Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 483/2012
PDF · 220.21 KB
No categories available
IV. ÚS 483/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti
S., a. s. „v konkurze“, B., zastúpeného advokátom JUDr. O. C., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43 CoKR/25/2011 z 29. septembra 2011 v časti výroku o trovách konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s. „v konkurze“,
o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra
2011 doručená sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s.
„v konkurze“ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
43 CoKR/25/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
v časti výroku o trovách konania.
Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že žalobca v konaní pred
všeobecnými súdmi podal proti sťažovateľovi ako správcovi majetku úpadcu návrh
na vylúčenie pohľadávok zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Okresný súd Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 27 Cbi 5/2010-91 z 19. januára 2011
návrh zamietol. Hoci bol sťažovateľ v konaní úspešný v plnom rozsahu, nebol mu priznaný
nárok na náhradu trov konania s poukazom na to, že okresný súd nemal za preukázané, že
sťažovateľ ako správca úpadcu, ktorý je aj advokátom, využil služby advokátskej
kancelárie. Proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca
a v časti výroku o trovách konania aj sťažovateľ. Sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že
prípadný nedostatok splnomocnenia je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania,
na odstránenie ktorého mal okresný súd sťažovateľa vyzvať a zároveň mal mať sťažovateľ
nárok aj na náhradu vlastných trov konania.
Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňový rozsudok potvrdil v celom
rozsahu. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Dal síce dal sťažovateľovi za pravdu v tom, že nepredloženie splnomocnenia je
odstrániteľnou vadou, ktorá mala byť podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) odstránená, a navyše prvostupňový súd konal nielen so sťažovateľom, ale aj
s jeho právnym zástupcom. Zároveň však krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že
rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi je vecne
správne, keďže sťažovateľ si síce 19. januára 2011 riadne „uplatnil právo na náhradu trov
konania na pojednávaní pred okresným súdom, avšak do 3 dní výšku trov právneho
zastúpenia súdu nedoručil. Rozsudok bol vyhlásený dňa 19. januára 2011 a vyčíslenie trov
právneho zastúpenia, ktoré je súčasťou odvolania bolo vyhotovené dňa 2. marca 2011
a Okresnému súdu v Banskej Bystrici doručené dňa 3. marca 2011, t. j. až po uplynutí
3-dňovej lehoty stanovenej v § 151 ods. 1 O. s. p.“.
Sťažovateľ s výkladom predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
krajským súdom v napadnutom rozsudku nesúhlasí tvrdiac, že z § 151 ods. 1 OSP
nevyplýva povinnosť účastníkovi, ktorému nebola priznaná náhrada trov prvostupňovým
rozsudkom, si tieto trovy do troch dní vyčísliť. Podal preto proti napadnutému rozsudku
krajského súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že
jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu boli
napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách konania porušené. Zároveň
navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o trovách
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom rozsudku
nesprávne vyložil a aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o vyčísľovaní
trov a ich náhrade (§ 142 ods. 1 OSP v spojitosti s § 151 ods. 1 OSP). Podľa napadnutého
rozsudku krajského súdu hoci mal sťažovateľ úspech v konaní, rozhodnutie okresného súdu,
ktorým mu nebola priznaná náhrada trov konania, je vecne správne, lebo sťažovateľ
nevyčíslil svoje trovy do troch dní od vyhlásenia rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ
tvrdil, že nemal dôvod svoje trovy v tejto lehote vyčísliť, keďže mu prvostupňovým
rozsudkom nebola priznaná náhrada trov konania a trojdňová lehota na vyčíslenie trov
podľa § 151 ods. 1 OSP sa tak nemala uplatniť. Napadnutým rozsudkom krajského súdu
v časti o náhrade trov konania tak malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj
postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a
čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(obdobne II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúma, či neexistujú
dôvody, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov.
Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP
za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä ak postupom súdu bola účastníkovi
konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04,
Sťažovateľ zastáva názor, že nemohol proti napadnutému rozsudku krajského súdu
podať dovolanie, pretože neboli splnené podmienky jeho prípustnosti podľa § 239 ods. 3
OSP, ktorý podľa jeho názoru vylučuje možnosť podania dovolania proti uzneseniu
o trovách konania.
Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožňuje. Prax všeobecných súdov
a osobitne aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) je jednotná
v názore, že hoci prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania nemožno odvodiť
z § 239 ods. 3 OSP, tak „dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách
konania je prípustné z dôvodov uvedených v § 237 OSP“ (R 117/1999, pozri aj uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 214/2010 z 25. októbra 2010, sp. zn. 5 Cdo 39/2010
z 12. októbra 2010 a sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010). Rovnaký názor je zastávaný
aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok, komentár.
I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu
(I. ÚS 244/07).
Vzhľadom na namietané porušenie základného práva spočívajúce v nesprávnom
posúdení plynutia lehoty potrebnej na vyčíslenie trov konania, ktorým mal krajský súd
sťažovateľovi „odňa[ť] možnosť konať pred súdom“ (článok I sťažnosti), prichádza
do úvahy dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda
aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd dovolací (napr.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla
2010 vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP v obdobnom prípade,
v ktorom bolo namietané porušenie lehoty na vyčíslenie trov konania, uviedol, že
„Odvolací súd tým, že nesprávne posúdil zánik lehoty na vyčíslenie trov konania a z tohto
dôvodu zmenil výrok rozsudku o náhrade trov konania v konaní úspešného účastníka tak, že
mu trovy prvostupňového konania nepriznal, teda napriek skutočnosti, že bol zachovaný
zo strany účastníka postup podľa § 151 ods. 1 O. s. p., nepriznal mu náhradu trov konania,
ktoré správne v zákonnej lehote uplatnil, zaťažil konanie v tejto časti odvolacieho rozsudku
vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“. Ústavný súd v obiter dictum uznesenia sp. zn.
III. ÚS 313/2010 z 25. augusta 2010 uviedol, že uvedený právny názor najvyššieho súdu
vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu § 237 písm. f) OSP nevykazuje znaky svojvôle pri
aplikácii práva.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva
rozhodnutím krajského súdu o trovách konania, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti
sťažovateľovi konať pred súdom (v tomto prípade nesprávnym posúdením lehoty
na vyčíslenie trov konania mu nebolo umožnené vyčísliť trovy), zastáva názor, podľa
ktorého sťažovateľ disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme
účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa
tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (dovolanie), vyčerpanie ktorého
musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu (obdobne I. ÚS 244/07), ale toto svoje
právo nevyužil. Ak by bol napadnutý rozsudok krajského súdu trpel takou vadou, ako
uvádza sťažovateľ, a týmto postupom by bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa
jeho práva na súde, v tom prípade je potrebné takýto postup považovať za dovolací dôvod
podľa citovaného § 237 písm. f) OSP (m. m. III. ÚS 88/02, I. ÚS 244/07).
Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základného právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
Rovnaké závery platia, aj čo sa týka sťažovateľom namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu. Podstata v sťažnosti namietaných skutočností bola rovnaká, či už
išlo o porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru alebo o porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu, preto aj v prípade namietaného porušenia materiálneho
základného práva vlastniť majetok disponoval sťažovateľ dostupným a účinným
prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred
všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Nevyčerpanie tohto prostriedku bráni ústavnému súdu v možnosti namietaný rozsudok
preskúmať. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako
neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodnutie o náhrade trov konania
nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom
prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími
návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012