Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 46/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o., Mlynarovičova 7, Bratislava,

zastúpenej JUDr. Dušanom Ivaničom, LL.M., konateľom a advokátom Advokátskej

kancelárie Ivanič & Partners, s. r. o., Dunajská 48, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 17. septembra 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Senica sp. zn. z 3. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 17. septembra 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. septembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka podala

na okresnom súde 16. mája 2012 žalobu o určenie neplatnosti uznesenia mimoriadneho

valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti Senická mliekáreň a. s., Senica (bod 3

programu), ktoré schválilo „vklad podniku žalovaného ako nepeňažný vklad“ do inej

akciovej spoločnosti a zároveň schválilo návrh zmluvy o prevode žalovanej spoločnosti

(ktorej minoritným akcionárom bola sťažovateľka) do tejto inej spoločnosti. Okresný súd

rozsudkom č. k. -75 z 3. septembra 2012 žalobu zamietol. Krajský súd

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2013

rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „prvostupňový ani odvolací súd sa drvivou

väčšinou ňou uvádzaných argumentov v konaní... vôbec nezaoberali a ani neposúdili...

zo strany odvolacieho aj prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu posúdeniu veci, čo

malo za následok porušenie práv sťažovateľa... V dôsledku postupov a rozhodnutí

odvolacieho súdu aj prvostupňového súdu sa odňala účastníkovi konania možnosť konať

pred súdom...“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala «dovolanie v zmysle ust. a nasl.

voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dňa 06. 11. 2013. Dovolacím súdom nebolo ku dňu

podaniu tejto sťažnosti o prípustnosti dovolania rozhodnuté. Nakoľko však ide

o mimoriadny opravný prostriedok, o ktorého prípustnosti rozhoduje len dovolací súd,

sťažovateľ ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nemôže predvídať, či dovolací súd

rozhodne, že dovolanie sťažovateľa je prípustné a bude o jeho dovolaní ďalej konať alebo či

rozhodne, že dovolanie prípustné nie je. „Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov

je zásadne príslušný dovolací sú“ (viď ). Sťažovateľ

preto z opatrnosti podáva aj túto ústavnú sťažnosť, a to vzhľadom na plynutie procesných

lehôt, ktorých márnym uplynutím by v prípade nepodania tejto ústavnej sťažnosti došlo

k zmareniu práv sťažovateľa (v prípade, že bude rozhodnuté o neprípustnosti podaného

dovolania).».

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených

práv namietanými rozsudkami označených súdov (bod 1), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1

, zrušil tieto rozsudky a okresnému súdu prikázal vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Súčasne žiadala priznať finančné zadosťučinenie „vo výške 275,94 Eur“ a náhradu trov

konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

9. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho právnej veci najmä z hľadiska

rešpektovania jej práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (body

1 a 5), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj

podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zrušenia ním označených

rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 4).

10. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 4)

a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ), že

v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej

ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť

č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo

mimoriadnym).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014