Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6b2/391277.f240ba.pdf
PDF · 112.17 KB
No categories available
3Cdo/32/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 32/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. R., bývajúceho v Ľ.,
zastúpeného JUDr. D. R., advokátom so sídlom v P., proti žalovanému P. Š., bývajúcemu
v P., o zaplatenie 20.781,91 € s príslušenstvom a zmluvnej pokuty, vedenej na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 7 C 457/1999, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove zo 14. novembra 2012 sp. zn. 2 Co 55/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 23. marca 2010 č.k. 7 C 457/1999-341 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia nájomného počas trvania zmluvného nájomného
vzťahu za obdobie august 1995 až 6. december 1995 (§ 663 Občianskeho zákonníka), ako
aj zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu tohto nájomného, a tiež
zaplatenia nájomného po skončení zmluvného nájomného vzťahu (§ 723 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a súvisiaceho poplatku z omeškania. Dospel k záveru, že oprávnený nárok žalobcu
predstavuje nájomné vo výške 7.409,73 € so 17,6% úrokmi s omeškania ročne zo sumy
663,87 € od 1. júna 1996 do zaplatenia; avšak po započítaní pohľadávky žalovaného vo výške
19.375,60 € z titulu úrokov z omeškania nárok žalobcu k 3. februáru 2006 v celom rozsahu
zanikol. Nárok na zmluvnú pokutu ani na poplatok z omeškania žalobcovi nevznikol vôbec.
O trovách konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151
ods. 3 O.s.p.).
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. novembra 2012 sp. zn.
2 Co 55/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Poukázal na správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvého stupňa. Osobitne
sa vyjadril k otázke zmluvnej pokuty a poplatku z omeškania, ako aj k započítaniu
pohľadávky žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť založil
na § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal nedostatky
v skutkových zisteniach a správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ako aj nedostatočné
odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že odvolací súd sa nijako
nevysporiadal s námietkami vznesenými v odvolaní, a napriek žiadosti žalobcu o „dopočutie
žalovaného na vysvetlenie rozporov“ nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, čím
porušil právo žalobcu na súdnu a inú právnu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“). Súdy nižších stupňov pochybili i pri posúdení započítania nároku
žalovaného z titulu ním zloženej zábezpeky vo výške 13.277,56 € (pôvodne 400.000,- Sk),
keď tento nárok uznali napriek tomu, že jeho oprávnenosť z vykonaného dokazovania
nevyplývala; v tejto súvislosti žalobca poukázal na rozpory vo výpovediach žalovaného
na pojednávaniach konaných 16. januára 1997 a 21. marca 2006. Nesprávny bol tiež postup
súdov pri uznaní započítacej námietky žalovaného z titulu úrokov z omeškania za oneskorenú
úhradu faktúr za stravné lístky vo výške 26.601,79 €, ako aj spôsob výpočtu zmluvnej pokuty.
Konanie je preto postihnuté i vadami podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Z týchto dôvodov
žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako
aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, zrušil, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil
a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O túto procesnú vadu, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd
v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Uvedená vada
konania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny
proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
Porušenie práva na spravodlivý súdny proces dovolateľ v danom prípade vidí
predovšetkým v nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (tzv.
nepreskúmateľnosť). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia však judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že
nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ani v iných
právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998, nebolo
zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované porušenie ústavných práv (viď
II. ÚS 110/2013, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012, I. ÚS 275/2012,
I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013 a II. ÚS 45/2014). Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté
rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže
založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ dovolateľ vníma porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces
i v súvislosti s nenariadením pojednávania odvolacím súdom na účely doplnenia
dokazovania, je potrebné poukázať na ustanovenia § 213 ods. 3 až 5 O.s.p., z ktorých
vyplýva, že rozhodnutie o potrebe doplnenia či zopakovania dokazovania v odvolacom
konaní závisí (pri splnení zákonných podmienok) výhradne od úvahy odvolacieho súdu.
Výnimkou sú konania podľa § 120 ods. 2 O.s.p.; i táto sa však vzťahuje len na dôkazy, ktoré
sú potrebné pre správne zistenie skutkového stavu, teda nie na dôkazy bezvýznamné,
nadbytočné, či nespôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti. Ak odvolací súd dospeje
k záveru, že doplnenie či zopakovanie dokazovania v odvolacom konaní nie je potrebné,
a pre nariadenie pojednávania nie sú splnené ani ďalšie zákonné predpoklady, pojednávanie
nenariaďuje (§ 214 O.s.p.). V danom prípade preto uvedená námietka neobstojí.
Dovolanie je tiež odôvodnené vadou konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (tzv.
iná vada konania), ktorú dovolateľ bližšie nešpecifikoval, ako aj nesprávnosťou právnych
záverov zaujatých súdmi nižších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241
ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Dôsledkom inej vady konania je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto
povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne
prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania
nezakladá, pretože nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia. Tieto závery obdobne platia i pre nesprávne právne posúdenie veci.
Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali
alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery,
by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad
v prejednávanej veci nejde.
Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu
v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako
neprípustné. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalovanému náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. apríla 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková