Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 219 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (237)62c/360867.30931d.pdf
PDF · 124.73 KB
No categories available
4Sžf/16/2010
Najvyšší súd 4Sžf/16/2010 Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobkyne: I. G., S., P.B., zastúpenej JUDr. E. K., advokátom so sídlomK.,
proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 7. mája 2009 č.
I/226/6478-51018/2009/990618-r a č. I/226/6477-51017/2009/990618-r, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/86/2009-50 z 13. júla 2010,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 13S/86/2009-50 zo dňa 13. júla 2010 m e n í tak, že rozhodnutia žalovaného
č. I/226/6478-51018/2009/990618-r a č. I/226/6477-51017/2009/990618-r zo dňa 7. mája
2009 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 198 eur do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej v texte len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného označených v záhlaví tohto rozhodnutia,
ktorými odvolania zamietol a potvrdil rozhodnutia Daňového úradu Považská Bystrica -
dodatočné platobné výmery číslo 670/230/2532/09/Zed zo dňa 30.1.2009 a číslo
670/230/2489/09/Zed zo dňa 29.1.2009. Uvedenými rozhodnutiami správca dane rozhodol
o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2007 vo výške
35 255,26 eur a august 2007 vo výške 27 270,23 eur, z dôvodu nesplnenia podmienky
nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zák.
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty tým, že nebolo nepreukázané uskutočnenie
zdaniteľného plnenia.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a konania, ktoré im predchádzali.
Posúdil, či daňové orgány dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady a
rozhodli v súlade so zákonom vo veci uplatneného nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia august a november 2007 z faktúr č. 0700052 a č. 0700055
vystavených spoločnosťou E. P. s.r.o. (neskôr B. s.r.o. B.B.) . Pri rozhodovaní vychádzal
z ustanovení § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a z výsledkov
vykonaného dokazovania správcu dane, ktorý posudzoval opodstatnenosť uplatnených
nárokov na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane preveril uskutočnenie
zdaniteľných obchodov medzi žalobkyňou a spoločnosťouE. P. s.r.o., vypočul E. J. ako
svedka konateľa uvedenej obchodnej spoločnosti (dodávateľa) a prostredníctvom
dožiadaného Daňového úradu Banská Bystrica I zistil, že E. P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B.
s.r.o. B.B.) podala posledné daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za
II. štvrťrok 2007. Za zdaňovacie obdobie III. a IV. štvrťrok 2007 daňové priznanie na daň
z pridanej hodnoty nepodala a daň ani nezaplatila. Správca dane dospel tak k záveru, že
žalobkyňa nesplnila svoju dôkaznú povinnosť, pretože nepredložila kompletné účtovníctvo za
kontrolované obdobie, vo faktúre č. 0700052 je len odvolanie na kúpnu zmluvu, ktorá nebola
správcovi dane predložená. Žalobkyňa nepredložila doklady o preprave E. napriek tomu, že
dodávateľ tvrdil, že prepravu si odberateľka žalobkyňa zabezpečovala sama. Na základe
vykonaného dokazovania krajský súd konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala, že zdaniteľné
plnenie – dodávky komponentov E. EB 200 I. a III. etapa – uskutočnila spoločnosť E. P. s.r.o.
tak, ako boli fakturované faktúrami č. 0700052 a
č. 0700055, z ktorých si uplatnila nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Z uvedených
dôvodov podľa názoru krajského súdu nesplnila zákonné podmienky na odpočet dane
z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH. O náhrade trov konania
krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania
nepriznal.
Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu namietala porušenie jej základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože predmetným
rozsudkom sa priznala zjavne neprimeraná ochrana niekomu, komu v skutočnosti neprináleží
a pri právnej aplikácii noriem procesného práva by mu nemohla byť nikdy priznaná. Zhodne
so žalobou podrobne poukázala na konanie, ktoré prebiehalo u správcu dane, kde bola
nesprávne interpretovaná svedecká výpoveď E. J., ktorý presne konkretizoval predmet
dodávky a jej jednotlivé komponenty, ale nevedel si spomenúť, že za dodávku zariadení
prevzal čiastočnú úhradu vo výške 2 930 000 Sk. Vytýkal tak správcovi dane, žalovanému aj
súdu, že sa nepozastavili nad tým, že uvedená „nevedomosť“ svedka môže byť účelová,
pretože 21.8.2007 po vyhotovení poslednej faktúry č. 0700060 zo 17.8.2007 za dodávku
zariadenia došlo k zmene konateľa spoločnosti a k zmene sídla spoločnosti. Žalobkyňa
dodatočne súdu predložila kópie príjmových pokladničných dokladov na sumu 1 030 000 Sk
(doklad z 28.6.2007) a na sumu 1 900 000 Sk (doklad z 29.6.2007). Napriek tomu krajský
súd v rozsudku uviedol, že žalobkyňa v súdnom konaní nepredložila žiaden hodnoverný
dôkaz o čiastočnej úhrade. Správca dane nespochybnil existenciu tovaru, ale spochybnil
osobu dodávateľa. Pochybnosti o osobe dodávateľa by boli dôvodné a logické, keď by E.
J.poprel dodávku tovaru. Žalobkyňa zdôraznila, že svedok E. J.potvrdil dodávku tovaru
spoločnosťou E. P. s.r.o., presne uviedol, čo bolo predmetom dodávky, potvrdil vystavenie
faktúr a podpísanie odovzdávajúcich a preberacích protokolov, potvrdil montáž zariadení
a uviedol spôsob dopravy. Dodatočne bola predložená kópia faktúry na sumu 45 000 Sk za
nakládku tovaru od A. R. č. 4/2007 a príjmový pokladničný doklad, ktoré neboli v evidencii
pre DPH, pretože A. R. nebol platiteľom PDH. Niet preto dôvodu, aby žalobkyňa predstierala
nákup veľmi špecifického, nezameniteľného a drahého tovaru u fakturačného dodávateľa
a v skutočnosti by tento tovar obstarala u iného dodávateľa a zaplatila mu za dodávku.
V ďalšom podrobne poukázala na samotný priebeh daňovej kontroly, zápisnice, úradný
záznam zo 17.5.2009 a protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly z 21.10.2008
z obsahu ktorého sa prvý krát dozvedela o pochybnostiach správcu dane o hodnovernosti
predložených dokladov. Prvýkrát sa o pochybnostiach dozvedela až z protokolu o kontrole.
Voľba druhu dôkazného prostriedku pritom závisí od otázky, ktorú je treba objasniť.
Objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nemožno podsunúť pod
dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.). Od toho nemožno
totiž očakávať predloženie dôkazov, ktorými nemôže disponovať a apriori ani to, že odhadne,
čo treba ako dôkaz predložiť, aby odstránil pochybnosti správcu dane o hodnovernosti
dokladu. Podľa názoru žalobkyne je z obsahu spisu správcu dane zrejmé, že nevykonával
dokazovanie za účelom čo najúplnejšieho zistenia rozhodujúcich skutočností, ale výlučne za
účelom potvrdenia prijatej vyšetrovacej verzie, ktorej výsledkom mal byť dodatočný predpis
dane 3 mil. Sk. Právny zástupca žalobkyne v súlade s ust. § 151 OSP si uplatnil náhradu trov
konania spolu v sume 2 891,34 eur.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu trval na zákonnosti rozhodnutí
č. I/226/6477-51017/2009/990618-r a č. I/226/6478-51018/2009/990618-r zo dňa 7.5.2009,
ktorými potvrdil dodatočné platobné výmery vydané správcom dane za zdaňovacie obdobie
august 2007 a november 2007 z dôvodov uvedených v preskúmavaných rozhodnutiach.
Zdôraznil, že žalobkyňa počas daňovej kontroly ani v daňovom konaní nepredložila všetky
dôkazy, ktorými bola povinná disponovať, ak by k zdaniteľnému obchodu došlo. S poukazom
na ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. uviedol, že žalobkyňa počas daňovej kontroly,
vyrubovacieho konania a odvolacieho konania mala dostatok času a priestoru, aby preukázala,
že reálne došlo k zdaniteľnému obchodu tým dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre.
V súvislosti s predmetom daňovej kontroly poukázal na iné odvolacie konanie týkajúce sa
zdaňovacieho obdobia január 2009, kde žalobkyňa namietala, že k dodaniu E. vôbec nedošlo
a poukázala na fyzickú neexistenciu E.. Dňa 14.8.2009 žalobkyňa doručila správcovi dane
vyjadrenie prostredníctvom splnomocneného zástupcu, v ktorom uviedla, že podpísala kúpnu
zmluvu aj preberací protokol, predmet kúpy jej však nebol dodaný, a to napriek jej podpisu na
protokole. V tomto vyjadrení žalobkyňa tvrdí, že predmetný obchod nikdy nerealizovala
a nestala sa vlastníkom E. EB 960, predmet zmluvy jej predávajúci nedodal, na základe čoho
od zmluvy odstúpila. Jedná sa o zariadenie značných rozmerov a váhy, ktoré by muselo byť
prepravované prostredníctvom dopravcu, o čom by museli existovať ďalšie doklady.
Spoločnosti E., s.r.o.B. vystavila žalobkyňa len jednu faktúru č. 252008 zo dňa 25.5.2008 na
sumu 18 849 600 Sk so splatnosťou dňa 8.6.2008. Uvedená faktúra bola zo strany žalobkyne
vystavená predčasne, teda v čase, kedy ešte k dodaniu tovaru na základe kúpnej zmluvy
nedošlo. Predmetná faktúra bola dňa 2.1.2009 stornovaná. I. G. uviedla, že s konateľom
spoločnosti E. s.r.o. M. V. v tom čase udržiavala bližší vzťah a on bol tou osobou, ktorá
dojednávala celý obchod s M. E. s.r.o., on žiadal od nej vystavenie faktúry. Odvolaním
napadnutý rozsudok žiadal ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (podľa § 10 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia ústneho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je
dôvodné. Vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne
JUDr. E.K., advokát.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Predmetom preskúmavacieho konania súdom boli dve rozhodnutia žalovaného zo
7. mája 2009 č. I/226/6478-51018/2009/990618-r a č. I/226/6477-51017/2009/990618-r ,
ktorými bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za august 2007 a za november 2007 na
tom základe, že správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr
vystavených spoločnosťou E. P. s.r.o. (od 21.8.2008 B. s.r.o., H.). Z pripojeného
administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že správca dane v rovnaký čas, t.j. 29.1.
a 30.1.2009 vydal tri rozhodnutia – dodatočné platobné výmery, ktorými žalobkyni vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za už vyššie uvedené mesiace august a november 2009 a za
december 2009. Zákonnosť rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie obdobie
december 2007 vo výške 34 056,96 eur bolo na základe žaloby žalobkyne predmetom
posúdenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/59/2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžf 1/2010.
Zhodne s názorom odvolacieho súdu vysloveného v rozhodnutí z konania sp. zn.
3Sžf 1/2010 aj v danom prípade musel odvolací súd konštatovať, že sa v konaní o posúdenie
zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
mesiace november 2009 a august 2009, vyskytla zásadná otázka, a to posúdenia a rozloženia
dôkazného bremena medzi daňovým subjektom ako platiteľom DPH a správcom dane za
situácie, ak prijaté plnenie materiálne existovalo, ale zo strany správcu dane vznikli
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď v rámci miestneho zisťovania nevie
preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a reálne dodal žalobkyni. Najvyšší súd
poukazuje na bod 8 a 11 rozsudku 3 Sžf 1/2010, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať,
aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov
u iných subjektov pred dodaním tovaru. V danom prípade nebola spochybnená materiálna
existencia tovaru. Žalobca disponuje odovzdávacím a preberacím protokolom. Všeobecné
dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z § 29 ods. 8 zákona o správe daní je
v danom prípade modifikované právom Európskej únie. Správca dane a žalovaný v danom
prípade nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska
práva Európskej únie. Preto správca dane a neskôr aj žalovaný pochybil, keď dôkazné
bremeno vyplývajúce z § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov výslovne
ponechal na daňový subjekt.
Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach O. Ltd (C-354/03), F. E. Ltd C-353/03)
a B. H. S. Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb
povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa
podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby
o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý.
V rozhodnutí vo veci K. (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu
k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani,
ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení,
ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie
nároku na odpočet dane odopreté.
Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho
dvora, z ktorých má vychádzať pri svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval
odvolací súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp.
na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či sa dodávateľ tovaru E. P. s.r.o. (od
22. augusta 2007 B. s.r.o. B.B.) dopustil podvodného konania, alebo nie. Až po doplnení
dokazovania v naznačenom smere bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania
vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol
vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je
dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť
daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere,
ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu vyhovel
a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne podľa § 221 ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. a) a c) OSP
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom
vysloveným v tomto zrušujúcom rozhodnutí podľa § 250j ods. 6 OSP.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 250k
ods. 1 OSP. Podľa výsledku odvolacieho konania súd priznal žalobcovi náhradu trov konania
spolu v sume 198 eur. Tá pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku za 2 žaloby po á 66 eur
(na Krajskom súde v Trenčíne vedené pod sp. zn. 13S/86/2009 a 13S/87/2009, po spojení vecí
13S/86/2009) a za odvolanie proti rozsudku krajského súdu 66 eur. Ďalšiu, právnym
zástupcom žalobcu uplatnenú náhradu trov právneho zastupovania s poukazom na ust. § 150
ods. 1 OSP odvolací súd nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd
v tom, že právny zástupca JUDr. E.K. zastupoval žalobkyňu aj v konaniach pred správcom
dane súčasne ako advokát a daňový poradca, ktorému boli rozhodnutia Európskeho súdneho
dvora, na ktoré poukázal v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf 1/2010
a neskôr aj v predmetnom konaní odvolacieho súdu, známe. Odvolací súd bol preto toho
právneho názoru, že v rámci účinného právneho zastúpenia žalobkyne pred správnym
orgánom a prvostupňovým súdom sa žalobkyňa už mohla dovolávať aplikácie predmetných
rozsudkov. Poukázaním na rozsudky ESD došlo k potrebe, aby v ďalšom konaní bol skutkový
stav konštitutívne doplnený o prvky aplikácie rozsudkov Súdneho dvora EU, ktoré spravidla
zmierňujú tvrdosť aplikácie normatívnych právnych aktov v prospech daňových subjektov.
To, či rozsudky bude možné aplikovať, sa však preukáže až v ďalšom daňovom konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. novembra 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková