Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 259/2014
PDF · 120.92 KB
No categories available
I. ÚS 259/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ernst Keller Slovakia, s. r. o., Dolné Hony 9,
Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o.,
Panenská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoPr/3/2013 z 11. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Ernst Keller Slovakia, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca
2014 doručená sťažnosť spoločnosti Ernst Keller Slovakia, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 CoPr/3/2013 z 11. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola
odporcom v súdnom spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“). Okresný súd rozsudkom
č. k. 10 Cpr/5/2012-169 z 15. apríla 2013 určil, že výpoveď daná navrhovateľovi je
neplatná. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky namietaným rozsudkom z 11. decembra
2013 rozsudok okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Dňa 21. februára 2014 Sťažovateľ podal
proti Rozsudku dovolanie. Napriek tomu, že doposiaľ nebolo o dovolaní Najvyšším súdom
právoplatne rozhodnuté, z opatrnosti, za účelom nezmeškania lehoty v zmysle § 53 ods. 3
Zákona podávame ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ sa chce vyhnúť situácii, že by Najvyšší súd
zamietol dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti a medzičasom by uplynula dvojmesačná
lehota od právoplatnosti Rozsudku na podanie ústavnej sťažnosti.“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených
práv namietaným rozsudkom krajského súdu (bod 1), zrušil tento rozsudok a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadala priznať náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu v jej právnej veci najmä z hľadiska rešpektovania jej práva
na súdnu právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces (body 1 a 4), v dôsledku
porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním
dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zrušenia namietaného rozhodnutia
krajského súdu (bod 4).
9. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 3)
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 46/2014), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na
podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť
č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo
mimoriadnym).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014