Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 26/2011
PDF · 163.19 KB
No categories available
III. ÚS 26/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti MUDr. M. B., R., zastúpeného A.,s. r. o., Ž., v mene ktorej koná
advokát a konateľ Mgr. Ľ. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3
Cdo/257/2009 takto
rozhodol:
Základné právo MUDr. M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/257/2009 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 26/2011 z 18. januára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo/257/2009 bolo porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“).
Najvyšší súd sa k prijatej sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. KP 4/2011
z 8. marca 2011, v ktorom okrem iného uviedol:
„Súdny spis sp. zn. 5 C 163/2007 spolu s opravným uznesením Krajského súdu
v Žiline bol predložený najvyššiemu súdu 18. septembra 2009. Vec bola na najvyššom súde
zaregistrovaná pod novou sp. zn. 3 Cdo 257/2009 a bola viackrát predmetom neverejného
pojednávania, a to 23. novembra 2009, 10. marca 2010, 22. septembra 2010 a napokon
24. februára 2011. Po dôkladnom preštudovaní veci všetkými členmi senátu 24. februára
2011 sa rozhodlo, že vec je pripravená na rozhodnutie a vyhlásenie rozsudku, ktoré sa
uskutoční 14. marca 2011. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo
vyvesené na úradnej tabuli najvyššieho súdu 7. marca 2011 (fotokópiu oznámenia
prikladáme v prílohe). Konanie na najvyššom súde vo veci sp. zn. 3 Cdo 257/2009 do
dnešného dňa trvalo približne 1 rok a 5 mesiacov. Túto dobu nie je možné považovať za
neprimerane dlhú, vzhľadom na fakt, že vec je skutkovo náročná a najvyšší súd ju musel
meritórne posúdiť.
Nie je možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že najvyšší súd od podania jeho
dovolania nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej. Aj z uvedenej
chronológie úkonov v konaniach, ktoré boli vedené na najvyššom súde a ktoré namieta
sťažovateľ je zrejmé, že najvyšší súd vo veci konal a k prieťahom v týchto konaniach
nedošlo. Postup najvyššieho súdu teda nepredstavuje porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2. Pre
posúdenie tejto ústavnej sťažnosti je dôležitá aj skutočnosť, že najvyšší súd o dovolaní
sťažovateľa rozhodne 14. marca 2011, to znamená, že v čase rozhodovania ústavného súdu
o jeho ústavnej sťažnosti bude konanie na najvyššom súde skončené. Z uvedených dôvodov
navrhujem, aby Ústavný súd... tejto ústavnej sťažnosti nevyhovel.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
o dovolaní účastníka konania, ktorým napadá rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zmenil
rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“), musí byť posudzovaná
ako vec, ktorá je skutkovo i právne náročnejšia, ak predtým okresný súd nevyhovel žalobe
navrhovateľky, a potom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zmenil toto
rozhodnutie v neprospech sťažovateľa ako odporcu v konaní. Možno preto konštatovať, že
išlo o vec zložitejšiu, keďže predtým prvostupňový a odvolací súd vec inak právne posúdili.
Táto okolnosť preto mohla ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania pred najvyšším súdom.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa. Ústavný súd zistil, že
sťažovateľ vyvíjal aktivitu, pokiaľ ide o urýchlenie postupu najvyššieho súdu v dovolacom
konaní, a to sťažnosťou adresovanou predsedovi najvyššieho súdu v decembri 2009. Okrem
uvedeného možno správanie sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom vyhodnotiť ako
také, ktoré inak neprispelo k predĺženiu doterajšej doby konania najvyššieho súdu.
3. Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd
vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľa a vyjadrení účastníkov je toho názoru, že i keď sa
mohlo sťažovateľovi zdať, že rozhodovanie o jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 10 Co 382/2007 z 19. júna 2008 v spojení s opravným uznesením z 28. júla 2009,
ktorým zmenil rozsudok okresného súdu z 5. októbra 2007 sp. zn. 5 C 163/2007
(o zamietnutí žaloby navrhovateľky), bolo zdĺhavé, keďže nemal žiadnu vedomosť o jeho
úkonoch, na druhej strane však zohľadňujúc všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd
konštatuje, že doba dovolacieho konania od 18. septembra 2009, keď bol spis okresného
súdu predložený najvyššiemu súdu, až do 14. marca 2011, keď došlo k vyhláseniu
rozhodnutia, ktorým najvyšší súd rozhodol o zamietnutí jeho dovolania (teda 17 mesiacov),
je ešte ústavne akceptovateľná.
Ústavný súd tiež uvádza, že vec bola prejednávaná na neverejnom zasadnutí senátu
najvyššieho súdu viackrát, a to 23. novembra 2009, 10. marca a 22. septembra 2010,
a napokon aj 24. februára 2011, čo napokon konštatuje aj najvyšší súd, čo tiež spochybňuje
argumenty sťažovateľa, že dovolací súd bol v jeho veci po podaní dovolania úplne nečinný.
Podľa názoru ústavného súdu úkony najvyššieho súdu v inkriminovanom období
smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, čo je hlavným účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), a jeho postup sa
v tomto období zjavne nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
vzhľadom na predmet konania kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní najvyššieho súdu
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/257/2009 opakovane poukazuje na skutočnosť, že „ojedinelá
nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistí,
že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo
ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02,
III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
V neposlednom rade možno tiež zobrať do úvahy aj skutočnosť, že v danej veci
o dovolaní sťažovateľa najvyšší súd navyše už rozhodol v merite veci 14. marca 2011
a následne rozhodnutie aj so spisom vrátil okresnému súdu.
Ústavný súd na základe uvedeného preto považoval celkovú dobu konania vedeného
najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo/297/2009 (aj s prihliadnutím na čas potrebný na
štúdium spisu a prípravu pojednávania, na ktorom aj rozhodol) za zodpovedajúcu
požiadavke prerokovania veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúcej zo základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd nevyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto rozhodnutia.
Keďže sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd mu
preto nepriznal finančné zadosťučinenie, priznanie ktorého sa viaže na vyslovenie výroku
o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa, a tiež mu nepriznal ani úhradu trov
konania (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. marca 2011