Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 554/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti LAMINA PREŠOV, s. r. o., Jesenná 5, Prešov,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r. o.,

Puškinova 16, Prešov, za ktorú koná konateľ Mgr. Peter Farkaš, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 28. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti LAMINA PREŠOV, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2017 doručená sťažnosť spoločnosti LAMINA PREŠOV, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2017 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti opisujúc zhrnutie skutkového stavu vo svojej veci

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , predmetom ktorej bol „nárok

žalobcu... titulom vád predaného tovaru... a vád diela“, napadá rozsudok krajského súdu,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie z 20. marca 2017 z dôvodu, že je

nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, zasahujúci do jej označeného základného

práva podľa , listiny a práva podľa dohovoru.

3. V tejto súvislosti sťažovateľka na s. 2 svojej sťažnosti uvádza, že uplatnila proti

rozsudku „mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom nie je do dnešného dňa

rozhodnuté“.

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

jej základné právo na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj

jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu porušené boli. Zároveň sa

domáha zrušenia rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu

(pozri bod 1) a jeho nepreskúmateľnosť (bod 2) najmä z hľadiska rešpektovania ňou

označeného základného práva zaručeného , listinou a práva zaručeného dohovorom,

v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ochrany v konaní pred ústavným súdom

(sťažnosťou podľa ), ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušenia ňou napadnutého rozsudku

krajského súdu (body 1, 3 a 4).

9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na všeobecnom súde

(bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv

rozhodovať všeobecný súd (najvyšší súd, pozn.). Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd. V podmienkach právneho

štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, však takýto stav nie je ústavne aprobovateľný,

pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci.

Vzhľadom na to, že právomoc dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné.

10. Ústavný súd zaujal opätovne názor (podobne , ,

, ), že v prípade podania opravného prostriedku a súbežne

podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie

takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body

51, 53, 54; alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom.

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (obdobne ako napr. vo veci sp. zn. ).

12. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (bod 4) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017