Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 443/2014
PDF · 130.7 KB
No categories available
I. ÚS 443/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Š. F. a S. F., zastúpených advokátom JUDr. Petrom
Folprechtom, Michelská 81, Praha 4, Česká republika, vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 20, čl. 21, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co/364/2012 z 28. mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 12 C/118/2011 z 26. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. F. a S. F. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. októbra 2013 doručená sťažnosť Š. F. (ďalej aj „sťažovateľ v prvom rade“) a S. F. (ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 21,
čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj porušenie čl. 12 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co/364/2012 z 28. mája 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“)
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 12 C/118/2011 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že okresný súd
namietaným rozsudkom uložil sťažovateľovi v 1. rade (odporcovi) povinnosť vypratať
nehnuteľnosti v katastrálnom území obce. Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol
tak, že namietaným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v ich prípade „došlo v řízení pred odvolacím
soudem ale i před soudem 1. stupně k vadám podřaditelným pod ustanovení § 237, písm. e)
písm. f) O.s.p. a dle § 241, odst. 2, písm. a) písm. b), písm. c) O. s. p. a k porušení Ústavy
SR ve čl. 46, čl. 48, čl. 20, čl. 21, čl. 12 v neprospěch stěžovatelů“.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, „které základní právo
a nebo svoboda a které ustanovení Ústavy SR, ústavního zákona nebo medzinárodní
smlouvy byly porušeny a čím a kým a dále, aby rozhodl takto: ... Rozsudek Krajského soudu
v Košicích sp. zn. 5 Co/364/2012-179 ze dne 28. 5. 2013 a Rozsudek Okresního soudu
Michalovce sp. zn. 12 C/118/2011-89 ze dne 26. 4. 2012 se zrušují“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľov je právne posúdenie postupu namietaných
rozsudkov okresného súdu a krajského súdu v ich právnej veci najmä z hľadiska
rešpektovania ich označených práv podľa ústavy a dohovoru (v petite, ktorým je ústavný
súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, ich však sťažovatelia ani neuviedli,
pozn.), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhali v konaní pred ústavným súdom zrušenia
nimi označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 4).
9. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 Co/364/2012 z 28. mája 2013 (v spojení s rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 12 C/118/2011 z 26. apríla 2012) podali sťažovatelia dovolanie 9. septembra 2013
(doplnili ho 15. októbra 2013) a spis bol 8. novembra 2013 predložený na rozhodnutie
o dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
10. Ak sa za tejto situácie domáhali sťažovatelia ochrany svojich práv na najvyššom
súde (bod 4) a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť ich sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietajú, bude najprv
rozhodovať najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že
v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej
ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť
č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo
mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou (tá navyše
neobsahuje zákonom o ústavnom súde požadované náležitosti), ako aj ďalšími návrhmi
sťažovateľov meritórne už nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde (obdobne I. ÚS 46/2014, I. ÚS 215/2014, I. ÚS 220/2014).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014