Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
85e/365447.f228d2.pdf
PDF · 180.98 KB
No categories available
3cdo/215/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 214/2010
Slovenskej republiky 3 Cdo 215/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne V. N., bývajúcej v S.,
zastúpenej JUDr. M. V., advokátom so sídlom v K., proti ţalovanému V. P., bývajúcemu v S.,
zastúpenému JUDr. L. C., advokátom so sídlom v R., o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 8 C 24/2003, na
dovolania ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2008 sp. zn.
4 Co 51/2007 a proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2010 sp. zn.
4 Co 91/2010, takto
rozhodol:
Dovolania o d m i e t a .
Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanému do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania v sume 158,80 € do rúk JUDr. L. C., advokáta so sídlom v R..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Roţňava rozsudkom z 12. novembra 2001 č.k. 10 C 1932/1997-135
rozhodol o povinnosti ţalovaného nezasahovať do výkonu práva ţalobkyne uţívať byt v obci
S. a o jeho povinnosti vydať ţalobkyni kľúče od tohto bytu. Ţalobu o ochranu osobnosti
vylúčil na samostatné konanie s tým, ţe v tomto konaní bude rozhodnuté aj o trovách celého
konania.
Okresný súd Roţňava rozsudkom zo 14. apríla 2003 č.k. 8 C 24/2003-20 zamietol
ţalobu, ktorou ţalobkyňa v rámci ochrany osobnosti ţiadala, aby súd uloţil ţalobcovi
povinnosť zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk (33 193,91 €). Dospel
k záveru, ţe výroky ţalovaného týkajúce sa priebehu manţelského spoluţitia so ţalobkyňou,
rozvratu ich vzájomných vzťahov a starostlivosti ţalobkyne o ich maloleté deti, ktoré
ţalovaný predniesol v iných súdnych konaniach v rámci uplatňovania svojich procesných
práv, nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobkyne (§ 11
a § 13 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to neopodstatnene podanú ţalobu zamietol.
Aplikujúc § 142 ods. 2 a § 150 O.s.p. uloţil ţalobkyni povinnosť zaplatiť ţalovanému
náhradu trov konania 16 020 Sk (531,76 €). Pri rozhodovaní o trovách zohľadnil čiastočný
úspech ţalovaného a tieţ sociálne pomery ţalobkyne, pričom za dôvody hodné osobitného
zreteľa na jej strane povaţoval to, ţe sa stará o dve maloleté deti, bola na materskej
dovolenke, poberala materský príspevok, je nezamestnaná a okrem bytu nemá iný majetok.
So zreteľom na tieto okolnosti ţalovanému čiastočne (vo výške 50 %) nepriznal náhradu trov
konania.
Proti rozsudku Okresného súdu Roţňava zo 14. apríla 2003 č.k. 8 C 24/2003-20 podal
ţalovaný odvolanie, ktorým napadol výrok o náhrade trov konania. Ţiadal tento výrok
rozsudku zrušiť alebo zmeniť a priznať mu náhradu trov konania v plnej výške. Krajský súd
v Košiciach uznesením z 5. februára 2004 sp. zn. 14 Co 111/2003 napadnutý výrok rozsudku
súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu
trov konania 37 261 Sk (1 236,83 €); účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne proti tomuto zmeňujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu odmietol rozhodnutím z 28. júla 2005 sp. zn. 3 Cdo 72/2005.
Proti rozsudku Okresného súdu Roţňava zo 14. apríla 2003 č.k. 8 C 24/2003-20
podala odvolanie aj ţalobkyňa. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25. septembra 2008
sp. zn. 4 Co 51/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v zamietajúcej časti vo
veci samej (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.) a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil; vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný neoprávnene
nezasiahol do osobnosti ţalobkyne; vyslovením subjektívnych názorov vo viacerých
konaniach (v priestupkovom a trestnom konaní, v konaní o zapretie otcovstva a o rozvod
manţelstva) ţalovaný iba realizoval procesné oprávnenia účastníka týchto konaní.
Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil odvolací súd poukazom na procesnú situáciu,
ktorá vznikla tým, ţe Krajský súd v Košiciach uznesením z 5. februára 2004 sp. zn.
14 Co 111/2003 rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania zmenil (toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 4. mája 2004). Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 28. júla 2005 sp. zn. 3 Cdo 72/2005 dovolanie ţalobkyne proti tomuto rozhodnutiu odmietol
ako oneskorene podané, bolo potrebné výrok o trovách konania zrušiť a v tejto časti vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (z § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p. vyplýva, ţe ide o závislý
výrok).
Okresný súd Roţňava uznesením z 25. januára 2010 č.k. 8 C 24/2003-264 uloţil
ţalobkyni povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania v sume 4 205 €. Svoje rozhodnutie
odôvodnil poukazom na § 142 ods. 3 v spojení s § 150 O.s.p. Uviedol, ţe predmetom konania
boli spojené nároky ţalobkyne titulom ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy.
Ţalovaný bol v časti konania úspešný a ţiadal priznať náhradu trov. Išlo však aj o nároky
týkajúce sa práv k bytu a uloţenia povinnosti vydať ţalobkyni kľúče od daného bytu, v časti
ktorej bola naopak úspešná ţalobkyňa (rozsudok Okresného súdu Roţňava z 12. novembra
2001 č.k. 10 C 1932/1997-135), a patrilo by jej preto právo na náhradu trov konania.
Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania dospel k záveru, ţe ţalobkyňa
bola úspešná iba v nepatrnej časti a ţalovaný bol úspešný takmer v celom rozsahu.
Z uvedených dôvodov priznal ţalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 50 %
z trov, ktoré by mu inak patrili; prihliadol pri tom na majetkové pomery oboch účastníkov,
čiastočný nepatrný úspech ţalobkyne v konaní a dospel k záveru, ţe vzhľadom na výsledok
sporu, jeho predmet a skutočnosť, ţe ţalobkyňa vzhľadom na jej majetkové a sociálne
pomery bola v konaní od súdnych poplatkov oslobodená, boli v konaní pred súdom prvého
stupňa dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkyne a ţalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Roţňava
z 25. januára 2010 č.k. 8 C 24/2003-264 Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. apríla 2010
sp. zn. 4 Co 91/2010 napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.); účastníkom nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal pri tom na skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa a zdôraznil, ţe súd rozhodol správne o náhrade trov konania a ţe námietky ţalovaného
o neprávnej aplikácii § 150 O.s.p. sú irelevantné.
Ţalobkyňa napadla dovolaním rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra
2008 sp. zn. 4 Co 51/2007. Dovolanie odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a ţe na odvolacom súde
rozhodoval nesprávne obsadený súd (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. g/
O.s.p.). Uviedla, ţe v priebehu konania opakovane namietla zaujatosť JUDr. Z. Š., ktorá
vyplýva nielen z rozhodovania tejto sudkyne odvolacieho súdu, ale aj z jej postupov v konaní.
Poukázala na postup menovanej sudkyne, ktorá ţalobkyni v rozpore s § 40 ods. 3 O.s.p.
nedoručila opravené zápisnice o pojednávaniach z 9. septembra 2008 a z 25. septembra 2008.
Podľa názoru ţalobkyne sudkyňa umelo zvýšila trovy konania tým, ţe 9. septembra 2008
odročila pojednávanie na 25. september 2008. Nesprávny postup sudkyne videla aj v tom, ţe
do zápisnice o pojednávaní konanom na dovolacom súdu 9. septembra 2008 nebol
zaprotokolovaný jej prednes. Podľa názoru ţalobkyne zaujatosť sudkyne je priamo potvrdená
i jej rozhodovacou činnosťou, keď napriek jednoznačne preukázanému zásahu do jej
osobnostných práv, sa spravodlivého rozhodnutia nedočkala.
Ţalobkyňa podala dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 29. apríla 2010 sp. zn. 4 Co 91/2010. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Podľa jej názoru spočíva napadnuté uznesenie na
nesprávnom právnom posúdení, v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a tieţ k vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Tvrdenie
o nesprávnom obsadení súdu odôvodnila ţalobkyňa dôvodmi zhodnými s dôvodmi
uvedenými v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu. Zároveň namietla nezákonnosť
celého súdneho konania z dôvodu, ţe súd prvého stupňa, po vylúčení ţaloby na ochranu
osobnosti uznesením z 12. novembra 2001 č.k. 10 C 1932/97-135 (teraz vedenú pod sp. zn.
8 C 24/2003) na samostatné konanie, nezabezpečil najpodstatnejšie dôkazy, ktorými
odôvodňovala svoju ţalobu. Nezákonnosť konania podľa názoru ţalobkyne spočívala i v tom,
ţe súd o trovách celého konania rozhodol samostatne uznesením, nezávisle na tom, ako
konanie o merite veci skončilo, čo malo za následok realizáciu exekúcie vedenej proti nej.
I keď jej bola exekvovaná suma vrátená, exekučné konanie jej spôsobilo psychickú traumu.
Dodala, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe jej
odvolací súd nedoručil vyčíslenie trov konania ţalovaným na vyjadrenie ako aj tým, ţe pri
výpočte výšky trov, ktoré priznal právnemu zástupcovi ţalovaného, prehliadol, ţe vyčíslená
výška trov nezodpovedá úkonom, ktoré v konaní skutočne vykonal.
Ţalobkyňa navrhla obe ňou napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne proti rozsudku odvolacieho súdu
navrhol tento opravný prostriedok odmietnuť ako procesne neprípustný. Zároveň ţiadal
priznať náhradu trov dovolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením ţalobkyne, ţe odvolací súd
nebol správne obsadený, a to najmä z dôvodu, ţe o námietkach zaujatosti ţalobkyne proti
JUDr. Z. Š. bolo opakovane a právoplatne rozhodnuté. Uviedol, ţe ţalobkyňa si § 237
písm. g/ O.s.p. vykladá účelovo tak, ţe súd nebol správne obsadený, avšak je si vedomá
skutočnosti, ţe namietaná sudkyňa z konania a rozhodovania vo veci vylúčená nebola. Za
čisto subjektívne označil jej tvrdenie, ţe sa nedočkala spravodlivého rozhodnutia a boli
poškodené jej ústavné práva. Nesúhlasil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý ţalobkyni
priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil jej zástupcu z radov advokátov, i keď
neboli dané predpoklady pre také rozhodnutie.
Vo vyjadrení k dovolaniu smerujúcemu proti uzneseniu odvolacieho súdu ţalovaný
navrhol, aby dovolací súd toto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Poukázal na to,
ţe subjektívne pocity ţalobkyne týkajúce sa ňou tvrdenej zaujatosti predsedníčky odvolacieho
senátu, ktorá podľa jej názoru nekonala a nerozhodla podľa jej predstáv, nemôţu byť
spôsobilým dovolacím dôvodom. Namietol, ţe v dovolacom konaní nie je moţné skúmať, či
tvrdený zásah do sféry osobnosti ţalobkyne bol alebo nebol dôvodný, či bol alebo nebol
spôsobilý vyvolať negatívne následky a či sa do nového (na samostatné prejednanie
vylúčeného) konania „dostali alebo nedostali nejaké dôkazy“. Uvedené skutočnosti mohla
ţalobkyňa namietať iba do skončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa (§ 120 ods. 4
O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
obe dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom
napadnúť.
1. Dovolací súd sa najprv zaoberal preskúmaním prípustnosti dovolania proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2008 sp. zn. 4 Co 51/2007.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací
súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci
dosiaľ (s dopadom na ţalobou uplatnený nárok na ochranu osobnosti) vecne nerozhodoval,
preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy (čo do posúdenia nároku na ochranu
osobnosti) viazané. Vzhľadom na to nie je toto dovolanie ţalobkyne podľa § 238 ods. 1 aţ 3
O.s.p. procesne prípustné.
Uvedené dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady
konania alebo vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia
existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor
účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo
k niektorej z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. v dovolaní proti rozsudku namietané
neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto dovolania preto
z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
Dovolateľka namietala existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Dovolací
súd sa preto osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, ţe v prejednávanej veci
bol súd nesprávne obsadený. Mal pri tom na zreteli, ţe „neexistencia ţiadneho rozhodnutia
alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto
otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý
vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého
rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah
sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho
účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)
informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine
objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí
účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli
viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci
skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad
rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko,
1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je zaloţený na
osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci,
objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, ţe je moţné v tomto ohľade vylúčiť
akúkoľvek legitímnu pochybnosť (guarantees sufficient to exclude any legitimate doubt in
this respect).
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa vzniesla voči sudkyni
JUDr. Z. Š. námietku zaujatosti opakovane. O jej námietke z 15. júna 2006 (na č.l. 134 spisu)
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. marca 2007 sp. zn. 1
Nc 5/2007 tak, ţe menovaná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci. O ďalšej námietke z 11. apríla 2008 (č.l. 178 spisu) rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 15. mája 2008 sp. zn. 5 Nc 17/2008, ktorým menovanú
sudkyňu opätovne nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Postup odvolacieho súdu, ktorý po vznesení týchto námietok zaujatosti predloţil spis
na rozhodnutie nadriadenému súdu, bol v súlade s § 16 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd konštatuje,
ţe obsah spisu a ani dôvody, ktoré ţalobkyňa uviedla vo svojom dovolaní, nesvedčia
o existencii právne relevantného vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej veci,
k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O.s.p.). Z podstaty argumentácie
ţalobkyne vyplýva, ţe zaujatosť JUDr. Z. Š. vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní.
Treba preto zopakovať, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§
14 ods. 3 O.s.p.). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe
sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti vôbec
neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Dovolací súd so
zreteľom na uvedené konštatuje, ţe ţalobkyňa nedôvodne namieta, ţe v danej veci konala
a rozhodovala zaujatá sudkyňa. Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, ţe obsah spisu
nesvedčí o opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle
Dovolateľka zastáva názor, ţe súdy vec v napadnutom rozsudku nesprávne právne
posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci súdom sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne
právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania podľa
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť
dovolania ţalobkyne proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nemoţno vyvodiť ani z § 237 O.s.p, ani z § 238 O.s.p.
2. Ţalobkyňa dovolaním napadla aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla
2010 sp. zn. 4 Co 91/2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o náhrade
trov celého konania.
Uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Z ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. ale vyplýva, ţe proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo rozhodnuté o trovách konania, nie je dovolanie prípustné.
Prípustnosť tohto dovolania ţalobkyne by preto prichádzala do úvahy len ak v konaní
došlo k procesným vadám konania v zmysle § 237 O.s.p. Ako uţ dovolací súd uviedol v časti
tohto odôvodnenia týkajúcej sa prípustnosti dovolania ţalobkyne proti rozsudku odvolacieho
súdu (viď vyššie 1.), podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd neprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z týchto procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka jej podstatu vidí v tom, ţe odvolací súd pred vydaním
uznesenia, ktorým rozhodol o trovách celého konania, nedoručil ţalobkyni na vyjadrenie
vyčíslenie týchto trov, ktoré vyhotovil právny zástupca ţalovaného.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p., je taký procesne vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za
účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Predmetnému dôvodu dovolania sú
vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu
moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala
účastníkovi konania. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti
rozumie procesne nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi
konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré sú mu priznané ako účastníkovi
občianskeho súdneho konania.
Právna úprava trov občianskeho súdneho konania (predovšetkým ich druhov, platenia,
nahradzovania a rozhodovania o nich) je obsiahnutá v ustanoveniach § 137 aţ § 151a
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy
konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník,
ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do
troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spomenutých zákonných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ale, ako sa mylne domnieva ţalobkyňa,
ţe by súd bol povinný pred rozhodnutím o trovách doručiť protistrane vyčíslenie trov, ktoré
súdu predloţil účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov (§ 151 O.s.p.). O trovách
rozhoduje súd; jeho povinnosťou je pri tom (aj bez vyjadrenia protistrany vyčísľujúceho
účastníka) preveriť, či je vyčíslenie trov správne a či zodpovedá skutočne urobeným úkonom,
za ktoré je odmena uplatnená.
Zo spisu v preskúmavanej veci vyplýva, ţe postup odvolacieho súdu mal zákonný
podklad tak pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania, ako aj pri rozhodovaní
o trovách odvolacieho konania. Nešlo o procesne nesprávny postup, preto moţno uzavrieť, ţe
ţalobkyňou namietaným postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti pred súdom
konať. Neopodstatnená je v dôsledku toho námietka, ţe v konaní došlo k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru dovolateľky došlo k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom aj tým, ţe
súdy niţších stupňov pri svojom rozhodovaní opomenuli zohľadniť a právne posúdiť všetky
listinné dôkazy, ktoré zaloţila do pôvodného spisu. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol vo viacerých rozhodnutiach, pokiaľ súd rozhodol bez správneho alebo úplného
zistenia skutkového stavu (o ktorý prípad ide tieţ v takto formulovanej námietke ţalobkyne),
nie je tým bez ďalšieho daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Keď účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný vysvetliť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom
majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôţu
smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú
treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej
republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Neúplne
zistený skutkový stav je dôsledkom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá je síce relevantný dovolací
dôvod (moţno ju uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), sama osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá.
Ţalobkyňa v dovolaní namieta aj to, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky
vykonaného dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
3. Z dôvodov uvedených vyššie pod 1. a 2. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, ţe procesnú prípustnosť dovolaní ţalobkyne (proti rozsudku a proti uzneseniu
odvolacieho súdu) nemoţno vyvodiť z ustanovení § 237 aţ § 239 O.s.p. Vzhľadom na to
obidve dovolania odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.; so
zreteľom na ich odmietnutie sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutých rozhodnutí.
Ţalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná. Právo na náhradu trov konania
vzniklo ţalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy dovolacieho konania vyčíslil vo dvoch
vyjadreniach k dovolaniam v celkovej výške 1 507,04 €. Dovolací súd mu – v súlade s praxou
dovolacieho súdu – priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval uţ
v konaní pred súdmi niţších stupňov) za dva úkony právnej sluţby poskytnutej vypracovaním
dvoch samostatných písomných vyjadrení k dovolaniam proti rozsudku i uzneseniu
odvolacieho súdu. Vychádzajúc z toho, čo bolo predmetom dovolacieho konania, určil
náhradu nasledovne: a/ v prípade vyjadrenia ţalovaného k dovolaniu ţalobkyne proti
rozsudku určil sadzbu tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 10 ods. 8
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb) vo výške 91,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 7,21 € (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) a 19 % DPH
(18,71 €), predstavuje spolu 117,21 €, b/ v prípade vyjadrenia ţalovaného k dovolaniu
ţalobkyne proti uzneseniu určil sadzbu tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 3 písm. b/ a § 14
ods. 8 tejto vyhlášky v spojení s jej § 11 ods. 1 písm. a/ vo výške 27,74 €, čo s náhradou
výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,21 € (§ 1
ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) a 19 % DPH (6,64 €), predstavuje spolu 41,59 €. Náhrada
spolu (117,21 € + 41,59 €) predstavuje 158,80 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková