Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)I. ÚS 66/2012
PDF · 145.32 KB
No categories available
I. ÚS 66/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. D., L., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M, P., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach
dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 CoP/51/2011 z 12. septembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2011 doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 CoP/51/2011 z 12. septembra 2011.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Piešťany (ďalej
len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 10 P 48/2010 z 3. marca 2011 vo veci starostlivosti
súdu o maloletých vrátane určenia výživného zamietol sťažovateľov návrh na zníženie
výživného na jeho maloleté dieťa a upravil styk sťažovateľa s maloletým za prítomnosti
matky. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 CoP/51/2011 z 12. septembra 2011.
3. Sťažovateľ uviedol: „Vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu... nadobudol
právoplatnosť... 24. 10. 2011. Proti tomuto rozhodnutiu som podal mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie podľa § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... (dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku...).“ K sťažnosti sťažovateľ
priložil kópiu dovolania z 21. novembra 2011 osobne doručeného okresnému súdu
23. novembra 2011.
4. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu z 12. septembra 2011
boli porušené ním označené základné práva zaručené ústavou a listinou, ako aj práva
zaručené dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa (body 1 a 5). Namieta najmä
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré (porušenie) vidí najmä v tom,
že „Rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný, nakoľko jednotlivé závery v ňom prijaté si
navzájom odporujú, jeho odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom na
jednej strane tento súd v odôvodnení tvrdí, že vychádza a porovnáva zistenia
prvostupňového súdu v čase prvej úpravy výživného v konaní 10 P/22/2009 a v čase
poslednej úpravy v konaní 10 P/48/2010, na inom mieste odôvodnenia závery
prvostupňového súdu posúdil inak ako sám prvostupňový súd a tieto iné závery potom
porovnáva pre účely posúdenia zmeny v čase poslednej úpravy. Ak tieto závery
premietneme do roviny faktov, ním prijaté závery sú v rozpore s konkrétnou skutočnosťou...
Rozsudok je potom nepreskúmateľný, vnútorne si odporujúci, arbitrárny a zjavne
neodôvodnený. Potom je aj záver, ku ktorému sa takýmito zmätočnými úvahami dopracoval
v príkrom rozpore so spravodlivým a zákonným postupom, nakoľko sa jeho záver dá
vykladať aj tak, že otec s príjmom 297 € resp. 136 € mesačne má hradiť výživné na
dvojročné dieťa vo výške 200 € mesačne. Čo v tomto okamihu neviem posúdiť pre
zmätočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Takýmto postupom odvolací súd poprel
nie len právo na spravodlivý súdny proces, ale aj právo na život, nakoľko z príjmu zo sumy
97 €, resp. - 64 € mesačne, ktoré by mu zostali po úhrade tohto výživného, nezodpovedá ani
sume životného minima, a neplatenie výživného je trestným činom zanedbania povinnej
výživy podľa Trestného zákona. Takýto rozsudok otca automaticky vystavuje
nebezpečenstvu trestného stíhania.“. Porušenie základných práv zaručených čl. 41 ods. 1, 3
a 4 ústavy a čl. 32 ods. 3 a 4 listiny, práv zaručených čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa,
ako aj porušenie čl. 19 ústavy malo byť spôsobené tým, že „súdnym rozhodnutím upravený
styk s dieťaťom je nedôstojný... Súd úpravu styku určil ako keby som s maloletým nikdy
netrávil čas a maloletý ma nepoznal...“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3, 4, a čl. 19 ods. 1
Ústavy..., právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny..., čl. 18 Dohovoru
o právach dieťaťa Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 12. 09. 2011, sp. zn.
23 CoP/51/2011 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 12. 09. 2011, sp. zn. 23 CoP/51/2011 sa zrušuje
a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu v jeho rodinnoprávnej veci (zníženie jeho príspevku na výživu
maloletého a úprava styku otca s maloletým) najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na
súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (bod 4), ako aj ostatných práv
označených v petite sťažnosti (bod 5), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako
v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušenia ním označeného rozhodnutia krajského súdu
(bod 3).
10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 3)
a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší
súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 138/2011), že v prípade podania opravného prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej
ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body
51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47
a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012