Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 554/2017
PDF · 112.74 KB
No categories available
I. ÚS 554/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti LAMINA PREŠOV, s. r. o., Jesenná 5, Prešov,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r. o.,
Puškinova 16, Prešov, za ktorú koná konateľ Mgr. Peter Farkaš, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7 Cob 8/2017 z 28. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti LAMINA PREŠOV, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. septembra 2017 doručená sťažnosť spoločnosti LAMINA PREŠOV, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cob 8/2017 z 28. júna 2017 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti opisujúc zhrnutie skutkového stavu vo svojej veci
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 19 Cb/2/2014, predmetom ktorej bol „nárok
žalobcu... titulom vád predaného tovaru... a vád diela“, napadá rozsudok krajského súdu,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie z 20. marca 2017 z dôvodu, že je
nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, zasahujúci do jej označeného základného
práva podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru.
3. V tejto súvislosti sťažovateľka na s. 2 svojej sťažnosti uvádza, že uplatnila proti
rozsudku „mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom nie je do dnešného dňa
rozhodnuté“.
4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu porušené boli. Zároveň sa
domáha zrušenia rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu
(pozri bod 1) a jeho nepreskúmateľnosť (bod 2) najmä z hľadiska rešpektovania ňou
označeného základného práva zaručeného ústavou, listinou a práva zaručeného dohovorom,
v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ochrany v konaní pred ústavným súdom
(sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy), ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušenia ňou napadnutého rozsudku
krajského súdu (body 1, 3 a 4).
9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na všeobecnom súde
(bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv
rozhodovať všeobecný súd (najvyšší súd, pozn.). Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd. V podmienkach právneho
štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, však takýto stav nie je ústavne aprobovateľný,
pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci.
Vzhľadom na to, že právomoc dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné.
10. Ústavný súd zaujal opätovne názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného prostriedku a súbežne
podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie
takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body
51, 53, 54; alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom.
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (obdobne ako napr. vo veci sp. zn. I. ÚS 512/2017).
12. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (bod 4) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2017