Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)79d/367422.4068fd.pdf
PDF · 104.65 KB
No categories available
2Cdo/11/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 11/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. Č., bývajúcej v P.,
proti žalovanému MVDr. M. D., bývajúcemu v L., zastúpenému JUDr. M. K., advokátom
vo V., o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Vranov nad
Topľou pod sp. zn. 5 C 204/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 19. januára 2009 sp. zn. 14 Co 58/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 19. januára 2009 sp. zn. 14 Co 58/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 24. apríla 2008 č. k. 5 C 204/2007–38
určil, že zmluva o nájme poľnohospodárskych pozemkov uzavretá medzi žalobkyňou M. Č.
a žalovaným z 11.8.2007, predmetom ktorej sú pozemky v kat. území P. je neplatná a
rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím po právoplatnosti
rozsudku. Vychádzajúc z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 34, § 35 ods. 1)
mal preukázané, že predmetnú zmluvu neuzavrela žalobkyňa a syna na jej podpísanie so
žalovaným nesplnomocnila. Preto chýbal základný predpoklad vzniku tohto právneho úkonu
– prejav vôle jednej zo zmluvných strán.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 19. januára 2009 sp. zn. 14 Co 58/2008
na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal a vyslovil, že žalovaný na ich náhradu nemá právo. Uviedol,
že súd prvého stupňa pri odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal z toho, že vlastníkom
nehnuteľností uvedených v zmluve o nájme poľnohospodárskych pozemkov je žalobkyňa,
ktorá skutočnosť žalovaným ani spochybnená nebola. Zmluvu o nájme týchto pozemkov
môže uzatvoriť ich vlastník, prípadne iný subjekt na to oprávnený. Súd prvého stupňa zistil,
že žalovaný na uzatvorenie spornej zmluvy splnomocnený nebol. Je teda správny záver
prvostupňového súdu v tom smere, že chýbal základný predpoklad vzniku právneho úkonu
a to prejav vôle jednej zo zmluvných strán. Nájomnú zmluvu z 11.8.2007, predmetom ktorej
sú pozemky v kat. území P., podpísal syn žalobkyne. Tento právny úkon však vykonal bez
akéhokoľvek, či už ústneho alebo písomného splnomocnenia (poverenia) svojej matky.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný. Navrhol jeho
zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Namietal jeho
zmätočnosť a nepreskúmateľnosť, pretože rozhodne bol oprávnený na podpísanie predmetnej
zmluvy. Preto nerozumie tvrdeniu v odôvodnení rozhodnutia, že nebol ako žalovaný
splnomocnený na uzatvorenie spornej zmluvy, keď odvolací súd neuviedol a nevysvetlil
koho mal na takýto úkon splnomocniť. Zo samotnej žaloby a záhlavia rozsudkov oboch
nižších stupňov vyplýva, že účastníkom na strane žalobcu je len M. Č. (vlastníčka), ktorá bola
oprávnená zmluvu podpísať sama alebo za ňu iná oprávnená osoba. Podľa jeho názoru súd
prvého stupňa náležitým spôsobom nezisťoval (výsluchom žalobkyne) skutkový stav najmä
na okolnosť, či syn žalobkyne nebol splnomocnený na podpísanie nájomnej zmluvy (hoci
ústne), čo nenapravil ani odvolací súd. Navyše poukázal na to, že žalobkyňa opakovane pred
súdom prvého stupňa tvrdila, že ona sa súdiť nechce, teda ani nemala záujem na vedení sporu,
do ktorého bola zatiahnutá z dôvodov vypočítavosti a ktorá skutočnosť zostala súdmi
nepovšimnutá. Vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi existuje ešte iná doteraz platná
nájomná zmluva (na jej základe syn žalobkyne 11.8.2007 preberal od žalovaného naturálie
ako cenu nájomného) mali sa súdy zaoberať aj tým, čo mienili resp. chceli dosiahnuť
účastníci predmetnej nájomnej zmluvy. Tým došlo k pochybeniu, k predčasnému
rozhodnutiu, na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu a rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu trvala na tom, že nikdy nedala splnomocnenie
synovi, aby za ňu podpísal nájomnú zmluvu, ktorú skutočnosť súdy správne vyhodnotili.
Preto považuje rozsudok odvolacieho súdu za správny a navrhla dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je
prípustné ešte v prípadoch uvedených v § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil
a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, pretože vo veci ešte nerozhodoval.
Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod
žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku, podľa § 238
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku či
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia účastníkovi možnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom).
Žalovaný v dovolaní namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je zmätočné,
nepreskúmateľné, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a že odvolací súd vec
nesprávne právne posúdil (§ 242 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
Pod odňatím možnosti účastníka konať pred súdom treba rozumieť taký závadný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom realizácie jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnym názorom. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby sa riadil výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník.
Dovolateľ namietal zmätočné a nepreskúmateľné odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu v jeho tvrdení, že nebol splnomocnený na uzatvorenie predmetnej nájomnej zmluvy
a nevysporiadaní sa s jeho námietkami týkajúcimi sa vykonaného dokazovania (vrátane
výsluchu žalobkyne).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané,
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu
na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby
spravodlivosti ,ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Citované zákonné
ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument
účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(napr. Georiadis v. Grécko z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho
súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie
z 23. júna 2004 sp. zn. III. 209/04).
Dovolací súd je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné.
Z obsahu spisu vyplýva, že účastníkmi konania je M. Č. ako žalobkyňa a MVDr. M.
D. ako žalovaný (uvedení aj v záhlaví rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov) a že
žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala určenia (absolútnej) neplatnosti právneho úkonu (§ 49
Občianskeho zákonníka) – zmluvy o nájme poľnohospodárskych pozemkov (v jej
vlastníctve), kde vystupuje ona ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca z dôvodu
(jediného), že zmluvu podpísal syn J. Č., ktorý nemal (od nej) splnomocnenie na uzavretie
takéhoto právneho úkonu. A dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa dospel k záveru
o neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy (§ 34, § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bol
chýbajúci prejav vôle jednej zo zmluvných strán – žalobkyne ako prenajímateľky (uvedenej
v zmluve), nakoľko ju podpísal syn bez jej splnomocnenia. Napriek tomu krajský súd
vychádzajúc zo skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ktoré považoval za dostačujúce,
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil, že žalovaný nebol
splnomocnený (kým ?) na uzavretie nájomnej zmluvy (z odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového súdu a obsahu spisu nemožno vyvodiť), z ktorého dôvodu chýbal prejav vôle
jednej zo zmluvných strán (žalovaného ?) a súčasne za správne považoval zistenie
a preukázanie neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu chýbajúceho prejavu vôle žalobkyne
(ako prenajímateľky a vlastníčky poľnohospodárskych pozemkov), pretože zmluvu bez jej
splnomocnenia podpísal syn. Preto je odôvodnenie jeho rozhodnutia týkajúce sa dôvodu
neplatnosti spornej nájomnej zmluvy, keď vychádzal (len) zo skutkového stavu zisteného
súdom prvého stupňa, zmätočné a nepreskúmateľné, čím porušil právo žalovaného
na spravodlivé súdne konanie. To zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
a tým aj dôvodnosť podaného dovolania.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.), pričom sa nezaoberal ďalšími
námietkami žalovaného uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská