Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9ac/387105.47a3fb.pdf
PDF · 113.35 KB
No categories available
4Cdo/12/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 12/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. s.r.o., so sídlom B.,
IČO: X., zastúpenej JUDr. A. C., advokátkou v B., proti povinnému M. P., bytom D.,
o vymoženie 2 157,34 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.
16 Er 394/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 13. júla
2010 sp. zn. 5 CoE 229/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 13. júla
2010 sp. zn. 5 CoE 229/2010 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza uznesením z 30. marca 2010 č.k. 16 Er 394/2009-10 zamietol
ţiadosť súdneho exekútora Mgr. D. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, ţe oprávnená
sa návrhom zo dňa 22.1.2010, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 3.2.2010, domáhala
vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok zo dňa 31.8.2009, sp. zn. R., ktorým bola povinnému uloţená povinnosť zaplatiť
oprávnenej sumu 64 992,02 Sk (2 157,34 €) spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 %
ročne od 17.7.2008 aţ do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške
1 499,79 Sk (49,79 €). Záväzkovoprávny vzťah medzi oprávnenou a povinným, z dôvodu
porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, vznikol na základe „Zmluvy
o revolvingovom úvere“ uzavretej medzi povinným a oprávnenou dňa 13.2.2007.
Prvostupňový súd dospel k záveru, ţe daný právny vzťah je potrebné posudzovať podľa
ustanovení o spotrebiteľskom práve, predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a má
charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z.
V danom prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere ako
rozhodcovská doloţka. V zásade bola daná v doloţke voľba moţnosti riešiť spor z predmetnej
zmluvy buď súdnym konaním alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíva na
ţalobcovi. Spotrebiteľ však vzhľadom k tomu, ţe ţalobcom v spotrebiteľských úveroch je
spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, potom nemá ţiadnu
moţnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporov v prípadoch, keď ţalobu podáva veriteľ, teda
oprávnený (á). Výber osoby rozhodcu evidentne uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie
rozhodcovskej doloţky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti
prvostupňový súd videl nekalú povahu dojednania o moţnosti riešenia sporu. Za výrazne
jednostrannú a pre spotrebiteľa poškodzujúcu povaţoval úpravu v rozhodcovskej doloţke,
podľa ktorej v prípade, ţe nebude môcť ani jeden z uvedených rozhodcov prevziať funkciu
rozhodcu, určí náhradného rozhodcu veriteľ. Aj v prípadoch ak by dlţník osobu rozhodcu
namietal, resp. všetkých rozhodcov v rozhodcovskej zmluve uvedených, je výber náhradného
rozhodcu znova na veriteľovi. Rozhodca, ktorého si teda vyberá výlučne oprávnený (á), je
oprávnený vydať aj bez vypočutia ţalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v ţalobnom
návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňaţnej sumy. Ţalovaný teda spotrebiteľ nemal ţiadnu
moţnosť ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej doloţky ju súd prvého stupňa povaţoval v celosti za neprijateľnú
podmienku a teda neplatnú, pričom poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora.
Dôvodil, ţe predloţený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu
v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doloţky, nemoţno
povaţovať za spôsobilý exekučný titul. Pre rozpor exekučného titulu a tým i návrhu
a ţiadosti o udelenie poverenia nielen s Exekučným poriadkom ale aj úniovým právom,
prvostupňový súd zamietol ţiadosť o udelenie poverenia v celom rozsahu.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 13. júla 2010 sp. zn.
5 CoE 229/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia
sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a skonštatoval
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. S poukazom na výklad smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, ţe
po preskúmaní veci „nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani
v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci
dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení a vykonal
aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd dospel k záveru, ţe súd
prvého stupňa správne povaţoval danú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi zo dňa
13.2.2007 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne
sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú
doloţku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ vo veci
vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doloţky,
ktorú súd povaţuje ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú v súlade s ust. § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie“.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a navrhla
ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe pri rozhodovaní
o podanom odvolaní sa zaoberal skúmaním napadnutého uznesenia výlučne z odvolacieho
dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. nesprávneho právneho posúdenia
veci. Z iných dôvodov uplatnených v podanom odvolaní uznesenie súdu prvého stupňa
neskúmal. Zároveň ani nevyslovil, ţe uplatnenie ostatných odvolacích dôvodov nie je na
mieste, je neprípustné alebo nedôvodné. Tým, ţe odvolací súd sa výlučne zaoberal skúmaním
napadnutého uznesenia z hľadiska správnosti právneho posúdenia, a nie aj ostatnými
odvolacími dôvodmi, oprávnenej odňal reálnu a efektívnu moţnosť konať pred súdom. Podľa
názoru oprávnenej takýto postup odvolacieho súdu je zaťaţený vadou zmätočnosti. Odvolací
súd vybavil odvolanie formálne odkazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby
prejednal vec v súlade a v rozsahu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. Samotná aplikácia
ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. je v tejto veci sporná, keďţe prvostupňové rozhodnutie
sa s námietkami oprávnenej v odvolaní vôbec nevyporiadava a teda, pokiaľ odvolací súd
odkazuje a stotoţňuje sa s odôvodnením tohto rozhodnutia, ide o nepreskúmateľné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Zvyšnú časť dovolania oprávnená venuje vlastnej právnej
argumentácii súvisiacej s rozsahom oprávnení exekučného súdu.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/
O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z tých rozhodnutí,
prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Pre
záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v zásade v tvrdení, ţe
odvolacím súdom jej bola odňatá reálna a efektívna moţnosť konať pred súdom, keď
z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, či a ako sa vysporiadal,
okrem správnosti právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom, aj s ďalšími odvolacími
námietkami.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko
vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu
vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie primerane platí aj pre
odôvodnenie uznesenia súdu. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka
na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia
práva dozvedieť o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť
náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov
a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom.
Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred
odvolacím súdom v prejednávanej veci.
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia je zrejmé, ţe odvolací súd
sa s odvolacími námietkami dovolateľky v zásade vysporiadal len tým, ţe v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa stotoţnil, a konštatovaním, ţe po preskúmaní veci nezistil nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností.
Takéto odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne
a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti preto nemoţno inak, len
súhlasiť s námietkami dovolateľky, ţe z takéhoto odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie
je moţné zistiť, či sa odvolací súd okrem uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p. zaoberal aj ďalšími štyrmi odvolacími dôvodmi a ako sa s nimi vysporiadal,
keďţe o týchto odvolacích dôvodoch v rozhodnutí odvolacieho súdu niet ţiadnej zmienky.
Neexistencia dôvodov súdneho rozhodnutia má za následok jeho nepreskúmateľnosť a tým
i jeho nepresvedčivosť, čo je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi
odníma moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale zároveň je tieţ okolnosťou, pre
ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. januára 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková