Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 224/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ., ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Heydukova 12,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jakub Mandelík, PhD., vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa v spojení

s a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. zo 4. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť ., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla

2018 doručená sťažnosť . (ďalej len „sťažovateľka), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. januára 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou

doručenou okresnému súdu domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil

žalovanému povinnosť skoncipovať ospravedlňujúci list a doručiť ho žalobkyni do

vlastných rúk a zároveň zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 10 000 eur z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy. Žalovaný bol trestným rozkazom okresného súdu č. k.

138 zo 7. septembra 2015 uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa

a , ktorého sa dopustil tak, že ako vodič

motorového vozidla nedal prednosť sťažovateľke ako chodkyni na priechode pre chodcov,

túto zachytil a následne bola odhodená v smere jazdy vozidla, v dôsledku čoho utrpela

ťažkú ujmu na zdraví.

2.1 Uznesením č. k. -49 vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný

súd konanie v časti uplatneného nároku na ospravedlnenie zastavil, pretože sťažovateľka

ako žalobkyňa v súdom určenej lehote nezaplatila súdny poplatok vo výške 66 eur.

2.2 Sťažovateľka v zákonnej lehote podala sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho

súdneho úradníka, v ktorej uviedla, že súd striktne formalistickou aplikáciou práva dospel

k nesprávnym právnym záverom. O sťažnosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením

tak, že sťažnosť zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol:

„Žalobkyňa sa v konaní domáha voči žalovanému ospravedlnenia a náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že žalovaný spáchaním trestného činu zasiahol

do jej práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a práva na súkromný a rodinný život. Zákonom

č. bol novelizovaný o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov, ktorý bol súčinnosťou od 01.01.2006 doplnený o ustanovenie § 4

ods. 2 písm. j), podľa ktorého je žalobca oslobodený od súdneho poplatku v konaní

o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená trestným činom. V dôvodovej

správe k citovanému zákonu bolo uvedené, že poškodený, ktorý si svoje nároky uplatňoval

v trestnom konaní, nemusel platiť žiaden poplatok. Akonáhle bol však odkázaný na

uplatnenie svojich nárokov na občianskoprávne konanie, podľa dovtedy platnej právnej

úpravy bol oslobodený len pokiaľ išlo o škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s ublížením na

zdraví (§ 4 ods. 2 písm. ch). V zmysle judikatúry (napr. rozsudok Krumpel a Krumpelová

v. Slovensko z 5. júla 2005, ods. 30, 40) má poškodený právo uplatňovať si aj náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, t.j. aj v iných prípadoch ako

je škoda na zdraví. Z uvedeného vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby poškodený

trestným činom uplatňujúci svoje nároky v adhéznom konaní, ktorého súd následne odkázal

na civilné sporové konanie, nebol znevýhodnený z dôvodu povinnosti uhradiť súdny

poplatok za občianskoprávnu žalobu, nakoľko v trestnom konaní by mu takáto povinnosť

nevznikla. Podľa dovtedy účinnej právnej úpravy sa oslobodenie od súdnych poplatkov

vzťahovalo len na prípady, kedy ku škode došlo v súvislosti s ublížením na zdraví.

Primárnym účelom doplnenia tohto ustanovenia tak bolo rozšíriť oslobodenie od poplatkov

na prípady vzniku škody alebo nemajetkovej ujmy v súvislosti s akýmkoľvek trestným činom

a nie to, aby sa oslobodenie vzťahovalo na všetky občianskoprávne prostriedky ochrany

osobnostných práv.

V rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka sa správne uvádza, že príslušné ustanovenia

upravujúce právne prostriedky ochrany osobnostných práv

rozlišujú medzi morálnou satisfakciou, kde možno zaradiť aj ospravedlnenie za porušenie

osobnostných práv a finančnou satisfakciou (náhrada nemajetkovej ujmy). Súd sa

nestotožňuje s názorom žalobkyne, podľa ktorého nemožno striktne odlišovať medzi

konaním o ochranu osobnosti a konaním o nemajetkovej ujme a tieto konania je potrebné

vnímať ako jedno, keďže porušením práva na ochranu osobnosti dochádza k vzniku

nemajetkovej ujmy, ktorej možno poskytnúť súdnu ochranu prostredníctvom morálnej alebo

peňažnej satisfakcie. Podľa názoru súdu tieto dve konania nemožno stotožňovať, nakoľko

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje len jeden z prostriedkov ochrany

osobnostných práv, pričom žalobca sa môže rovnako domáhať upustenia od neoprávnených

zásahov, odstránenia následkov týchto zásahov a primeraného zadosťučinenia, čím možno

rozumieť aj ospravedlnenie. Už zo systematického zaradenia jednotlivých ustanovení

možno vyvodiť záver, že zákonodarca prostriedky ochrany

osobnostných práv rozlišuje. Primerané zadosťučinenie, napr. ospravedlnenie ako

prostriedok morálnej satisfakcie je spolu s ostatnými prostriedkami ochrany zaradené

v a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je samostatne zaradený v

ods. 2 , keďže v prípade priznania materiálnej satisfakcie je na rozdiel od

predchádzajúceho nároku nutné splniť kvalifikovanú podmienku ujmy, ktorá je spôsobilá

v značnej miere znížiť dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby. Táto rozdielna úprava preto

nedovoľuje tieto nároky považovať za jeden tak, ako to implikuje žalobkyňa. Rovnako je

tomu tak v o súdnych poplatkoch, ktorý v sadzobníku súdnych

poplatkov obsahuje v súvislosti s konaním o ochranu osobnosti dve položky v závislosti od

toho, či sa žalobca domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného jasne vyplýva, že

zákonodarca rozlišuje prípady, kedy sa žalobca žalobou o ochranu osobnosti domáha aj

náhrady nemajetkovej ujmy alebo len niektorého z iných prostriedkov ochrany osobnosti

bez finančnej náhrady. Z tohto dôvodu súd považuje názor žalobkyne, podľa ktorého môže

konanie o nemajetkovú ujmu v sebe zahŕňať aj ďalšie právne prostriedky ochrany osobnosti

(ospravedlnenie, upustenie od neoprávneného zásahu a iné) za nesprávny. Pokiaľ by súd

takýto názor pripustil, nebolo by dôvodné, aby boli žaloby o ochranu osobnosti

spoplatňované na základe dvoch rozdielnych položiek. Niet pochýb, že žalobca je v rámci

jedného konania o ochranu osobnosti oprávnený uplatňovať prostriedky tak morálnej, ako

aj finančnej satisfakcie, bez ďalšieho však nemožno tieto nároky stotožňovať. Ust. § 4 ods. 2

písm. j) ustanovuje oslobodenie od súdneho poplatku len v prípade

konania o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným činom a nie aj v prípadoch

ostatných prostriedkov ochrany osobnosti. Vzhľadom na uvedené súd postupoval správne,

keď za uplatnený nárok na ospravedlnenie žalobkyňu vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku vo výške 66,- EUR. Vzhľadom na to, že žalobkyňa súdny poplatok v stanovenej

lehote nezaplatila, súd postupujúc podľa konanie v

príslušnej časti zastavil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd

vyhodnotil sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú, a preto ju

zamietol.“

3. Podľa sťažovateľky okresný súd mylne konštatoval, že podľa § 4 ods. 2 písm. j)

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sú

žalobcovia oslobodení od platenia súdneho poplatku výlučne v prípade, pokiaľ žiadajú

priznanie relutárnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu. Neexistuje podľa

sťažovateľky totiž racionálny dôvod na tak reštriktívny výklad predmetného ustanovenia,

aby konanie o nemajetkovú ujmu v zmysle

v sebe okrem sporov o priznanie peňažnej satisfakcie nemohlo implikovať aj konanie

s využitím odlišných právnych prostriedkov ochrany osobnosti. Za nesprávny a právne

nekonzistentný preto sťažovateľka považuje postup okresného súdu, ktorý rigorózne

diferencuje medzi konaním o ochrane osobnosti a konaním o nemajetkovej ujme.

Sťažovateľka je presvedčená, že dané konania nemožno umelo izolovať, keďže

neoprávnený zásah do osobnostných práv vedie v oboch prípadoch k vzniku nemajetkovej

ujmy, pričom jej súdnu ochranu sú spôsobilé zabezpečiť prostriedky morálnej, ako aj

finančnej satisfakcie.

3.1 Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd dospel striktne formalistickou

aplikáciou práva k nesprávnym právnym záverom, čím došlo v jej prípade k denegatio

iustitiae. Uloženie poplatkovej povinnosti podľa jej názoru v rozpore s platnou právnou

úpravou vníma sťažovateľka ako citeľný zásah do jej práva na prístup k súdnej moci.

3.2 Z pohľadu vzniku poplatkovej povinnosti považuje sťažovateľka za absolútne

irelevantné, aký prostriedok ochrany nemajetkovej ujmy spôsobenej v príčinnej súvislosti

s trestným činom zvolila. Domáhanie sa súdnej ochrany vzniknutej nemajetkovej ujmy je

podľa sťažovateľky bez ohľadu na charakter ňou uplatnených právnych prostriedkov

nápravy v zmysle ex lege oslobodené od

poplatkovej povinnosti.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľky ... podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a

uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa [4.1].2018, sp. zn. porušené

bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa [4.1].2018, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke ... priznáva náhradu trov konania vo výške

390,50 €, ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava II právnemu zástupcovi

sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Ústavný súd už viackrát (z najnovšej judikatúry porov. napr. ,

) zdôraznil, že rozhodovanie o súdnych poplatkoch – napr. o oslobodení od

súdnych poplatkov, o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a pod. –

spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok

sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov

vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom

ustanovené podmienky napríklad pre oslobodenie od súdnych poplatkov, patrí zásadne do

rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. ).

7.1 Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , ).

7.2 Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených

predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia

od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku – spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou

judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii

zákonných ustanovení týkajúcich súdnych poplatkov vychádzať (porov. ,

, ). Všeobecné súdy sú však napr. pri rozhodovaní

o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov povinné s ohľadom na všetky podstatné

skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu

v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych

poplatkov za rozhodovanie sporov a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok

(resp. práva) súdnou cestou [porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1), č. 28249/95, rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 6. 2001, bod 66].

7.3 Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých

prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku, posudzovanú (ia)

v rámci konkrétnych okolností prípadu a (ib) v rámci ekonomických (finančných) možností

sťažovateľky zaplatiť tento súdny poplatok, a na (ii) fázu konania pred všeobecným súdom

k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľky na súdnu ochranu (porov. Jedamski

and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou

uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie

verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej

„premennej“ pri vyvažovaní).

7.4 Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd hodnotí, že

okresný súd pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti sťažovateľky aplikoval

a interpretoval v spojení s Občianskym

zákonníkom spôsobom, ktorý je jedným z možných výkladov citovaných právnych noriem.

Ide o aplikáciu a výklad jednoduchého/podústavného práva (einfaches Recht)

reglementujúceho otázku poplatkovej povinnosti žalobcu. Ústavný súd vzhľadom

na prezentované uzatvára, že nie je oprávnený vstupovať do tejto ústavne udržateľnej

interpretácie opísanej právnej normy

v situácii, keď okresný súd zvolil podľa ústavného súdu jeden z možných výkladov tejto

právnej normy. Svoje závery okresný súd oprel aj o dôvodovú správu k prijímaniu uvedenej

právnej normy a prax súdov pri interpretovaní a aplikovaní právnej úpravy účinnej pred

novelizáciou . Záverom okresného súdu

nemožno teda z ústavnoprávneho hľadiska vytknúť arbitrárnosť, ktorá by zakladala

porušenie sťažovateľkou označených ústavných práv.

8. Navyše ústavný súd uvádza, že vec sťažovateľky možno vzhľadom na finančnú

výšku uloženej povinnosti úhrady súdneho poplatku (66 eur) posúdiť ako tzv. bagateľnú

vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu (nezaplatenie

súdneho poplatku vo výške 66 eur a zastavenie časti konania) v napadnutom konaní zakladá

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä , ako aj

, , , ) dôvod na

odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

8.1 Opodstatnenosť sťažnosti podľa vo veciach bagateľných

prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre

postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne

(porov. ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu

s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , bod 27). Opísaný rozmer veci však sťažovateľka

vo svojej sťažnosti neartikulovala a ani neodôvodnila.

8.2 Uvedená hodnota sporu pred všeobecnými súdmi a skutočnosť, že došlo

k zastaveniu len časti konania pred okresným súdom (časti týkajúcej sa sťažovateľkou

požadovaného ospravedlnenia zo strany žalobcu), tak signalizuje zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti.

9. Vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu ústavný súd odmietol

sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018