Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 20/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. D. K., B., a obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná

JUDr. K. I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 v spojení s , a a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -505 z 25.

augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -505 z 25. augusta 2011 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -403 zo 4. októbra 2010 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti

právneho úkonu – zmluvy o prevode obchodného podielu z 2. júna 2003. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľka predovšetkým poukázala na právoplatný

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. vydaný medzi

totožnými účastníkmi konania v inej právnej veci, v ktorom bola ako predbežná otázka

súčasne vyriešená aj „základná otázka vzťahu medzi účastníkmi, majúca základ v právnom

hodnotení, posúdení platnosti zmluvy o prevode podielu uzavretej 2.6.2003, keď odvolací

súd vyslovil právny záver, že táto zmluva je absolútne neplatná pre neurčitosť podľa §37

ods. 1 “. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vôbec nebral do úvahy právne

rozhodujúce skutočnosti a vo veci si urobil vlastný právny výklad, v zmysle ktorého si

«strany dohodli odplatnosť prevodu podielu, dohodli sa na uzatvorení osobitnej dohody

ohľadne výšky ceny a že takúto dohodu o cene následne uzatvorili. Súd prvého stupňa

dospel ním uskutočneným výkladom zmluvy o prevode OP k tomu, že doplnil to, čo nie je, v

tejto zmluve obsiahnuté, keď výklad samotnej zmluvy nesprávne doplnil o vôľu strán, ktorá

nebola vôbec vtelená do zmluvy. Následne uzavretou „dohodou o odplate“ nebolo možné

doplniť to, čo nie je v pôvodnej zmluve obsiahnuté. Absolútne neplatný právny úkon

nemožno konvalidovať, či jeho nedostatky odstrániť následným ďalším právnym úkonom.

Prijatie takého výkladu, aké vykonal súd prvého stupňa by znamenalo možnosť, kedykoľvek

v budúcnosti odstrániť všetky nedostatky pôvodné neplatného právneho úkonu...

Súd prvého stupňa zákonné ust. § 35 ods. 2 a zák. ust. § 37 Obč. zák. vykladal

svojvoľne, nerešpektujúc pritom neurčitosť písomného prejavu zmluvných strán, ktorý je

zachytený na listine, samotnej zmluve o prevode OP. Pokiaľ sa účastníci zmluvy dohodli na

tom, že prevod bude odplatný tak priamo súčasťou tejto zmluvy mala byť aj dohoda o cene

za prevod podielu, alebo dohoda o určení spôsobu je výšky. Pomocou výkladu vôle však

nemožno nahradzovať alebo dopĺňať vôľu strán, ktorá nebola prejavená pri uzavretí

samotnej zmluvy o prevode podielu. Následné konanie účastníkov po uzavretí zmluvy, či

uzavretie ďalšej osobitnej dohody o odplate nemôže ovplyvniť absolútnu neplatnosť

uzavretej zmluvy o prevode OP.»

Sťažovateľka poukázala aj na závery uznesenia ústavného súdu č. k.

-11 z 5. októbra 2010, ktorým bola odmietnutá sťažnosť Ing. C. S.

smerujúca proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , a z 19. mája 2010, rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. októbra 2008, dopĺňacieho

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. októbra 2008

a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. decembra

2008.

Sťažovateľka argumentujúc proti napadnutému rozsudku ďalej uviedla, že krajský

súd potom, ako „po podaní odvolania vznikli, vyšli najavo a boli preukázané listinnými

dôkazmi ďalšie právne skutočnosti rozhodujúce pre právne posúdenie veci, nielenže

nevytýčil vo veci pojednávanie za účelom vykonania dokazovania, na ktorom by boli mali

právo účastníci vyjadriť sa k predloženým listinným dôkazom, ale tieto ani vôbec nebral do

úvahy pri vydaní rozhodnutia v odvolacom konaní, súčasne v celom rozsahu svojvoľne

opomenul rozhodnutie NS SR vydané 20.06.2011 sp. zn. .

V rozhodnutí NS SR vydanom v priebehu odvolacieho konania vykonal

podrobnú špecifikáciu a odôvodnenie neplatnosti zmluvy o prevode OP z 2. 6. 2003 s

podrobným výkladom použitých ustanovení Obč. zák a Obch. zák. Zároveň vykonal aj

podrobný výklad vplyvu neplatnej zmluvy o prevode OP na zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam. Podrobný výklad vykonaní NS SR a

jeho argumentácia má zjavne ambíciu slúžiť ako určité východisko, či dokonca akýsi

inštruktívny návod pri rozhodovaní v obdobných veciach. Okolnosť, že sa NS SR venoval

predovšetkým výkladu a aplikácii zákonnej úpravy pri posúdení neplatnosti právneho úkonu

je pochopiteľná a to so zreteľom na dosiahnutie stavu právnej istoty vo vzťahoch medzi

účastníkmi a odstránenie akýchkoľvek pochybností pri riešení tejto otázky, ktorá má vplyv

aj na právne posúdenie iných vzťahov medzi účastníkmi a vydanie rozhodnutia o týchto

vzťahoch v iných ďalších konaniach. NS SR konal tak zo zreteľom na ústavnoprávny aspekt

ochrany právnej istoty.

Napriek tomu , že KS v Bratislave mal možnosť čerpať z tohto podrobného výkladu a

súčasne rešpektujúc zásadu prejudiciality bol povinný z neho vychádzať, svojvoľne rozhodol

inak , pričom odôvodnenie ním vydaného rozhodnutia zúžil iba na konštatovanie, že súd

prvého stupňa vo veci vykonal riadne dokazovanie a vyvodil z neho správny právny záver a

preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a s jeho

odôvodnením sa stotožnil...

Odvolací súd vôbec neodôvodnil, prečo rozhodol spôsobom v rozpore s princípom

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí , nerešpektujúc pritom právoplatné rozhodnutia iných

súdov, ktorými bola vyriešená otázka neplatnosti právneho úkonu, vyslovenia ktorej sa

navrhovateľ domáhal, vrátane právoplatného rozhodnutia vydaného v inom súdnom konaní

medzi účastníkmi, ktorým už bola vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov

podľa zmluvy o prevode OP.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že „Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom z 25. 08. 2011

sp. zn -505 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

vyplývajúce z v spojení s , , a a

súčasne porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Zároveň požiadala ústavný súd o zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Napokon si

uplatnila aj úhradu trov konania v sume 556,98 €, ktorú žiadala priznať na účet JUDr. D. K.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Ústavný súd skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti v rámci jej

predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka 7. novembra 2011 podala na okresnom

súde dovolanie namietajúc existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho

súdneho poriadku, t. j. že sťažovateľke ako účastníčke konania mala byť postupom

všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,

že dovolanie sťažovateľky bolo 22. decembra 2011 predložené najvyššiemu súdu a do

rozhodnutia ústavného súdu nebolo najvyšším súdom o podanom dovolaní právoplatne

rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom

už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie ešte skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu

pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne

s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o

takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. -505 z 25. augusta 2011

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012