Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 360/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Advokátska

kancelária, Krížna 47, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom Okresným súdom Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa Z. R. (ďalej len

„navrhovateľka“) domáhala proti obchodnej spoločnosti D & T, spol. s r. o. (ďalej len

odporca v 1. rade“), a J. R. (ďalej len „odporca v 2. rade“) určenia neplatnosti právnych

úkonov vyplývajúcich z notárskej zápisnice sp. zn. N 431/2005, Nz 40594/2005, NCR1s

40038/2005 spísanej 31. augusta 2005 notárkou JUDr. Tatianou Schweighoferovou,

Notársky úrad, Námestie Martina Benku 26, Bratislava, vystupovala v procesnom postavení

vedľajšieho účastníka konania.

Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. mája 2013, ktorým tento súd

odmietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -516

z 12. februára 2013 o určení, že vyhlásenia odporcu v 2. rade týkajúce sa prevzatia ručenia

za záväzky odporcu v 1. rade, uznania záväzkov, súhlasu s exekučným vymáhaním týchto

záväzkov, ako aj s vykonateľnosťou označenej notárskej zápisnice, sú neplatné.

Podľa názoru sťažovateľky je nepochybné, že od okamihu spísania notárskej

zápisnice navrhovateľka spolu s odporcom v 2. rade konajú účelovo s úmyslom zavádzať

a ukrátiť sťažovateľku ako veriteľku zo „Zmluvy o úvere“ uzatvorenej 14. októbra 2003

medzi ňou a odporcom v I. rade ako dlžníkom a odporcom v 2. rade ako ručiteľom.

Najvyšší súd „nedostatočne zvážil všetky okolnosti predmetného súdneho sporu a jeho

postupom... bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň porušený jeden

zo základných princípov právneho štátu, zákaz denegatio iustitiae“, čím v konečnom

dôsledku porušil „najmä jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. (1)

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ods. (1)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Sťažovateľka ďalej namieta, že

„odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu.. možno hodnotiť ako zaujaté, popierajúce

zmysel účasti sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka na tomto konaní, ktorý je daný jeho

právnym záujmom na výsledku sporu a jeho oprávnenie samostatne podať odvolanie

v zákonom stanovených prípadoch vyplýva z druhá veta “.

Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v právnej veci

navrhovateľky: Z. R. proti odporcom: v I. rade D & T, spol. s r.o., v II. rade J. R. za účasti

vedľajšieho účastníka POHOTOVOSŤ, s. r. o. o určenie neplatnosti právnych úkonov

uznesením č. k. zo dňa 28-10-2013 bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v právnej veci navrhovateľa: Z.

R. proti odporcom: v I. rade D & T, spol. s r.o., v II. rade J. R. za účasti vedľajšieho

účastníka POHOTOVOSŤ, s. r. o. o určenie neplatnosti právnych úkonov č. k. 1 Cdo

265/2013 zo dňa 28-10-2013 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,00 €,

ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet právneho zástupcu

JUDr. Dušana Repáka...“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania .

Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu) je tvrdenie sťažovateľky o porušení

jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2013, ktorým podľa § 243b ods. 5

(ďalej len „OSP“) v spojení s

odmietol dovolanie sťažovateľky, keď zistil, že jeho prípustnosť nemožno vyvodiť

z ustanovení a .

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (napr. ,

) konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť. V tejto

súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Z relevantnej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:

„Navrhovateľka nesúhlasila s dovolaním vedľajšieho účastníčka, uviedla, že je

podané dovolanie nedôvodné a účelové.

Odporcovia 1/ a 2/ zhodne uviedli, že s podaným dovolaním výslovne nesúhlasia...

V danej veci prípustnosť dovolania podľa a neprichádza do

úvahy, lebo napadnuté nie je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa .. neobmedzil sa

dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , či len

na skúmanie existencie vady dovolateľkou priamo namietanej ( ),

ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ ..

Procesnou podmienkou účasti vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní

( ) je kvalifikovaný právny záujem na úspechu účastníka, ku ktorému sa

pripojil (pokiaľ nepôjde o právnické osoby, na ktoré sa vzťahuje ).

Takýto záujem má ten, práve postavenie ktorého bude rozhodnutím súdu priaznivo alebo

nepriaznivo ovplyvnené...

Ustanovenie veta druhá zdôrazňuje samostatnosť (nezávislosť na vôli

a úkonoch niekoho iného) procesného oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odvolanie

v tých veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu

medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Uvedené ustanovenie v spojení s

nemožno však v žiadnom prípade vykladať tak, že vedľajší účastník má právo podať

odvolanie iba vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu

s účastníkom konania.

Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že legitimácia vedľajšieho účastníka na

odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať

tento opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril nesúhlas.

Ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd

vždy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný

vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým, že sa vzdal

odvolania, nemôže ho podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania nevzdal, je súd

v prípade, že odvolanie podal len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného

účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne takýto

súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné, čo má

za následok, že odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako podané osobou, ktorá na

odvolanie nie je oprávnená (porovnaj tiež uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2009 sp.

zn. (, resp. ).

Z uvedených skutočností potom vyplýva, že ak v preskúmavanej veci odvolací súd

včas podané odvolanie vedľajším účastníkom na strane odporcov proti rozsudku súdu

prvého stupňa neprejednal a meritórne o ňom nerozhodol, ale ho odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. b/ , ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený,

neodňal tým vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom ( ).“

Vychádzajúc zo sťažovateľkou uplatnených námietok ústavný súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu konštatuje, že nemá v okolnostiach

posudzovanej veci žiadny dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho

súdu o odmietnutí podaného dovolania, pretože hoci ním sťažovateľka napadla také

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné,

zo strany dovolacieho súdu dostala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na ňou uplatnenú

dovolaciu námietku podľa , a teda záver najvyššieho súdu nemožno

považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky zaručeného (, ).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním

vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu ochranu podľa

nie je žiadna relevantná súvislosť, preto jej sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014