Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 20/2012
PDF · 149.8 KB
No categories available
III. ÚS 20/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. D. K., B., a obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná
JUDr. K. I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/431/2010-505 z 25.
augusta 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob/431/2010-505 z 25. augusta 2011 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 25 Cb 112/2008-403 zo 4. októbra 2010 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti
právneho úkonu – zmluvy o prevode obchodného podielu z 2. júna 2003. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.
V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľka predovšetkým poukázala na právoplatný
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 154/2008 vydaný medzi
totožnými účastníkmi konania v inej právnej veci, v ktorom bola ako predbežná otázka
súčasne vyriešená aj „základná otázka vzťahu medzi účastníkmi, majúca základ v právnom
hodnotení, posúdení platnosti zmluvy o prevode podielu uzavretej 2.6.2003, keď odvolací
súd vyslovil právny záver, že táto zmluva je absolútne neplatná pre neurčitosť podľa §37
ods. 1 OZ“. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vôbec nebral do úvahy právne
rozhodujúce skutočnosti a vo veci si urobil vlastný právny výklad, v zmysle ktorého si
«strany dohodli odplatnosť prevodu podielu, dohodli sa na uzatvorení osobitnej dohody
ohľadne výšky ceny a že takúto dohodu o cene následne uzatvorili. Súd prvého stupňa
dospel ním uskutočneným výkladom zmluvy o prevode OP k tomu, že doplnil to, čo nie je, v
tejto zmluve obsiahnuté, keď výklad samotnej zmluvy nesprávne doplnil o vôľu strán, ktorá
nebola vôbec vtelená do zmluvy. Následne uzavretou „dohodou o odplate“ nebolo možné
doplniť to, čo nie je v pôvodnej zmluve obsiahnuté. Absolútne neplatný právny úkon
nemožno konvalidovať, či jeho nedostatky odstrániť následným ďalším právnym úkonom.
Prijatie takého výkladu, aké vykonal súd prvého stupňa by znamenalo možnosť, kedykoľvek
v budúcnosti odstrániť všetky nedostatky pôvodné neplatného právneho úkonu...
Súd prvého stupňa zákonné ust. § 35 ods. 2 a zák. ust. § 37 Obč. zák. vykladal
svojvoľne, nerešpektujúc pritom neurčitosť písomného prejavu zmluvných strán, ktorý je
zachytený na listine, samotnej zmluve o prevode OP. Pokiaľ sa účastníci zmluvy dohodli na
tom, že prevod bude odplatný tak priamo súčasťou tejto zmluvy mala byť aj dohoda o cene
za prevod podielu, alebo dohoda o určení spôsobu je výšky. Pomocou výkladu vôle však
nemožno nahradzovať alebo dopĺňať vôľu strán, ktorá nebola prejavená pri uzavretí
samotnej zmluvy o prevode podielu. Následné konanie účastníkov po uzavretí zmluvy, či
uzavretie ďalšej osobitnej dohody o odplate nemôže ovplyvniť absolútnu neplatnosť
uzavretej zmluvy o prevode OP.»
Sťažovateľka poukázala aj na závery uznesenia ústavného súdu č. k.
III. ÚS 375/2010-11 z 5. októbra 2010, ktorým bola odmietnutá sťažnosť Ing. C. S.
smerujúca proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 99/2009, 5 Cdo 100/2009 a 5 Cdo 101/2009 z 19. mája 2010, rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 154/2008 z 30. októbra 2008, dopĺňacieho
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 154/2008 z 30. októbra 2008
a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 154/2008 z 11. decembra
2008.
Sťažovateľka argumentujúc proti napadnutému rozsudku ďalej uviedla, že krajský
súd potom, ako „po podaní odvolania vznikli, vyšli najavo a boli preukázané listinnými
dôkazmi ďalšie právne skutočnosti rozhodujúce pre právne posúdenie veci, nielenže
nevytýčil vo veci pojednávanie za účelom vykonania dokazovania, na ktorom by boli mali
právo účastníci vyjadriť sa k predloženým listinným dôkazom, ale tieto ani vôbec nebral do
úvahy pri vydaní rozhodnutia v odvolacom konaní, súčasne v celom rozsahu svojvoľne
opomenul rozhodnutie NS SR vydané 20.06.2011 sp. zn. 5 Cdo 283/2010.
V rozhodnutí NS SR Cdo 283/2010 vydanom v priebehu odvolacieho konania vykonal
podrobnú špecifikáciu a odôvodnenie neplatnosti zmluvy o prevode OP z 2. 6. 2003 s
podrobným výkladom použitých ustanovení Obč. zák a Obch. zák. Zároveň vykonal aj
podrobný výklad vplyvu neplatnej zmluvy o prevode OP na zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam. Podrobný výklad vykonaní NS SR a
jeho argumentácia má zjavne ambíciu slúžiť ako určité východisko, či dokonca akýsi
inštruktívny návod pri rozhodovaní v obdobných veciach. Okolnosť, že sa NS SR venoval
predovšetkým výkladu a aplikácii zákonnej úpravy pri posúdení neplatnosti právneho úkonu
je pochopiteľná a to so zreteľom na dosiahnutie stavu právnej istoty vo vzťahoch medzi
účastníkmi a odstránenie akýchkoľvek pochybností pri riešení tejto otázky, ktorá má vplyv
aj na právne posúdenie iných vzťahov medzi účastníkmi a vydanie rozhodnutia o týchto
vzťahoch v iných ďalších konaniach. NS SR konal tak zo zreteľom na ústavnoprávny aspekt
ochrany právnej istoty.
Napriek tomu , že KS v Bratislave mal možnosť čerpať z tohto podrobného výkladu a
súčasne rešpektujúc zásadu prejudiciality bol povinný z neho vychádzať, svojvoľne rozhodol
inak , pričom odôvodnenie ním vydaného rozhodnutia zúžil iba na konštatovanie, že súd
prvého stupňa vo veci vykonal riadne dokazovanie a vyvodil z neho správny právny záver a
preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a s jeho
odôvodnením sa stotožnil...
Odvolací súd vôbec neodôvodnil, prečo rozhodol spôsobom v rozpore s princípom
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí , nerešpektujúc pritom právoplatné rozhodnutia iných
súdov, ktorými bola vyriešená otázka neplatnosti právneho úkonu, vyslovenia ktorej sa
navrhovateľ domáhal, vrátane právoplatného rozhodnutia vydaného v inom súdnom konaní
medzi účastníkmi, ktorým už bola vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov
podľa zmluvy o prevode OP.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví, že „Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom z 25. 08. 2011
sp. zn 1 Cob 431/2010-505 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, a čl. 144 ods. 1 Ústavy a
súčasne porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Zároveň požiadala ústavný súd o zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Napokon si
uplatnila aj úhradu trov konania v sume 556,98 €, ktorú žiadala priznať na účet JUDr. D. K.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti v rámci jej
predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka 7. novembra 2011 podala na okresnom
súde dovolanie namietajúc existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho
súdneho poriadku, t. j. že sťažovateľke ako účastníčke konania mala byť postupom
všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,
že dovolanie sťažovateľky bolo 22. decembra 2011 predložené najvyššiemu súdu a do
rozhodnutia ústavného súdu nebolo najvyšším súdom o podanom dovolaní právoplatne
rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom
už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie ešte skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu
pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne
s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o
takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Cob/431/2010-505 z 25. augusta 2011
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012