Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 79/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. N., S., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4, čl. 16

ods. 1, a , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. , ako aj

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v bližšie neoznačenom konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť V. N., S. 479 (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. a sp. zn.

, ako aj Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) v bližšie neoznačenom konaní.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -20 zo 14. apríla 2003 bola

zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne proti V. P. (ďalej len „žalovaný“) ako jej

bývalému manželovi o ochranu osobnosti. Sťažovateľka požadovala, aby sa žalovaný zdržal

v budúcnosti tvrdení, podľa ktorých má ako matka nezodpovedný prístup k výchove detí,

má obavu, že donesie nejakú chorobu do bytu, nedával jej peniaze do rúk, lebo by ich

minula, resp. premárnila na iné veci, opustila spoločnú domácnosť a nasťahovala sa

k svojmu druhovi, odsťahovala sa aj s deťmi od žalovaného a dobrovoľne odišla z bytu

s deťmi. Požadovala tiež, aby sa žalovaný jej za tieto výroky písomne ospravedlnil

a písomné ospravedlnenie zaslal sťažovateľke, okresnému súdu, O. ú. K., O. o. v S., O. ú.

v T. a Okresnému súdu Trebišov. Napokon požadovala aj finančnú náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 1 000 000 Sk. Podľa názoru okresného súdu uvedené výroky žalovaného

nemožno považovať za neoprávnené, keďže bolo subjektívnym právom žalovaného v rámci

súdnych a správnych konaní podrobne sa vo veci vyjadriť. Išlo o výroky prednesené

žalovaným v rámci priestupkového konania, trestného konania, zapretia otcovstva a rozvodu

manželstva. Vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného na priebeh manželského

spolužitia a vzájomný rozvrat, ako aj vyjadrenia týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti,

resp. ukončenia spolužitia, ktoré vyslovil v rámci uplatňovania procesných práv ako

účastník konaní, nemožno preto označiť za neoprávnený zásah do osobnostných práv

sťažovateľky.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-219 z 25. septembra 2008 bol vo veci samej potvrdený rozsudok okresného

súdu. Zároveň bol zrušený vo výroku o náhrade trov konania a v tomto rozsahu bola vec

vrátená na ďalšie konanie. Aj podľa názoru krajského súdu vyjadrenie subjektívneho názoru

žalovaného na priebeh manželského spolužitia a vzájomný rozvrat, ako aj jeho vyjadrenie

týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti, ktoré vyslovil v rámci uplatňovania procesných

práv ako účastník konania, nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnostných práv

sťažovateľky. Takéto výroky žalovaného, resp. jeho vyjadrenia subjektívneho názoru

nemohli vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených osobnostných práv sťažovateľky,

pretože išlo o vyjadrenie subjektívneho názoru v sporových veciach, na čo má účastník

konania právo.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. januára 2010 bola sťažovateľka

zaviazaná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 4 205 €, a to platbou právnemu

zástupcovi žalovaného. Žalovaný požadoval náhradu trov v celkovej výške 7 739,36 €.

Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na čiastočný úspech žalovaného v konaní, ako aj

s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa bolo možné priznať náhradu trov vo

výške 50 %.

Uznesením krajského súdu č. k. -292 z 29. apríla 2010 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 25. januára 2010 o náhrade trov konania.

Sťažovateľka v podanom odvolaní namietla, že uznesenie je výsmechom zákonnosti

a spravodlivosti, ale tiež aj potieraním základného práva na súdnu ochranu garantovaného

. Žiadala napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila

niektoré konkrétne námietky týkajúce sa vyčíslenia trov. Krajský súd si osvojil závery

okresného súdu a dospel aj on k záveru o správnom vyčíslení trov konania.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 25. novembra 2010 bolo ako neprípustné odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2008, ako aj proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2010. Keďže v oboch prípadoch išlo

o potvrdzujúce rozhodnutia, dovolanie proti nim by mohlo byť prípustné iba podľa § 237

. Sťažovateľka v podaných dovolaniach tvrdila prípustnosť

dovolania podľa . Tvrdila konkrétne, že na

krajskom súde rozhodovala vo veci sudkyňa, ktorej zaujatosť sťažovateľka viackrát

namietala. Podľa zistenia najvyššieho súdu bolo o námietkach zaujatosti nadriadeným

súdom rozhodnuté tak, že dôvody na vylúčenie sudkyne nie sú dané. S tým sa stotožnil aj

najvyšší súd, pretože sťažovateľkou uvádzané námietky vychádzali z jej postupu.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu, ako aj predchádzajúcimi

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľky podľa a dohovoru. Sťažovateľka nepovažuje za správne ani

rozhodnutie vo veci samej, ktorým bola jej žaloba o ochranu osobnosti zamietnutá, ale ani

rozhodnutie o náhrade trov konania. Okrem toho tiež namieta, že v konaní sa nepostupovalo

bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ označila za účastníka konania aj ministerstvo, stalo sa tak preto, že podľa jej

názoru ministerstvo je vecne pasívne legitimované zaplatiť jej za prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

, s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu

z 25. novembra 2010, ale aj rozsudok krajského súdu č. k. -219

z 25. septembra 2008, uznesenie krajského súdu č. k. -292 z 29. apríla 2010,

rozsudok okresného súdu č. k. -20 zo 14. apríla 2003 a uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 25. januára 2010 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na

ďalšie konanie. Žiada tiež zaviazať ministerstvo na zaplatenie nemajetkovej ujmy za

prieťahy v súdnom konaní v sume 47 800 €. Napokon požaduje, aby jej ústavný súd

ustanovil advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávanie.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Jadrom sťažnosti je stanovisko sťažovateľky, ktorá nie je spokojná s rozhodnutiami

všeobecných súdov ani v merite veci, ale ani čo sa týka náhrady trov konania. Nijaké vecné

tvrdenia, ktorými by vyvracala argumenty najvyššieho súdu o neprípustnosti jej dovolaní,

však neuvádza.

Z pohľadu ústavného súdu je odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu úplné

a presvedčivé. Žiaden dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho

poriadku nebol zistený a neobstojí ani dovolacie tvrdenie, podľa ktorého bol krajský súd

nesprávne obsadený v dôsledku toho, že v senáte zasadala aj sudkyňa, ktorej zaujatosť

sťažovateľka opakovane namietala. Preto uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať

ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že inkriminované výroky prednesené žalovaným

v súdnych a správnych konaniach, ktoré boli predmetom žaloby sťažovateľky o ochranu

osobnosti, treba považovať za obvyklé a typické v podobných konaniach. Mnohokrát sa

zvykne účastník konania takýmto spôsobom v konaní brániť a je vecou konajúceho orgánu

vyhodnotiť, či ide o relevantné tvrdenia, a v kladnom prípade, či ich účastník konania vedel

aj preukázať.

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2

, treba uviesť, že základné právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov trvá

z časového hľadiska do momentu, kým existuje stav neistoty o sporných právach a

povinnostiach. V danom prípade v čase podania sťažnosti súdne konanie vedené tak

okresným súdom, ako aj krajským súdom, ale aj najvyšším súdom bolo už ukončené

právoplatnými rozhodnutiami, a preto stav neistoty už nebol daný.

Napokon treba uviesť, že ministerstvo nie je pasívne vecne legitimované na

poskytnutie peňažnej náhrady za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pretože túto

povinnosť majú samotné všeobecné súdy.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011