Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 46/2014
PDF · 136.66 KB
No categories available
I. ÚS 46/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o., Mlynarovičova 7, Bratislava,
zastúpenej JUDr. Dušanom Ivaničom, LL.M., konateľom a advokátom Advokátskej
kancelárie Ivanič & Partners, s. r. o., Dunajská 48, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 21 Cob/238/2012 zo 17. septembra 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Senica sp. zn. 8 Cb/56/2012 z 3. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 Cob/238/2012 zo 17. septembra 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Cb/56/2012 z 3. septembra 2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka podala
na okresnom súde 16. mája 2012 žalobu o určenie neplatnosti uznesenia mimoriadneho
valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti Senická mliekáreň a. s., Senica (bod 3
programu), ktoré schválilo „vklad podniku žalovaného ako nepeňažný vklad“ do inej
akciovej spoločnosti a zároveň schválilo návrh zmluvy o prevode žalovanej spoločnosti
(ktorej minoritným akcionárom bola sťažovateľka) do tejto inej spoločnosti. Okresný súd
rozsudkom č. k. 8 Cb/56/2012-75 z 3. septembra 2012 žalobu zamietol. Krajský súd
o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 21 Cob/238/2012 zo 17. septembra 2013
rozsudok okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „prvostupňový ani odvolací súd sa drvivou
väčšinou ňou uvádzaných argumentov v konaní... vôbec nezaoberali a ani neposúdili...
zo strany odvolacieho aj prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu posúdeniu veci, čo
malo za následok porušenie práv sťažovateľa... V dôsledku postupov a rozhodnutí
odvolacieho súdu aj prvostupňového súdu sa odňala účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom...“.
4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala «dovolanie v zmysle ust. § 236 a nasl. OSP
voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dňa 06. 11. 2013. Dovolacím súdom nebolo ku dňu
podaniu tejto sťažnosti o prípustnosti dovolania rozhodnuté. Nakoľko však ide
o mimoriadny opravný prostriedok, o ktorého prípustnosti rozhoduje len dovolací súd,
sťažovateľ ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nemôže predvídať, či dovolací súd
rozhodne, že dovolanie sťažovateľa je prípustné a bude o jeho dovolaní ďalej konať alebo či
rozhodne, že dovolanie prípustné nie je. „Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov
§ 237 písm. f) O. s. p. je zásadne príslušný dovolací sú“ (viď IV. ÚS 238/07). Sťažovateľ
preto z opatrnosti podáva aj túto ústavnú sťažnosť, a to vzhľadom na plynutie procesných
lehôt, ktorých márnym uplynutím by v prípade nepodania tejto ústavnej sťažnosti došlo
k zmareniu práv sťažovateľa (v prípade, že bude rozhodnuté o neprípustnosti podaného
dovolania).».
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených
práv namietanými rozsudkami označených súdov (bod 1), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1
ústavy, zrušil tieto rozsudky a okresnému súdu prikázal vo veci znovu konať a rozhodnúť.
Súčasne žiadala priznať finančné zadosťučinenie „vo výške 275,94 Eur“ a náhradu trov
konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho právnej veci najmä z hľadiska
rešpektovania jej práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (body
1 a 5), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj
podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zrušenia ním označených
rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 4).
10. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 4)
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že
v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej
ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť
č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo
mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014