Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 53 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (58)II. ÚS 224/2018
PDF · 195 KB
No categories available
II. ÚS 224/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ., ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Heydukova 12,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jakub Mandelík, PhD., vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 8 C 50/2017 zo 4. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť ., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla
2018 doručená sťažnosť . (ďalej len „sťažovateľka), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 50/2017 zo 4. januára 2018 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou
doručenou okresnému súdu domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil
žalovanému povinnosť skoncipovať ospravedlňujúci list a doručiť ho žalobkyni do
vlastných rúk a zároveň zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 10 000 eur z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy. Žalovaný bol trestným rozkazom okresného súdu č. k. 5 T 161/2015-
138 zo 7. septembra 2015 uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že ako vodič
motorového vozidla nedal prednosť sťažovateľke ako chodkyni na priechode pre chodcov,
túto zachytil a následne bola odhodená v smere jazdy vozidla, v dôsledku čoho utrpela
ťažkú ujmu na zdraví.
2.1 Uznesením č. k. 8 C 50/2017-49 vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný
súd konanie v časti uplatneného nároku na ospravedlnenie zastavil, pretože sťažovateľka
ako žalobkyňa v súdom určenej lehote nezaplatila súdny poplatok vo výške 66 eur.
2.2 Sťažovateľka v zákonnej lehote podala sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka, v ktorej uviedla, že súd striktne formalistickou aplikáciou práva dospel
k nesprávnym právnym záverom. O sťažnosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením
tak, že sťažnosť zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol:
„Žalobkyňa sa v konaní domáha voči žalovanému ospravedlnenia a náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že žalovaný spáchaním trestného činu zasiahol
do jej práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a práva na súkromný a rodinný život. Zákonom
č. 621/2005 Z. z. bol novelizovaný zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý bol súčinnosťou od 01.01.2006 doplnený o ustanovenie § 4
ods. 2 písm. j), podľa ktorého je žalobca oslobodený od súdneho poplatku v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená trestným činom. V dôvodovej
správe k citovanému zákonu bolo uvedené, že poškodený, ktorý si svoje nároky uplatňoval
v trestnom konaní, nemusel platiť žiaden poplatok. Akonáhle bol však odkázaný na
uplatnenie svojich nárokov na občianskoprávne konanie, podľa dovtedy platnej právnej
úpravy bol oslobodený len pokiaľ išlo o škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s ublížením na
zdraví (§ 4 ods. 2 písm. ch). V zmysle judikatúry (napr. rozsudok Krumpel a Krumpelová
v. Slovensko z 5. júla 2005, ods. 30, 40) má poškodený právo uplatňovať si aj náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, t.j. aj v iných prípadoch ako
je škoda na zdraví. Z uvedeného vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby poškodený
trestným činom uplatňujúci svoje nároky v adhéznom konaní, ktorého súd následne odkázal
na civilné sporové konanie, nebol znevýhodnený z dôvodu povinnosti uhradiť súdny
poplatok za občianskoprávnu žalobu, nakoľko v trestnom konaní by mu takáto povinnosť
nevznikla. Podľa dovtedy účinnej právnej úpravy sa oslobodenie od súdnych poplatkov
vzťahovalo len na prípady, kedy ku škode došlo v súvislosti s ublížením na zdraví.
Primárnym účelom doplnenia tohto ustanovenia tak bolo rozšíriť oslobodenie od poplatkov
na prípady vzniku škody alebo nemajetkovej ujmy v súvislosti s akýmkoľvek trestným činom
a nie to, aby sa oslobodenie vzťahovalo na všetky občianskoprávne prostriedky ochrany
osobnostných práv.
V rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka sa správne uvádza, že príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce právne prostriedky ochrany osobnostných práv
rozlišujú medzi morálnou satisfakciou, kde možno zaradiť aj ospravedlnenie za porušenie
osobnostných práv a finančnou satisfakciou (náhrada nemajetkovej ujmy). Súd sa
nestotožňuje s názorom žalobkyne, podľa ktorého nemožno striktne odlišovať medzi
konaním o ochranu osobnosti a konaním o nemajetkovej ujme a tieto konania je potrebné
vnímať ako jedno, keďže porušením práva na ochranu osobnosti dochádza k vzniku
nemajetkovej ujmy, ktorej možno poskytnúť súdnu ochranu prostredníctvom morálnej alebo
peňažnej satisfakcie. Podľa názoru súdu tieto dve konania nemožno stotožňovať, nakoľko
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje len jeden z prostriedkov ochrany
osobnostných práv, pričom žalobca sa môže rovnako domáhať upustenia od neoprávnených
zásahov, odstránenia následkov týchto zásahov a primeraného zadosťučinenia, čím možno
rozumieť aj ospravedlnenie. Už zo systematického zaradenia jednotlivých ustanovení
Občianskeho zákonníka možno vyvodiť záver, že zákonodarca prostriedky ochrany
osobnostných práv rozlišuje. Primerané zadosťučinenie, napr. ospravedlnenie ako
prostriedok morálnej satisfakcie je spolu s ostatnými prostriedkami ochrany zaradené
v § 13 ods. 1 OZ a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je samostatne zaradený v § 13
ods. 2 OZ, keďže v prípade priznania materiálnej satisfakcie je na rozdiel od
predchádzajúceho nároku nutné splniť kvalifikovanú podmienku ujmy, ktorá je spôsobilá
v značnej miere znížiť dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby. Táto rozdielna úprava preto
nedovoľuje tieto nároky považovať za jeden tak, ako to implikuje žalobkyňa. Rovnako je
tomu tak v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ktorý v sadzobníku súdnych
poplatkov obsahuje v súvislosti s konaním o ochranu osobnosti dve položky v závislosti od
toho, či sa žalobca domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného jasne vyplýva, že
zákonodarca rozlišuje prípady, kedy sa žalobca žalobou o ochranu osobnosti domáha aj
náhrady nemajetkovej ujmy alebo len niektorého z iných prostriedkov ochrany osobnosti
bez finančnej náhrady. Z tohto dôvodu súd považuje názor žalobkyne, podľa ktorého môže
konanie o nemajetkovú ujmu v sebe zahŕňať aj ďalšie právne prostriedky ochrany osobnosti
(ospravedlnenie, upustenie od neoprávneného zásahu a iné) za nesprávny. Pokiaľ by súd
takýto názor pripustil, nebolo by dôvodné, aby boli žaloby o ochranu osobnosti
spoplatňované na základe dvoch rozdielnych položiek. Niet pochýb, že žalobca je v rámci
jedného konania o ochranu osobnosti oprávnený uplatňovať prostriedky tak morálnej, ako
aj finančnej satisfakcie, bez ďalšieho však nemožno tieto nároky stotožňovať. Ust. § 4 ods. 2
písm. j) zákona č. 71/1992 Zb. ustanovuje oslobodenie od súdneho poplatku len v prípade
konania o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným činom a nie aj v prípadoch
ostatných prostriedkov ochrany osobnosti. Vzhľadom na uvedené súd postupoval správne,
keď za uplatnený nárok na ospravedlnenie žalobkyňu vyzval na zaplatenie súdneho
poplatku vo výške 66,- EUR. Vzhľadom na to, že žalobkyňa súdny poplatok v stanovenej
lehote nezaplatila, súd postupujúc podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. konanie v
príslušnej časti zastavil.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd
vyhodnotil sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú, a preto ju
zamietol.“
3. Podľa sťažovateľky okresný súd mylne konštatoval, že podľa § 4 ods. 2 písm. j)
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) sú
žalobcovia oslobodení od platenia súdneho poplatku výlučne v prípade, pokiaľ žiadajú
priznanie relutárnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu. Neexistuje podľa
sťažovateľky totiž racionálny dôvod na tak reštriktívny výklad predmetného ustanovenia,
aby konanie o nemajetkovú ujmu v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch
v sebe okrem sporov o priznanie peňažnej satisfakcie nemohlo implikovať aj konanie
s využitím odlišných právnych prostriedkov ochrany osobnosti. Za nesprávny a právne
nekonzistentný preto sťažovateľka považuje postup okresného súdu, ktorý rigorózne
diferencuje medzi konaním o ochrane osobnosti a konaním o nemajetkovej ujme.
Sťažovateľka je presvedčená, že dané konania nemožno umelo izolovať, keďže
neoprávnený zásah do osobnostných práv vedie v oboch prípadoch k vzniku nemajetkovej
ujmy, pričom jej súdnu ochranu sú spôsobilé zabezpečiť prostriedky morálnej, ako aj
finančnej satisfakcie.
3.1 Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd dospel striktne formalistickou
aplikáciou práva k nesprávnym právnym záverom, čím došlo v jej prípade k denegatio
iustitiae. Uloženie poplatkovej povinnosti podľa jej názoru v rozpore s platnou právnou
úpravou vníma sťažovateľka ako citeľný zásah do jej práva na prístup k súdnej moci.
3.2 Z pohľadu vzniku poplatkovej povinnosti považuje sťažovateľka za absolútne
irelevantné, aký prostriedok ochrany nemajetkovej ujmy spôsobenej v príčinnej súvislosti
s trestným činom zvolila. Domáhanie sa súdnej ochrany vzniknutej nemajetkovej ujmy je
podľa sťažovateľky bez ohľadu na charakter ňou uplatnených právnych prostriedkov
nápravy v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch ex lege oslobodené od
poplatkovej povinnosti.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľky ... podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a
uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa [4.1].2018, sp. zn. 8C/50/2017 porušené
bolo.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa [4.1].2018, sp. zn. 8C/50/2017
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľke ... priznáva náhradu trov konania vo výške
390,50 €, ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava II právnemu zástupcovi
sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Ústavný súd už viackrát (z najnovšej judikatúry porov. napr. II. ÚS 134/2015,
II. ÚS 361/2015) zdôraznil, že rozhodovanie o súdnych poplatkoch – napr. o oslobodení od
súdnych poplatkov, o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a pod. –
spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok
sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov
vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom
ustanovené podmienky napríklad pre oslobodenie od súdnych poplatkov, patrí zásadne do
rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. III. ÚS 788/09).
7.1 Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho
poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu (porov. II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).
7.2 Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených
predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia
od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku – spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou
judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii
zákonných ustanovení týkajúcich súdnych poplatkov vychádzať (porov. I. ÚS 27/2014,
III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014). Všeobecné súdy sú však napr. pri rozhodovaní
o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov povinné s ohľadom na všetky podstatné
skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu
v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych
poplatkov za rozhodovanie sporov a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok
(resp. práva) súdnou cestou [porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1), č. 28249/95, rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 6. 2001, bod 66].
7.3 Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých
prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti
zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku, posudzovanú (ia)
v rámci konkrétnych okolností prípadu a (ib) v rámci ekonomických (finančných) možností
sťažovateľky zaplatiť tento súdny poplatok, a na (ii) fázu konania pred všeobecným súdom
k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľky na súdnu ochranu (porov. Jedamski
and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou
uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie
verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej
„premennej“ pri vyvažovaní).
7.4 Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd hodnotí, že
okresný súd pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti sťažovateľky aplikoval
a interpretoval § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch v spojení s Občianskym
zákonníkom spôsobom, ktorý je jedným z možných výkladov citovaných právnych noriem.
Ide o aplikáciu a výklad jednoduchého/podústavného práva (einfaches Recht)
reglementujúceho otázku poplatkovej povinnosti žalobcu. Ústavný súd vzhľadom
na prezentované uzatvára, že nie je oprávnený vstupovať do tejto ústavne udržateľnej
interpretácie opísanej právnej normy § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch
v situácii, keď okresný súd zvolil podľa ústavného súdu jeden z možných výkladov tejto
právnej normy. Svoje závery okresný súd oprel aj o dôvodovú správu k prijímaniu uvedenej
právnej normy a prax súdov pri interpretovaní a aplikovaní právnej úpravy účinnej pred
novelizáciou § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch. Záverom okresného súdu
nemožno teda z ústavnoprávneho hľadiska vytknúť arbitrárnosť, ktorá by zakladala
porušenie sťažovateľkou označených ústavných práv.
8. Navyše ústavný súd uvádza, že vec sťažovateľky možno vzhľadom na finančnú
výšku uloženej povinnosti úhrady súdneho poplatku (66 eur) posúdiť ako tzv. bagateľnú
vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu (nezaplatenie
súdneho poplatku vo výške 66 eur a zastavenie časti konania) v napadnutom konaní zakladá
z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj
IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) dôvod na
odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
8.1 Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach bagateľných
prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre
postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne
(porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu
s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27). Opísaný rozmer veci však sťažovateľka
vo svojej sťažnosti neartikulovala a ani neodôvodnila.
8.2 Uvedená hodnota sporu pred všeobecnými súdmi a skutočnosť, že došlo
k zastaveniu len časti konania pred okresným súdom (časti týkajúcej sa sťažovateľkou
požadovaného ospravedlnenia zo strany žalobcu), tak signalizuje zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti.
9. Vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu ústavný súd odmietol
sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018