Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d84/434321.14ce66.pdf
PDF · 113.75 KB
No categories available
2Cdo/44/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 44/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne :
PharmDr. A. B., bývajúca M., zastúpená JUDr. M. S., advokátom v Č., proti žalovaným :
1/ D. V., bývajúca T., 2/ F. V., bývajúci T., v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na
Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 5 C 48/2004, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 23. apríla 2008 sp.zn. 7 Co 110/2007
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z 23. apríla 2008 sp.zn. 7 Co 110/2007
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom z 11. januára 2007 č.k. 5 C 48/2004-86 uložil
žalovaným 1/, 2/ vypratať byt nachádzajúci sa na X. poschodí domu ., postaveného na parc. č.
2
X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m katastrálne územie T., zapísaného na LV č.
X. a odovzdať ho žalobkyni do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uložil žalovaným
nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1500,-- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške
13 214,-- Sk na účet JUDr. M. S., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti a taktiež
že žalovaní nemajú právo odvodené od vlastníka spornej nehnuteľnosti, resp. od jeho
právneho predchodcu a to právo nájomné, právo vecného bremena a pod., ktoré by ich
oprávňovalo užívať sporné nehnuteľnosti. Zo svedeckých výpovedí v spore 11 C 630/92
vyplýva, že bývalí vlastníci, rodina K. nesúhlasili s tým, aby nájomníci tento objekt užívali,
nikdy s nimi nájomné zmluvy neuzatvárali a títo im boli prideľovaní do uvedeného objektu od
Miestneho národného výboru T.. Taktiež z potvrdenia od J. vyplýva, že so žalovanými
nemajú uzatvorenú žiadnu zmluvu a nájomné platia len za spotrebovanú vodu. Uvedený
objekt . užívali v čase, keď tento Jednota odkúpila a pokiaľ ich J. vyzvala na opustenie
priestorov, tieto neuvoľnili. Nakoľko žalovaní neuzatvorili so žalobkyňou žiadnu nájomnú
zmluvu, má za to, že žalovaní nemajú žiadny právny dôvod na užívanie bytu v dome X. ..
V predmetnom byte sa nachádzajú bez právneho dôvodu s tým, že žiadnym spôsobom
nehradia náklady spojené s užívaním tohto priestoru. Uvedené dôvody viedli súd k tomu, že
žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 23. apríla 2008 č.k.
7 Co 110/2007-121 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh žalobkyne zamietol.
Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že doplneným dokazovaním – vyjadrenie
Mesta T. zo dňa 6.2.2008 sp.zn. Č.j. V. má za preukázané, že predmetná budova neobsahuje
miestnosti určené na trvalé bývanie a pozostáva iba z prevádzkových priestorov, ktoré sú
svojím stavebno-technickým vyhotovením a funkčným usporiadaním jednoznačne určené iba
na iný účel ako je trvalé bývanie. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala svojou
žalobou o vypratanie bytu a keďže doplneným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že
užívané priestory žalovanými 1/, 2/ nie sú bytom, dospel k záveru, že je dôvodná zmena
rozhodnutia. Návrhu žalobkyne na základe preukázaného skutkového stavu nie je možné
vyhovieť, preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh zamietol. Ak by uvažoval
o ochrane vlastníckeho práva vyprataním miestností, ktoré fakticky užívajú žalovaní 1/, 2/,
z doteraz vykonaného dokazovania vyplýva záver, že tieto miestnosti užívali na základe
dohody s pôvodnými vlastníkmi, čomu svedčí fakticky stav od roku 1980. Nebolo v konaní
preukázané, že žalovaní užívajú dotknuté priestory bez právneho dôvodu. Do ich užívania
vstúpili na základe dohody s vlastníkom a minimálne konkludentným spôsobom vlastník
tento stav rešpektoval. Žalovaní platili v určitých obdobiach tzv. nájomné, čiže javí sa
dôvodným konštatovať, že užívací vzťah sa zmenil na nájom.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého prípustnosť
odvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť podľa § 214 ods. 2 písm.a/, b/, c/
O.s.p. v spojení s § 237 písm.f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu spočíva
v tom, že predpokladom pre určenie, že sa jedná o nebytové priestory je rozhodnutie
stavebného úradu. Mesto T. ako príslušný stavebný úrad podalo v konkrétnom prípade
vyjadrenie, ktoré nie je výsledkom správneho konania ako individuálny správny akt, a navyše
jeho zistenia sú v rozpore s obsahom stavebného povolenia č. X.. Podľa odpisu
stavebného povolenia k predmetnej nehnuteľnosti vydaným Štátnym stavebným úradom
č. X. zo dňa 19.8.1946 ide o – dvojposchodový obytný dom a obchodné miestnosti. Doposiaľ
nebolo rozhodnuté o zmene účelu užívania stavby. Ďalším dôvodom rozhodnutia odvolacieho
súdu bola skutočnosť, že žalovaní mali miestnosti užívať na základe dohody s pôvodnými
vlastníkmi. Súd neuvádza, kedy mala byť táto dohoda uzatvorená, čo bolo jej obsahom, ani
s ktorým vlastníkom ju mali žalovaní uzatvoriť a na základe akých vykonaných dôkazov mal
tieto skutočnosti preukázané. Súdu sa javí dôvodným konštatovať, že užívací vzťah sa zmenil
na nájom. Avšak nie je zrejmé kedy, a na základe čoho sa mal zmeniť, ani o aký druh nájmu
má ísť. Takýmto nedostatočným odôvodnením nezodpovedajúcim ustanoveniu § 157 ods. 2
O.s.p., z ktorého nevyplývajú ani základné obsahové náležitosti pre posúdenie platnosti, ale
i právnej kvalifikácie záväzkového vzťahu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Nezrozumiteľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia je umocnená situáciou, keď v konaní bolo
preukázané, že ani predchádzajúci vlastník J. so žalovanými žiadnu zmluvu neuzatvárali
a vyzývali ich, aby sa z priestorov, ktoré užívali bezdôvodne vysťahovali. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľka namietala, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, odvolací súd v dôvodoch konštatoval, že žalovaní
mali miestnosti užívať na základe dohody s pôvodnými vlastníkmi, neuvádza, kedy mala byť
takáto dohoda uzatvorená a čo bolo jej obsahom, na základe akých vykonaných dôkazov má
tieto skutočnosti za preukázané. V súvislosti s odplatou za užívanie hovorí len o tzv.
nájomnom a konštatuje, že užívací vzťah sa zmenil na nájom. Nie je však zrejmé, kedy
na základe čoho sa mal zmeniť a o aký druh nájmu má ísť. Nezrozumiteľnosť
a nedostatočnosť odôvodnenia je umocnená situáciou, keď v konaní bolo preukázané, že ani
predchádzajúci vlastník J., so žalovanými žiadnu zmluvu neuzatváral a vyzýval ich, aby sa
z priestorov, ktoré užívali bezdôvodne vysťahovali. Postupom súdu jej preto podľa jej názoru
bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku
1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004
sp.zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v časti týkajúcej sa ochrany vlastníckeho práva
vyprataním miestností, čo zakladá dôvod na odňatie možnosti žalobkyni konať pred súdom
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľka namietala, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny
(náležitý) predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len zákon
č. 182/1993 Z.z.) v ustanovení § 1 ods. 1 upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia
vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, práva a povinnosti vlastníkov
týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich
vzájomné vzťahy a práva k pozemkom.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon sa nevzťahuje na všetky byty, bez ohľadu
na to, v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich určenie.
V ustanovení § 1 ods. 1, zákon č. 182/1993 Z.z. na prvom mieste pozitívne vymedzuje
spôsob a podmienky nadobudnutia ktorých bytov a nebytových priestorov upravuje.
Vyslovene uvádza, že musí ísť o byty a nebytové priestory v obytnom dome. Tým, že ďalej
vo výpočte právnych vzťahov, na ktoré dopadá, zároveň do svojej pôsobnosti zaraďuje aj
úpravu práv a povinností vlastníkov bytových domov, v podstate bližšie špecifikuje, byty
v akom obytnom dome má na mysli. Bezpochyby sú nimi len byty v obytnom dome, ktorý
buď už vykazuje znaky bytového domu, alebo je spôsobilý na to, aby bol v súlade
so zákonom pretransformovaný na bytový dom a mohol vykazovať zákonom pre tento dom
stavené znaky.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 uvedeného zákona sa bytom na účely tohto zákona
rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo
určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona sa bytovým domom rozumie dom, v ktorom byty
a nebytové priestory sú za podmienok v ňom ustanovených vo vlastníctve alebo
spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto
domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Obytný dom, ktorý nevykazuje uvedené znaky, nie je bytovým domom; na prevod vlastníctva
bytu, nachádzajúceho sa v takomto (ne)bytovom dome, sa zákon nevzťahuje.
Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom podľa zákona
č. 182/1993 Z.z. je treba vychádzať zo stavebno-právnych predpisov. Vymedzenie pojmu
bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. teda predpokladá právoplatné rozhodnutie stavebného
úradu o tom, že miestnosť alebo súbor miestností sú trvalo určené na bývanie ako samostatné
bytové jednotky. Rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt, ktorý podlieha
režimu zákona č. 182/1993 Z.z. je kolaudačný stav a nie stav faktický, t.j. spôsob užívania
miestnosti alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje užívanie
stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len
na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívaní stavby. Ako vyplýva zo zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) dokončené stavby sa môžu užívať len
na základe kolaudačného rozhodnutia a na určený účel. Zmeniť účel užívania stavby, ktorý
bol určený pri kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení, môže vykonať len
stavebný úrad po prerokovaní v stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním kolaudácie
zmeny stavby. Až z takéhoto rozhodnutia stavebného úradu súd v zmysle § 135 ods. 2 veta
druhá O.s.p. vychádza.
Odvolací súd po doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že sporné priestory, ktorých
vypratania sa žalobkyňa domáha, nemajú charakter bytu, čo bolo preukázané potvrdením
stavebného úradu. Označené priestory nie sú trvalo určené na bývanie, objekt v ktorom sa
priestory nachádzajú neobsahuje miestnosti určené na trvalé bývanie, pozostáva iba
z prevádzkových priestorov. Právne závery odvolacieho súdu vzhľadom na hore uvedené sú
však predčasné.
Ako vyplýva z obsahu spisu, Štátnym stavebným úradom v Žiline bolo 19.8.1946
vydané stavebné povolenie pod č. X. na predmetnú nehnuteľnosť s popisom stavby –
dvojposchodový obytný dom a obchodné miestnosti. Kolaudačné rozhodnutie sa nezachovalo.
Z vyjadrenia Mesta T. z 6.2.2008 sp.zn. Č.j. V. vyplýva, že Mesto T. ako príslušný stavebný
úrad vykonalo miestnu ohliadku, preverilo archívne záznamy – evidenčnú knihu vedenú
v Meste T. a zistilo, že predmetná budova neobsahuje miestnosti určené na trvalé bývanie
a pozostáva iba z prevádzkových priestorov, ktoré sú svojím stavebným a technickým
vyhotovením a funkčným usporiadaním jednoznačne určené iba na iný účel, ako je trvalé
bývanie. V objekte sa nenachádzajú žiadne priestory, ktoré by spĺňali podmienky STN
734301 budovy na bývanie, kde pod bodom 2/7 je byt definovaný ako obytná miestnosť alebo
súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným
uzavretím určený na trvalé bývanie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predmetná budova
č. X.. nie je podľa STN 734301 budova na bývanie, nakoľko viac ako polovica celkovej
podlahovej plochy všetkých miestností nepripadá na byty, čo je plne v súlade s § 43 vyhlášky
č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách
na výstavbu.
Pre posúdenie dovoleného účelu užívania stavby je rozhodujúci obsah stavebného
povolenia, stavbu je možné užívať len k účelu, ktorý je vymedzený v kolaudačnom
rozhodnutí. Ak je určitý konkrétny priestor skolaudovaný ako obytný dom a obchodné
miestnosti, nemôže byť určený ako nebytový priestor (iba ak by došlo k čiastočnej alebo
úplnej zmene užívania stavby), to platí aj obrátene. Nie je pritom rozhodujúce, k akým
účelom, alebo akým spôsobom je v skutočnosti konkrétny byt alebo nebytový priestor
užívaný. Zo stavebného povolenia Štátneho stavebného úradu v Ž. č. X. zo dňa 19.8.1946 je
zrejmé, že ide o dvojposchodový obytný dom a obchodné miestnosti. Kolaudačné
rozhodnutie sa nezachovalo a doposiaľ príslušný stavebný úrad nerozhodol o tom, že
predmetná budova neobsahuje miestnosti určené na trvalé bývanie a pozostáva iba
z prevádzkových priestorov, preto nie je možné budovu ako celok charakterizovať ako
nebytový priestor.
Preto ak odvolací súd uvádza, že sporné priestory, ktorých vypratania sa žalobkyňa
domáha, nie sú bytom, a že predmetná budova pozostáva iba z prevádzkových priestorov,
nemá jeho záver oporu vo vykonanom dokazovaní. Takisto neposudzoval otázku charakteru
budovy, ktorej priestorov sa žalobkyňa domáha dôsledne z hľadísk právne významných
a tým si nezadovážil dostatočné skutkové podklady pre svoj záver, že ide iba o prevádzkové
priestory a preto je jeho rozhodnutie nesprávne.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno preto uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo dôvodné.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním napadnutý
zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá, je postihnutý
procesnou vadou v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. a spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené
svojím uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Žiline
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. mája 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová