Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 270/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3,

Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o., Na vŕšku 2,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Petra Filipa, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s , a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. februára 2014, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014

doručená sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o.,

Na vŕšku 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Petra Filipa,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. februára 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Daňový úrad Košice IV (ďalej len „správca

dane“) vydal 26. mája 2011 dodatočný platobný výmer sp. zn. /Tak (ďalej

len „prvostupňové správne rozhodnutie“), ktorým jej vyrubil ako platiteľke dane z pridanej

hodnoty rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2010 v sume

82 231,12 €. Proti uvedenému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, na základe

ktorého Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“)

rozhodnutím sp. zn. I/223/16749-118846/2012/999608 zo 14. novembra 2011 (ďalej len

„rozhodnutie žalovaného správneho orgánu“) potvrdilo prvostupňové správne rozhodnutie.

Žalobou podanou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

žalobu zamietol. Sťažovateľka predmetný rozsudok krajského súdu napadla odvolaním

argumentujúc, že krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel podľa jej názoru

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok krajského súdu

v celom rozsahu ako vecne správny.

Sťažovateľka namietala, že rozhodnutia oboch všeobecných súdov konajúcich v jej

veci považuje za nesprávne a nedostatočne odôvodnené. Z rozsudku najvyššieho súdu podľa

sťažovateľky vyplýva, že „ignoroval“ sťažovateľkou predložené početné argumenty,

s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne nevysporiadal. Najvyšší súd zaujal

stanovisko len k argumentu o presune dôkazného bremena z daňového subjektu

(sťažovateľky) na správcu dane, s ktorým sa však nemožno stotožniť, pretože

podľa sťažovateľky je v rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. , z ktorého vyplýva, že od platiteľa dane nemožno spravodlivo

požadovať preukázanie skutočností týkajúcich sa vzťahu dodávateľa a jeho subdodávateľov,

pričom na preukázanie existencie a reálnosti zdaniteľného plnenia postačujú faktúry

spĺňajúce zákonné požiadavky, ktoré sťažovateľka v daňovom konaní predložila. Rozsudok

najvyššieho súdu je pri posudzovaní zásadnej otázky, kto znáša dôkazné bremeno v prípade

pochybnosti o osobe dodávateľa, v rozpore s ustálenou judikatúrou, a preto ho možno

považovať za arbitrárny. Podľa právneho názoru sťažovateľky dôkazné bremeno týkajúce

sa preukázania, že u iného subjektu došlo k podvodnému konaniu, spočíva na správcovi

dane, a nie na daňovom subjekte. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj

na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v spojených veciach

C-80/11 a C-142/11 z 21. júna 2012, v zmysle ktorého daňové úrady nemôžu

od podnikateľov chcieť, aby preverovali svojich dodávateľov, a súčasne štát môže „stopnúť

vrátenie dane“ podnikateľom len vtedy, keď im daňové úrady cez objektívne dôkazy

dokážu, že vedeli alebo mali vedieť, že obchody sú fiktívne, a sú tak spojené s daňovým

podvodom.

S poukazom na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora sťažovateľka uviedla, že

jednotlivé obchody vyplývajúce z faktúr spĺňajúcich všetky zákonom predpísané náležitosti

predložených v daňovom konaní boli ňou riadne realizované a tovar z nich vyplývajúci aj

reálne existoval, a preto bolo rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej

hodnoty sťažovateľke nesprávne. Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľky podľa jej

názoru len jednostranne prijali argumentáciu žalovaného správneho orgánu, čo v konečnom

dôsledku tiež determinuje nepresvedčivosť napadnutého rozhodnutia a je porušením

základnej zásady daňového konania, ktorou je jeho zákonnosť. Hodnovernosť a dôvodnosť

sťažovateľkou predložených faktúr vystavených obchodnou spoločnosťou RATIMEX

SLOVAKIA, s. r. o., za dodanie služby (návrhy, realizácia, výroba televíznych spotov,

sledovanosť spotov, štatistiky sledovanosti a počúvanosti) na základe Zmluvy o vykonaní

reklamy z 30. decembra 2008 vyplýva okrem iného aj z predmetu činnosti sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd opreli

svoje právne závery o nelogické úvahy, ktoré nemali oporu vo vykonanom dokazovaní,

v zákone a ani v ustálenej judikatúre, čo je súčasne porušením .

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím, ktorým neprispel k odstráneniu nezákonnosti

daňového konania, podľa sťažovateľky nenaplnil ani obsah jej práva garantovaný čl. 13

ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1,

článkom 2 ods. 2, Článkom 141 ods. 1 a ,

článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.2.2014, sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s.r.o. priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet

advokátskej kancelárie AK H.I.F., spol. s r.o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorá namietala

porušenie svojho základného práva podľa v spojení s ,

ods. 2 a , ako aj práv podľa a dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou proti žalovanému správnemu

orgánu podanou na krajskom súde domáhala preskúmania zákonnosti jeho postupu

a rozhodnutia, ktorým vo veci odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu správcu dane

rozhodol tak, že jeho rozhodnutie o dodatočnom platobnom výmere, ktorým bol

sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za obdobie január 2010 v sume

82 231,12 €, potvrdil.

Krajský súd sťažovateľkou podanú žalobu zamietol najmä z dôvodu nedostatočného

preukázania vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo sporných obchodov,

v rámci ktorých boli sťažovateľke poskytované reklamné služby.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil

rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti

označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie), t. j. najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi

a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré

však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo z nedostatočne zisteného existujúceho

skutkového stavu veci a následne z jeho nesprávneho právneho posúdenia.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či

rozsudkom najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému

pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:

«Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil

existenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka

skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené

skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových

princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. ASPIJUD

65295 SK.

„Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou

materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým

opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa“.

„Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho

dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“.

Podľa § 29 ods. 8 zák. SNR č. 511/J 992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový

subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou

daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si

obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti

rozhodujúce pre určenie dane ( ). Odpočítanie dane

nenastáva ex lége, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák.

č. ), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos

dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná

judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom

dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie

dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia, v danom prípade

nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.

Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo

k zdaniteľnému plneniu podľa Z .z., k dodaniu reklamných služieb

žalobcovi spoločnosťou RATIMEX SLOVAKIA s.r.o. subdodávateľským spôsobom, ktorého

predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo byť stanovenie podmienok spolupráce

pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových

a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch.

Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov

(subdodávateľov žalobcu), nemal ani žiadnych zamestnancov a jeho účtovníctvo nie je

k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno

preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení

uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže

nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme

daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval

dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok

na odpočet dane.

V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie

jej ekonomickej podstaty.

S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane

( ) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického

obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza, že

jednotlivé média si vykonávajú vlastné Štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné subjekty.

Napríklad štatistiky jednotlivých televízii sú vykonávané na základe people metrov

umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované štatistiky

sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú

rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako MEDIÁN SK. s.r.o.,

ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke www.mediansk.sk. Údaje takéhoto

druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke wvvw.medialne.sk, takže kontrolovaný

daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie objednávať si tieto služby od iných

subjektov. Kontrolovaný daňový subjekt síce predložil štatistiky sledovanosti, počúvanosti

a čítanosti, čo je len konečný produkt, ale nepreukázal, kto realizoval návrh a výrobu TV

spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé stanice, mediálne plány

jednotlivých staníc, monitoring, návrh a umiestnenie reklamy v printových médiách,

mediálne plány jednotlivých printov tlače a pod. Z dôvodu neosvedčenia ekonomickej

podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu dane nie je možný.

Najvyšší súd preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali

zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody

pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku,

na ktoré najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje, uviedol:

«Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok,

pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období január 2010 v sume

82.231,10 eur od dodávateľa RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. Košice.

Uskutočnený, nákup služieb od uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba

predmetnými faktúrami, ku ktorým boli pripojené objednávky služieb (objednávky doslovne

kopírovali obsah fakturovaných služieb pokiaľ ide o druh služby, jednotkovú cenu

za poskytnutú službu, množstvo, množstvo poskytnutých služieb a cena za poskytnutú

službu), zmluvou o vykonaní reklamy uzavretou žalobcom s obchodnou spoločnosťou

RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. zo dňa 29. 01. 2009 a monitoringami mediálnej kampane

a mediálnymi plánmi v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach. .Súd sa

stotožňuje so závermi správcu dane ako aj žalovaného v tom smere, že žalobca nepreukázal

dodanie služieb fakturovaných dodávateľom RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. Na jednotlivých

faktúrach fakturované služby nie sú konkretizované, sú nezrozumiteľné, nie je z nich možné

zistiť čo bolo predmetom fakturovania. K deklarovaným skutočnostiam o obsahu

fakturovaných plnení na faktúrach neuznaných správcom dane súd dodáva, že spornosť,

nekonkrétnosť a nezrozumiteľnosť označenia fakturovaných služieb pri štandardnej

podnikateľskej činnosti by mala u každého odberateľa takej služby vyvolať pochybnosti

o predmete fakturácie.

Výsledným produktom služieb dodaných obchodnou spoločnosťou RATIMEX

SLOVAKIA, s.r.o. žalobcovi mali byť monitoringy, štatistiky sledovanosti, čítanosti

a počúvanosti jednotlivých médií. Zo žalobcom predložených monitoringov mediálnych

kampaní, mediálnych plánov v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach,

bilboardov a iných materiálov nevyplýva, kto ich spracoval, dodávateľ RATIMEX

SLOVAKIA, s.r.o. nemal zamestnancov, preto ich spracovať mohli iba jeho subdodávatelia,

akým spôsobom a na základe akých podkladov.

Podľa názoru súdu správca dane dôvodne, spochybnil dodanie predmetných služieb

žalobcovi dodávateľom RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. V súlade s ustanovením § 29 ods.2

vykonal ďalšie dokazovanie, a to výsluchom konateľa obchodnej

spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. v rozhodnom období A. L. ako aj konateľa

žalobcu. Konateľ dodávateľa, uviedol, že v roku 2009 vystavil pre žalobcu spolu 184 faktúr,

v roku 2010 14 faktúr, pričom zdaniteľné obchody uvedené v týchto faktúrach boli

zrealizované, a to subdodávateľským spôsobom. RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o.

nezamestnával žiadnych zamestnancov fakturované služby si objednával u viacerých

dodávateľov, ktorých mená si nepamätá, osobne ich nepoznal a nakontaktoval sa na nich

cez internet (výsluch realizovaný dňa 25. 02. 2011). Účtovné daňové doklady spoločnosti

RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. za predmetné zdaňovacie obdobie a za ďalšie zdaňovacie

obdobia nemá k dispozícii, pretože ich odovzdal novej konateľke spoločnosti G. I.

na základe zmluvy odovzdávacieho a preberacieho protokolu zo dňa 10. 03. 2010. M. S.,

konateľ žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22.03.2011 uviedol, že služby

poskytnuté na základe zmluvy o vykonaní reklamy uzatvorenej so spoločnosťou RATIMEX

SLOVAKIA, s.r.o. boli dodané v objednanom rozsahu a v požadovanej kvalite, nesúhlasil

s tvrdením p. L., podľa ktorého žalobca iba objednal a následne prevzal predmet

zdaniteľných plnení, pretože žalobca aktívne spolupracoval pri tvorbe reklamnej kampane.

Novú konateľku obchodnej spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. správca dane nemohol

vypočuť, pretože od 10. 02. 2010 menovaná nebýva na konkrétnej adrese a je prihlásená

iba na trvalý pobyt v obci: Košice - sídlisko KVP. Správca dane prostredníctvom

dožiadaného miestne príslušného správcu dane zistil, že obchodná spoločnosť RATIMEX

SLOVAKIA, s.r.o. na adrese sídla nesídli, zásielky nepreberá (odpoveď Daňového úradu

Košice II. na dožiadanie zo dňa 25. 08 .2010). Z objektívnych dôvodov (nekontaktnosť

obchodnej spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o., nemožnosť výsluchu súčasnej

konateľky tejto obchodnej spoločnosti) správca, dane nemohol vykonať ďalšie dokazovanie

v záujme preverenia, či sporné, služby boli žalobcovi dodané týmto dodávateľom.

Z ustanovenia ako aj z ustanovenia

ods.8 pre žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty vyplýva

pri uplatňovaní správa na odpočítanie dane povinnosť preukázať, že služba mu bola

skutočne dodaná od konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, t.j.

od dodávateľa RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o. Žalobca vznik práva na odpočítanie dane

zo sporných obchodov nepreukázal. Možno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých

každá obchodná spoločnosť si slobodne vyberá svojich obchodných partnerov, nezodpovedá

za činnosť svojho obchodného partnera, za vedenie jeho účtovnej a inej evidencie.

Na druhej strane žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty pri uplatňovaní práva

na odpočet dane z pridanej hodnoty zodpovedá za preukázanie existencie svojho nároku.

Žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane

z pridanej hodnoty zo sporných faktúr od dodávateľa RATIMEX SLOVAKIA, s.r.o.

Žalobca v podanej žalobe odcitoval rozsiahlu časť rozsudku Najvyššieho súdu SR

sp. zn. z 18. 10. 2010 bez toho, aby na základe tejto citácie konkretizoval

právne dôvody, ktorými by napadal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Nie je

úlohou súdu v správnom súdnictve, aby z citácie rozsudku súdu v inej veci vyvodzoval

právne závery za žalobcu v záujme úspešnosti jeho žaloby. Súdny prieskum správnych

rozhodnutí je založený na dispozičnej zásade ( ), a preto súd rozhodujúci

v správnom súdnictve nemôže a nesmie za žalobcu domýšľať dôvody žaloby. Preto krajský

súd iba na okraj poznamenáva, že síce Najvyšší súd SR v tomto rozsudku konštatoval, že

v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali

výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru,

ale na druhej strane skutkové okolnosti v tejto veci oproti rozhodovanej veci iné. Z

citovaného rozsudku vyplýva, že žalobca disponoval odovzdávacím a preberacím

protokolom týkajúcim sa predmetu dodávky, svedeckými výpoveďami bol presne

konkretizovaný predmet dodávky a jednotlivé komponenty a pod. V tejto súvislosti súd

poukazuje na prevažujúcu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorá sa neprikláňa k

absolutizácii materiálnej existencie tovaru v súvislosti s uplatňovaním práva na odpočet

dane z pridanej hodnoty. Napr. v rozsudku č. k. zo dňa 23. 02. 2012 Najvyšší

súd SR uviedol: „Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/

zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok

na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri

vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa.

Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na

odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť

schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou

uvedenou na faktúre“. Obdobné právne závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 26. 04. 2012. V uvedenom smere krajský súd posudzuje aj právnu

argumentáciu žalobcu, ktorej základom sú právne závery vyplývajúce z rozsudku

Najvyššieho súdu SR a .

Žalobca v reakcii na vyjadrenia žalovaného k žalobe podaním zo dňa 04. 10. 2012

rozšíril svoju právnu argumentáciu poukázaním na rozsudok Súdneho dvora EÚ vydaný

v spojených veciach vedených pod č. C-80/11 a C 142/11 zo dňa 21. 06. 2012. Súdny dvor

EÚ v rozsudku konštatoval, že článok 167, článok 168 písm. a/, článok 178 písm. a/, článok

220 ods. 1 a článok 226 Smernice Rady 2006/112 z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty nemožno vykladať tak, aby umožnili daňovému orgánu zamietnuť

zdaniteľnej osobe právo na odpočet dane z pridanej hodnoty za poskytnuté služby z dôvodu,

že osoba, ktorá vystavila faktúry vzťahujúce sa na tieto služby sa dopustila nezákonnosti

a bez toho, aby daňový orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba

vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je

súčasťou daňového podvodu zo strany osoby, ktorá vystavila faktúru. Podľa výroku č. 2

citovaného rozsudku článok 167, článok 168 písm. a/, článok 178 písm. a/ a článok 273

Smernice 2006/112 sa majú vykladať tak, že neumožňujú daňovému orgánu zamietnuť

právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba

vystavujúca faktúru splnila podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným

tovarom a bola schopná ho dodať a bola schopná uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z

dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktoré by

preukazovali, že uvedené podmienky boli splnené napriek tomu, že vecné (poznámka: česká

mutácia prekladu slova „the substantive“ znie: hmotnoprávne) a formálne podmienky

vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v Smernici 2006/2011 boli splnené a

zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik

nezákonnosti alebo daňového podvodu na strane vystaviteľa faktúry.

Podľa článku 168 ods. 1 Smernice Rady 2006/112 pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré

sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom

štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná

zaplatiť sumu DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol

alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou

osobou.

Podľa názoru súdu nemožno interpretovať výrok 2 citovaného rozsudku súdneho

dvora EÚ v tom smere, že na preukázanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

postačuje iba samotná existencia faktúry za dodané služby. Z uvedeného textu v rozsudku

vyplýva, že okrem formálnych podmienok musia byť splnené aj vecné (hmotnoprávne)

podmienky vzniku práva na odpočet dane z pridanej hodnoty uvedené v Smernici 2006/112).

Článok 168 písm. a/ Smernice podmieňuje vznik práva na odpočet dane z pridanej hodnoty

zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby tým, aby bolo preukázané dodanie tovaru alebo

služby inou zdaniteľnou osobou - touto inou zdaniteľnou osobou je osoba, ktorá vystavila

faktúru za dodané tovary alebo služby. Článok 167 písm. a/ bol prevzatý do ustanovenia

.

Súd sa nestotožňuje so žalobnou námietkou, podľa ktorej je rozhodnutie žalovaného

arbitrárne a zhodnotenie skutkového stavu žalovaným je nedostatočné. Žalovaný (resp. jeho

právny predchodca) v súlade s ustanovením konštatoval,

na základe akých podkladov dospel k záveru o nepreukázaní zákonných podmienok

pre vznik nároku žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty, jeho hodnotenie dôkazov

predložených žalobcom ako aj dôkazov zabezpečených správcom dane zodpovedalo

ustanoveniu , pričom na zistený skutkový stav správne

aplikoval aj relevantnú právnu úpravu.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o nezákonnom presune dôkazného

bremena zo správcu dane na daňový subjekt (sťažovateľku) ako platiteľa dane ústavný súd

konštatuje, že dôkazné bremeno pri dokazovaní v daňovom konaní vo väčšej miere spočíva

na daňovom subjekte. Správca dane preukazuje najmä existenciu skutočností rozhodujúcich

pre určenie výšky dane, daňový subjekt preukazuje pravdivosť údajov uvedených

v daňovom priznaní a iných podaní, dokladov a výpovedí ovplyvňujúcich priebeh daňového

konania. V tejto súvislosti je potrebné tiež zohľadniť skutočnosť, že aj zo zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vyplývajú

pre daňové subjekty prísnejšie podmienky pre preukázanie nároku na odpočet dane

z pridanej hodnoty, ako to je u iných daní, a to najmä z dôvodu zložitosti a náročnosti

daňovej kontroly v týchto prípadoch.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných

právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd

dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd

ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor

totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

Sťažovateľka súčasne namietala porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

a právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručené v

dohovoru uvedeným postupom a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

O prípadnom porušení práva zaručeného v čl. 13 dohovoru by bolo možné v danej

veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

( dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo základné právo zaručené v čl. 46

ods. 1 a ani právo zaručené v dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

práva zaručeného v čl. 13 dohovoru.

Ustanovenia a patria medzi základné interpretačné

pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp

právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú

činnosť súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť

súdov od ostatných orgánov štátnej moci a nestrannosť súdov, t. j. ich viazanosť

pri rozhodovacej činnosti len zákonom, včítane nestranného prístupu súdov k účastníkom

konania. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne

uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných

pravidiel.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z dôvodu odmietnutia sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014