Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3cdo/214/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne V. N., bývajúcej v S.,

zastúpenej JUDr. M. V., advokátom so sídlom v K., proti ţalovanému V. P., bývajúcemu v S.,

zastúpenému JUDr. L. C., advokátom so sídlom v R., o ochranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. , na

dovolania ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2008 sp. zn.

a proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2010 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolania o d m i e t a .

Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanému do troch dní náhradu trov dovolacieho

konania v sume 158,80 € do rúk JUDr. L. C., advokáta so sídlom v R..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Roţňava rozsudkom z 12. novembra 2001 č.k. -135

rozhodol o povinnosti ţalovaného nezasahovať do výkonu práva ţalobkyne uţívať byt v obci

S. a o jeho povinnosti vydať ţalobkyni kľúče od tohto bytu. Ţalobu o ochranu osobnosti

vylúčil na samostatné konanie s tým, ţe v tomto konaní bude rozhodnuté aj o trovách celého

konania.

Okresný súd Roţňava rozsudkom zo 14. apríla 2003 č.k. -20 zamietol

ţalobu, ktorou ţalobkyňa v rámci ochrany osobnosti ţiadala, aby súd uloţil ţalobcovi

povinnosť zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk (33 193,91 €). Dospel

k záveru, ţe výroky ţalovaného týkajúce sa priebehu manţelského spoluţitia so ţalobkyňou,

rozvratu ich vzájomných vzťahov a starostlivosti ţalobkyne o ich maloleté deti, ktoré

ţalovaný predniesol v iných súdnych konaniach v rámci uplatňovania svojich procesných

práv, nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobkyne (§ 11

a ). Vzhľadom na to neopodstatnene podanú ţalobu zamietol.

Aplikujúc a uloţil ţalobkyni povinnosť zaplatiť ţalovanému

náhradu trov konania 16 020 Sk (531,76 €). Pri rozhodovaní o trovách zohľadnil čiastočný

úspech ţalovaného a tieţ sociálne pomery ţalobkyne, pričom za dôvody hodné osobitného

zreteľa na jej strane povaţoval to, ţe sa stará o dve maloleté deti, bola na materskej

dovolenke, poberala materský príspevok, je nezamestnaná a okrem bytu nemá iný majetok.

So zreteľom na tieto okolnosti ţalovanému čiastočne (vo výške 50 %) nepriznal náhradu trov

konania.

Proti rozsudku Okresného súdu Roţňava zo 14. apríla 2003 č.k. -20 podal

ţalovaný odvolanie, ktorým napadol výrok o náhrade trov konania. Ţiadal tento výrok

rozsudku zrušiť alebo zmeniť a priznať mu náhradu trov konania v plnej výške. Krajský súd

v Košiciach uznesením z 5. februára 2004 sp. zn. napadnutý výrok rozsudku

súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu

trov konania 37 261 Sk (1 236,83 €); účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne proti tomuto zmeňujúcemu uzneseniu

odvolacieho súdu odmietol rozhodnutím z 28. júla 2005 sp. zn. .

Proti rozsudku Okresného súdu Roţňava zo 14. apríla 2003 č.k. -20

podala odvolanie aj ţalobkyňa. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25. septembra 2008

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v zamietajúcej časti vo

veci samej ( a ) a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil; vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný neoprávnene

nezasiahol do osobnosti ţalobkyne; vyslovením subjektívnych názorov vo viacerých

konaniach (v priestupkovom a trestnom konaní, v konaní o zapretie otcovstva a o rozvod

manţelstva) ţalovaný iba realizoval procesné oprávnenia účastníka týchto konaní.

Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil odvolací súd poukazom na procesnú situáciu,

ktorá vznikla tým, ţe Krajský súd v Košiciach uznesením z 5. februára 2004 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania zmenil (toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 4. mája 2004). Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 28. júla 2005 sp. zn. dovolanie ţalobkyne proti tomuto rozhodnutiu odmietol

ako oneskorene podané, bolo potrebné výrok o trovách konania zrušiť a v tejto časti vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (z vyplýva, ţe ide o závislý

výrok).

Okresný súd Roţňava uznesením z 25. januára 2010 č.k. -264 uloţil

ţalobkyni povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania v sume 4 205 €. Svoje rozhodnutie

odôvodnil poukazom na v spojení s Uviedol, ţe predmetom konania

boli spojené nároky ţalobkyne titulom ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy.

Ţalovaný bol v časti konania úspešný a ţiadal priznať náhradu trov. Išlo však aj o nároky

týkajúce sa práv k bytu a uloţenia povinnosti vydať ţalobkyni kľúče od daného bytu, v časti

ktorej bola naopak úspešná ţalobkyňa (rozsudok Okresného súdu Roţňava z 12. novembra

2001 č.k. -135), a patrilo by jej preto právo na náhradu trov konania.

Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania dospel k záveru, ţe ţalobkyňa

bola úspešná iba v nepatrnej časti a ţalovaný bol úspešný takmer v celom rozsahu.

Z uvedených dôvodov priznal ţalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 50 %

z trov, ktoré by mu inak patrili; prihliadol pri tom na majetkové pomery oboch účastníkov,

čiastočný nepatrný úspech ţalobkyne v konaní a dospel k záveru, ţe vzhľadom na výsledok

sporu, jeho predmet a skutočnosť, ţe ţalobkyňa vzhľadom na jej majetkové a sociálne

pomery bola v konaní od súdnych poplatkov oslobodená, boli v konaní pred súdom prvého

stupňa dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle

Na odvolanie ţalobkyne a ţalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Roţňava

z 25. januára 2010 č.k. -264 Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. apríla 2010

sp. zn. napadnuté uznesenie potvrdil ( ); účastníkom nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal pri tom na skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa a zdôraznil, ţe súd rozhodol správne o náhrade trov konania a ţe námietky ţalovaného

o neprávnej aplikácii sú irelevantné.

Ţalobkyňa napadla dovolaním rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra

2008 sp. zn. . Dovolanie odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ) a ţe na odvolacom súde

rozhodoval nesprávne obsadený súd ( v spojení s

). Uviedla, ţe v priebehu konania opakovane namietla zaujatosť JUDr. Z. Š., ktorá

vyplýva nielen z rozhodovania tejto sudkyne odvolacieho súdu, ale aj z jej postupov v konaní.

Poukázala na postup menovanej sudkyne, ktorá ţalobkyni v rozpore s

nedoručila opravené zápisnice o pojednávaniach z 9. septembra 2008 a z 25. septembra 2008.

Podľa názoru ţalobkyne sudkyňa umelo zvýšila trovy konania tým, ţe 9. septembra 2008

odročila pojednávanie na 25. september 2008. Nesprávny postup sudkyne videla aj v tom, ţe

do zápisnice o pojednávaní konanom na dovolacom súdu 9. septembra 2008 nebol

zaprotokolovaný jej prednes. Podľa názoru ţalobkyne zaujatosť sudkyne je priamo potvrdená

i jej rozhodovacou činnosťou, keď napriek jednoznačne preukázanému zásahu do jej

osobnostných práv, sa spravodlivého rozhodnutia nedočkala.

Ţalobkyňa podala dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 29. apríla 2010 sp. zn. . Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi podľa

aţ c/ Podľa jej názoru spočíva napadnuté uznesenie na

nesprávnom právnom posúdení, v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a tieţ k vade v zmysle Tvrdenie

o nesprávnom obsadení súdu odôvodnila ţalobkyňa dôvodmi zhodnými s dôvodmi

uvedenými v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu. Zároveň namietla nezákonnosť

celého súdneho konania z dôvodu, ţe súd prvého stupňa, po vylúčení ţaloby na ochranu

osobnosti uznesením z 12. novembra 2001 č.k. -135 (teraz vedenú pod sp. zn.

) na samostatné konanie, nezabezpečil najpodstatnejšie dôkazy, ktorými

odôvodňovala svoju ţalobu. Nezákonnosť konania podľa názoru ţalobkyne spočívala i v tom,

ţe súd o trovách celého konania rozhodol samostatne uznesením, nezávisle na tom, ako

konanie o merite veci skončilo, čo malo za následok realizáciu exekúcie vedenej proti nej.

I keď jej bola exekvovaná suma vrátená, exekučné konanie jej spôsobilo psychickú traumu.

Dodala, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať ( ) tým, ţe jej

odvolací súd nedoručil vyčíslenie trov konania ţalovaným na vyjadrenie ako aj tým, ţe pri

výpočte výšky trov, ktoré priznal právnemu zástupcovi ţalovaného, prehliadol, ţe vyčíslená

výška trov nezodpovedá úkonom, ktoré v konaní skutočne vykonal.

Ţalobkyňa navrhla obe ňou napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne proti rozsudku odvolacieho súdu

navrhol tento opravný prostriedok odmietnuť ako procesne neprípustný. Zároveň ţiadal

priznať náhradu trov dovolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením ţalobkyne, ţe odvolací súd

nebol správne obsadený, a to najmä z dôvodu, ţe o námietkach zaujatosti ţalobkyne proti

JUDr. Z. Š. bolo opakovane a právoplatne rozhodnuté. Uviedol, ţe ţalobkyňa si § 237

písm. g/ vykladá účelovo tak, ţe súd nebol správne obsadený, avšak je si vedomá

skutočnosti, ţe namietaná sudkyňa z konania a rozhodovania vo veci vylúčená nebola. Za

čisto subjektívne označil jej tvrdenie, ţe sa nedočkala spravodlivého rozhodnutia a boli

poškodené jej ústavné práva. Nesúhlasil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý ţalobkyni

priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil jej zástupcu z radov advokátov, i keď

neboli dané predpoklady pre také rozhodnutie.

Vo vyjadrení k dovolaniu smerujúcemu proti uzneseniu odvolacieho súdu ţalovaný

navrhol, aby dovolací súd toto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Poukázal na to,

ţe subjektívne pocity ţalobkyne týkajúce sa ňou tvrdenej zaujatosti predsedníčky odvolacieho

senátu, ktorá podľa jej názoru nekonala a nerozhodla podľa jej predstáv, nemôţu byť

spôsobilým dovolacím dôvodom. Namietol, ţe v dovolacom konaní nie je moţné skúmať, či

tvrdený zásah do sféry osobnosti ţalobkyne bol alebo nebol dôvodný, či bol alebo nebol

spôsobilý vyvolať negatívne následky a či sa do nového (na samostatné prejednanie

vylúčeného) konania „dostali alebo nedostali nejaké dôkazy“. Uvedené skutočnosti mohla

ţalobkyňa namietať iba do skončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa (§ 120 ods. 4

).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

obe dovolania podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ods. l ) skúmal

najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom

napadnúť.

1. Dovolací súd sa najprv zaoberal preskúmaním prípustnosti dovolania proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2008 sp. zn. .

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238

ods. 3 je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací

súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci

dosiaľ (s dopadom na ţalobou uplatnený nárok na ochranu osobnosti) vecne nerozhodoval,

preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy (čo do posúdenia nároku na ochranu

osobnosti) viazané. Vzhľadom na to nie je toto dovolanie ţalobkyne podľa § 238 ods. 1 aţ 3

procesne prípustné.

Uvedené dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,

v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených

v O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady

konania alebo vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia

existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako dôvodu, ktorý zakladá

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor

účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo

k niektorej z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle aţ f/ v dovolaní proti rozsudku namietané

neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto dovolania preto

z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.

Dovolateľka namietala existenciu vady podľa Dovolací

súd sa preto osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, ţe v prejednávanej veci

bol súd nesprávne obsadený. Mal pri tom na zreteli, ţe „neexistencia ţiadneho rozhodnutia

alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je

vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto

otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý

vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého

rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah

sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho

účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)

informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine

objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí

účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli

viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci

skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad

rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko,

1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je zaloţený na

osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci,

objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, ţe je moţné v tomto ohľade vylúčiť

akúkoľvek legitímnu pochybnosť (guarantees sufficient to exclude any legitimate doubt in

this respect).

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa vzniesla voči sudkyni

JUDr. Z. Š. námietku zaujatosti opakovane. O jej námietke z 15. júna 2006 (na č.l. 134 spisu)

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. marca 2007 sp. zn. 1

tak, ţe menovaná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci. O ďalšej námietke z 11. apríla 2008 (č.l. 178 spisu) rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením z 15. mája 2008 sp. zn. , ktorým menovanú

sudkyňu opätovne nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Postup odvolacieho súdu, ktorý po vznesení týchto námietok zaujatosti predloţil spis

na rozhodnutie nadriadenému súdu, bol v súlade s Dovolací súd konštatuje,

ţe obsah spisu a ani dôvody, ktoré ţalobkyňa uviedla vo svojom dovolaní, nesvedčia

o existencii právne relevantného vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej veci,

k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď ). Z podstaty argumentácie

ţalobkyne vyplýva, ţe zaujatosť JUDr. Z. Š. vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní.

Treba preto zopakovať, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§

14 ods. 3 ). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní o prejednávanej veci ( ), súd na námietku zaujatosti vôbec

neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Dovolací súd so

zreteľom na uvedené konštatuje, ţe ţalobkyňa nedôvodne namieta, ţe v danej veci konala

a rozhodovala zaujatá sudkyňa. Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, ţe obsah spisu

nesvedčí o opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

Dovolateľka zastáva názor, ţe súdy vec v napadnutom rozsudku nesprávne právne

posúdili ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci súdom sa nezakladá procesná vada konania v zmysle

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie ( ), samo nesprávne

právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania podľa

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť

dovolania ţalobkyne proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

nemoţno vyvodiť ani z O.s.p, ani z

2. Ţalobkyňa dovolaním napadla aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla

2010 sp. zn. , ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o náhrade

trov celého konania.

Uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a

Z ustanovenia ale vyplýva, ţe proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo rozhodnuté o trovách konania, nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť tohto dovolania ţalobkyne by preto prichádzala do úvahy len ak v konaní

došlo k procesným vadám konania v zmysle Ako uţ dovolací súd uviedol v časti

tohto odôvodnenia týkajúcej sa prípustnosti dovolania ţalobkyne proti rozsudku odvolacieho

súdu (viď vyššie 1.), podľa je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ

prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd neprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z týchto procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle

Dovolateľka jej podstatu vidí v tom, ţe odvolací súd pred vydaním

uznesenia, ktorým rozhodol o trovách celého konania, nedoručil ţalobkyni na vyjadrenie

vyčíslenie týchto trov, ktoré vyhotovil právny zástupca ţalovaného.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/

, je taký procesne vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za

účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Predmetnému dôvodu dovolania sú

vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu

moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala

účastníkovi konania. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti

rozumie procesne nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi

konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré sú mu priznané ako účastníkovi

občianskeho súdneho konania.

Právna úprava trov občianskeho súdneho konania (predovšetkým ich druhov, platenia,

nahradzovania a rozhodovania o nich) je obsiahnutá v ustanoveniach § 137 aţ § 151a

. V zmysle o povinnosti nahradiť trovy

konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník,

ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do

troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spomenutých zákonných

ustanovení nevyplýva ale, ako sa mylne domnieva ţalobkyňa,

ţe by súd bol povinný pred rozhodnutím o trovách doručiť protistrane vyčíslenie trov, ktoré

súdu predloţil účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov ( ). O trovách

rozhoduje súd; jeho povinnosťou je pri tom (aj bez vyjadrenia protistrany vyčísľujúceho

účastníka) preveriť, či je vyčíslenie trov správne a či zodpovedá skutočne urobeným úkonom,

za ktoré je odmena uplatnená.

Zo spisu v preskúmavanej veci vyplýva, ţe postup odvolacieho súdu mal zákonný

podklad tak pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania, ako aj pri rozhodovaní

o trovách odvolacieho konania. Nešlo o procesne nesprávny postup, preto moţno uzavrieť, ţe

ţalobkyňou namietaným postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti pred súdom

konať. Neopodstatnená je v dôsledku toho námietka, ţe v konaní došlo k procesnej vade

v zmysle

Podľa názoru dovolateľky došlo k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom aj tým, ţe

súdy niţších stupňov pri svojom rozhodovaní opomenuli zohľadniť a právne posúdiť všetky

listinné dôkazy, ktoré zaloţila do pôvodného spisu. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky

uviedol vo viacerých rozhodnutiach, pokiaľ súd rozhodol bez správneho alebo úplného

zistenia skutkového stavu (o ktorý prípad ide tieţ v takto formulovanej námietke ţalobkyne),

nie je tým bez ďalšieho daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle

Keď účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný vysvetliť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom

majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôţu

smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú

treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na

vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je

vţdy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej

republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie

určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle Neúplne

zistený skutkový stav je dôsledkom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), ktorá je síce relevantný dovolací

dôvod (moţno ju uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), sama osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá.

Ţalobkyňa v dovolaní namieta aj to, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky

vykonaného dokazovania. V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to

kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

3. Z dôvodov uvedených vyššie pod 1. a 2. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, ţe procesnú prípustnosť dovolaní ţalobkyne (proti rozsudku a proti uzneseniu

odvolacieho súdu) nemoţno vyvodiť z ustanovení aţ Vzhľadom na to

obidve dovolania odmietol podľa a ; so

zreteľom na ich odmietnutie sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutých rozhodnutí.

Ţalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná. Právo na náhradu trov konania

vzniklo ţalovanému ( v spojení s a

). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania (

v spojení s ) a trovy dovolacieho konania vyčíslil vo dvoch

vyjadreniach k dovolaniam v celkovej výške 1 507,04 €. Dovolací súd mu – v súlade s praxou

dovolacieho súdu – priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval uţ

v konaní pred súdmi niţších stupňov) za dva úkony právnej sluţby poskytnutej vypracovaním

dvoch samostatných písomných vyjadrení k dovolaniam proti rozsudku i uzneseniu

odvolacieho súdu. Vychádzajúc z toho, čo bolo predmetom dovolacieho konania, určil

náhradu nasledovne: a/ v prípade vyjadrenia ţalovaného k dovolaniu ţalobkyne proti

rozsudku určil sadzbu tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 10 ods. 8

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb) vo výške 91,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške 7,21 € (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) a 19 % DPH

(18,71 €), predstavuje spolu 117,21 €, b/ v prípade vyjadrenia ţalovaného k dovolaniu

ţalobkyne proti uzneseniu určil sadzbu tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 3 písm. b/ a § 14

ods. 8 tejto vyhlášky v spojení s jej § 11 ods. 1 písm. a/ vo výške 27,74 €, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,21 € (§ 1

ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) a 19 % DPH (6,64 €), predstavuje spolu 41,59 €. Náhrada

spolu (117,21 € + 41,59 €) predstavuje 158,80 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková