Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 66/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. D., L., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M, P., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods.

1 , základných práv podľa a 4 Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach

dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 12. septembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2011 doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv podľa , , 3 a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. septembra 2011.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Piešťany (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2011 vo veci starostlivosti

súdu o maloletých vrátane určenia výživného zamietol sťažovateľov návrh na zníženie

výživného na jeho maloleté dieťa a upravil styk sťažovateľa s maloletým za prítomnosti

matky. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 12. septembra 2011.

3. Sťažovateľ uviedol: „Vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu... nadobudol

právoplatnosť... 24. 10. 2011. Proti tomuto rozhodnutiu som podal mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie podľa ... (dovolací

dôvod podľa ...).“ K sťažnosti sťažovateľ

priložil kópiu dovolania z 21. novembra 2011 osobne doručeného okresnému súdu

23. novembra 2011.

4. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu z 12. septembra 2011

boli porušené ním označené základné práva zaručené a listinou, ako aj práva

zaručené dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa (body 1 a 5). Namieta najmä

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré (porušenie) vidí najmä v tom,

že „Rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný, nakoľko jednotlivé závery v ňom prijaté si

navzájom odporujú, jeho odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom na

jednej strane tento súd v odôvodnení tvrdí, že vychádza a porovnáva zistenia

prvostupňového súdu v čase prvej úpravy výživného v konaní a v čase

poslednej úpravy v konaní , na inom mieste odôvodnenia závery

prvostupňového súdu posúdil inak ako sám prvostupňový súd a tieto iné závery potom

porovnáva pre účely posúdenia zmeny v čase poslednej úpravy. Ak tieto závery

premietneme do roviny faktov, ním prijaté závery sú v rozpore s konkrétnou skutočnosťou...

Rozsudok je potom nepreskúmateľný, vnútorne si odporujúci, arbitrárny a zjavne

neodôvodnený. Potom je aj záver, ku ktorému sa takýmito zmätočnými úvahami dopracoval

v príkrom rozpore so spravodlivým a zákonným postupom, nakoľko sa jeho záver dá

vykladať aj tak, že otec s príjmom 297 € resp. 136 € mesačne má hradiť výživné na

dvojročné dieťa vo výške 200 € mesačne. Čo v tomto okamihu neviem posúdiť pre

zmätočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Takýmto postupom odvolací súd poprel

nie len právo na spravodlivý súdny proces, ale aj právo na život, nakoľko z príjmu zo sumy

97 €, resp. - 64 € mesačne, ktoré by mu zostali po úhrade tohto výživného, nezodpovedá ani

sume životného minima, a neplatenie výživného je trestným činom zanedbania povinnej

výživy podľa . Takýto rozsudok otca automaticky vystavuje

nebezpečenstvu trestného stíhania.“. Porušenie základných práv zaručených čl. 41 ods. 1, 3

a 4 a a 4 listiny, práv zaručených Dohovoru o právach dieťaťa,

ako aj porušenie malo byť spôsobené tým, že „súdnym rozhodnutím upravený

styk s dieťaťom je nedôstojný... Súd úpravu styku určil ako keby som s maloletým nikdy

netrávil čas a maloletý ma nepoznal...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3, 4, a čl. 19 ods. 1

..., právo podľa Dohovoru..., a 4 Listiny..., Dohovoru

o právach dieťaťa Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 12. 09. 2011, sp. zn.

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 12. 09. 2011, sp. zn. sa zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

9. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia krajského súdu v jeho rodinnoprávnej veci (zníženie jeho príspevku na výživu

maloletého a úprava styku otca s maloletým) najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na

súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (bod 4), ako aj ostatných práv

označených v petite sťažnosti (bod 5), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako

v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušenia ním označeného rozhodnutia krajského súdu

(bod 3).

10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 3)

a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší

súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania opravného prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej

ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body

51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47

a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012