Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)I. ÚS 138/2011
PDF · 154.08 KB
No categories available
I. ÚS 138/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 8 CoP 343/2010 z 15. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Košice II sp. zn. 23 P 92/2009 z 18. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2011 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 343/2010 z 15. decembra 2010
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
23 P 92/2009 z 18. októbra 2009.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že „Okresný súd Košice II ako
súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 9. 10. 2007 rozviedol manželstvo sťažovateľa
a odporkyne J. K. v konaní vedenom pod spisovou značkou 19 C/194/2004. V tomto konaní
zaviazal otca prispievať na výživu maloletých detí P. a M. sumou 18 000 Sk mesačne na M.
a 12 000 Sk na maloletú P. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd
Košice vo svojom rozhodnutí 7 CoP/76/2008 zo dňa 13. 10. 2008 zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, tak že zmenil výrok o výživnom tak, že sťažovateľ je povinný prispievať na
výživu maloletých detí P. a M. sumou 10 000 Sk mesačne na M. a 7 000 Sk na maloletú P.
Sťažovateľ 9. 4. 2009 podal návrh na zníženie výživného a žiadal, aby bol predmetný
rozsudok Krajského súdu Košice 7 CoP/76/2008 zo dňa 13. 10. 2008 zmenený a aby bol
zaviazaný prispievať na každé dieťa čiastkou 25 Eur mesačne do budúcna. Okresný súd
Košice II tento návrh dňa 28. 10. 2009 pod spisovou značkou 23 P/92/2009 zamietol. Voči
tomuto sa sťažovateľ odvolal a jeho odvolanie bolo Krajským súdom v Košiciach
zamietnuté dňa 15. 12. 2010 v konaní pod spisovou značkou 8 CoP/343/2010. Tento
rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 11. 1. 2011 V konaní 19 C/194/2004 bola
žalobcom podaná námietka zaujatosti všetkých sudcov sediacich v tej istej budove ako sídli
Okresný súd Košice II, nakoľko žalovaná v predmetnom konaní je blízkym rodinným
príslušníkom (sestrou) sudcu Okresného súdu Košice I. O tejto námietke zaujatosti
rozhodoval Krajský súd v Košiciach...“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Napriek tomu, že v odvolaní žalobca namietol
nedostatočné zistenie skutkového stavu Krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania,
čím podľa názoru žalobcu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom...
K namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými Rozsudkami Okresného súdu
Košice II 23P/92/2009 a Krajského súdu v Košiciach pod spisovou značkou 8CoP/343/2010
(zrejme „došlo“, pozn.) tým, že tieto uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené...
sťažovateľ má jednoznačne za to, že v predmetnom súdnom konaní došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď mu
rozhodnutím a postupom porušovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom
v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa
objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia...
Podľa názoru sťažovateľa Krajský súd Košice ako aj Okresný súd Košice II svojim
postupom a rozhodnutím porušili jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“)...».
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru... P. K. postupom a rozsudkom Krajského súdu... 8 CoP/343/2010 zo dňa 15. 12.
2010 ako súdu odvolacieho a Okresného súdu... 23 P/92/2009 zo dňa 28. 10. 2009 ako súdu
prvostupňového boli porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu... ako súdu dovolacieho (zrejme odvolacieho; pozn.) pod
č. k. 8 CoP/343/2010 zo dňa 15. 12. 2010 sa v časti, v ktorej potvrdzuje rozsudok
Okresného súdu... 23 P/92/2009 zo dňa 28. 10. 2009 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,-Eur...
4. P. K. priznáva náhradu trov konania...“
5. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd dopytom na
okresnom súde zistil, že sťažovateľ podal 11. februára 2011 proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 8 CoP 343/2010 z 15. decembra 2010 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.
23 P 92/2009 z 28. októbra 2009 dovolanie. Súdny spis v predmetnej veci bol 29. marca
2011 postúpený na dovolacie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“).
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho rodinnoprávnej veci (zníženie jeho
príspevku na výživu maloletých detí) najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu
právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (bod 2 a 3), v dôsledku porušenia
ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania
najvyššiemu súdu zrušenia ním označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov
(bod 4).
10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 5)
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že
v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej
ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body
51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47
a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011