Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 20/2019
PDF · 142.34 KB
No categories available
I. ÚS 20/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s.,
Pri Rajčianke 2927/8, Žilina, zastúpenej advokátskou kanceláriou AKMG, s. r. o., Dolná
6A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Martina Filipová,
vedené pod sp. zn. Rvp 2460/2018 a sp. zn. Rvp 2477/2018 vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Žilina sp. zn. 19 Cb 171/2014 z 15. decembra 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 Cob 39/2018 z 26. septembra 2018 (sp. zn. Rvp 2460/2018) a rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp. zn. 19 Cb 172/2014 z 8. decembra 2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 47/2018 z 26. septembra 2018 (sp. zn. Rvp 2477/2018) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 2460/2018 a sp. zn. Rvp 2477/2018 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2460/2018.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. decembra
2018 (Rvp 2460/2018) a 11. decembra 2018 (Rvp 2477/2018) doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 19 Cb 171/2014 z 15. decembra 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 39/2018 z 26. septembra 2018
(Rvp 2460/2018) a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 Cb 172/2014 z 8. decembra 2017
a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 47/2018 z 26. septembra 2018 (Rvp 2477/2018)
(ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami bola
sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej zaviazaná na zaplatenie žalovaných súm,
ktoré predstavovali žalobcom ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy zaplatený
poplatok za prístup výrobcov elektrickej energie do distribučnej sústavy sťažovateľky.
Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí, pretože okresný súd a ani
krajský súd sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nezaoberali a nevysporiadali
so zásadnými námietkami sťažovateľky vo vzťahu k možnosti uzatvorenia zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi sťažovateľkou a výrobcom
elektrickej energie. Sťažovateľka vytýka konajúcim súdom nesprávnu aplikáciu na vec sa
vzťahujúcej právnej normy, ako aj nesprávne právne posúdenie účinkov nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014.
3. V petitoch podaných sťažností preto sťažovateľka s ohľadom na uvedené žiada,
aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia
označených práv napadnutými rozhodnutiami, ktoré ďalej zruší a vráti okresnému súdu na
ďalšie konanie.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerané
ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) alebo Trestného poriadku.
6. Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne
o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr.
7. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2460/2018 a sp. zn. Rvp 2477/2018 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska
existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o časti sťažnosti vo veci porušenia
označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
(bod 1) nie je daná právomoc ústavného súdu.
12. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti napadnutým
rozhodnutiam okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(sťažovateľka možnosť podania odvolania aj využila), a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky mal predovšetkým krajský súd v rámci odvolacieho
konania.
13. Preto túto časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá smeruje proti napadnutým
rozhodnutiam okresného súdu, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Sťažovateľka tiež namietala porušenie označených práv (bod 1) napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu.
15. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
17. Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že proti napadnutým rozhodnutiam
krajského súdu podala aj dovolanie. Ako sama zhodne uviedla v oboch sťažnostiach,
„... z dôvodu právnej istoty, naša spoločnosť súbežne podala voči rozsudku KS ZA
dovolanie v zmysle § 421 a nasl. CSP ako aj sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR“.
18. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na všeobecnom súde
a zároveň na ústavnom súde, museli byť jej sťažnosti odmietnuté pre ich predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
všeobecný súd (najvyšší súd, pozn.). Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd. V podmienkach právneho štátu,
ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, však takýto stav nie je ústavne aprobovateľný,
pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci.
Vzhľadom na to, že právomoc dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné.
19. Ústavný súd zaujal opätovne názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného prostriedku a súbežne
podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie
takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body
51, 53, 54; alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom.
20. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanými sťažnosťami, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich
odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (obdobne sp. zn. I. ÚS 512/2017, I. ÚS 554/2017).
21. Keďže sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (bod 3) stratilo opodstatnenie, preto sa
nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019