Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 178/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. H., P., vo veci namietaného porušenia bližšie

nekonkretizovaných základných práv zaručených , ako aj práv

zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 9. februára 2010 a platobným rozkazom

č. k. -31 z 5. mája 1993 vydaným Okresným súdom Prievidza a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla

2010 doručená sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

v sťažnosti bližšie nekonkretizovaných základných práv zaručených Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv (zrejme práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 a práva na účinné odvolanie podľa čl. 13) zaručených Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. februára 2010 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) a platobným rozkazom č. k. -31 z 5. mája 1993

vydaným Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“), ktorý nadobudol

právoplatnosť 26. mája 1993 (ďalej len „platobný rozkaz“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že predmetným platobným

rozkazom vydaným okresným súdom na návrh štátneho podniku T., š. p., T., bola

sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 87 940 Sk s príslušenstvom.

Keďže nedošlo k dobrovoľnému plneniu, bola na základe tohto platobného rozkazu

(vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie) začatá proti sťažovateľke exekúcia

vedená Exekútorským úradom N. (toho času súdnym exekútorom JUDr. M. Š.) pod sp. zn.

Ex 153/1997. Exekučné konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. Er 87/97.

Z nejednoznačného obsahu sťažnosti a z pripojených písomností (nedokumentujúcich

chronologický priebeh posudzovanej exekučnej veci) možno usúdiť, že sťažovateľka po

doručení jej platobného rozkazu (resp. po jeho prevzatí na základe „vyžiadania v roku

2002“) podala od roku 2003 viackrát návrhy na zastavenie exekúcie, ktoré jej okresný súd

postupne zamietol. Posledne v sťažnosti zdokumentovaným je uznesenie okresného súdu

č. k. -241, Ex 153/1997 z 15. októbra 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh

sťažovateľky na zastavenie exekúcie z dôvodu jej nemajetnosti. Na základe odvolania

sťažovateľky krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn.

z 9. februára 2010 (ktoré sťažovateľka prevzala 2. marca 2010) uznesenie okresného súdu

potvrdil.

3. Sťažovateľka navrhla „aby predseda senátu Ústavného súdu zabezpečil zrušenie

mnou uvedených rozhodnutí súdov, pretože tieto sú nezákonné... požadujem primerané

odškodné za nezákonné postupy Okr. súd v Prievidzi a K. S. v Trenčíne...“

4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti predmetným rozhodnutiam krajského

súdu (uznesenia z 9. februára 2010) a okresného súdu (platobnému rozkazu z 5. mája 1993)

podala dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

ktorého kópia (podanie z 24. marca 2010 označené ako „Dovolanie voči uzneseniu K. S.

v Trenčíne č. k. -258 zo dňa 9. 2. 2010 a rozhodnutiu platobný výmer 14 Cb

200/93-31 zo dňa 26. 5. 1993“) je súčasťou k sťažnosti pripojených písomností. Obsahom

dovolania sú v podstate tie isté skutočnosti (totožná argumentácia), aké sú uvádzané

v sťažnosti podanej ústavnému súdu, a analogický návrh na rozhodnutie (petit): „Ja

požadujem predsedu senátu Najvyššieho súdu, aby zabezpečil zrušenie mnou uvedených

rozhodnutí súdov poprípade rozhodnutie bolo zastavené jak z O. S. Prievidza tak KS.

v Trenčíne pretože tieto rozhodnutia sú nezákonné.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jej exekučnej veci najmä z hľadiska

rešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces)

a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie práva (bod 1 a 2), v dôsledku

porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním

dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ňou označených rozhodnutí menovaných všeobecných

súdov (bod 3 a 4).

9. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde

a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Preto tiež nepovažoval za dôvodné vyzvať sťažovateľku na odstránenie

nedostatkov jej podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010