Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 365/2014
PDF · 165.8 KB
No categories available
III. ÚS 365/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť R. P., zastúpeného JUDr. Martinom Ivaničom, právnikom
Centra právnej pomoci, Kancelária Banská Bystrica, Trieda SNP 75, Banská Bystrica, pre
namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Er 637/2005 a jeho uznesením č. k. 2 Er 637/2005-273 z 19. februára 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2014
doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných
práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 637/2005 a jeho uznesením č. k. 2 Er 637/2005-273 z 19. februára
2014 (ďalej aj „napadnutý postup“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 637/2005 vystupuje sťažovateľ v procesnom
postavení oprávneného v 3. rade. Napadnutým rozhodnutím okresný súd vyhovel
námietkam súdnej exekútorky JUDr. Stanislavy Kolesárovej z 15. júna 2011, ktoré podala
proti zápisnici o rozvrhnutí výťažku dražby nehnuteľnosti spísanej súdnym exekútorom
JUDr. Jozefom Liščákom 8. júna 2011.
Sťažovateľ namieta, že z obsahu uvedeného rozhodnutia „nie je zrejmé, v akej výške
majú byť jednotlivé pohľadávky uspokojované. Taktiež je podľa názoru sťažovateľa nejasne
formulované a nezrozumiteľné... Okresný súd pri rozhodovaní o námietkach nevzal
na vedomie skutočnosť, že subjekt, ktorý podal námietky žiadnym spôsobom nepreukázal ich
výšku ako aj opodstatnenosť svojho nároku. Rovnako nevzal Okresný súd na vedomie
skutočnosť, že zrušením predbežného opatrenia vydaného konajúcim súdom 14. 10. 2004
síce zanikla jeho platnosť, nie však jeho účinky smerujúce k exekučnému konaniu.“.
Sťažovateľ poukazuje aj na prieťahy v súdnom konaní, keď konkrétne o námietkach
okresný súd rozhodol až po troch rokoch, čo je podľa jeho názoru neprimerane dlhá doba.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„Okresný súd v Banskej Bystrici Uznesením zo dňa 19. 02. 2014, č. k.: 2
Er/637/2005 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, na slobodu a rovnosť v
dôstojnosti i v právach ako aj právo domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 12 ods. 1 prvá veta
v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Taktiež Okresný súd v Banskej Bystrici Uznesením zo dňa 19. 02. 2014, č. k.:
2 Er/637/2005 porušil základné právo sťažovateľa aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Zároveň v súlade s ust. § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde navrhovateľ navrhuje,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného
Uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania. Uvedená viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť
na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (t. j. petit), pričom tento musí
byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona
o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa zaručených
čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením okresného súdu
č. k. 2 Er 637/2005-273 z 19. februára 2014.
Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
1. Vzhľadom na to, že sťažovateľ námietku porušenia svojho základného práva
podľa čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím okresného súdu v podstate žiadnym
spôsobom neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí (podobne IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09).
2. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti týkajúcej sa
námietky porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (III. ÚS 362/04, III. ÚS 536/2011).
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti sa vyznačuje nedostatkom
odôvodnenia, ktoré nie je vzhľadom na obsah práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
dostatočne určité, logické a zrozumiteľné. Uvedené je pritom nevyhnutné na vymedzenie
hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných
práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci, v danom prípade
pred okresným súdom.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v zmysle § 18 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05). Nedostatky
zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).
Zároveň je potrebné uviesť aj to, že nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením
veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje
názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
3. Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom okresného súdu ústavný súd odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že podstatou, účelom
a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len
vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva
ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Z pripojenej kópie napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že nadobudlo
právoplatnosť 28. februára 2014, čo znamená, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu k porušovaniu práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
okresným súdom už nemohlo dochádzať. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí
námietku sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, a keďže v danom prípade nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, rozhodol o nej už uvedeným spôsobom.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími procesnými
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014