Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/188/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S. T., a.s. so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. O. B., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi J. B.,

naposledy bytom v A., zastúpenému opatrovníkom B. B., bývajúcim v A., o zaplatenie

2 229,52 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. ,

v konaní o dovolaní Z., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. M., advokátom so sídlom v S.,

proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 19. apríla 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 19. apríla 2012 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa v konaní domáhal, aby odporcovi bola uloţená povinnosť zaplatiť

mu do 3 dní 2 229,52 € s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Tvrdil, ţe uvedená

suma predstavuje dlh odporcu v právnom vzťahu, ktorý bol zaloţený zmluvami o pripojení

k mobilnej telefónnej sieti uzavretými 4. a 6. decembra 2008 (ďalej len „zmluvy o pripojení“).

Procesným úkonom z 13. júla 2011 oznámilo Z., IČO: X., zastúpené JUDr. A. M.,

advokátom so sídlom v S. (ďalej len „ZDRUŢENIE“), ţe vstupuje do konania ako vedľajší

účastník na strane odporcu.

Okresný súd Bardejov rozsudkom zo 16. septembra 2011 č.k. -77 uloţil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní 2 229,52 € spolu s 9 % úrokom

z omeškania z tejto sumy od 12. februára 2010 do zaplatenia a v rovnakej lehote mu nahradiť

trovy konania 964,04 €. ZDRUŢENIU nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení

poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré preukázali, ţe odporca neplnil zmluvné

povinnosti, ktoré na seba prevzal uzavretím zmlúv o pripojení, neuhrádzal navrhovateľovi

faktúry za poskytované sluţby a vznikla mu aj povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu.

Výrok uvedeného rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o zmluvnej pokute 995,82 €,

napadlo ZDRUŢENIE odvolaním.

Krajský súd v Prešove uznesením z 19. apríla 2012 sp. zn. odvolanie

ZDRUŢENIA odmietol ako podané neoprávnenou osobou ( ).

V odôvodnení poukázal na a vyslovil názor, ţe vedľajší účastník môţe podať

odvolanie, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi

účastníkom a vedľajším účastníkom. Keďţe v danej veci o taký prípad nešlo, ZDRUŢENIE

nebolo oprávnené podať proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podalo ZDRUŢENIE dovolanie s tým, ţe

odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať ( ), lebo odmietol jeho

odvolanie ako podané neoprávnenou osobou, hoci procesné predpoklady pre tento postup

neboli dané. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe v danom prípade nejde o vec, v ktorej

by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom

a vedľajším účastníkom ( druhá veta ), a z toho vyvodil, ţe vedľajší účastník nebol

oprávnený podať odvolanie. Podľa názoru ZDRUŢENIA ale z uvedeného ustanovenia

nevyplýva, ţe by v danej veci bolo osobou neoprávnenou podať odvolanie. Procesný postup

odvolacieho súdu mal preto za následok odňatie jeho moţnosti konať pred súdom. Z týchto

dôvodov ZDRUŢENIE ţiadalo dovolaním napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu poprel prípustnosť aj vecnú opodstatnenosť

tohto mimoriadneho opravného prostriedku ZDRUŢENIA. Ţiadal dovolanie odmietnuť

ako procesne neprípustné.

Odporca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, ţe dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom odvolacieho

konania ( ) a je zastúpený advokátom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa § 239

ods. 1 je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa Podľa

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe

je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danej veci

prípustnosť dovolania podľa a neprichádza do úvahy, lebo napadnuté nie

je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.

Dovolací súd ďalej skúmal ( druhá veta ), či dovolanie podané

ZDRUŢENÍM nie je prípustné podľa V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska nie je relevantné tvrdenie dovolateľa

o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe

k tejto vade skutočne došlo.

Vady konania uvedené v aţ e/ a ZDRUŢENIE nenamietalo

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

ZDRUŢENIE v dovolaní namieta, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

moţnosť pred súdom konať. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ , je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia

jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov. O prípad odňatia moţnosti odvolateľa pred súdom konať

ide tieţ vtedy, keď odvolací súd odmietne jeho odvolanie, i keď neboli dané procesné

predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994).

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či odmietnutie odvolania

ZDRUŢENIA odvolacím súdom vykazuje znaky procesného postupu odnímajúceho moţnosť

pred súdom konať.

Ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,

neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je ( ).

Ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného

predpisu ( ).

Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov

urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len

na návrh ( ).

V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba

sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi

ich súd po uváţení všetkých okolností ( ).

Účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon

nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi

účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník (§ 201

ods. 1 ).

Dovolací súd na úvod poznamenáva, ţe z právnej úpravy vedľajšieho účastníka

obsiahnutej v vyplývajú niektoré rozdielnosti, ktoré

sa v právnom postavení vedľajších účastníkov prejavujú vo viacerým smeroch, okrem iného

tieţ v tom, ţe niektorí vedľajší účastníci majú právo podať odvolanie s obmedzením, ţe tento

ich úkon nemôţe odporovať úkonu (vôli) nimi podporovaného účastníka, iní vedľajší

účastníci majú v zmysle viď veta druhá samostatné, od účastníka nezávislé právo

podať odvolanie. Pokiaľ v ďalšom texte odôvodnenia tohto uznesenia nie je výslovne uvedené

niečo iné, týka sa nasledovný všeobecný výklad procesného postavenia takého vedľajšieho

účastníka, ktorý prejaví vôľu zúčastňovať sa konania (v ktorom nejde o rozvod, neplatnosť

manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je) popri navrhovateľovi alebo

odporcovi vo veci, v ktorej z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom konania a vedľajším účastníkom ( veta druhá ).

V zmysle vyššie citovaných ustanovení a tieţ v súlade

s názormi prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (viď Jaroslav Krajčo a kol.,

– Komentár, I. diel, str. 380, Eurounion, 2010) predpokladmi

účasti vedľajšieho účastníka v konaní sú: a/ výzva účastníka konania alebo podnet

vedľajšieho účastníka konania, b/ uvedenie na strane ktorého účastníka bude vedľajší účastník

vystupovať, c/ preukázanie právneho záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku sporu

(ak nejde o prípad, v ktorom tento záujem vyplýva z osobitného zákona – k tomu viď tieţ

ďalej), d/ rozhodnutie súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka (ak účastník konania vznesie

námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva), e/ súhlas vedľajšieho účastníka, ak jeho

vstup navrhol účastník konania, f/ súhlas (hlavného) účastníka konania, na strane ktorého

má vedľajší účastník vystupovať, ak podnet na vstup dal sám vedľajší účastník.

Vedľajší účastník môţe do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo iniciatívy

účastníka konania. Ak účastník konania navrhne, aby určitý subjekt vstúpil do konania ako

vedľajší účastník, súd oboznámi s uvedeným návrhom tento subjekt a vyzve ho, aby

sa k nemu vyjadril a oznámil, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník. Pokiaľ označený

subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa vedľajším

účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí

ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyţaduje rozhodnutie súdu.

Pokiaľ účastníkom navrhnutý subjekt neprejaví vôľu vstúpiť do konania v procesnej pozícii

vedľajšieho účastníka, nevzniká jeho vedľajšie účastníctvo; nikoho totiţ nemoţno nútiť, aby

sa stal vedľajším účastníkom konania. Súd z vlastnej iniciatívy neskúma, či je vedľajšie

účastníctvo prípustné, alebo neprípustné; o (ne)prípustnosti vedľajšieho účastníctva

rozhoduje, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka

do konania. Aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú

účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, ţe vstupuje do konania, a prípadne

namietať neprípustnosť tohto vstupu.

Zákonným predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v prípadoch, na ktoré

sa vzťahuje ustanovenie , je právny záujem vedľajšieho účastníka

na úspechu účastníka, na strane ktorého vstúpil do konania. Vedľajší účastník pomáha

v konaní hlavnému účastníkovi a podporuje ho; poskytovaním pomoci navrhovateľovi alebo

odporcovi sleduje ich záujmy, robí tak ale s cieľom prispieť k ochrane aj svojich práv

plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov.

Vedľajší účastník sa usiluje dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, lebo

výsledok sporu nepriaznivý pre účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje,

sa nepriaznivo prejaví aj na jeho (vedľajšieho účastníka) právnych pomeroch.

V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie , zákon nestanovuje ako

podmienku účasti tretej osoby na konaní skutočnosť, ţe táto osoba má záujem na výsledku

konania. Legitimácia na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná

z jeho právneho záujmu na výsledku sporu ( ), tu vyplýva priamo zo zákona

(viď tieţ Števček / Ficová a kol. – Komentár, Nakladatelství

C. H. Beck, 2009, str. 238). V prípade takejto právnickej osoby je pre jej procesné postavenie

vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana práv, o ktoré

v konaní ide. v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje

na niektoré osobitné predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môţu byť v postavení

vedľajšieho účastníka. Jedným z takých osobitných predpisov, je tieţ

o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktoré bolo účinné do 31. decembra 2012

(ďalej len „“). V zmysle

môţe právnická osoba zaloţená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podať návrh

na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov

alebo môţe byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti.

V oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia a ,

je podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka,

na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať (viď vyššie podaný výpočet

predpokladov vedľajšieho účastníctva, konkrétne písm. f/). Potreba súhlasu účastníka, ktorý

má byť v konaní podporovaný vedľajším účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu

vedľajšieho účastníctva. Z ustanovenia nemoţno ţiadnym spôsobom vyvodiť, ţe

by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním podporovaného“

účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník nemusí ani odôvodňovať.

Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný niekým, účasť

ktorého v konaní si neţelá. To, ţe niekto chce v konaní pred súdom podporovať (hlavného)

účastníka konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, ţe

ním poskytovaná procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, ţe mu vyhovuje a ţe s ňou

musí za kaţdých okolností súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu

účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje Účel procesnej pomoci v sporovom

konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať (hlavnému) účastníkovi konania, môţe byť

naplnený, len ak účastník, na strane ktorého chce vedľajší účastník vystupovať, s vedľajším

účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším účastníkom uţ v momente, keď

súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom

postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší

účastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom

do konania. Treba mať totiţ na pamäti, ţe v dôsledku rovnakých procesných práv

a povinností môţe vedľajší účastník v procesnom zmysle (i keď len do určitej miery)

zasahovať do priebehu konania a ovplyvňovať ho. Účastník konania má preto právo svojím

nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii vedľajšieho účastníka

konal ten, koho účasť v konaní si neţelá. Povahe a účelu občianskeho súdneho sporového

konania by sa jednoznačne priečil vstup vedľajšie účastníka do konania na strane účastníka

konania, ktorý by bol tomuto účastníkovi nanútený.

V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého

oznámi účastníkom konania, ţe určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník

a vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môţu vyjadriť svoje

nesúhlasné stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

Uvedený výklad dovolacieho súdu sa neprieči doterajšej rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu (viď napríklad jeho rozhodnutia vo veciach sp. zn. alebo

), ani konštantnej judikatúre (R 57/2009) spočívajúcej na právnom závere, ţe

vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu – uţ tým, ţe

súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a ţe o prípustnosti vedľajšieho účastníctva

rozhoduje súd len ak účastník konania namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka

do konania. Výklad, ktorý v preskúmavanej veci podáva dovolací súd, iba: 1. pripomína, ţe

súd musí vţdy účastníkov konania právne relevantným spôsobom (viď tieţ ďalej)

upovedomiť o procesnom úkone fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá prejavila vôľu vstúpiť

do konania ako vedľajší účastník, 2. zdôrazňuje, ţe súd musí mať za kaţdých okolností jasno

v otázke, či účastník, ktorého chce vedľajší účastník (vstupujúci do konania z vlastnej

iniciatívy) v konaní podporovať, s jeho podporou súhlasí, resp. či účastník neprejavil nesúhlas

s vedľajším účastníctvom, 3. dodáva, ţe súd musí vţdy zákonu zodpovedajúcim spôsobom

reagovať na prípadný nesúhlasný (resp. neprípustnosť namietajúci) procesný úkon účastníka

konania.

Právny poriadok Slovenskej republiky priznáva právnickým osobám, na ktoré

sa vzťahuje , široké moţnosti uplatnenia ochrany práv, za účelom ktorej

boli zriadené. Právnické osoby zriadené za účelom ochrany spotrebiteľa môţu napríklad

vykonávať prieskumy, vyhodnocovať presadzovanie práv spotrebiteľov, monitorovať

všeobecné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, sledovať implementáciu

spotrebiteľskej politiky a jej uplatňovanie v praxi, iniciovať rokovania a činnosti

ovplyvňujúce legislatívne úpravy v záujme ochrany práv spotrebiteľov, vydávať periodiká

a publikácie zaoberajúce sa spotrebiteľskou politikou, skúšať výrobky a uverejňovať

skúseností z vlastnej činnosti, prevádzkovať konzultačné a poradenské kancelárie,

organizovať vzdelávania v oblasti ochrany spotrebiteľa. Na základe plnomocenstva môţu tieţ

zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi, na základe súhlasu spotrebiteľa

a dodávateľa môţu sprostredkovať riešenie sporov medzi nimi pri vybavovaní reklamácií.

Legitímnou formou, ktorou právnické osoby zriadené a zamerané na ochranu práv

spotrebiteľa vo všeobecnosti prispievajú k sledovanej ochrane práv, je okrem vyššie

uvedených foriem aj návrh na začatie konania alebo vstup do uţ začatého konania

v procesnom postavení vedľajšieho účastníka. Pri vyuţívaní tejto formy ochrany práv

spotrebiteľa je ale potrebné zdôrazniť, ţe prejavom skutočného a úprimného záujmu

o ochranu práv konkrétneho spotrebiteľa zo strany tej – ktorej právnickej osoby a logickým

predpokladom efektívnosti ňou individuálne poskytovanej ochrany je, ţe: 1. sa dôsledne

oboznámi so všetkými okolnosťami charakterizujúcimi situáciu daného spotrebiteľa,

2. nebude paušálne vstupovať („nanucovať sa“) do všetkých jej známych konaní, v prípade

ktorých by mohla pôsobiť v procesnom postavení vedľajšieho účastníka ( ),

3. vstúpi len do tých konaní, v ktorých to reálne vyţadujú potreby toho, koho chce v konaní

podporovať a kto má byť v zmysle zákona objektom ochrany – spotrebiteľa.

Sama skutočnosť, ţe vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba,

činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, bez ďalšieho ešte neznamená, ţe jej

procesný úkon vyjadrujúci túto vôľu vyvoláva vţdy ňou sledované právne účinky (v tejto

súvislosti moţno poukázať napríklad na prípad vstupu takejto právnickej osoby ako vedľajšej

účastníčky na strane účastníka zomrelého 18 rokov pred začatím konania – viď uznesenie

najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn. ). Ani samotný status takejto

právnickej osoby vyplývajúci z v spojení s ustanovením

ešte neznamená, ţe jej vstup do konania v procesnom postavení

vedľajšej účastníčky je vţdy prípustný (tu moţno poukázať na uznesenie najvyššieho súdu

z 22. novembra 2012 sp. zn. konštatujúce neprípustnosť vstupu vedľajšieho

účastníka do exekučného konania).

Po tomto všeobecnom zhrnutí dovolací súd uvádza, ţe v danom prípade oznámila, ţe

z vlastného podnetu ako vedľajšia účastníčka vstupuje do konania na strane spotrebiteľa taká

právnická osoba, ktorej hlavnou náplňou činnosti je ochrana práv spotrebiteľa (§ 93

ods. 2 , a tieţ stanov ZDRUŢENIA

z 5. februára 2010, ktoré boli registrované Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky

18. novembra 2011 pod č. VVS/1-900/90-35270-1). So zreteľom na to nebolo procesným

predpokladom vstupu ZDRUŢENIA do predmetného konania preukázanie právneho záujmu

na jeho výsledku. To však vôbec neznamená, ţe ostaté predpoklady vstupu tohto subjektu

do uvedeného konania (viď vyššie) nemuseli byť splnené.

V preskúmavanej veci boli účastníci na oboch procesných stranách súdom vyzvaní,

aby sa vyjadrili k procesnému úkonu, ktorým ZDRUŢENIE prejavilo vôľu vstúpiť

do konania na strane odporcu (č.l. 58 spisu). Následný postup súdov v konaní ale

nezodpovedal v plnom rozsahu zákonu ani vyššie podanému výkladu dovolacieho súdu.

Zo spisu vyplýva, ţe navrhovateľ namietol neprípustnosť vstupu ZDRUŢENIA ako

vedľajšieho účastníka na strane odporcu (viď prednes jeho právneho zástupcu na pojednávaní

pred Okresným súdom v Bardejov dňa 16. septembra 2011 – č.l. 67 aţ 69 spisu), súd prvého

stupňa ale ďalej konal bez rozhodnutia o (ne)prípustnosti vstupu ZDRUŢENIA do konania

ako vedľajšieho účastník. Zo spisu ďalej vyplýva, ţe odporcovi (jeho opatrovníkovi) bola

predmetná výzva doručená s tým, ţe ak sa k nej v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať

za to, ţe s vedľajším účastníctvom ZDRUŢENIA v danej veci súhlasí. Súd prvého stupňa

chcel zrejme postupovať podľa , v zmysle ktorého ak súd vyzve účastníka,

aby sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môţe pripojiť

doloţku, ţe ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, ţe nemá

námietky. Súd prvého stupňa si ale pri tom dostatočne neuvedomil, ţe jeho výzva adresovaná

účastníkom konania sa netýka „postupu a vedenia konania“, a ţe z tohto dôvodu sa nemôţe

uplatniť domnienka v zmysle Výzva súdu podľa tohto ustanovenia

neprichádza totiţ do úvahy vtedy, keď má viesť k vyriešeniu otázky procesného postavenia

subjektov zúčastňujúcich sa konania. Postup súdu prvého stupňa, ktorý nezodpovedal

uvedenému ustanoveniu, mal v danej veci za následok, ţe ZDRUŢENIE bolo súdmi

povaţované za vedľajšieho účastníka bez toho, aby bolo (právne účinným spôsobom)

zisťované a zistené stanovisko odporcu k vstupu ZDRUŢENIA do konania.

Pokiaľ odvolací súd odmietol odvolanie ZDRUŢENIA ako podané neoprávnenou

osobou z toho dôvodu, ţe nejde o prípad, v ktorom z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom ( veta druhá ),

moţno s ním súhlasiť iba potiaľ, ţe skutočne nejde o taký prípad. To však v preskúmavanej

veci nebolo moţné povaţovať za zákonný predpoklad pre postup odvolacieho súdu, ktorý

zvolil. S účinnosťou od 1. septembra 2003 ustanovenie „posilnilo“ postavenie

vedľajšieho účastníka v tých prípadoch, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a (ním podporovaným) vedľajším účastníkom. V týchto

prípadoch je právo podať odvolanie vedľajším účastníkom jeho samostatným procesným

právom nezávislým od postoja, vôle a úkonov (hlavného) účastníka konania. Zmyslom takej

procesnej úpravy je zabrániť tomu, aby vedľajší účastník čelil dôsledkom vyrovnania vzťahu

medzi ním a účastníkom konania bez moţnosti ovplyvniť výsledok konania aj podaním

odvolania proti vôli účastníka konania, ktorého v konaní taký vedľajší účastník podporuje.

Ustanovenie veta druhá zdôrazňuje samostatnosť (nezávislosť na vôli

a úkonoch niekoho iného) procesného oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odvolanie

v tých veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu

medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Uvedené ustanovenie v spojení s

nemoţno však v ţiadnom prípade vykladať tak, ţe vedľajší účastník má právo podať

odvolanie iba vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu

s účastníkom konania.

Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, ţe legitimácia vedľajšieho účastníka

na odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať

tento opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril nesúhlas.

Ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd

vţdy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný

vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým, ţe sa vzdal

odvolania, nemôţe ho podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania nevzdal, je súd

v prípade, ţe odvolanie podal len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného

účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne takýto

súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné,

čo má za následok, ţe odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako podané osobou, ktorá

na odvolanie nie je oprávnená (porovnaj tieţ uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2009

sp. zn. ).

Pre rozhodnutie dovolacieho súdu v preskúmavanej veci bolo určujúce, ţe odvolací

súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka z dôvodu, ktorý v danom prípade jednoznačne

neprichádzal do úvahy.

Skutočnosť, ţe dôvod odmietnutia odvolania uvedený v napadnutom uznesení nebol

ako procesný predpoklad tohto postupu odvolacieho súdu daný, vedie v dovolacom konaní

k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu bola ZDRUŢENIU odňatá moţnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p).

Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, ţe dovolanie ZDRUŢENIA je nielen

procesne prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to dovolaním napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. februára 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková