Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 483/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti

S., a. s. „v konkurze“, B., zastúpeného advokátom JUDr. O. C., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 29. septembra 2011 v časti výroku o trovách konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s. „v konkurze“,

o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra

2011 doručená sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s.

„v konkurze“ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

v časti výroku o trovách konania.

Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že žalobca v konaní pred

všeobecnými súdmi podal proti sťažovateľovi ako správcovi majetku úpadcu návrh

na vylúčenie pohľadávok zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Okresný súd Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -91 z 19. januára 2011

návrh zamietol. Hoci bol sťažovateľ v konaní úspešný v plnom rozsahu, nebol mu priznaný

nárok na náhradu trov konania s poukazom na to, že okresný súd nemal za preukázané, že

sťažovateľ ako správca úpadcu, ktorý je aj advokátom, využil služby advokátskej

kancelárie. Proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca

a v časti výroku o trovách konania aj sťažovateľ. Sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že

prípadný nedostatok splnomocnenia je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania,

na odstránenie ktorého mal okresný súd sťažovateľa vyzvať a zároveň mal mať sťažovateľ

nárok aj na náhradu vlastných trov konania.

Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňový rozsudok potvrdil v celom

rozsahu. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania. Dal síce dal sťažovateľovi za pravdu v tom, že nepredloženie splnomocnenia je

odstrániteľnou vadou, ktorá mala byť podľa (ďalej

aj „OSP“) odstránená, a navyše prvostupňový súd konal nielen so sťažovateľom, ale aj

s jeho právnym zástupcom. Zároveň však krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že

rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi je vecne

správne, keďže sťažovateľ si síce 19. januára 2011 riadne „uplatnil právo na náhradu trov

konania na pojednávaní pred okresným súdom, avšak do 3 dní výšku trov právneho

zastúpenia súdu nedoručil. Rozsudok bol vyhlásený dňa 19. januára 2011 a vyčíslenie trov

právneho zastúpenia, ktoré je súčasťou odvolania bolo vyhotovené dňa 2. marca 2011

a Okresnému súdu v Banskej Bystrici doručené dňa 3. marca 2011, t. j. až po uplynutí

3-dňovej lehoty stanovenej v “.

Sťažovateľ s výkladom predmetných ustanovení

krajským súdom v napadnutom rozsudku nesúhlasí tvrdiac, že z

nevyplýva povinnosť účastníkovi, ktorému nebola priznaná náhrada trov prvostupňovým

rozsudkom, si tieto trovy do troch dní vyčísliť. Podal preto proti napadnutému rozsudku

krajského súdu sťažnosť podľa a navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že

jeho základné právo podľa a právo podľa dohovoru v spojení

so základným právom podľa a dodatkového protokolu boli

napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách konania porušené. Zároveň

navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o trovách

konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom rozsudku

nesprávne vyložil a aplikoval ustanovenia o vyčísľovaní

trov a ich náhrade ( v spojitosti s ). Podľa napadnutého

rozsudku krajského súdu hoci mal sťažovateľ úspech v konaní, rozhodnutie okresného súdu,

ktorým mu nebola priznaná náhrada trov konania, je vecne správne, lebo sťažovateľ

nevyčíslil svoje trovy do troch dní od vyhlásenia rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ

tvrdil, že nemal dôvod svoje trovy v tejto lehote vyčísliť, keďže mu prvostupňovým

rozsudkom nebola priznaná náhrada trov konania a trojdňová lehota na vyčíslenie trov

podľa sa tak nemala uplatniť. Napadnutým rozsudkom krajského súdu

v časti o náhrade trov konania tak malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a

), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

(obdobne , , ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúma, či neexistujú

dôvody, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky

alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov.

Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v

za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, najmä ak postupom súdu bola účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. , ,

).

Sťažovateľ zastáva názor, že nemohol proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podať dovolanie, pretože neboli splnené podmienky jeho prípustnosti podľa § 239 ods. 3

, ktorý podľa jeho názoru vylučuje možnosť podania dovolania proti uzneseniu

o trovách konania.

Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožňuje. Prax všeobecných súdov

a osobitne aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) je jednotná

v názore, že hoci prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania nemožno odvodiť

z , tak „dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania je prípustné z dôvodov uvedených v “ (R 117/1999, pozri aj uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2010, sp. zn.

z 12. októbra 2010 a sp. zn. z 8. apríla 2010). Rovnaký názor je zastávaný

aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. , komentár.

I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu

().

Vzhľadom na namietané porušenie základného práva spočívajúce v nesprávnom

posúdení plynutia lehoty potrebnej na vyčíslenie trov konania, ktorým mal krajský súd

sťažovateľovi „odňa[ť] možnosť konať pred súdom“ (článok I sťažnosti), prichádza

do úvahy dovolací dôvod v zmysle .

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda

aj na výklad je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd dovolací (napr.

, ). Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 8. apríla

2010 vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa v obdobnom prípade,

v ktorom bolo namietané porušenie lehoty na vyčíslenie trov konania, uviedol, že

„Odvolací súd tým, že nesprávne posúdil zánik lehoty na vyčíslenie trov konania a z tohto

dôvodu zmenil výrok rozsudku o náhrade trov konania v konaní úspešného účastníka tak, že

mu trovy prvostupňového konania nepriznal, teda napriek skutočnosti, že bol zachovaný

zo strany účastníka postup podľa , nepriznal mu náhradu trov konania,

ktoré správne v zákonnej lehote uplatnil, zaťažil konanie v tejto časti odvolacieho rozsudku

vadou podľa “. Ústavný súd v obiter dictum uznesenia sp. zn.

z 25. augusta 2010 uviedol, že uvedený právny názor najvyššieho súdu

vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nevykazuje znaky svojvôle pri

aplikácii práva.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva

rozhodnutím krajského súdu o trovách konania, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti

sťažovateľovi konať pred súdom (v tomto prípade nesprávnym posúdením lehoty

na vyčíslenie trov konania mu nebolo umožnené vyčísliť trovy), zastáva názor, podľa

ktorého sťažovateľ disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme

účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa

tretej hlavy štvrtej časti (dovolanie), vyčerpanie ktorého

musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu (obdobne ), ale toto svoje

právo nevyužil. Ak by bol napadnutý rozsudok krajského súdu trpel takou vadou, ako

uvádza sťažovateľ, a týmto postupom by bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa

jeho práva na súde, v tom prípade je potrebné takýto postup považovať za dovolací dôvod

podľa citovaného (m. m. , ).

Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základného právo podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru neprípustná podľa zákona

o ústavnom súde.

Rovnaké závery platia, aj čo sa týka sťažovateľom namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok a práva podľa

dodatkového protokolu. Podstata v sťažnosti namietaných skutočností bola rovnaká, či už

išlo o porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru alebo o porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dodatkového protokolu, preto aj v prípade namietaného porušenia materiálneho

základného práva vlastniť majetok disponoval sťažovateľ dostupným a účinným

prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred

všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti .

Nevyčerpanie tohto prostriedku bráni ústavnému súdu v možnosti namietaný rozsudok

preskúmať. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako

neprípustnú podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodnutie o náhrade trov konania

nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom

prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími

návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012