Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/55/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Márie Kupkovej v právnej veci žalobcu H. A., bytom F. - H. M., R. XXXX/ XX, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti žalovanému D. H., bytom D., D. XX, zastúpenému JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná č. 19, o zaplatenie 20.781,91 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 23. 3. 2010 č. k. - 341 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Prvostupňový súd uviedol, že predmetom konania boli nároky žalobcu, ktoré po ostatnej zmene žalobného návrhu uplatňoval ako neuhradené nájomné za mesiace august 1995 až do 06. 12. 1995, počas trvania zmluvného vzťahu podľa a nasl. (ďalej len ) vo výške 14 036,05 Eur, nájomné po skončení nájomného vzťahu vo výške 6 745,86 Eur podľa ust. , zmluvne dohodnutej zmluvnej pokuty podľa ust. a nasl. , za oneskorenú úhradu nájomného za obdobie od augusta 1995 do 06. 12. 1995, úroky z omeškania za oneskorenú úhradu tohto nájomného vo výške 18 % ročne podľa ust. a poplatok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania od 01. 06. 1996 do zaplatenia zo sumy 6 745,86 Eur - neuhradené nájomné po skončení nájomného vzťahu. Naproti tomu existoval nárok žalovaného uplatnený vo forme započítacej námietky z titulu započítania zábezpeky vo výške 400 000 Sk (13 277,56 Eur) na nájomné a bezdôvodné obohatenie - úroky z omeškania za oneskorenú úhradu faktúry za stravné lístky - bezdôvodného obohatenia už právoplatne priznaného vo výške 801 405,70 Sk (26 601,79 Eur). Súd prvého stupňa poukázal na ust. a nasl. . Mal za zistené, že žalobcovi patrí čo do základu nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutého nájomného na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy od 01. 08. 1995 do 31. 05. 1996, teda by mu patrilo za toto obdobie nájomné vo výške 33 193,91 Eur (1 000 000 Sk), avšak žalobca za toto obdobie požaduje nájomné od 01. 08. 1995 do 06. 12. 1995 a od 07. 12. 1995 do 31. 05. 1996 žiada nájomné vo výške 14 036,05 Eur a 6 745,86 Eur, teda celkom 20 781,91 Eur. Podľa súdu prvého stupňa bolo zistené, že žalovaný aj po skončení nájomnej zmluvy prenajaté zariadenie užíval, pričom nájomná zmluva, ktorou sa ukončil nájom týchto nebytových priestorov, ním bola iniciovaná a podpísaná až v priebehu mája 1996, čo svedčí o tom, že žalovaný nemal skutočný záujem tieto nebytové priestory odovzdať skôr a nič mu nebránilo tak urobiť, pokiaľ mal záujem ukončiť prevádzkovanie v predajných priestoroch. Tieto skutočnosti boli potvrdené aj zástupcami neskoršieho užívateľa - LIJAREX-u v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. . Vzhľadom na povahu prenajatého zariadenia je evidentné, že aktom odovzdania tohto zariadenia by bolo faktické umožnenie žalobcovi, aby si kedykoľvek toto zariadenie bez problémov demontovať a prevziať, aby nedošlo k vzniku škody súvisiacej s demontážou celej prevádzky.

Súd prvého stupňa neuveril obrane žalovaného o tom, že vyvinul všetko úsilie, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať, aby splnil svoje povinnosti z nájomnej zmluvy a zariadenie odovzdal. Žalobcovi by teda aj po skončení nájomného vzťahu patril nárok na platenie nájomného podľa ust. v plnej výške, ale ak sa žalobca domnieva, že má nárok iba na nájomné vo výške 1 161,78 Eur, nemohol súd prvého stupňa v tejto časti prekročiť nárok, vzhľadom na ust. a priznať mu do faktického skončenia nájmu oprávnenú sumu. Ak žalobca požaduje za toto obdobie sumu 1 161, Eur mesačne, s prihliadnutím na to, že táto výška bola ustálená v konaní sp. zn. , nemôže ísť nad tento návrh a priznať mu viac, než ním požadovaných 6 745,86 Eur. Súd prvého stupňa vyhovel započítacej žalovaného čo do sumy 13 277,56 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože ak v zmluve koncipovanej samotným žalobcom je táto suma uvádzaná ako zábezpeka na ďalšie plnenie zmluvy, je ťažké uveriť tvrdeniam žalobcu, že účelom uvedenia tejto zábezpeky bolo zaevidovanie už skôr zaplatených súm v celkovej výške 13 277,56 Eur, ktoré mal žalovaný zaplatiť za nájom pred samotným uzavretím zmluvy. Rovnako je nepochopiteľné, prečo, ak tomu tak bolo, účtovne bolo na jeho príkaz účtovníčkou p. R. táto suma zaúčtovaná v jeho účtovnej evidencii ako nájomné za mesiac august

- november 1995. Tvrdenia žalobcu v tejto časti odporujú zistenému skutkovému stavu - úkonom, ktoré žalobca učinil pred podaním žaloby, a preto im prvostupňový súd neuveril.

Súd prvého stupňa teda zhrnul, že žalobcovi patrí nárok vo výške 663,87 Eur za nájomné za obdobie od 01. 12. 1995 do 06. 12. 1995 a vo výške 6 745,86 Eur za nájomné od 07. 12. 1995 do 31. 05. 1996, spolu vo výške 7 409,73 Eur. Žalobcovi tiež patrí nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 01. 06. 1996 do zaplatenia, keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením záväzku platiť sumu 663,87 Eur v dátume splatnosti.

Čo sa týka nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty, súd prvého stupňa tento nárok posudzoval podľa ust. a nasl. s prihliadnutím na ostatný právny záver odvolacieho súdu. Žalobca svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty odôvodnil tak, že inštitút zmluvnej pokuty plní funkciu paušalizovanej náhrady škody a pri záväzku zo zmluvnej pokuty predpokladá existenciu hlavného záväzku, ako aj vedľajší akcesorický záväzkový právny vzťah. Povinnosť dlžníka zo zmluvy alebo zo zákona zaplatiť veriteľovi úrok alebo sankciu. Pri nesplnení hlavného peňažného záväzku i pri nedostatku vyslovenej právnej úpravy možno z akcesorickej povahy zmluvnej pokuty vyvodiť, že aj osud zmluvnej pokuty je spätý s hlavným záväzkom. Z daného možno vyvodiť, že aj keď dôjde k ukončeniu zmluvného vzťahu alebo nastanú iné dôvody, pokiaľ zmluvná strana nesplní záväzky zo zmluvného vzťahu, hrozí jej dohodnutá sankcia ako vedľajší akcesorický vzťah. Zabezpečovacia funkcia zmluvnej pokuty sa prejavuje v tom, že nárok na jej zaplatenie nemôže vzniknúť, ak bola riadne a včas splnená povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zaisťovala. So zánikom zmluvy zaniká aj dohoda o zmluvnej pokute. Ak však zmluva zanikne najskôr po porušení zaistenej povinnosti, nedotýka sa zánik zmluvy už vzniknutého nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Keďže však v danom prípade súd prvého stupňa ustálil, že zmluva zanikla dohodou účastníkov dňa 06. 12. 1995, do tohto dátumu bolo nájomné zaplatené okrem sumy za mesiac december vo výške 663,87 Eur, ktorá suma však bola splatná až 31. 12. 1995, teda po zániku zmluvy. Z tohto dôvodu s prihliadnutím na uvedený právny záver nepatrí žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty aj za toto nájomné, ktoré je povinný zaplatiť podľa ust. , nakoľko sa nejedná o zmluvne dohodnuté nájomné, ale o nájomné, ktoré vzniká zo zákona, porušením povinnosti vrátiť predmet nájmu, na ktorý sa však zmluvná pokuta nemôže vzťahovať. Oprávnený nárok žalobcu teda predstavuje nájomné 7 409,73 Eur so 17,6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 663,87 Eur od 01. 06. 1996 do zaplatenia. Čo sa týka uplatneného nároku na poplatok z omeškania, za oneskorenú úhradu nezaplateného nájomného po skončení nájomného vzťahu, ktoré žalobca upravil v ostatnej úprave žalobného návrhu s tým, že žiadal o zaplatenie poplatku 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 01. 06. 1996 do zaplatenia, súd prvého stupňa poukázal na platnú právnu úpravu ohľadom výšky poplatku z omeškania, a to pokiaľ ide o Podľa ust. tohto právneho predpisu, poplatok z omeškania je za každý deň omeškania 2,5 ‰ z dlžnej sumy, najmenej však 25 Sk za každý, i začatý mesiac omeškania. Žalobca sa domnieva, že súd nie je viazaný právnym posúdením veci, či uplatnil úroky z omeškania za oneskorenú úhradu tohto nájomného alebo poplatok z omeškania, teda zmenil nárok na úroky z omeškania, nárok na poplatok z omeškania, pričom však žalovaný vzniesol námietku premlčania tohto nároku. Avšak pokiaľ by súd ustálil, že v prípade zmeny žalobného návrhu z úrokov z omeškania na poplatok z omeškania nie je viazaný právnym posúdením nároku, žalobca žiada namiesto 18 % úrokov z omeškania ročne - 0,5 % poplatok z omeškania denne, čo je skoro 10-násobok sumy žiadanej z titulu úrokov z omeškania a 200- násobok tej výšky poplatku z omeškania, by mal žalobca nárok, preto nad výšku zodpovedajúcu 18 %

ročne je nevyhnutne nárok premlčaný. Pritom však žalobca žiada prvýkrát poplatok z omeškania od 01. 06. 1996 do zaplatenia s tým, že jeho nárok trvá až do vrátenia veci, čo žalovaný doteraz neurobil a nič z prenajatého zariadenia mu nevydal, avšak sám tým, že žiada o zaplatenie nájomného len do 31. 05. 1996, uznáva, že po tomto termíne a konštatuje to aj súd v rozsudku, došlo k faktickému vráteniu veci, nakoľko žalobca získal dispozíciu nad týmito vecami a bolo už jeho rozhodnutím, či si tieto veci fyzicky prevezme alebo tak neurobí. Keďže teda žalobca sám akceptuje, že vrátenie vecí nastalo dňa 31. 05. 1996 - takto žiada aj o zaplatenie nájomného, po tomto dátume už nemá jeho nárok na zaplatenie poplatku z omeškania právne opodstatnenie, nakoľko tento poplatok možno žiadať len popri nájomnom podľa ust. . Preto v tejto časti nárok žalobcu považoval súd prvého stupňa za nedôvodný a zamietol ho.

Započítaciu námietku žalovaného z titulu úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu istiny 12 807,37 Eur, súd prvého stupňa posudzoval podľa ust. , podľa ktorého na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná a ak premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Námietku premlčania vzájomnej pohľadávky možno s úspechom uplatniť iba vtedy, ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v čase, kedy sa pohľadávky stretli. Pre posúdenie otázky premlčania vzájomnej pohľadávky je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli a nie čas, keď bol urobený prejav smerujúci k započítaniu vzájomnej pohľadávky, tento čas nemá na uplynutie premlčacej lehoty vzájomnej pohľadávky význam. Žalobná pohľadávka a vzájomná pohľadávka žalovaného sa stretli ku dňu zaplatenia nároku žalovaného priznaného skorším rozsudkom a zanikli ku dňu úplného zaplatenia dlhu - istiny dňa 03. 02. 2006. Keďže v čase vzniku právneho vzťahu - povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, a teda v roku 1995, Slovenská sporiteľňa, a. s., pobočka Prešov poskytovala úvery za úrokové sadzby v priemere 17,3 % ročne, oprávnený je nárok na úroky z omeškania vo výške 18,3 % ročne. Účastníci prehlásili, že z istiny 385 835 Sk bola suma 85 320 Sk uhradená dňa 10. 01. 2006 a zvyšná suma 300 515 Sk dňa 03. 02. 2006. Žalovanému teda patrí nárok z titulu započítateľnej námietky takto: zo sumy 12 807,37 Eur od 05. 08. 1997 do 10. 01. 2006 za 3 078 dní omeškania (uplatňuje si len za 3 007 dní omeškania) pri úrokovej sadzbe 18,3 % ročne, čo predstavuje 19 255,89 Eur. Zo sumy 9 975,27 Eur od 11. 01. 2006 do 03. 02. 2006, teda za 24 dní omeškania pri tejto úrokovej sadzbe, čo predstavuje 119,70 Eur. Celková započítateľná pohľadávka žalovaného z titulu úrokov z omeškania predstavuje k 03. 02. 2006 sumu 19 375,60 Eur. K tomuto dátumu oprávnená pohľadávka žalobcu predstavovala sumu 7 409,73 Eur so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 663,87 Eur od 01. 06. 1996 do zaplatenia. Ak sa vychádza z toho, že najskôr sa započítavajú úroky z omeškania z pohľadávky žalobcu, žalobca k tomuto dňu mal voči žalovanému nárok na úroky z omeškania zo sumy 663,87 Eur za 3 533 dní omeškania pri úrokovej sadzbe 17,6 % ročne, čo predstavuje 1 131,59 Eur, ďalej sa započítava nárok na zaplatenie 663,87 Eur a nárok na zaplatenie sumy 6 745,86 Eur. Z toho je teda po nepriznaní zmluvnej pokuty a poplatkov z omeškania zrejmé, že po započítaní vzájomných pohľadávok nárok žalobcu zanikol k 03. 02. 2006 v celom rozsahu. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Prvostupňový súd určil, že o trovách konania rozhodne podľa ust. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok podľa ust. zmenil s tým, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 36 475,20 Eur s prísl. V dôvodoch odvolania uviedol, že podľa jeho názoru súd prvého stupňa pochybil, keď pripustil započítaciu námietku vo výške 400 000 Sk z titulu spornej zábezpeky na platenie nájomného za obdobie august - november 1995. Pokiaľ súd konštatuje, že neuveril v tomto smere tvrdeniam žalobcu, je nepochopiteľné, ako k takému záveru došiel, keď tú skutočnosť, ktorú uvádza vo výpovedi dňa 16. 01. 1997 žalovaný a nie jeho právny zástupca na výzvu súdu, nevyvracali, nenapadali a v celom konaní nebol predložený dôkaz potvrdzujúci opak tvrdenia žalobcu. S týmto sa súd prvého stupňa nevyporiadal a nezaoberal. Toto tvrdenie podporuje skutočnosť, že výška sumy zábezpeky a zaplatené sumy sú podozrivo zhodné. K tomuto žalobca vypovedá vo svojej výpovedi dňa 16. 01. 1997, kde uvádza, že „preto sme si do zmluvy nedali prehlásenie o tom, že som už zaplatil nájomné od marca do augusta 1995“. Z preukázaných dôkazov a z prednesov účastníkov konania či svedkyne p. R. (ekonómky) je zrejmé, že títo zhodne uvádzajú, koľko peňazí, za čo a za aké obdobie žalovaný vyplatil žalobcovi. Nespochybniteľným dôkazom je aj výpoveď žalovaného zo dňa 16. 01. 1997. Z tejto výpovede jednoznačne vyplýva, že žalovaný viac ako 400 000 Sk nedal. Žalovaný k tomu ďalej

uvádza, že už odo dňa podpisu tejto zmluvy dal žalobcovi 400 000 Sk. Dohodli sa so žalobcom, že si túto sumu ponechá ako zábezpeku. Pokiaľ by zložil zábezpeku 400 000 Sk, ako je uvedené v nájomnej zmluve, tak súčet týchto súm ku dňu podpisu zmluvy by bol 800 000 Sk. Pokiaľ sa súdy domnievajú, že sporná zábezpeka bola žalovaným zložená pred aktom podpisu zmluvy, aká je obvyklá zvyklosť medzi zmluvnými stranami, zmluva sa podpísala v kancelárii C.. L.. Na jeho otázku na pojednávaní dňa 18. 04. 2006, kde mu dal zábezpeku 400 000 Sk, žalovaný nevie uviesť, myslí si, že to bolo v predajni textilu. Zo samotných prednesov žalovaného nie je známy približný čas, deň, mesiac a miesto prevzatia zábezpeky. Je pochybné, aby si odovzdávanie značnej sumy ako nie bežnú záležitosť nepamätal. Prvostupňový súd tak neodstránil rozpory vo výpovediach účastníkov a svedkov na jednotlivých pojednávaniach, na ktoré žalobca poukazuje. Taktiež mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne R. v neprospech žalobcu, ktorá uviedla, že zábezpeku zaúčtovala na platenie faktúr za nájomné august

- november 1995. Účtovná uzávierka je taká, že voči žalovanému nevedieme dlh. Toto jej konanie bolo vyriešením iba interného účtovného problému, aby účtovné doklady neboli spochybniteľné daňovým úradom. Keďže žalovaný dal zálohu na predaj zariadenia, ktoré sa neuskutočnilo, 150 000 Sk a 50 000 Sk bez potvrdenia za užívanie zariadenia pred podpisom nájomnej zmluvy a následne tieto sumy zaevidovala do pokladne. Na druhej strane boli vystavené štyri faktúry v súhrnnej výške 400 000 Sk, ktoré žalovaný neuhradil. Podľa účtovného predpisu museli byť zaevidované do príjmu a odviesť DPH 4 x 20 000 Sk. Súd nerozlíšil, čo je účtovný a čo skutočný stav. Súdy nezobrali do úvahy tú časť výpovede svedkyne R., kde uvádza, že do pokladne neprijala od žalobcu okrem dvoch spomínaných splátok po 200 000 Sk žiadnu inú sumu, čo je dôkazom, že žalovaný spornú zábezpeku nezložil. Na zváženie súdu poukazuje na konanie žalobcu a svedkyne R. o prijatých peniazoch, na ktoré žalovaný nemal potvrdenie, čiže ich prijatie nepopierajú a naopak sumu 400 000 Sk ako zábezpeku, ktorej prevzatie potvrdzuje žalobca svojím podpisom v nájomnej zmluve, v konaní pred súdom popierajú, išlo by nelogické konanie žalobcu. Žalobca a svedkyňa R. vypovedali pravdivo, ako bol skutočný stav. Po dôkladnom prečítaní nájomnej zmluvy je logický záver, že zábezpeka nemôže slúžiť ako dôvod neplatenia nájmu zo strany žalovaného, čiže nemôže plniť podmienky, ktoré v zmluve nie sú uvedené. Aj keď sa teoreticky pripustí zloženie zábezpeky, ak dôjde k odkúpenie prenajatých vecí, prejde zábezpeka na prenajímateľa. Na zabezpečenie platenia nájomného bola dohodnutá zmluvná pokuta. Žalovaný vo svojej výpovedi sám nevie vysvetliť, na čo mala slúžiť zábezpeka. Súd pochybil, keď pripustil započítaciu námietku žalovaného z titulu úrokov z omeškania na úhradu istiny 385 068,50 Sk. Vzájomný návrh bol podaný dňa 04. 08. 1997 + štyri roky premlčacia doba podľa , od 05. 08. 2001 je nárok žalovaného premlčaný. Žalovanému nič nebránilo, aby si uplatnil tento nárok už skôr. Rozhodnutie súdu neuznať ani zmluvnú pokutu po skončení nájomného vzťahu je v rozpore s hmotným právom, zásahom do zmluvnej istoty a autonómie pri uzatváraní zmlúv zmluvnými stranami. Súd prvého stupňa v tomto smere neuviedol, z akého skutkového stavu vychádzal, aký právny predpis aplikoval, aké právne úvahy ho viedli k tomuto záveru, a preto rozhodnutie je právne nepreskúmateľné. Súd sa nevyporiadal ani s návrhom žalovaného, ktorý poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ohľadom zmluvnej pokuty. Mal za to, že aj keď dôjde k ukončeniu zmluvného vzťahu alebo nenastanú iné dôvody, pokiaľ zmluvná strana neplní záväzky zo zmluvného vzťahu, hrozí jej dohodnutá sankcia, zmluvná pokuta ako akcesorický záväzkový vzťah. Na vysvetlenie, pokiaľ sa súdu zdá nelogické, prečo podpísal zmluvu s potvrdením vyplatenej zábezpeky, ak morálne žalovaný žiadne peniaze nedal, uvádza, že po naplnení zmluvy - odkúpení zariadenia - by ostala zábezpeka jemu, preto by mu ani nevznikla žiadna škoda. Ak by sa hypoteticky pripustilo, že bola zábezpeka zaplatená, v momente podpisovania nájomného zmluvy v tom nevidel žiaden problém. Žalovaný túto situáciu v konaní zneužil a žiada započítať do nárokov žalobcu zábezpeku, ktorú reálne nezaplatil. V čase odovzdania zariadenia už mal úver, z ekonomického hľadiska preto nemohol vyplatiť dohodnutú kúpnu cenu vo výške 2 000 000 Sk. V prílohovej obálke sa nachádza sedem listov, ktoré úmyselne nepreberal, rovnako ako faktúry, ktorými ho vyzýval na úhrady dlžného nájomného. Súdne konanie trvá už dlhú dobu. V záujme zistenia objektívnej pravdy a možnosti konečne spor ukončiť navrhuje, aby odvolací súd vytýčil pojednávanie, na ktorom by bol prítomný aj žalovaný. Žalobca zdôrazňuje, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím odobril taký stav veci a konanie žalovaného, že žalovaný najprv bez zmluvy užíval zariadenia žalobcu, potom ho užíval podľa zmluvy, no bez platenia dohodnutého nájomného a po účelovom skončení zmluvného vzťahu žalovaný bezplatne užíval zariadenie a dokonca ho nevrátil žalobcovi, ale predal bez súhlasu tretej osobe, z čoho mal ešte prospech a spôsobil žalobcovi škodu. Za toto všetko žalovaný zaplatil žalobcovi spolu 400 000 Sk a nič viac. Z argumentácie žalobcu a z výpovede žalovaného podľa jeho názoru vyplynulo, že žalovaný zaplatil žalobcovi pre uzavretím zmluvy 400 000 Sk, o úhrade nebolo vystavené potvrdenie či kvitancia, ale na tieto účely malo slúžiť poňatie tejto sumy do nájomnej zmluvy ako zábezpeky. Zdôrazňuje, že záväzok žalovaného platiť nájomné až do vrátenia zariadenia, ktorý mu

nevyplýval len zo zákona, ale aj z nájomnej zmluvy, trval aj po skončení zmluvného vzťahu. Platenie nájomného bolo teda viazané na inú skutočnosť než na skončenie nájmu, preto nemohlo zánikom zmluvy zaniknúť aj zabezpečovanie poskytované zmluvnou pokutou. Vychádzajúc z rozhodnutia súdu ohľadom zmluvnej pokuty sa žalovaný po vypovedaní nájomnej zmluvy napriek nevráteniu zariadenia dostal do lepšej pozície ako počas trvania nájmu - zariadenie ďalej neoprávnene užíval, neplatil nájomné a ešte sa vyhol dohodnutej sankcii. Odvolací súd by preto mal žalobcovi priznať nárok na zmluvnú pokutu nielen za obdobie trvania nájmu, ale aj za neplatenie nájomného po skončení nájomného vzťahu. Žalovaný nevrátil žalobcovi prenajaté zariadenie, preto nemohlo dôjsť k faktickému vráteniu veci. Aj bez ohľadu na to, či sa za vrátenie zariadenia považuje koniec mája 1996, žalobca žiada poplatok z omeškania za dlžné nájomné od 07. 12. 1995 do 31. 05. 1996 a nie za omeškanie s vrátením, preto záver súdu o jeho nepriznaní z dôvodu, že došlo k vráteniu zariadenia, ale žiadať ho možno len popri nájomnom, neobstojí, keďže poplatok z omeškania v nepremlčanej výške je žiadaný za nájomné akurát až od 01. 06. 1996 a v celej výške. Zdôraznil, že žalobca vzniesol námietku premlčania voči nároku žalovaného v súvislosti so vzájomným návrhom na zaplatenie sumy 485 068,55 Sk, pokiaľ ide o úroky z omeškania z tejto sumy a namietal aj výšku požadovaných úrokov z omeškania. Má za to, že súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. , no nesprávne ho aplikoval napriek tomu, že v odôvodnení správne uvádza ako okamih stretu pohľadávok účastníkov konania deň zaplatenia nároku žalovaného, a to 03. 02. 2006. Je celkom zrejmé, že žalovaným požadované úroky z omeškania sú pred 03. 02. 2002 premlčané. To podstatným spôsobom ovplyvňuje aj výšku započítania, a tým aj nárok žalobcu.

O takto podanom odvolaní zo strany žalobcu odvolací súd rozhodol rozsudkom z 3.5.2011 č.k. - 376, ktorým potvrdil rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca s tým, že o dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR v Bratislave uznesením z 19.3.2012 č.k. - 412. Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove vydaný v konaní sp. zn. , ktorým bol potvrdený žalobu zamietajúci výrok rozsudku OS Prešov z 23. marca 2010 č.k. - 441 a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu Prešov.

Dovolací súd zdôraznil, že v dovolacom konaní je Najvyšší súd povinný prihliadnuť na všetky vady konania uvedené v Rešpektujúc ustanovenia dospel k záveru, že aj keď tiet okolnosti, na ktoré poukázal žalobca - dovolateľ, nesvedčia o vade konania v zmysle , predsa len je dôvodné tvrdenie žalobcu, že k vade takej povahy v konaní pred odvolacím súdom došlo. V tejto súvislosti dovolací súd upriamil pozornosť na ustanovenie O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý je upravený v , dovolací súd usudzoval len z obsahu spisu. V tejto súvislosti poukázal na písomný pokyn odvolacieho súdu zo 16.5.2011 určený súdnej kancelárii, aby oznámila na úradnej tabuli, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený 23.5.2011 o 10.00 hod. Tento pokyn bol súdnej kancelárii doručený dňa 17.5.2011, keď kancelária do otlačku pečiatky vpísala - vypravené 17.5.2011. Z ničoho ale nemožno vyvodiť, že súdna kancelária predmetný pokyn skutočne aj zrealizovala a na tom nič nemení ani písomné vyhotovenie oznámenia o tom, že sa bude konať verejné vyhlásenie rozsudku (č.l. 374), ani zápisnica z 23.5.2011 spísaná bez osobnej účasti účastníkov konania. Podľa dovolacieho súdu tak obsah spisu nedáva žiaden podklad, ktorý by dovolaciemu súdu umožňoval záver, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu. Nie je možné tak posúdiť, či bola zachovaná lehota plynúca z Týmto postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom ( ). Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v , ktorá zakladá prípustnosť dovolania žalobcu a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že so zreteľom na zrušenie rozhodnutia z procesných dôvodov, nemohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľa, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd preto opätovne preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad uvedených v ust. , , a to s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci následne správne rozhodol a skutkové zistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu je nutné poukázať na ustanovenie , podľa ktorého nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo bral z nej aj úžitky.

Podľa , nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania.

Podľa , ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej v zmluve, je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci. Ak je nájomca s vrátením veci v omeškaní, je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania.

Podľa -3 , ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Ustanovenia o zmluvnej pokute sa použijú aj na pokutu určenú pre porušenie zmluvnej povinnosti právnym predpisom (penále).

V konaní vykonané dokazovanie potvrdzuje, že dňa 26.07.1995 účastníci konania uzatvorili zmluvu o nájme hnuteľných vecí - obchodného zariadenia predajne mäso-údeniny a bufetu na ul. W. č. X v D., pričom nájom bol dohodnutý na dobu 20 mesiacov od 01. augusta 1995 a žalovaný ako nájomca mal platiť nájomné za predmet nájmu v sume 100.000 Sk mesačne ( 3.319,39 Eur ). Podľa nájomnej zmluvy žalovaný ako nájomca mohol nájom jednostranne vypovedať s 1-mesačnou výpovednou lehotou písomne a táto lehota začala plynúť odo dňa doručenia výpovede žalobcovi ako prenajímateľovi.

Listom z 06.10.1995 žalovaný vypovedal nájom uzatvorenej zmluvy s tým, že jej platnosť končí uplynutím 1 mesiaca od doručenia výpovede a po skončení platnosti zmluvy mu žalobca mal oznámiť termín, v ktorom preberie obchodné zariadenie, ktorého je vlastníkom. V nadväznosti na to žalobca listom zo dňa 06.12.1995 konštatoval, že týmto dňom uplynul mesiac od prevzatia výpovede, ktorú musí akceptovať. Nesporne žalovaný hnuteľné veci tvoriace predmet nájmu užíval do konca mája 1996 a za uvádzané obdobie má žalobca nárok na zaplatenie nájmu. Uvedené nepochybne plynie z obsahu spisu Okresného súdu Prešov , v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia od spoločnosti LIJAREX, s.r.o. Prešov za užívanie hnuteľných vecí - obchodného zariadenia spomínanej predajne mäso-údeniny a bufetu, pričom už s účinnosťou od 15.06.1996 bol žalobcovi tento nárok zodpovedajúci inak bežnému nájomnému, priznaný právoplatným rozhodnutím súdu.

V zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy na zabezpečenie jej podmienok žalovaný zložil vo vzťahu k žalobcovi sumu 400.000 Sk ( 13.277,56 Eur ) s tým, že v prípade skončenia nájmu, ak dôjde k odkúpeniu prenajatých vecí, mala prejsť táto zábezpeka na prenajímateľa - žalobcu, a pokiaľ ku kúpe prenajatých vecí nedôjde, spomínanú sumu mal žalobca vrátiť žalovanému do 15 dní od oznámenia žalovaným, že tento nereflektuje na kúpu prenajatých vecí.

Súd prvého stupňa správnym spôsobom posudzoval dôvodnosť započítania tejto sumy žalovaným voči uplatňovaným pohľadávkam žalobcu. Aj odvolací súd sa stotožňuje so zisteniami prvostupňového súdu v tom zmysle, že neboli preukázané tvrdenia žalobcu o tom, že účelom uvedenia zábezpeky tejto finančnej sumy do písomnej zmluvy bolo zaevidovanie skôr zaplatených súm v celkovej výške 400.000 Sk ( 13.277,56 Eur ), ktoré mal žalovaný zaplatiť za nájom pred uzavretím zmluvy. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správne vyhodnotil realizované výpovede účastníkov v tomto konaní spolu s výpoveďou svedkyne A. R., ktorá v spornom čase pracovala v spoločnosti žalobcu ako ekonómka. Zohľadňujúc rozdielne vyjadrenia účastníkov prezentované k účelu takto zložených finančných prostriedkov, prvostupňový súd správne poukázal na to, že spomínaná suma bola v účtovnej evidencii žalobcu zaúčtovaná ako nájomné za mesiace august až november 1995.

Pokiaľ ide o zaplatenie žiadanej zmluvnej pokuty v rozsahu 474.176 Sk ( 15.739,75 Eur ), je zrejmé, že v nájomnej zmluve si účastníci dohodli tzv. penále vo výške 0,5 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy v prípade nedodržania lehoty splatnosti dohodnutého nájomného. Žalobca v súvislosti s týmto dojednaním poukazoval na dohodnuté úroky z omeškania a žalovaný sa jednoznačne k tejto časti dohody v konaní nevedel vyjadriť, tvrdil, že ide asi o zmluvnú pokutu. Pri akceptácii záveru súdu prvého stupňa o určite a zrozumiteľne dohodnutej zmluvnej pokute, ktorá má patriť žalobcovi v súvislosti s oneskorenými úhradami nájomného za prenajaté hnuteľné veci už v predchádzajúcom konaní bolo konštatované, že takáto dohoda účastníkov môže byť platná len po dobu trvania ich zmluvného vzťahu. Žalovaný však vypovedal uzatvorenú nájomnú zmluvu, ktorá tak trvala do 06.12.1995, do tohto obdobia nájomné zo strany žalovaného bolo zaplatené (suma 663,87 Eur sa stala splatnou až po zániku zmluvy), a preto súd prvého stupňa správne poukázal na zánik dohody o zmluvnej pokute ako akcesorického záväzku, existencia ktorého a dôsledky súvisia s hlavným záväzkom - v danom prípade zmluvou o nájme hnuteľných vecí. Zmluvnú pokutu možno teda viazať len na prípad porušenia zmluvnej povinnosti.

S účinnosťou od 07.12.1995 do 31.05.1996 patrilo žalobcovi za žalovaným naďalej užívané hnuteľné veci nájom, avšak už nie podľa predtým uzatvorenej nájomnej zmluvy, platnosť ktorej skončila, ale v súlade s ust. . Oprávneným nárokom žalobcu teda bolo nájomné vo výške 663,87 Eur ( 20.000 Sk ) za časť decembra 1995 a následne vo výške 6.745,86 Eur ( 203.225,80 Sk ) v zmysle jeho návrhu za nájomné od 07.12.1995 do 31.05.1996, spolu vo výške 7.409,73 Eur.

V zmysle spomínaného ust. , ak je nájomca s vrátením veci v omeškaní, je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania, výšku ktorého určovalo v tom čase v ust. rozsahom 2,5 promile z dlžnej sumy, najmenej však 25 Sk za každý i začatý mesiac omeškania. Ako bolo uvádzané, nájomné za prenajaté hnuteľné veci sa platí dovtedy, kým sa prenajaté veci nevrátia prenajímateľovi a to bez ohľadu na to, že podľa zmluvy nájom už skončil. Spolu s nájomným až do vrátenia veci sa platí aj poplatok z omeškania. Prvostupňový súd preto správne poukazoval na to, že poplatok v zmysle citovaného právneho ustanovenia možno žiadať len popri nájomnom, je nesporné, že žalovaný hnuteľné veci po 31.05.1996 už neužíval, a preto nárok žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania podľa žiadaný od 01.06.1996 nemôže byť dôvodný.

Vo vzťahu k týmto dôvodným nárokom žalobcu žalovaný v priebehu konania uplatnil započítaciu námietku z titulu úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu sumy 385.835 Sk ( 12.807,37 Eur ), keď táto suma vo vzťahu k žalovanému bola priznaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 28.06.2002 č. k. -41 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov z 22.09.2003 č. k. -67. Spolu s uvedenou sumou boli spomínanými rozhodnutiami priznané žalovanému aj úroky z omeškania za obdobie od 12.01.1996 do 04.08.1997. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že žalovaný s účinnosťou od 05.08.1997 do 10.01.2006, resp. do 03.02.2006 môže v tejto súvislosti žiadať úroky z omeškania v nižšom rozsahu než ako boli navrhované, a to vo výške 18,3 % ročne. Žalobca k takto realizovanému započítaciemu úkony zo strany žalovaného vzniesol námietku premlčania poukazujúc na vykonanie tohto úkonu - započítacej námietky dňa 18.04.2006.

Je správny záver prvostupňového súdu o potrebe aplikácie ustanovení pri posudzovaní tohto nároku aj v spojení s uplatnenou námietkou premlčania, keďže nemožno spochybniť, že základný právny vzťah plynúci z odpredaja stravných lístkov vznikol z podnikateľskej činnosti a bezprostredne súvisel s podnikaním oboch účastníkov v oblasti prevádzkovania obchodnej činnosti s mäsom a mäsovými výrobkami.

V súlade s , na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku záväzku nahrádzajúci splnenie. Je však splneniu veľmi blízky, lebo dochádza k uspokojeniu veriteľa. Tento spôsob zániku záväzku má v obchodných vzťahoch značné praktické využitie, pričom jeho základná úprava je obsiahnutá v ( a ) a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, pokiaľ nemá odchýlnu právnu úpravu. Kompenzáciou zanikajú vzájomne sa kryjúce pohľadávky vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu (najčastejšie peniaze), ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i proti

vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu. V každom prípade musí ísť o pohľadávky spôsobilé na započítanie a teda také, ktorých započítanie nie je vylúčené dohodou účastníkov alebo zákonom. Ustanovenie všeobecne ustanovuje, ktoré pohľadávky sú spôsobilé na započítanie jednostranným právnym úkonom. Sú to pohľadávky vymáhateľné na súde a započítateľná je aj pohľadávka premlčaná za predpokladu, že premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Rozhodujúce teda je, aby v okamihu, keď sa započítateľné pohľadávky stretli, nebola žiadna z nich premlčaná. Pre posúdenie otázky premlčania vzájomnej ( započítateľnej ) pohľadávky je podľa doterajšej konštantnej judikatúry rozhodná doba stretnutia pohľadávok a nie doba, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu. V tomto zmysle vyznieva aj obchodnoprávna úprava v spomínanom ustanovení v druhej vete . K zániku započítaných pohľadávok dochádza spätne k dobe, keď sa pohľadávky stali vzájomne započítateľnými a teda spravidla, keď sa stala splatnou pohľadávka neskôr splatná.

Žalobca mal ku dňu 05.08.1997 vo vzťahu k žalovanému splatnú pohľadávku vo výške 7.409,73 Eur so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 663,87 Eur počítanými od 01.06.1996. Od 05.08.1997 žalovanému patril úrok z omeškania 18,3 % ročne zo sumy 385.835 Sk ( 12.807,37 Eur ) s tým, že táto suma bola uhradená sčasti dňa 10.01.2006 v rozsahu 85.320 Sk ( 2.832,10 Eur ) a dňa 03.02.2006 bola zaplatená suma 300.515 Sk (9.975,27 Eur ). Celková započítateľná pohľadávka žalovaného z titulu úrokov z omeškania zo spomínaných súm bola k 03.02.2006 ustálená sumou 19.375,60 Eur. Oproti tomuto do 03.02.2006 započítateľné nároky žalobcu dosahovali celkový rozsah 8.541,32 Eur. Ako sa uvádza vyššie, podstatné je, že v čase stretu vzájomných pohľadávok účastníkov tieto neboli premlčané, a preto je právne nedôvodná námietka žalobcu poukazujúceho na dobu vykonania úkonu žalovaného k započítaniu.

Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je s ohľadom na uvádzané dôvody vecne správne, a preto ho potvrdil postupom podľa

Keďže súd prvého stupňa v zmysle nerozhodol o trovách konania účastníkov, aj o trovách tohto štádia konania, bude rozhodnuté v ďalšom konaní v súlade s ustanovením

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.