Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 120/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou Lion

Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej konateľ

a advokát JUDr. Peter Kočička, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného

a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 28. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou

kanceláriou Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. Peter Kočička, ktorou namieta porušenie základného

práva zaručeného (ďalej len „“) a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení žalobkyne, ktorá sa proti obchodnej spoločnosti UNIQA poisťovňa, a. s. (ďalej

len „žalovaná“), domáhala zaplatenia sumy 49 118,44 € s príslušenstvom z titulu náhrady

škody, ktorú utrpela pri dopravnej nehode. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo

na okresnom súde 19. októbra 2016, zobrala sťažovateľka žalobu čiastočne späť, v dôsledku

čoho sa predmetom konania stal nárok na náhradu škody v sume 26 685,44 €

s príslušenstvom.

3. V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 26. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok z 26. apríla 2017“) tak, že žalovanú zaviazal

povinnosťou zaplatiť sťažovateľke sumu 9 117,26 €, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol

a sťažovateľke priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v sume 100 %

z prisúdenej istiny vo výške 8 543,82 €.

4. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2017 rozhodol

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 15. novembra 2018 (ďalej len „rozsudok z 15. novembra 2018“) tak, že jej odvolanie proti

vyhovujúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol, rozhodnutie súdu prvej

inštancie v zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania potvrdil

ako vecne správne a žalovanej priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu s tým, že o sume náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie

samostatným uznesením.

5. O trovách konania pred súdom prvej inštancie rozhodol okresný súd uznesením

sp. zn. zo 6. júna 2019 (ďalej len „uznesenie zo 6. júna 2019“) vydaným

vyšším súdnym úradníkom, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy

konania v sume 3 267,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky, pritom za tarifnú

hodnotu okresný súd považoval sumu prisúdenej istiny, t. j. sumu 8 543,82 €. Na podklade

sťažnosti sťažovateľky bola správnosť uznesenia okresného súdu zo 6. júna 2019 potvrdená

uznesením okresného súdu sp. zn. z 28. októbra 2019 vydaným zákonnou

sudkyňou. Citovaným uznesením okresného súdu zákonná sudkyňa totiž sťažnosť

sťažovateľky zamietla ako nedôvodnú.

6. O trovách odvolacieho konania rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

zo 7. júna 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie

zo 7. júna 2019“) tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho

konania v sume 1 604,26 €, pritom za tarifnú hodnotu okresný súd považoval

sumu 26 685,44 €, ktorá zodpovedala sume, ktorá bola predmetom konania pred súdom

prvej inštancie.

7. Proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2019 podala sťažovateľka sťažnosť,

o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením vydaným zákonnou sudkyňou tak,

že túto ako nedôvodnú zamietol.

8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti s poukazom na § 396 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) považuje za preukázané, že povinnosťou okresného

súdu bolo aj v napadnutom uznesení vychádzať z rovnakých princípov, ako tomu bolo

v prípade rozhodovania o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Zdôrazňuje pritom,

že ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. z 12. februára 2013 konštatoval,

že «„zásady rozhodovania o trovách (súdneho konania vrátane výnimiek sa neposudzujú

za každé štádium konania osobitne.“».

9. Obdobne podľa sťažovateľky ústavný súd aj v náleze sp. zn.

z 25. mája 2010 uviedol, že všeobecné súdy rozhodujú o náhrade trov konania so zreteľom

na plný úspech toho-ktorého účastníka konania, a pritom zásada úspechu platí v konaní

pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní a neposudzuje sa za každé štádium

konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

10. Sťažovateľka poukazuje na podľa jej názoru ustálený právny názor všeobecných

súdov, podľa ktorého možno v prípadoch, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia záviselo

od znaleckého posudku (ako to je aj v prípade sťažovateľky), priznať sporovej strane plný

nárok na náhradu trov konania z priznaného plnenia. Sporová strana sa podľa sťažovateľky

považuje za plne úspešnú, hoci aj výška priznanej sumy nekorešponduje s výškou plnenia,

ktorej sa pôvodne žalobou domáhala.

11. Podľa sťažovateľky je namieste už citované právne závery uplatniť aj

za účinnosti . Vzhľadom na uvedené okresný súd mal

v napadnutom uznesení zohľadniť, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku,

a tomu prispôsobiť stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny. Okresný súd preto podľa

sťažovateľky postupoval nesprávne, keď tarifnú hodnotu stotožnil s výškou žalovanej istiny

a z tejto následne vypočítal výšku základnej sadzby tarifnej hodnoty.

12. Okresný súd vytvoril dve konania s dvoma rôznymi tarifnými hodnotami

a pri rozhodovaní o trovách konania v jednotlivých štádiách vychádzal z odlišných zásad

pre posúdenie výšky tarifnej hodnoty. Takýto postup pritom nemožno považovať

za zákonný a ústavne prípustný. Podľa sťažovateľky okresný súd vytvoril paradoxnú

situáciu, «kedy sú úkony právnej služby v jednom štádiu konania „hodnotnejšie“

v porovnaní s iným štádiom toho istého konania týkajúceho sa identického predmetu

konania.».

13. Uvedený postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zásadou rovnosti sporových

strán, keďže trovy konania sa každej zo strán sporu počítajú z inej tarifnej hodnoty

v závislosti od toho, v akom štádiu konania trovy vznikli.

14. Okresný súd sa v napadnutom uznesení podľa sťažovateľky s jej argumentáciou

obsiahnutou v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2019 vysporiadal len

povrchne a všeobecne. Aplikácia príslušných ustanovení

nebola zo strany okresného súdu podľa sťažovateľky ústavne konformná, keďže tento

mechanicky a v rozpore so zmyslom a účelom „posudzoval každé štádium konania

osobitne.“.

15. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu

zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania

v sume 415,51 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne.

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(m. m. ). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy.

23. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

24. V kontexte uplatňovanej právomoci ústavného súdu je nevyhnutné zdôrazniť,

že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

25. S prihliadnutím na skutočnosť, že napadnuté uznesenie okresného súdu je

rozhodnutím vo veci náhrady trov konania (jej výšky), ústavný súd ďalej konštatuje,

že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania sa ratione materiae považuje

za integrálnu súčasť civilného procesu, na ktorú sa vzťahujú požiadavky obsiahnuté

v základnom práve na súdnu ochranu, ako aj v práve na spravodlivé súdne konanie. V rámci

rozhodovania o náhrade trov konania však v zásade ide vždy (len) o aplikáciu jednoduchého

práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv strany v spore, ktorá podala ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho

predpisu, ktoré by v sebe zahŕňali črty svojvôle (m. m. , ,

, , , , ,

, , ).

26. Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd konštatuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť

primeraným spôsobom odôvodnené.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu boli rešpektované

požiadavky tvoriace obsahové súčasti základného práva zaručeného ,

ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľkou namietaná argumentácia nie

je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého

uznesenia okresného súdu. Ústavný súd k tomuto uvádza nasledujúce skutočnosti.

28. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

29. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

30. V súlade s § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny sa

stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov

právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

31. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky a hodnota záväzku.

32. Trovy vynaložené sporovou stranou v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jej

procesným postupom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné

presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Účelnosť

sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov

spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc zmysle

a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy

potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,

a to, aj keď má strana v spore nárok na náhradu trov konania, pretože mala vo veci plný

úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, to platí aj

pre trovy právnej služby (, , ).

33. Obdobne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach (napr.

sp. zn. , ) ustálil, že pre účely určenia výšky odmeny

advokáta za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého

jednotlivého úkonu právnej služby, teda nie moment, keď advokát začal služby poskytovať.

34. Obdobne ústavný súd už vo veci sp. zn. zdôraznil, že ak po začatí

poskytovania právnych služieb sa zmení predmet právnej služby, je možné za okamih

začatia poskytovania právnej služby považovať okamih vykonania úkonov právnej služby

o takto zmenenom predmete právnej služby. To isté pritom platí aj pre obmedzenie rozsahu

(zúženia) poskytnutia právnej služby. Zmeny predmetu poskytnutia právnej služby môžu

pritom spočívať v kvantitatívnych alebo kvalitatívnych zmenách (rozšírenie žaloby o ďalší

nárok) alebo môžu spočívať v zmene ceny veci alebo práva (bez toho, aby došlo k zmene

predmetu poskytnutia právnej služby). Takáto zmena ceny veci alebo práva, ku ktorej dôjde

v priebehu poskytovania právnej služby, má potom vplyv na výšku tarifnej hodnoty, a tým

aj na spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

[k tomu pozri aj FIAČAN, I., KERECMAN, P., BARICOVÁ, J., HELLENBART, V.,

SEDLAČKO, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015,

s. 63.].

35. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na výšku tarifnej hodnoty, a tým aj spôsob

výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby má vplyv cena veci

alebo práva v kontexte príslušného predmetu konania, vo vzťahu ku ktorému boli sporovou

stranou vynaložené. V prípade odvolacieho konania nárok na náhradu trov tohto konania,

ktorý bol priznaný úspešnej strane v odvolacom konaní, môže byť za úkon právnej pomoci

nesporne vyčíslený len zo sumy, ktorá bola predmetom odvolacieho konania

(m. m. ).

36. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľkina argumentácia smeruje proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu, ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú

časť citovaného rozhodnutia, v ktorej okresný súd uviedol, že sa stotožňuje s postupom

vyššieho súdneho úradníka, ktorý pri určovaní výšky trov konania v uznesení

zo 7. júna 2019 vychádzal z tarifnej hodnoty 26 685,44 €, ktorá bola predmetom

odvolacieho konania.

37. V konkrétnostiach pritom okresný súd v napadnutom uznesení zdôraznil,

že „O nároku žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol Krajský súd

v Prešove rozsudkom zo dňa 15.11.2018, č. k. -490... Nepochybne v zmysle

tohto rozhodnutia bola žalobkyňa v odvolacom konaní neúspešná a preto aj odvolací súd

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej. Predmetom odvolacieho

konania bola suma 26 685,44 Eur (čo vyplýva z jej odvolania zo dňa 01.06.2017) a to aj

v dôsledku pochybenia samotnej žalobkyne, ktorá odvolanie podala aj voči výroku, ktorým

bolo sčasti jej žalobe vyhovené. Argumentácia žalobkyne v jej sťažnosti by bola na mieste,

len za predpokladu, že by žalobkyňa odvolaním nenapadla rozsudok Okresného súdu Prešov

v celom rozsahu. Vychádzajú z uvedeného nie preto pochýb o správnosti určenia tarifnej

hodnoty, ktorá bola predmetom odvolacieho konania.“.

38. Vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej činnosti (k tomu pozri najmä závery

obsiahnuté v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. a závery už citované

v bodoch 32 až 35 tohto uznesenia), ústavný súd konštatuje, že nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, ktorý bol priznaný odvolacím súdom žalovanej ako úspešnej strane

v odvolacom konaní, môže byť za úkon právnej pomoci nesporne vyčíslený len zo sumy,

ktorá bola predmetom odvolacieho konania, teda v konkrétnych okolnostiach veci tak,

ako to ustálil okresný súd v napadnutom uznesení.

39. Predmet odvolacieho (meritórneho) konania determinovala samotná

sťažovateľka, a to podaním odvolania, ktoré smerovalo proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie v celom rozsahu (predmetom odvolacieho konania tak bola hodnota práva v sume

26 685,44 €). Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu preto zodpovedá

relevantnej právnej úprave a aj s prihliadnutím na vlastnú rozhodovaciu činnosť ho

nemožno považovať za ústavne neudržateľné.

40. Predmetom tohto ústavného prieskumu nie je procesný úspech či neúspech strany

v konaní, ako sa mylne domnieva sťažovateľka, keď poukazuje na právny názor

všeobecných súdov o úspešnosti či neúspešnosti strany v sporoch, v ktorých výška plnenia

závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku (k tomu pozri bod 10 tohto uznesenia),

ale (ne)správne stanovenie tarifnej hodnoty, a tým aj (ne)správne stanovenie základnej

sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci.

41. Z uvedených dôvodov sú argumentácia sťažovateľky obsiahnutá v bode 10 tohto

uznesenia, ako aj odkaz sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.

o úspechu či neúspechu v konaní právne irelevantné. Napokon

o procesnom úspechu či neúspechu strán v príslušnom konaní rozhodoval okresný súd či

krajský súd v meritórnych rozhodnutiach (okresný súd rozsudkom z 26. apríla 2017

sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %

a v odvolacom konaní krajský súd rozsudkom z 15. novembra 2018 priznal žalovanej nárok

na náhradu trov odvolacieho konania rovnako v rozsahu 100 %), a nie okresný súd

v napadnutom uznesení (predmetom jeho rozhodovania bola len konkrétna výška

priznaného nároku na náhradu trov konania).

42. Zásady, na podklade ktorých bolo rozhodnuté o konkrétnej výške priznaného

nároku, boli rovnaké pre konanie pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní,

keďže v oboch prípadoch sa tarifná hodnota pri výpočte výšky priznaného nároku

na náhradu trov konania úspešnej strany odvíjala od hodnoty práva, o ktoré v príslušnom

konaní išlo (v prípade konania pred okresným súdom bola sťažovateľka úspešná, čo sa týka

prisúdenej istiny 8 543,82 €, a v konaní o odvolaní bola žalovaná úspešná, čo sa týka

odvolaním napadnutej hodnoty práva v sume 26 685,44 €).

43. Zmena tarifnej hodnoty v závislosti od predmetu príslušného konania preto

v konkrétnych okolnostiach veci nie je ani porušením zásady rovnosti strán v konaní.

Aplikácia príslušných ustanovení a vyhlášky bola zo strany

okresného súdu ústavne konformná a nemôže porušovať základné právo sťažovateľky

zaručené ani jej právo zaručené dohovoru.

44. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne

aplikovateľná i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, , , , ,

).

45. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod

na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv napadnutým uznesením okresného

súdu po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto ústavnú

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu