušníkom (sestrou) sudcu Okresného súdu

Košice I. O tejto námietke zaujatosti rozhodoval Krajský súd v Košiciach, pričom:

• rozhodol len o vylúčení/nevylúčení sudcov Okresného súdu Košice II, pričom sa

vôbec nezaoberal námietkou zaujatosti voči sudcom ostatných košických súdov...

V tejto veci podal sťažovateľ dovolanie na Najvyšší súd..., ktoré bolo odmietnuté

Uznesením zo dňa 26. 7. 2011. Toto bolo sťažovateľovi doručené dňa

31. 8. 2011. Toto považoval za procesné neprípustné z dôvodov, že o námietke

zaujatosti sudcov Okresného súdu Košice II rozhodoval Krajský súd v Košiciach v konaní

a ohľadom vylúčenia senátu 7CoP Krajského súdu v Košiciach rozhodoval

Najvyšší súd SR pod sp. značkou . Neobstojí teda podľa Najvyššieho súdu SR

námietka sťažovateľa, že námietkou zaujatosti sa odvolací, resp. dovolací súd nezaoberal.“.

V danej súvislosti sťažovateľ poukazuje na

(ďalej aj „OSP“) a tiež na to, že „V predmetnom konaní však nijaký sudca Krajského súdu

v Košiciach ani väčšina sudcov Okresného súdu Košice II nikomu neoznámili svoju

zaujatosť“, a uvádza, že „V konaní o zníženie výživného vedenom na Okresnom súde Košice

II pod spisovou značkou , potvrdenom Krajským súdom v Košiciach v konaní

už žalobca opätovne zaujatosť konajúceho súdu nenamietal, nakoľko mal

za to, že sa jedná o zmenu predmetného rozsudku Okresného súdu Košice II

v spojení s rozsudkom Krajského súdu . Dospel teda k záveru, že by bolo

neúčelné namietať opätovne zaujatosť...

K zmene okolností spôsobujúcich zaujatosť tak okresných súdov ako aj Krajského

súdu v Košiciach však stále nedošlo, naopak žalobca má indície o úzkom tak osobnom

a finančnom rodinnom ako aj priateľskom prepojení, ktoré sa v danej veci týka tak

Okresných súdov Košice ako aj Krajského súdu v Košiciach. Následkom týchto skutočností

tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd rozhodli v danej veci tak, že nedostatočne zistili

skutkový stav, a na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Krajský súd v Košiciach v konaní rozhodol o odvolaní žalobcu voči

Rozsudku Okresného súdu Košice II bez nariadenia pojednávania..“.

V danom prípade sťažovateľ príkladmo cituje judikatúru ústavného súdu aj

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa týka otázok nestrannosti sudcov, a poukazuje

aj na to, že «V procesnom postupe súdu absentuje aj ďalší princíp, spravodlivého súdneho

konania, t.j. princíp „rovnosti zbraní". Tento princíp vyžaduje, aby každej zo strán sporu

bola súdom daná rozumná príležitosť predložiť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju

nepostavia do nevýhodnejšej pozície voči druhej strane.

Ani na vyššie uvedené skutočnosti súd neprihliadol a napriek všetkým princípom

právneho štátu a právnej istoty bez podstatnejšieho a hlbšieho odôvodnenia rozhodol

v neprospech sťažovateľa...

V napadnutých rozhodnutiach Okresného súdu Košice II ako aj Krajského súdu

v Košiciach sa súd v odôvodnení nijako nevysporiadal so skutočnosťou a neodôvodnil,

prečo zmenu majetkových pomerov na strane otca považuje za účelovú a nie trvalú.

Nakoľko uvedené pomery u sťažovateľa stále trvajú, jedná sa zjavne o trvalú zmenu

pomerov. Avšak ani prvostupňový ani druhostupňový súd svoj záver neodôvodnil.

Druhostupňový súd vo svojom odôvodnení taktiež uvádza, že dieťa, ktorého rodičia spolu

nežijú má nárok na takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Avšak už

nijakým spôsobom neodôvodnil záver, že keby rodičia maloletých detí spolu žili, ich životná

úroveň by bola na úrovni priznaného výživného, nakoľko životná úroveň sťažovateľa je

nižšia ako predpokladá priznané výživné. Prvostupňový súd ďalej nijako neodôvodnil ako

dospel k záveru, že byt na ... v P. mohol otec prenajať iným osobám na bývanie a získať z

toho príjem. Takýto záver súdu je nedostatočne odôvodnený. Takisto ani prvostupňový súd

nijako neodôvodnil, ako dospel k záveru, že otec sa dobrovoľne vzdal príjmu. Odôvodnenie

prvostupňového aj druhostupňového súdu je plné hypotetických úvah a nie dostatočného

odôvodnenia a vyhodnotenia reálne zisteného skutkového stavu.

Všetky vyššie uvedené dôvody dokazujú, že konajúci súd sa v takom prípade nemohol

účastníkovi konania javiť ako nestranný.

Nakoľko exekúcia na majetok sťažovateľa, ktorá je vedená na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.12.2010

ako súdu odvolacieho a Okresného súdu Košice II č. zo dňa 28.10.2009 ako

súdu prvostupňového by znamenali pre sťažovateľa veľkú ujmu, keď by nemohol

uspokojovať svoje základné životné potreby, navrhuje sťažovateľ aby Ústavný súd odložil

vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.12.2010

ako súdu odvolacieho a Okresného súdu Košice II č. zo dňa 28.10.2009 ako

súdu prvostupňového».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

..., základné právo na spravodlivé súdne konanie upravené v Dohovoru...

P. K. postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa

15.12.2010 ako súdu odvolacieho a Okresného súdu Košice II zo dňa

28.10.2009 ako súdu prvostupňového ako aj Uznesením Najvyššieho súdu SR

zo dňa 26.7.2011 ako súdu dovolacieho boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu... pod č. k. zo dňa 15.12.2010 sa v

časti, v ktorej potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa

28.10.2009 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,-Eur, ktoré je

mu Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do dvoch mesiacov...

4. P. K. priznáva náhradu trov konania podľa dodatočného vyčíslenia ktoré je

Krajský súd v Košiciach povinný uhradiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania si ústavný súd vyžiadal spis okresného

súdu, pretože sťažovateľ nepredložil k sťažnosti namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

ako dôkaz [

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) (citované

rozsudky okresného súdu a krajského súdu predložil v konaní vedenom pod sp. zn.

)].

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podstatou námietok sťažovateľa je nesprávne právne a skutkové posúdenie v jeho

rodinnoprávnej veci (zníženie príspevku na výživu maloletých detí), ktoré malo za následok

nesprávne rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a tiež najvyššieho súdu z hľadiska

rešpektovania jeho práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces).

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti najprv namietal, že k porušeniu uvedených práv malo

dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. októbra 2009, ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

K tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených

základných práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd uvádza, že z

preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp

vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným

a iným právam sťažovateľa v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd. Proti rozsudku

okresného súdu, ktorým zamietol jeho návrh na zníženie výživného, mal sťažovateľ právo

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základným

právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe

podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa .

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, odmietol ústavný súd ako

zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () vrátane návrhu o námietke zaujatosti

alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo

zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom

v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu svojej

právomoci danej mu , t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, a ako taký

nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, iba za

predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi spravodlivého

procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy . Vzhľadom na to ústavný súd

posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia, ku ktorým krajský súd

dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne závery nie sú s nimi

v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp.

naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd

najprv rekapituloval skutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli

k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného, ďalej uviedol podstatné odvolacie námietky

sťažovateľa a jeho dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu, a potom svoje právne

závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom na s. 2 až 4, hoci sťažovateľ má iný

pohľad na rozhodnutie krajského súdu.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje,

že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného charakteru a ani

výklad a interpretáciu príslušných ustanovení a zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý krajský súd zvolil, nemožno považovať za

arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie.

Určenie výšky výživného na maloleté deti po rozvode prislúcha iba všeobecnému

súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom o rodine, a rozhodovanie o výživnom

a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje

odchýliť sa od povinných rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť

(napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2 zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy aj

v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). Všeobecné súdy sa dostatočne

zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľa (príjmové a majetkové pomery, schopnosti

a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na

odôvodnenie rozsudku ( ).

Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil v tejto súvislosti dôvod, ktorý

by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo

k porušeniu jeho základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie (navyše, ak sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti na s. 11

namietal porušenie svojho práva na „riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru ...“).

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal okrem iného aj porušenie svojho

práva na verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnosť zbraní

a kontradiktórnosť konania) napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu hlavne

z dôvodu, že sa neuskutočnilo verejné zasadnutie senátu krajského súdu, pričom on

výslovne v odvolaní uviedol, že okresný súd nezistil riadne skutkový stav veci.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez

pojednávania. S pojednávaním koná odvolací súd len za predpokladu, že odvolanie je

podané proti rozhodnutiu vo veci samej, a to vždy, ak je splnený jeden z procesných

predpokladov stanovených v až písm. c) . Keďže ani jeden

z uvedených procesných predpokladov na nariadenie verejného pojednávania nebol podľa

názoru krajského súdu naplnený, o odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté na neverejnom

pojednávaní.

Z tohto pohľadu preto ústavný súd nenachádza bezprostrednú príčinnú súvislosť

medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje,

a namietaným porušením jeho práva na spravodlivé verejné prejednanie jeho veci podľa

, resp. práva podľa dohovoru.

4. Ústavný súd takisto nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi tvrdením sťažovateľa,

že rozsudkom a postupom krajského súdu v namietanom konaní uvedenom v petite jeho

sťažnosti došlo k porušeniu jeho základného práva na nestranný súd.

K dôležitým prvkom právnej ochrany zaručenej patrí právo

na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v občianskom súdnom konaní zabezpečované inštitútom vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre jeho zaujatosť [§ 12 až § 16

a obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa

nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (ani

samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa , resp. účastníka súdneho

konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi označeného sudcu(-ov)

z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na

prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. ).

Tu je potrebné na úvod uviesť, že sťažovateľ v konaní o zníženie výživného, ktoré je

predmetom sťažnosti, nepodal námietku zaujatosti sudcov okresného súdu (ani krajského

súdu), čo vyplýva z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. (napr. zo zápisnice

z pojednávania na č. l. 48, na ktorom bol vyhlásený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 28. októbra 2009), hoci účastníkom bolo dané poučenie o možnosti namietať

osobu sudcu, teda jeho námietka je zjavne nedôvodná (návrh na vylúčenie sudcov

okresného súdu, resp. senátu krajského súdu podal sťažovateľ pôvodne iba v súvislosti

s konaním vedeným pod sp. zn. , pričom o jeho návrhoch na vylúčenie

sudcov okresného súdu a sudcov senátu krajského súdu riadne rozhodol najvyšší súd tak, že

sudcov všeobecných súdov z predmetného konania sp. zn. nevylúčil).

Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. Napokon sa ústavný súd zaoberal uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. júla 2011, ktorý rozhodoval o dovolacích dôvodoch

sťažovateľa podľa a (odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie

a vo veci rozhodovali sudcovia, ktorých vylúčenie navrhol z dôvodu zaujatosti) tak, že

odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia

najvyššieho súdu, po preskúmaní jeho záverov na s. 5 až 7 hodnotí namietané uznesenie

najvyššieho súdu ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, pretože dalo odpoveď na

podstatné námietky sťažovateľa a ako také zodpovedá obsahu základného práva na súdnu

ochranu zakotveného v a práva podľa dohovoru.

Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom

() a podľa neho v danom prípade nedošlo k chybnému

procesnému postupu súdu, ktorým by sa sťažovateľovi znemožnila realizácia jeho

procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní pre účely obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle a .

V tejto súvislosti je potrebné dodať, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. , ).

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa ústavný súd odmietol aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku z dôvodov uvedených v odôvodnení

tohto rozhodnutia neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa

uplatnených v jeho sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia

a podobne).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011