Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 199 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1036)6ee/387241.ba78f2.pdf
PDF · 141.29 KB
No categories available
3Cdo/188/2012
Legal thesis Official
Najvyšší súd 3 Cdo 188/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S. T., a.s. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. O. B., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi J. B.,
naposledy bytom v A., zastúpenému opatrovníkom B. B., bývajúcim v A., o zaplatenie
2 229,52 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4 C 71/2011,
v konaní o dovolaní Z., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. M., advokátom so sídlom v S.,
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 19. apríla 2012 sp. zn. 11 Co 23/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 19. apríla 2012 sp. zn. 11 Co 23/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa v konaní domáhal, aby odporcovi bola uloţená povinnosť zaplatiť
mu do 3 dní 2 229,52 € s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Tvrdil, ţe uvedená
suma predstavuje dlh odporcu v právnom vzťahu, ktorý bol zaloţený zmluvami o pripojení
k mobilnej telefónnej sieti uzavretými 4. a 6. decembra 2008 (ďalej len „zmluvy o pripojení“).
Procesným úkonom z 13. júla 2011 oznámilo Z., IČO: X., zastúpené JUDr. A. M.,
advokátom so sídlom v S. (ďalej len „ZDRUŢENIE“), ţe vstupuje do konania ako vedľajší
účastník na strane odporcu.
Okresný súd Bardejov rozsudkom zo 16. septembra 2011 č.k. 4 C 71/2011-77 uloţil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní 2 229,52 € spolu s 9 % úrokom
z omeškania z tejto sumy od 12. februára 2010 do zaplatenia a v rovnakej lehote mu nahradiť
trovy konania 964,04 €. ZDRUŢENIU nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré preukázali, ţe odporca neplnil zmluvné
povinnosti, ktoré na seba prevzal uzavretím zmlúv o pripojení, neuhrádzal navrhovateľovi
faktúry za poskytované sluţby a vznikla mu aj povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu.
Výrok uvedeného rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o zmluvnej pokute 995,82 €,
napadlo ZDRUŢENIE odvolaním.
Krajský súd v Prešove uznesením z 19. apríla 2012 sp. zn. 11 Co 23/2012 odvolanie
ZDRUŢENIA odmietol ako podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
V odôvodnení poukázal na § 201 O.s.p. a vyslovil názor, ţe vedľajší účastník môţe podať
odvolanie, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi
účastníkom a vedľajším účastníkom. Keďţe v danej veci o taký prípad nešlo, ZDRUŢENIE
nebolo oprávnené podať proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podalo ZDRUŢENIE dovolanie s tým, ţe
odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo odmietol jeho
odvolanie ako podané neoprávnenou osobou, hoci procesné predpoklady pre tento postup
neboli dané. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe v danom prípade nejde o vec, v ktorej
by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom (§ 201 druhá veta O.s.p.), a z toho vyvodil, ţe vedľajší účastník nebol
oprávnený podať odvolanie. Podľa názoru ZDRUŢENIA ale z uvedeného ustanovenia
nevyplýva, ţe by v danej veci bolo osobou neoprávnenou podať odvolanie. Procesný postup
odvolacieho súdu mal preto za následok odňatie jeho moţnosti konať pred súdom. Z týchto
dôvodov ZDRUŢENIE ţiadalo dovolaním napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu poprel prípustnosť aj vecnú opodstatnenosť
tohto mimoriadneho opravného prostriedku ZDRUŢENIA. Ţiadal dovolanie odmietnuť
ako procesne neprípustné.
Odporca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom odvolacieho
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danej veci
prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza do úvahy, lebo napadnuté nie
je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.
Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané
ZDRUŢENÍM nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe
k tejto vade skutočne došlo.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. ZDRUŢENIE nenamietalo
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
ZDRUŢENIE v dovolaní namieta, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
moţnosť pred súdom konať. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia
jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov. O prípad odňatia moţnosti odvolateľa pred súdom konať
ide tieţ vtedy, keď odvolací súd odmietne jeho odvolanie, i keď neboli dané procesné
predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994).
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či odmietnutie odvolania
ZDRUŢENIA odvolacím súdom vykazuje znaky procesného postupu odnímajúceho moţnosť
pred súdom konať.
Ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.).
Ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu (§ 93 ods. 2 O.s.p.).
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov
urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len
na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.).
V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba
sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O.s.p.).
Účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon
nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi
účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník (§ 201
ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd na úvod poznamenáva, ţe z právnej úpravy vedľajšieho účastníka
obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku vyplývajú niektoré rozdielnosti, ktoré
sa v právnom postavení vedľajších účastníkov prejavujú vo viacerým smeroch, okrem iného
tieţ v tom, ţe niektorí vedľajší účastníci majú právo podať odvolanie s obmedzením, ţe tento
ich úkon nemôţe odporovať úkonu (vôli) nimi podporovaného účastníka, iní vedľajší
účastníci majú v zmysle viď § 201 veta druhá O.s.p. samostatné, od účastníka nezávislé právo
podať odvolanie. Pokiaľ v ďalšom texte odôvodnenia tohto uznesenia nie je výslovne uvedené
niečo iné, týka sa nasledovný všeobecný výklad procesného postavenia takého vedľajšieho
účastníka, ktorý prejaví vôľu zúčastňovať sa konania (v ktorom nejde o rozvod, neplatnosť
manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je) popri navrhovateľovi alebo
odporcovi vo veci, v ktorej z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom konania a vedľajším účastníkom (§ 201 veta druhá O.s.p.).
V zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a tieţ v súlade
s názormi prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (viď Jaroslav Krajčo a kol.,
Občiansky súdny poriadok – Komentár, I. diel, str. 380, Eurounion, 2010) predpokladmi
účasti vedľajšieho účastníka v konaní sú: a/ výzva účastníka konania alebo podnet
vedľajšieho účastníka konania, b/ uvedenie na strane ktorého účastníka bude vedľajší účastník
vystupovať, c/ preukázanie právneho záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku sporu
(ak nejde o prípad, v ktorom tento záujem vyplýva z osobitného zákona – k tomu viď tieţ
ďalej), d/ rozhodnutie súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka (ak účastník konania vznesie
námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva), e/ súhlas vedľajšieho účastníka, ak jeho
vstup navrhol účastník konania, f/ súhlas (hlavného) účastníka konania, na strane ktorého
má vedľajší účastník vystupovať, ak podnet na vstup dal sám vedľajší účastník.
Vedľajší účastník môţe do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo iniciatívy
účastníka konania. Ak účastník konania navrhne, aby určitý subjekt vstúpil do konania ako
vedľajší účastník, súd oboznámi s uvedeným návrhom tento subjekt a vyzve ho, aby
sa k nemu vyjadril a oznámil, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník. Pokiaľ označený
subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa vedľajším
účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí
ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyţaduje rozhodnutie súdu.
Pokiaľ účastníkom navrhnutý subjekt neprejaví vôľu vstúpiť do konania v procesnej pozícii
vedľajšieho účastníka, nevzniká jeho vedľajšie účastníctvo; nikoho totiţ nemoţno nútiť, aby
sa stal vedľajším účastníkom konania. Súd z vlastnej iniciatívy neskúma, či je vedľajšie
účastníctvo prípustné, alebo neprípustné; o (ne)prípustnosti vedľajšieho účastníctva
rozhoduje, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka
do konania. Aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú
účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, ţe vstupuje do konania, a prípadne
namietať neprípustnosť tohto vstupu.
Zákonným predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v prípadoch, na ktoré
sa vzťahuje ustanovenie § 93 ods. 1 O.s.p., je právny záujem vedľajšieho účastníka
na úspechu účastníka, na strane ktorého vstúpil do konania. Vedľajší účastník pomáha
v konaní hlavnému účastníkovi a podporuje ho; poskytovaním pomoci navrhovateľovi alebo
odporcovi sleduje ich záujmy, robí tak ale s cieľom prispieť k ochrane aj svojich práv
plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov.
Vedľajší účastník sa usiluje dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, lebo
výsledok sporu nepriaznivý pre účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje,
sa nepriaznivo prejaví aj na jeho (vedľajšieho účastníka) právnych pomeroch.
V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p., zákon nestanovuje ako
podmienku účasti tretej osoby na konaní skutočnosť, ţe táto osoba má záujem na výsledku
konania. Legitimácia na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná
z jeho právneho záujmu na výsledku sporu (§ 93 ods. 1 O.s.p.), tu vyplýva priamo zo zákona
(viď tieţ Števček / Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok – Komentár, Nakladatelství
C. H. Beck, 2009, str. 238). V prípade takejto právnickej osoby je pre jej procesné postavenie
vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana práv, o ktoré
v konaní ide. Občiansky súdny poriadok v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje
na niektoré osobitné predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môţu byť v postavení
vedľajšieho účastníka. Jedným z takých osobitných predpisov, je tieţ zákon č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktoré bolo účinné do 31. decembra 2012
(ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“). V zmysle § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z.
môţe právnická osoba zaloţená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podať návrh
na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov
alebo môţe byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti.
V oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 O.s.p.,
je podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka,
na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať (viď vyššie podaný výpočet
predpokladov vedľajšieho účastníctva, konkrétne písm. f/). Potreba súhlasu účastníka, ktorý
má byť v konaní podporovaný vedľajším účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu
vedľajšieho účastníctva. Z ustanovenia § 93 O.s.p. nemoţno ţiadnym spôsobom vyvodiť, ţe
by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním podporovaného“
účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník nemusí ani odôvodňovať.
Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný niekým, účasť
ktorého v konaní si neţelá. To, ţe niekto chce v konaní pred súdom podporovať (hlavného)
účastníka konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, ţe
ním poskytovaná procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, ţe mu vyhovuje a ţe s ňou
musí za kaţdých okolností súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu
účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods. 2 O.s.p. Účel procesnej pomoci v sporovom
konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať (hlavnému) účastníkovi konania, môţe byť
naplnený, len ak účastník, na strane ktorého chce vedľajší účastník vystupovať, s vedľajším
účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším účastníkom uţ v momente, keď
súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom
postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší
účastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom
do konania. Treba mať totiţ na pamäti, ţe v dôsledku rovnakých procesných práv
a povinností môţe vedľajší účastník v procesnom zmysle (i keď len do určitej miery)
zasahovať do priebehu konania a ovplyvňovať ho. Účastník konania má preto právo svojím
nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii vedľajšieho účastníka
konal ten, koho účasť v konaní si neţelá. Povahe a účelu občianskeho súdneho sporového
konania by sa jednoznačne priečil vstup vedľajšie účastníka do konania na strane účastníka
konania, ktorý by bol tomuto účastníkovi nanútený.
V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého
oznámi účastníkom konania, ţe určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník
a vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môţu vyjadriť svoje
nesúhlasné stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.
Uvedený výklad dovolacieho súdu sa neprieči doterajšej rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu (viď napríklad jeho rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3 Cdo 319/2009 alebo
5 Cdo 201/2004), ani konštantnej judikatúre (R 57/2009) spočívajúcej na právnom závere, ţe
vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu – uţ tým, ţe
súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a ţe o prípustnosti vedľajšieho účastníctva
rozhoduje súd len ak účastník konania namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka
do konania. Výklad, ktorý v preskúmavanej veci podáva dovolací súd, iba: 1. pripomína, ţe
súd musí vţdy účastníkov konania právne relevantným spôsobom (viď tieţ ďalej)
upovedomiť o procesnom úkone fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá prejavila vôľu vstúpiť
do konania ako vedľajší účastník, 2. zdôrazňuje, ţe súd musí mať za kaţdých okolností jasno
v otázke, či účastník, ktorého chce vedľajší účastník (vstupujúci do konania z vlastnej
iniciatívy) v konaní podporovať, s jeho podporou súhlasí, resp. či účastník neprejavil nesúhlas
s vedľajším účastníctvom, 3. dodáva, ţe súd musí vţdy zákonu zodpovedajúcim spôsobom
reagovať na prípadný nesúhlasný (resp. neprípustnosť namietajúci) procesný úkon účastníka
konania.
Právny poriadok Slovenskej republiky priznáva právnickým osobám, na ktoré
sa vzťahuje § 93 ods. 2 O.s.p., široké moţnosti uplatnenia ochrany práv, za účelom ktorej
boli zriadené. Právnické osoby zriadené za účelom ochrany spotrebiteľa môţu napríklad
vykonávať prieskumy, vyhodnocovať presadzovanie práv spotrebiteľov, monitorovať
všeobecné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, sledovať implementáciu
spotrebiteľskej politiky a jej uplatňovanie v praxi, iniciovať rokovania a činnosti
ovplyvňujúce legislatívne úpravy v záujme ochrany práv spotrebiteľov, vydávať periodiká
a publikácie zaoberajúce sa spotrebiteľskou politikou, skúšať výrobky a uverejňovať
skúseností z vlastnej činnosti, prevádzkovať konzultačné a poradenské kancelárie,
organizovať vzdelávania v oblasti ochrany spotrebiteľa. Na základe plnomocenstva môţu tieţ
zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi, na základe súhlasu spotrebiteľa
a dodávateľa môţu sprostredkovať riešenie sporov medzi nimi pri vybavovaní reklamácií.
Legitímnou formou, ktorou právnické osoby zriadené a zamerané na ochranu práv
spotrebiteľa vo všeobecnosti prispievajú k sledovanej ochrane práv, je okrem vyššie
uvedených foriem aj návrh na začatie konania alebo vstup do uţ začatého konania
v procesnom postavení vedľajšieho účastníka. Pri vyuţívaní tejto formy ochrany práv
spotrebiteľa je ale potrebné zdôrazniť, ţe prejavom skutočného a úprimného záujmu
o ochranu práv konkrétneho spotrebiteľa zo strany tej – ktorej právnickej osoby a logickým
predpokladom efektívnosti ňou individuálne poskytovanej ochrany je, ţe: 1. sa dôsledne
oboznámi so všetkými okolnosťami charakterizujúcimi situáciu daného spotrebiteľa,
2. nebude paušálne vstupovať („nanucovať sa“) do všetkých jej známych konaní, v prípade
ktorých by mohla pôsobiť v procesnom postavení vedľajšieho účastníka (§ 93 ods. 2 O.s.p.),
3. vstúpi len do tých konaní, v ktorých to reálne vyţadujú potreby toho, koho chce v konaní
podporovať a kto má byť v zmysle zákona objektom ochrany – spotrebiteľa.
Sama skutočnosť, ţe vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba,
činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, bez ďalšieho ešte neznamená, ţe jej
procesný úkon vyjadrujúci túto vôľu vyvoláva vţdy ňou sledované právne účinky (v tejto
súvislosti moţno poukázať napríklad na prípad vstupu takejto právnickej osoby ako vedľajšej
účastníčky na strane účastníka zomrelého 18 rokov pred začatím konania – viď uznesenie
najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn. 3 Cdo 297/2012). Ani samotný status takejto
právnickej osoby vyplývajúci z § 93 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 25 ods. 1 písm. a/
zákona č. 250/2007 Z.z. ešte neznamená, ţe jej vstup do konania v procesnom postavení
vedľajšej účastníčky je vţdy prípustný (tu moţno poukázať na uznesenie najvyššieho súdu
z 22. novembra 2012 sp. zn. 3 Cdo 149/2011 konštatujúce neprípustnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do exekučného konania).
Po tomto všeobecnom zhrnutí dovolací súd uvádza, ţe v danom prípade oznámila, ţe
z vlastného podnetu ako vedľajšia účastníčka vstupuje do konania na strane spotrebiteľa taká
právnická osoba, ktorej hlavnou náplňou činnosti je ochrana práv spotrebiteľa (§ 93
ods. 2 O.s.p., § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. a tieţ § 2 stanov ZDRUŢENIA
z 5. februára 2010, ktoré boli registrované Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
18. novembra 2011 pod č. VVS/1-900/90-35270-1). So zreteľom na to nebolo procesným
predpokladom vstupu ZDRUŢENIA do predmetného konania preukázanie právneho záujmu
na jeho výsledku. To však vôbec neznamená, ţe ostaté predpoklady vstupu tohto subjektu
do uvedeného konania (viď vyššie) nemuseli byť splnené.
V preskúmavanej veci boli účastníci na oboch procesných stranách súdom vyzvaní,
aby sa vyjadrili k procesnému úkonu, ktorým ZDRUŢENIE prejavilo vôľu vstúpiť
do konania na strane odporcu (č.l. 58 spisu). Následný postup súdov v konaní ale
nezodpovedal v plnom rozsahu zákonu ani vyššie podanému výkladu dovolacieho súdu.
Zo spisu vyplýva, ţe navrhovateľ namietol neprípustnosť vstupu ZDRUŢENIA ako
vedľajšieho účastníka na strane odporcu (viď prednes jeho právneho zástupcu na pojednávaní
pred Okresným súdom v Bardejov dňa 16. septembra 2011 – č.l. 67 aţ 69 spisu), súd prvého
stupňa ale ďalej konal bez rozhodnutia o (ne)prípustnosti vstupu ZDRUŢENIA do konania
ako vedľajšieho účastník. Zo spisu ďalej vyplýva, ţe odporcovi (jeho opatrovníkovi) bola
predmetná výzva doručená s tým, ţe ak sa k nej v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať
za to, ţe s vedľajším účastníctvom ZDRUŢENIA v danej veci súhlasí. Súd prvého stupňa
chcel zrejme postupovať podľa § 101 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého ak súd vyzve účastníka,
aby sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môţe pripojiť
doloţku, ţe ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, ţe nemá
námietky. Súd prvého stupňa si ale pri tom dostatočne neuvedomil, ţe jeho výzva adresovaná
účastníkom konania sa netýka „postupu a vedenia konania“, a ţe z tohto dôvodu sa nemôţe
uplatniť domnienka v zmysle § 101 ods. 3 O.s.p. Výzva súdu podľa tohto ustanovenia
neprichádza totiţ do úvahy vtedy, keď má viesť k vyriešeniu otázky procesného postavenia
subjektov zúčastňujúcich sa konania. Postup súdu prvého stupňa, ktorý nezodpovedal
uvedenému ustanoveniu, mal v danej veci za následok, ţe ZDRUŢENIE bolo súdmi
povaţované za vedľajšieho účastníka bez toho, aby bolo (právne účinným spôsobom)
zisťované a zistené stanovisko odporcu k vstupu ZDRUŢENIA do konania.
Pokiaľ odvolací súd odmietol odvolanie ZDRUŢENIA ako podané neoprávnenou
osobou z toho dôvodu, ţe nejde o prípad, v ktorom z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (§ 201 veta druhá O.s.p.),
moţno s ním súhlasiť iba potiaľ, ţe skutočne nejde o taký prípad. To však v preskúmavanej
veci nebolo moţné povaţovať za zákonný predpoklad pre postup odvolacieho súdu, ktorý
zvolil. S účinnosťou od 1. septembra 2003 ustanovenie § 201 O.s.p. „posilnilo“ postavenie
vedľajšieho účastníka v tých prípadoch, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a (ním podporovaným) vedľajším účastníkom. V týchto
prípadoch je právo podať odvolanie vedľajším účastníkom jeho samostatným procesným
právom nezávislým od postoja, vôle a úkonov (hlavného) účastníka konania. Zmyslom takej
procesnej úpravy je zabrániť tomu, aby vedľajší účastník čelil dôsledkom vyrovnania vzťahu
medzi ním a účastníkom konania bez moţnosti ovplyvniť výsledok konania aj podaním
odvolania proti vôli účastníka konania, ktorého v konaní taký vedľajší účastník podporuje.
Ustanovenie § 201 veta druhá O.s.p. zdôrazňuje samostatnosť (nezávislosť na vôli
a úkonoch niekoho iného) procesného oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odvolanie
v tých veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu
medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Uvedené ustanovenie v spojení s § 93 O.s.p.
nemoţno však v ţiadnom prípade vykladať tak, ţe vedľajší účastník má právo podať
odvolanie iba vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu
s účastníkom konania.
Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, ţe legitimácia vedľajšieho účastníka
na odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať
tento opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril nesúhlas.
Ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd
vţdy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný
vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým, ţe sa vzdal
odvolania, nemôţe ho podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania nevzdal, je súd
v prípade, ţe odvolanie podal len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného
účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne takýto
súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné,
čo má za následok, ţe odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako podané osobou, ktorá
na odvolanie nie je oprávnená (porovnaj tieţ uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2009
sp. zn. 1 Cdo 59/2009).
Pre rozhodnutie dovolacieho súdu v preskúmavanej veci bolo určujúce, ţe odvolací
súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka z dôvodu, ktorý v danom prípade jednoznačne
neprichádzal do úvahy.
Skutočnosť, ţe dôvod odmietnutia odvolania uvedený v napadnutom uznesení nebol
ako procesný predpoklad tohto postupu odvolacieho súdu daný, vedie v dovolacom konaní
k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu bola ZDRUŢENIU odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p).
Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, ţe dovolanie ZDRUŢENIA je nielen
procesne prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to dovolaním napadnuté uznesenie
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. februára 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková