Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 370/2026
PDF · 190.4 KB
No categories available
II. ÚS 370/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Záhradnícka 51, Bratislava, proti postupu a uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. 16C/44/2024-3526 z 26. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením mestského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Navrhuje tiež priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého uznesenia a ďalších príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou v konaní vedenom na mestskom súde pod sp. zn. 16C/44/2024 domáha proti žalovanému v 1. rade zaplatenia 136 083,34 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody použitím umeleckého výkonu vysielaním diel uvedených v žalobe v špecifikovanom období a pokiaľ by súd dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade nie je pasívne vecne legitimovaný, tak eventuálnym petitom sa proti žalovanému v 2. rade , spol. s r.o. domáha zaplatenia 40 615,23 eur, proti žalovanému v 3. rade s.r.o. zaplatenia 7 938,81 eur a žalovanému v 4. rade zaplatenia 13 899,31 eur z titulu
bezdôvodného obohatenia. Uznesením z 13. augusta 2025 súd pripustil zmenu žaloby a zároveň prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na mestskom súde pod sp. zn. 66C/1/2024 a 38C/31/2024. Následne výzvou z 13. augusta 2025 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírenie žaloby vo výške 7 761 eur podľa položky 1 písm. a) prílohy č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Sťažovateľ žiadosťou z 20. augusta 2025 požiadal podľa § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) o oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu, a to z dôvodu svojich nepriaznivých majetkových, sociálnych a zdravotných pomerov. Napadnutým uznesením (vo výroku II) mestský súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %. V odôvodnení uviedol, že z vykonanej lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplynulo, že sťažovateľ je poberateľom starobného dôchodku vo výške 803,20 eur mesačne a túto skutočnosť sťažovateľ v predloženom tlačive o svojich pomeroch neuviedol, a to napriek tomu, že čestne vyhlásil pravdivosť a úplnosť ním uvedených údajov. Uvedené pochybenie sťažovateľa mestský súd zohľadnil pri celkovom hodnotení jeho pomerov, avšak súčasne prihliadol aj na jeho nepriaznivý zdravotný stav, dlhodobo pretrvávajúce zdravotné obmedzenia v súvislosti s onkologickým ochorením, obmedzené možnosti pracovného uplatnenia a celkovú sociálnu situáciu. Po zvážení všetkých uvedených okolností, ako aj výšky súdneho poplatku v sume 7 761 eur dospel súd k záveru, že pomery sťažovateľa odôvodňujú priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní v čiastočnom rozsahu, a to vo výške 50 %, čo znamená, že poplatková povinnosť sťažovateľa po priznaní oslobodenia predstavuje sumu 3 880,50 eur. Sťažovateľ po prijatí napadnutého uznesenia podal 13. marca 2026 opakovanú žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu, v ktorej zotrval na svojich tvrdeniach o svojej nepriaznivej sociálnej a ekonomickej situácii a zároveň uviedol, že skutočnosť, že je poberateľom starobného dôchodku, nebola v tlačive o pomeroch strany sporu uvedená nedopatrením. V nadväznosti na to mestský súd prípisom sťažovateľovi oznámil, že vzhľadom na to, že o jeho skoršej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté napadnutým uznesením a z podania sťažovateľa vyplýva, že nedošlo k podstatnej zmene okolností a 9. marca 2026 súdny poplatok v rozsahu 50 % zaplatil, súd o opakovanej žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nebude rozhodovať.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Proti napadnutému uzneseniu o priznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % podal sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje: a) Mestský súd nesprávne, neúplne a arbitrárne posúdil majetkové pomery sťažovateľa. Vzhľadom na svoje aktuálne majetkové pomery sťažovateľ objektívne nedisponuje vlastnými finančnými prostriedkami na úhradu súdneho poplatku, ktorý pre neho predstavuje neprimeranú finančnú záťaž a jeho vyrubenie má v prípade sťažovateľa za následok porušenie jeho ústavne garantovaného práva na prístup k súdu, čím zároveň došlo k popretiu účelu a podstaty práva na spravodlivý proces. b) Napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k relevantným argumentom sťažovateľa odôvodňujúcim jeho návrh na oslobodenie od súdneho poplatku, špeciálne k argumentu, v zmysle ktorého mestský súd v inom konaní vedenom pod sp. zn. B1-10C/27/2023 uznesením z 30. januára 2024 priznal oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu, a teda
mestský súd v dvoch konaniach posúdil otázku oslobodenia sťažovateľa od poplatkovej povinnosti rozdielne.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušenie základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) uznesením mestského súdu o priznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % z dôvodu jeho nesprávnosti, neúplnosti, arbitrárnosti a nedostatočného odôvodnenia.
5. S ohľadom na vymedzený predmet konania ústavný súd už viackrát zdôraznil, že rozhodovanie o súdnych poplatkoch – napr. o oslobodení od súdnych poplatkov, o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a podobne – spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa (II. ÚS 224/2018, II. ÚS 105/2018, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015). Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky, napríklad pre oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa súdnych poplatkov vychádzať (porov. I. ÚS 27/2014, III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014).
6. Aj rozhodovanie všeobecných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok však musí mať zákonný podklad a nemôže byť výsledkom svojvoľného prístupu či zjavne nesprávneho posúdenia situácie predpisom podústavného práva, ktorým sú v tomto prípade Civilný sporový poriadok a zákon o súdnych poplatkoch. Zároveň musí odôvodnenie súdneho rozhodnutia jasne a zrozumiteľne poskytovať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 105/2025, II. ÚS 158/2025).
7. V reakcii na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd akcentuje s prihliadnutím na predmet ústavného prieskumu, že nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z pohľadu ich zákonnosti, správnosti či pravdivosti. Ústavný súd ako najvyšší súdny orgán ochrany ústavnosti nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
8. Rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, ako to je aj v tomto prípade, sa predmetom ústavnej ochrany môže stať vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok, resp. čiastočnom oslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na sumu súdneho poplatku posudzovanú v rámci konkrétnych okolností prípadu a v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní). Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy tiež v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.
9. To však nie je prípad sťažovateľa. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že mestský súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdneho poplatku za rozšírenie žaloby interpretoval a uplatnil § 254 ods. 1 CSP spôsobom, ktorý je ústavne konformný a nearbitrárny. Ide o aplikáciu a výklad podústavného práva upravujúceho otázku možného oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
10. Z dôvodov napadnutého uznesenia vyplýva, že mestský súd fakticky preskúmal a zohľadnil osobné, majetkové a zárobkové pomery sťažovateľa (body 6 a 12 napadnutého uznesenia), pričom v zásade vysvetlil, na akých skutočnostiach založil svoj záver o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %. Vzal pritom na zreteľ, že pomery strany možno chápať širšie ako spoločensko-ekonomické podmienky, v ktorých poplatník žije, keď zohľadnil nepriaznivý zdravotný stav sťažovateľa, dlhodobo pretrvávajúce zdravotné obmedzenia v súvislosti s onkologickým ochorením, obmedzené možnosti pracovného uplatnenia a celkovú sociálnu situáciu. Mestský súd však v rámci posudzovania pomerov sťažovateľa prihliadol i na to, že sťažovateľ v predloženom tlačive o svojich pomeroch, ktoré tvorilo prílohu jeho návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku, neuviedol, a to napriek tomu, že čestne vyhlásil pravdivosť a úplnosť ním uvedených údajov, že je poberateľom starobného dôchodku vo výške 803,20 eur (toho času 833 eur, pozn.) mesačne.
11. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia, v rámci ktorej sťažovateľ poukázal na to, že v inom spore mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, ústavný súd uvádza, že prípadné odchýlenie súdu od existujúcej skoršej rozhodovacej praxe v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 551/2012 z 30. januára 2013). Prihliadajúc na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd zastáva názor, že mestský súd sa dostatočným spôsobom zaoberal návrhom sťažovateľa i jeho pomermi, ktoré sám deklaroval alebo ktoré mestský súd zistil vlastnou činnosťou, a zvolené premisy pri ich posúdení, ako aj závery z nich vyplývajúce ústavný súd považuje za zodpovedajúce zákonnému a ústavnému rámcu upravujúcemu podmienky na oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Napadnuté rozhodnutie mestského súdu tak nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
12. Je pravdou, že mestský súd sa mohol v napadnutom uznesení explicitne vysporiadať s otázkou, prečo v tomto prípade vyhovel návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov len čiastočne, ak v minulosti priznal jeho úplné oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Z dôvodov jeho rozhodnutia však možno vyvodiť, že špecifickou v tomto prípade bola skutočnosť, že z vykonanej lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplynulo, že sťažovateľ sa stal poberateľom starobného dôchodku, čo v čase rozhodovania (30. januára 2024) v konaní vedenom pod sp. zn. B1- 10C/27/2023 neplatilo, a tiež to, že uvedenú skutočnosť v prerokovávanej veci sťažovateľ zamlčal, aj keď za pravdivosť a úplnosť poskytnutých údajov o svojich pomeroch sťažovateľ zodpovedá. To možno vnímať ako podstatný rozdiel od rozhodnutia, na ktorého podklade bol sťažovateľ v minulosti oslobodený od súdnych poplatkov v celom rozsahu.
13. Ústavný súd preto nezistil relevantnú ústavnoprávnu súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením mestského súdu. Ústavný súd nepovažuje záver mestského súdu o priznaní oslobodenia sťažovateľa od súdneho poplatku v rozsahu 50 % opierajúci sa o vyhodnotenie osobných a majetkových pomerov sťažovateľa za svojvoľný, zjavne neodôvodnený ani za extrémne vybočujúci zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
14. Pokiaľ sťažovateľ porušenie svojich majetkových práv odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o ich porušení, je logické, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (porov. I. ÚS 427/2024).
15. Z už uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
16. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2026
Peter Molnár
predseda senátu