Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 79/2011
PDF · 118.14 KB
No categories available
II. ÚS 79/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. N., S., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4, čl. 16
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 214/2010, sp. zn. 3 Cdo 215/2010, ako aj
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v bližšie neoznačenom konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť V. N., S. 479 (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 214/2010 a sp. zn.
3 Cdo 215/2010, ako aj Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) v bližšie neoznačenom konaní.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 24/2003-20 zo 14. apríla 2003 bola
zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne proti V. P. (ďalej len „žalovaný“) ako jej
bývalému manželovi o ochranu osobnosti. Sťažovateľka požadovala, aby sa žalovaný zdržal
v budúcnosti tvrdení, podľa ktorých má ako matka nezodpovedný prístup k výchove detí,
má obavu, že donesie nejakú chorobu do bytu, nedával jej peniaze do rúk, lebo by ich
minula, resp. premárnila na iné veci, opustila spoločnú domácnosť a nasťahovala sa
k svojmu druhovi, odsťahovala sa aj s deťmi od žalovaného a dobrovoľne odišla z bytu
s deťmi. Požadovala tiež, aby sa žalovaný jej za tieto výroky písomne ospravedlnil
a písomné ospravedlnenie zaslal sťažovateľke, okresnému súdu, O. ú. K., O. o. v S., O. ú.
v T. a Okresnému súdu Trebišov. Napokon požadovala aj finančnú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1 000 000 Sk. Podľa názoru okresného súdu uvedené výroky žalovaného
nemožno považovať za neoprávnené, keďže bolo subjektívnym právom žalovaného v rámci
súdnych a správnych konaní podrobne sa vo veci vyjadriť. Išlo o výroky prednesené
žalovaným v rámci priestupkového konania, trestného konania, zapretia otcovstva a rozvodu
manželstva. Vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného na priebeh manželského
spolužitia a vzájomný rozvrat, ako aj vyjadrenia týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti,
resp. ukončenia spolužitia, ktoré vyslovil v rámci uplatňovania procesných práv ako
účastník konaní, nemožno preto označiť za neoprávnený zásah do osobnostných práv
sťažovateľky.
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
4 Co 51/2007-219 z 25. septembra 2008 bol vo veci samej potvrdený rozsudok okresného
súdu. Zároveň bol zrušený vo výroku o náhrade trov konania a v tomto rozsahu bola vec
vrátená na ďalšie konanie. Aj podľa názoru krajského súdu vyjadrenie subjektívneho názoru
žalovaného na priebeh manželského spolužitia a vzájomný rozvrat, ako aj jeho vyjadrenie
týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti, ktoré vyslovil v rámci uplatňovania procesných
práv ako účastník konania, nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnostných práv
sťažovateľky. Takéto výroky žalovaného, resp. jeho vyjadrenia subjektívneho názoru
nemohli vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených osobnostných práv sťažovateľky,
pretože išlo o vyjadrenie subjektívneho názoru v sporových veciach, na čo má účastník
konania právo.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 24/2003 z 25. januára 2010 bola sťažovateľka
zaviazaná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 4 205 €, a to platbou právnemu
zástupcovi žalovaného. Žalovaný požadoval náhradu trov v celkovej výške 7 739,36 €.
Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na čiastočný úspech žalovaného v konaní, ako aj
s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa bolo možné priznať náhradu trov vo
výške 50 %.
Uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 91/2010-292 z 29. apríla 2010 bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C 24/2003 z 25. januára 2010 o náhrade trov konania.
Sťažovateľka v podanom odvolaní namietla, že uznesenie je výsmechom zákonnosti
a spravodlivosti, ale tiež aj potieraním základného práva na súdnu ochranu garantovaného
ústavou. Žiadala napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila
niektoré konkrétne námietky týkajúce sa vyčíslenia trov. Krajský súd si osvojil závery
okresného súdu a dospel aj on k záveru o správnom vyčíslení trov konania.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 214/2010, 3 Cdo 215/2010
z 25. novembra 2010 bolo ako neprípustné odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 51/2007 z 25. septembra 2008, ako aj proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 4 Co 91/2010 z 29. apríla 2010. Keďže v oboch prípadoch išlo
o potvrdzujúce rozhodnutia, dovolanie proti nim by mohlo byť prípustné iba podľa § 237
Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka v podaných dovolaniach tvrdila prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Tvrdila konkrétne, že na
krajskom súde rozhodovala vo veci sudkyňa, ktorej zaujatosť sťažovateľka viackrát
namietala. Podľa zistenia najvyššieho súdu bolo o námietkach zaujatosti nadriadeným
súdom rozhodnuté tak, že dôvody na vylúčenie sudkyne nie sú dané. S tým sa stotožnil aj
najvyšší súd, pretože sťažovateľkou uvádzané námietky vychádzali z jej postupu.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu, ako aj predchádzajúcimi
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. Sťažovateľka nepovažuje za správne ani
rozhodnutie vo veci samej, ktorým bola jej žaloba o ochranu osobnosti zamietnutá, ale ani
rozhodnutie o náhrade trov konania. Okrem toho tiež namieta, že v konaní sa nepostupovalo
bez zbytočných prieťahov.
Pokiaľ označila za účastníka konania aj ministerstvo, stalo sa tak preto, že podľa jej
názoru ministerstvo je vecne pasívne legitimované zaplatiť jej za prieťahy v súdnom konaní.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.
3 Cdo 214/2010, 3 Cdo 215/2010 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu
z 25. novembra 2010, ale aj rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 51/2007-219
z 25. septembra 2008, uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 91/2010-292 z 29. apríla 2010,
rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 24/2003-20 zo 14. apríla 2003 a uznesenie okresného
súdu sp. zn. 8 C 24/2003 z 25. januára 2010 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na
ďalšie konanie. Žiada tiež zaviazať ministerstvo na zaplatenie nemajetkovej ujmy za
prieťahy v súdnom konaní v sume 47 800 €. Napokon požaduje, aby jej ústavný súd
ustanovil advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávanie.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Jadrom sťažnosti je stanovisko sťažovateľky, ktorá nie je spokojná s rozhodnutiami
všeobecných súdov ani v merite veci, ale ani čo sa týka náhrady trov konania. Nijaké vecné
tvrdenia, ktorými by vyvracala argumenty najvyššieho súdu o neprípustnosti jej dovolaní,
však neuvádza.
Z pohľadu ústavného súdu je odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu úplné
a presvedčivé. Žiaden dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho
poriadku nebol zistený a neobstojí ani dovolacie tvrdenie, podľa ktorého bol krajský súd
nesprávne obsadený v dôsledku toho, že v senáte zasadala aj sudkyňa, ktorej zaujatosť
sťažovateľka opakovane namietala. Preto uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať
ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Ústavný súd navyše poznamenáva, že inkriminované výroky prednesené žalovaným
v súdnych a správnych konaniach, ktoré boli predmetom žaloby sťažovateľky o ochranu
osobnosti, treba považovať za obvyklé a typické v podobných konaniach. Mnohokrát sa
zvykne účastník konania takýmto spôsobom v konaní brániť a je vecou konajúceho orgánu
vyhodnotiť, či ide o relevantné tvrdenia, a v kladnom prípade, či ich účastník konania vedel
aj preukázať.
Pokiaľ sťažovateľka namietala aj zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, treba uviesť, že základné právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov trvá
z časového hľadiska do momentu, kým existuje stav neistoty o sporných právach a
povinnostiach. V danom prípade v čase podania sťažnosti súdne konanie vedené tak
okresným súdom, ako aj krajským súdom, ale aj najvyšším súdom bolo už ukončené
právoplatnými rozhodnutiami, a preto stav neistoty už nebol daný.
Napokon treba uviesť, že ministerstvo nie je pasívne vecne legitimované na
poskytnutie peňažnej náhrady za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pretože túto
povinnosť majú samotné všeobecné súdy.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2011