Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 17/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní firma

Hodonín, Měšťanská 9, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom,

Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. augusta

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní firma Hodonín

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2013 faxom a 13. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča

Stavebně obchodní firma Hodonín (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť

sťažovateľa bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 6. decembra

2013.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení

žalobcu žalobou 5. mája 1998 domáhal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) proti žalovanému „vydania veci hmotného investičného majetku“.

Krajský súd spis odstúpil 25. mája 1998 Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) ako vecne a miestne príslušnému súdu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2008 zamietol žalobu

sťažovateľa. Po odvolaní sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol tak, že ho napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Okresný súd vyhlásil rozsudok sp. zn. 10 C 199/98-

330 dňa 11. 11. 2008, ktorý bol, je a zostane nespravodlivým rozsudkom, lebo konajúci súd

nerešpektoval zákon a kogentné ustanovenia , alebo , pretože sa

súd nezaoberal základnou otázkou, či prevod vlastníctva hnuteľných vecí žalovaná

spoločnosť nadobudla zákonným spôsobom.

Zo spisu je zrejmé, že ani jeden zo súdov sa nezapodieval, prečo konatelia úpadcu

ŽELSTAV, A-Z, s. r. o. (ďalej len úpadca) predávali hnuteľný majetok, ktorý nepatril

úpadcovi a prečo títo konatelia úpadcu (Ing. T., Ing. G., Ing. M. a Ing. P.) predávali

hnuteľnosti do spoločnosti, v ktorej boli spoločníkmi a následne aj konateľmi. Tieto

nezákonné predaje hnuteľností malo za následok, že ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. sa dostal do

úpadku, nebol schopný platiť záväzky, avšak spoločnosť žalovaného: Železničné staviteľstvo

Bratislava spol. s.r.o., len od 24. 10. 1994 do 31. 12. 1994 vytvorili čistý zisk viac ako 20

mil. Sk.

Prečo súdy, tieto právne skutočnosti neskúmali, prečo nevyhodnotili navrhované

dôkazy sťažovateľom, kto a na základe akých právnych skutočností hnuteľnosti nadobudol.

Tieto právne skutočnosti o nadobudnutí hnuteľného majetku, mali a majú pre

spravodlivé rozhodnutie vo veci zásadný význam.

Pretože, ani jeden z konajúcich súdov, nevynímajúc ani rozhodnutie NS SR zo dňa

12. 08. 2013 sp. zn. z 12. 08. 2013 nevyhodnotil dôkazy navrhnuté

sťažovateľom, či žalovaná spoločnosť: Železničné staviteľstvo Bratislava, spol. s r. o...

vlastníctvo hnuteľného majetku nadobudol zákonným spôsobom (a nie podvodom) má za

následok, že rozhodnutie NS SR... je rozhodnutím nespravodlivým v zmysle podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru, čo malo za následok porušenie základných ľudských práva sťažovateľa v

zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru „užívať svoj majetok“.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam, aby Ústavný súd... preskúmal vyššie uvedené

založené prílohy č. 1 až 7 k tejto sťažnosti, z ktorých zistí, že základné ľudské práva

sťažovateľa, vlastniť a užívať svoj majetok porušené boli.

Mám za to, že v tomto spore, nie len zo strany konajúcich súdov I. a II. stupňa, ale aj

rozhodnutím sp. zn. došlo k porušeniu SR a to v tom, že

aj týmto rozhodnutím NS SR, právo sťažovateľa vyplývajúce z SR a

právo na spravodlivé rozhodnutie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo. »

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„ÚS SR v zmysle a 3 SR, ako aj písm.

, uznesenie sp. zn. zo dňa 12. 08. 2013 zrušuje a

prikazuje NS SR, ktorý základné ľudské právo alebo slobodu sťažovateľa porušil, aby vo

veci opakovane a spravodlivo konal a rozhodol v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

NS SR prikazuje, aby po zrušení uznesenia vo veci opakovane konal s tým, že je

povinný skúmať, kto a na základe akých právne relevantných skutočností, hnuteľný majetok

nadobudol a na základe týchto zistení, bez ohľadu na procesné návrhy účastníkov, aby

organizoval sám ďalší priebeh súdneho konania tak, aby mal náležité preukázané dôvody

pre spravodlivé rozhodnutie...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu) je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že ho v predmetnom

konaní považoval za neprípustné.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sú záruky, že

vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné

postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu konštatuje, že nemá v okolnostiach posudzovanej veci žiadny dôvod

pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania,

pretože sťažovateľ napadol dovolaním také právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 11. novembra 2008

o zamietnutí žaloby sťažovateľa v konaní o vydanie hnuteľných vecí, proti ktorému nie je

prípustné dovolanie podľa príslušných ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Okrem toho dovolací súd dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na strane

6 až strane 7 svojho rozhodnutia nielen na jeho námietku v dovolaní (k vade konania

v zmysle , keď poukazoval na prekážku res iudicata a prekážku

litispendencie), ale aj na jeho námietku, že v konaní došlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom v zmysle (postupom súdov pri zisťovaní skutkového stavu

veci, ako i vyhodnotením vykonaných dôkazov na strane 8 a strane 9), a tiež na jeho

námietku, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnom právnom posúdení

veci na strane 9 a strane 10 [dôvod obsiahnutý v ].

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa zaručeného , resp. práva zaručeného dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, a sťažovateľom označeným základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je žiadna relevantná súvislosť, preto jeho sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažovateľ v sťažnosti a jej petite nenamietal osobitne postup krajského súdu,

ústavný súd sa preto jeho námietkami vo vzťahu ku krajskému súdu bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014