Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 220/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť R. M., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kočičkom,

konateľom a advokátom spoločnosti Lion Law Partners, s. r. o., Horná 32, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť

majetok podľa rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo 17. decembra 2013 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -507 z 25. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. M. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca

2014 doručená sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

vlastniť majetok podľa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2013 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

507 z 25. júla 2013.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal

na okresnom súde 23. februára 2010 proti odporcovi Komunálna poisťovňa, a. s., Vienna

Insurance Group, Bratislava, návrh na náhradu škody za ublíženie na zdraví v sume

150 741,39 € z titulu povinného zmluvného poistenia škodcu (SAD Zvolen, resp. jeho

vodiča) spôsobenej mu pri dopravnej nehode 24. februára 2006. Okresný súd (v poradí

druhým) rozsudkom z 25. júla 2013 návrh zamietol s poukazom na odporcom vznesenú

námietku premlčania. Na odvolanie sťažovateľa zo 7. októbra 2013 krajský súd rozsudkom

zo 17. decembra 2013 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa „súdy v oboch napadnutých rozhodnutiach nevykonali

ústavne súladný výklad aplikovaných právnych noriem..., v dôsledku čoho nastali účinky

pre sťažovateľa nezlučiteľné s , s Dohovoru a s

...

Okresný aj krajský súd v konaní rozhodli nezákonne a arbitrárne, v rozpore

so zisteným skutkovým stavom rozhodli v neprospech sťažovateľa, keďže ignorovali

podstatnú časť právnej argumentácie svedčiacej v prospech právneho názoru sťažovateľa...

Intenzita nerovnovážneho prístupu v rámci základného práva na súdnu ochranu je

znásobená na ťarchu sťažovateľa zdanlivo sofistikovanou schémou najprv zrušeného

a neskôr odvolacím súdom procesným postupom podľa potvrdeného

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Namietané rozhodnutie je arbitrárne, rovnako procesné postupy vedúce k prijatým

záverom je potrebné hodnotiť ako arbitrárne. Namietané rozhodnutie postráda presvedčivé

odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd... rozsudkom zo dňa 17. 12. 2013, ako aj Okresný súd... rozsudkom

zo dňa 25. 07. 2013 porušili základné právo sťažovateľa podľa ...,

Dohovoru... a ...

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 17. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

1.760,09 Eur...“

5. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 18. marca 2014 na okresnom

súde súbežne aj dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“).

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

9. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho právnej veci najmä z hľadiska

rešpektovania jeho práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces)

(body 1 a 5), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom,

tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ním označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov (bod 4).

10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 5)

a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ), že

v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej

ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014