Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 77/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Matysovou,

Skuteckého 30, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 17. mája

2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. H., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. novembra 2013 doručená sťažnosť Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9

zo 17. mája 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. júna 2013

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľ sa žalobou podanou dňa 10. 03.

2010 domáhal, aby súd uložil žalovanému Poľnohospodárskemu družstvu v P. povinnosť

zaplatiť sťažovateľovi sumu 3.544,- EUR s príslušenstvom, a to z titulu nároku na

vyporiadanie sťažovateľovho majetkového podielu u žalovaného ako družstva, získaného

sťažovateľom v dedičskom konaní po jeho nebohých rodičoch, ako bývalých členoch

družstva“.

Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 9. decembra 2011 žalobu zamietol. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie z dôvodu,

že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Následne krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 17. mája 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil. O dovolaní

sťažovateľa rozhodol najvyšší súd tak, že ho uznesením sp. zn. z 26. júna

2013 odmietol.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, pričom rozhodnutie odvolacieho

súdu považuje za nedostatočne odôvodnené a prekvapivé, pretože „bez nariadenia

pojednávania a vypočutia účastníkov zaujal stanovisko a vyslovil záver, na základe ktorého

neuznal žalobný petit pre nesprávny spôsob uplatňovania si nároku sťažovateľa a stotožnil

sa s námietkou premlčania vznesenej žalovaným napriek existencii písomného uznania

dlhu.“

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý jeho dovolanie

odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ je toho názoru, „že mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konať pred

súdom“, pretože okresný súd v odôvodnení rozsudku «sa už nevenuje dôležitej otázke, či v

rozhodnom čase bol sťažovateľ oprávnenou osobou, ale rieši skutočnosť, či bol žalovaný

povinný vydať podielnické listy sťažovateľovi. Nesprávny spôsob uplatňovania si nároku

žalobcu na vydanie majetkového podielu ako dôvod zamietnutia žaloby je neodôvodnený.

Krajský súd... sa následne v svojom rozsudku č. k. zo dňa 17. 05. 2012

obmedzil len na zdôraznenie správnosti uplatnenej námietky premlčania.

Podľa názoru sťažovateľa ide v danom prípade o úplný nesúlad medzi

nespochybneným skutkovým zistením a prijatým právnym záverom súdu. Sťažovateľ ako

účastník konania bol pre nesprávny právny názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti,

dôležitej pre posúdenie veci, vylúčený z realizácie svojich procesných práv a bola mu

nesprávnym postupom odňatá možnosť konať pre ním. Krajský súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania. Pojednávanie vytýčené na deň 17. 05. 2012 bolo nariadené len za účelom

vyhlásenia rozsudku. V danom prípade ide tiež o nedostatok dôvodov súdneho rozhodnutia.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto vadu konania vidí v tom, že Krajský súd

uznesením zo dňa 12. 05. 2011 odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa

29. 10. 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom okrem iného vyslovil záväzný

názor, že „nebohí rodičia žalobcu boli oprávnenými osobami, ich majetkový podiel bol

vyčíslený, vznikol im nárok na vyplatenie majetkového podielu po uplynutí siedmich rokov

od schválenia transformačného projektu, pričom odporca im podielnické listy za ich života

nevydal, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že ich dedičom prináleží výplata v peniazoch.

Oprávnená osoba mala zákonnú možnosť po schválení transformačného projektu dohodnúť

sa s družstvom alebo jeho právnym nástupcom inak.“

K žiadnej dohode však medzi účastníkmi konania nedošlo i napriek tomu, že

sťažovateľ sa snažil o jej uzavretie. V konaní predložil list žalovaného, z ktorého vyplýva, že

žalovaný uznáva existenciu majetkových podielov nebohých rodičov sťažovateľa, ich

celkovú výšku i rozpis jednotlivých položiek, čím žalovaný v tomto prípade uznal dlh voči

sťažovateľovi. Okresný súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy predloženú listinu,

nezaoberal sa ňou, inak by sa nemohol stotožniť s uplatnenou námietkou premlčania, ktorú

na poslednú chvíľu namietal žalovaný. Sťažovateľ trvá na svojom tvrdení, že jeho uplatnená

pohľadávka voči žalovanému nie je premlčaná a postup súdu, ktorým tento vyvodí určité,

pre rozhodnutie o spornej otázke podstatné skutkové závery, ktoré sú v priamom rozpore s

dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, považuje za svojvoľný, a preto porušujúci základné

právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie...

Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd SR v napadnutom rozhodnutí nemal

dovolanie odmietnuť, ale mal ho zamietnuť, ak by dospel k záveru, že rozhodnutia oboch

nižších súdov sú správne, a toto rozhodnutie mal aj riadne odôvodniť a vysporiadať sa s

námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní. Preto je sťažovateľ toho názoru, že

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je ústavne neakceptovateľné, porušujúce základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.».

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa Článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením

Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 26. 06. 2013 v spojení s Rozsudkom

Krajského súdu Žilina č. k. zo dňa 17. 05. 2012 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 26. 06. 2013 zrušuje a

vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v

sume 277,88 EUR na účet jeho právneho zástupcu“.

Okrem toho podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhuje, aby ústavný súd „rozhodol o odklade vykonateľnosti Uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 26. 06. 2013“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods.

2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , ).

Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal ústavno-súdneho prieskumu vo vzťahu

k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorý považoval za nedostatočne odôvodnený

a prekvapivý, pretože „bez nariadenia pojednávania a vypočutia účastníkov zaujal

stanovisko a vyslovil záver, na základe ktorého neuznal žalobný petit pre nesprávny spôsob

uplatňovania si nároku sťažovateľa a stotožnil sa s námietkou premlčania vznesenej

žalovaným napriek existencii písomného uznania dlhu“.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje napadnuté rozhodnutie

krajského súdu za neodôvodnené a nespreskúmateľné, hoci je pravdou, že je stručnejšie,

ale toto rozhodnutie je nevyhnutné hodnotiť aj v spojitosti s rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 9. decembra 2011. Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na

(ďalej aj „OSP“) ústavný súd tiež zdôrazňuje,

že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše,

úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci krajským súdom

(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu () rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru, že

v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor

napadnutého rozsudku krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie.

Z uvedených dôvodov vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol sťažnosť sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tiež namieta, že jeho dovolanie

proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia okresného

súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f)

, t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a najvyšší súd mal jeho dovolanie

nie odmietnuť z procesných dôvodov, ale zamietnuť, pričom mu mal dať jasnú odpoveď na

jeho dovolacie námietky.

Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, v ktorom

najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu

argumentáciu sťažovateľa, vyjadrenie žalovaného, a ako z neho vyplýva, najvyšší súd

dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania dovolacích námietok, pretože nezistil

existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle zakladajú prípustnosť dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom najvyšší súd sťažovateľovi na strane 3

až strane 8 vysvetlil, že nimi formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť

dovolania. Ani nenariadením pojednávania v tejto veci krajským súdom (najvyšší súd to

vysvetlil na strane 7) neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keďže ani jeden

z procesných predpokladov na nariadenie verejného pojednávania nebol podľa názoru

krajského súdu naplnený.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu navyše vecou

zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré

v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva

na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označených

práv sťažovateľa. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah

sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol

spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený a ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry tiež viackrát vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ).

V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno

považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto časti vo vzťahu k najvyššiemu

súdu bolo preto namieste sťažnosť sťažovateľa odmietnuť tiež ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo

do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa (odkladom vykonateľnosti, zrušenia

uznesenia najvyššieho súdu a podobne).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014