Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 120/2020
PDF · 461.26 KB
No categories available
IV. ÚS 120/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou Lion
Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej konateľ
a advokát JUDr. Peter Kočička, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.
11 C 321/2014 z 28. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou
kanceláriou Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej
koná jej konateľ a advokát JUDr. Peter Kočička, ktorou namieta porušenie základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
11 C 321/2014 z 28. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 321/2014 v procesnom
postavení žalobkyne, ktorá sa proti obchodnej spoločnosti UNIQA poisťovňa, a. s. (ďalej
len „žalovaná“), domáhala zaplatenia sumy 49 118,44 € s príslušenstvom z titulu náhrady
škody, ktorú utrpela pri dopravnej nehode. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo
na okresnom súde 19. októbra 2016, zobrala sťažovateľka žalobu čiastočne späť, v dôsledku
čoho sa predmetom konania stal nárok na náhradu škody v sume 26 685,44 €
s príslušenstvom.
3. V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 321/2014
z 26. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok z 26. apríla 2017“) tak, že žalovanú zaviazal
povinnosťou zaplatiť sťažovateľke sumu 9 117,26 €, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a sťažovateľke priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v sume 100 %
z prisúdenej istiny vo výške 8 543,82 €.
4. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2017 rozhodol
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 139/2017
z 15. novembra 2018 (ďalej len „rozsudok z 15. novembra 2018“) tak, že jej odvolanie proti
vyhovujúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol, rozhodnutie súdu prvej
inštancie v zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania potvrdil
ako vecne správne a žalovanej priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu s tým, že o sume náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením.
5. O trovách konania pred súdom prvej inštancie rozhodol okresný súd uznesením
sp. zn. 11 C 321/2014 zo 6. júna 2019 (ďalej len „uznesenie zo 6. júna 2019“) vydaným
vyšším súdnym úradníkom, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy
konania v sume 3 267,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky, pritom za tarifnú
hodnotu okresný súd považoval sumu prisúdenej istiny, t. j. sumu 8 543,82 €. Na podklade
sťažnosti sťažovateľky bola správnosť uznesenia okresného súdu zo 6. júna 2019 potvrdená
uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 321/2014 z 28. októbra 2019 vydaným zákonnou
sudkyňou. Citovaným uznesením okresného súdu zákonná sudkyňa totiž sťažnosť
sťažovateľky zamietla ako nedôvodnú.
6. O trovách odvolacieho konania rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.
11 C 321/2014 zo 7. júna 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie
zo 7. júna 2019“) tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho
konania v sume 1 604,26 €, pritom za tarifnú hodnotu okresný súd považoval
sumu 26 685,44 €, ktorá zodpovedala sume, ktorá bola predmetom konania pred súdom
prvej inštancie.
7. Proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2019 podala sťažovateľka sťažnosť,
o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením vydaným zákonnou sudkyňou tak,
že túto ako nedôvodnú zamietol.
8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti s poukazom na § 396 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) považuje za preukázané, že povinnosťou okresného
súdu bolo aj v napadnutom uznesení vychádzať z rovnakých princípov, ako tomu bolo
v prípade rozhodovania o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Zdôrazňuje pritom,
že ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 84/2013 z 12. februára 2013 konštatoval,
že «„zásady rozhodovania o trovách (súdneho konania vrátane výnimiek sa neposudzujú
za každé štádium konania osobitne.“».
9. Obdobne podľa sťažovateľky ústavný súd aj v náleze sp. zn. III. ÚS 144/2010
z 25. mája 2010 uviedol, že všeobecné súdy rozhodujú o náhrade trov konania so zreteľom
na plný úspech toho-ktorého účastníka konania, a pritom zásada úspechu platí v konaní
pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní a neposudzuje sa za každé štádium
konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.
10. Sťažovateľka poukazuje na podľa jej názoru ustálený právny názor všeobecných
súdov, podľa ktorého možno v prípadoch, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku (ako to je aj v prípade sťažovateľky), priznať sporovej strane plný
nárok na náhradu trov konania z priznaného plnenia. Sporová strana sa podľa sťažovateľky
považuje za plne úspešnú, hoci aj výška priznanej sumy nekorešponduje s výškou plnenia,
ktorej sa pôvodne žalobou domáhala.
11. Podľa sťažovateľky je namieste už citované právne závery uplatniť aj
za účinnosti Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na uvedené okresný súd mal
v napadnutom uznesení zohľadniť, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku,
a tomu prispôsobiť stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny. Okresný súd preto podľa
sťažovateľky postupoval nesprávne, keď tarifnú hodnotu stotožnil s výškou žalovanej istiny
a z tejto následne vypočítal výšku základnej sadzby tarifnej hodnoty.
12. Okresný súd vytvoril dve konania s dvoma rôznymi tarifnými hodnotami
a pri rozhodovaní o trovách konania v jednotlivých štádiách vychádzal z odlišných zásad
pre posúdenie výšky tarifnej hodnoty. Takýto postup pritom nemožno považovať
za zákonný a ústavne prípustný. Podľa sťažovateľky okresný súd vytvoril paradoxnú
situáciu, «kedy sú úkony právnej služby v jednom štádiu konania „hodnotnejšie“
v porovnaní s iným štádiom toho istého konania týkajúceho sa identického predmetu
konania.».
13. Uvedený postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zásadou rovnosti sporových
strán, keďže trovy konania sa každej zo strán sporu počítajú z inej tarifnej hodnoty
v závislosti od toho, v akom štádiu konania trovy vznikli.
14. Okresný súd sa v napadnutom uznesení podľa sťažovateľky s jej argumentáciou
obsiahnutou v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2019 vysporiadal len
povrchne a všeobecne. Aplikácia príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku
nebola zo strany okresného súdu podľa sťažovateľky ústavne konformná, keďže tento
mechanicky a v rozpore so zmyslom a účelom „posudzoval každé štádium konania
osobitne.“.
15. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu
zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 415,51 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(m. m. IV. ÚS 77/02). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy.
23. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
24. V kontexte uplatňovanej právomoci ústavného súdu je nevyhnutné zdôrazniť,
že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
25. S prihliadnutím na skutočnosť, že napadnuté uznesenie okresného súdu je
rozhodnutím vo veci náhrady trov konania (jej výšky), ústavný súd ďalej konštatuje,
že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania sa ratione materiae považuje
za integrálnu súčasť civilného procesu, na ktorú sa vzťahujú požiadavky obsiahnuté
v základnom práve na súdnu ochranu, ako aj v práve na spravodlivé súdne konanie. V rámci
rozhodovania o náhrade trov konania však v zásade ide vždy (len) o aplikáciu jednoduchého
práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv strany v spore, ktorá podala ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho
predpisu, ktoré by v sebe zahŕňali črty svojvôle (m. m. II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016,
II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018, II. ÚS 566/2018).
26. Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd konštatuje, že aj pri rozhodovaní
o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie
o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,
musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť
primeraným spôsobom odôvodnené.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu boli rešpektované
požiadavky tvoriace obsahové súčasti základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľkou namietaná argumentácia nie
je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu. Ústavný súd k tomuto uvádza nasledujúce skutočnosti.
28. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.
29. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.
30. V súlade s § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny sa
stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov
právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
31. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky a hodnota záväzku.
32. Trovy vynaložené sporovou stranou v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jej
procesným postupom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Účelnosť
sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy
a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy
potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,
a to, aj keď má strana v spore nárok na náhradu trov konania, pretože mala vo veci plný
úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, to platí aj
pre trovy právnej služby (II. ÚS 147/2008, III. ÚS 166/2009, III. ÚS 481/2015).
33. Obdobne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach (napr.
sp. zn. 3 MCdo 17/2010, 3 Cdo 214/2010) ustálil, že pre účely určenia výšky odmeny
advokáta za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého
jednotlivého úkonu právnej služby, teda nie moment, keď advokát začal služby poskytovať.
34. Obdobne ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 146/2019 zdôraznil, že ak po začatí
poskytovania právnych služieb sa zmení predmet právnej služby, je možné za okamih
začatia poskytovania právnej služby považovať okamih vykonania úkonov právnej služby
o takto zmenenom predmete právnej služby. To isté pritom platí aj pre obmedzenie rozsahu
(zúženia) poskytnutia právnej služby. Zmeny predmetu poskytnutia právnej služby môžu
pritom spočívať v kvantitatívnych alebo kvalitatívnych zmenách (rozšírenie žaloby o ďalší
nárok) alebo môžu spočívať v zmene ceny veci alebo práva (bez toho, aby došlo k zmene
predmetu poskytnutia právnej služby). Takáto zmena ceny veci alebo práva, ku ktorej dôjde
v priebehu poskytovania právnej služby, má potom vplyv na výšku tarifnej hodnoty, a tým
aj na spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
[k tomu pozri aj FIAČAN, I., KERECMAN, P., BARICOVÁ, J., HELLENBART, V.,
SEDLAČKO, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015,
s. 63.].
35. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na výšku tarifnej hodnoty, a tým aj spôsob
výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby má vplyv cena veci
alebo práva v kontexte príslušného predmetu konania, vo vzťahu ku ktorému boli sporovou
stranou vynaložené. V prípade odvolacieho konania nárok na náhradu trov tohto konania,
ktorý bol priznaný úspešnej strane v odvolacom konaní, môže byť za úkon právnej pomoci
nesporne vyčíslený len zo sumy, ktorá bola predmetom odvolacieho konania
(m. m. I. ÚS 146/2019).
36. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľkina argumentácia smeruje proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú
časť citovaného rozhodnutia, v ktorej okresný súd uviedol, že sa stotožňuje s postupom
vyššieho súdneho úradníka, ktorý pri určovaní výšky trov konania v uznesení
zo 7. júna 2019 vychádzal z tarifnej hodnoty 26 685,44 €, ktorá bola predmetom
odvolacieho konania.
37. V konkrétnostiach pritom okresný súd v napadnutom uznesení zdôraznil,
že „O nároku žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol Krajský súd
v Prešove rozsudkom zo dňa 15.11.2018, č. k. 9Co/139/2017-490... Nepochybne v zmysle
tohto rozhodnutia bola žalobkyňa v odvolacom konaní neúspešná a preto aj odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej. Predmetom odvolacieho
konania bola suma 26 685,44 Eur (čo vyplýva z jej odvolania zo dňa 01.06.2017) a to aj
v dôsledku pochybenia samotnej žalobkyne, ktorá odvolanie podala aj voči výroku, ktorým
bolo sčasti jej žalobe vyhovené. Argumentácia žalobkyne v jej sťažnosti by bola na mieste,
len za predpokladu, že by žalobkyňa odvolaním nenapadla rozsudok Okresného súdu Prešov
v celom rozsahu. Vychádzajú z uvedeného nie preto pochýb o správnosti určenia tarifnej
hodnoty, ktorá bola predmetom odvolacieho konania.“.
38. Vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej činnosti (k tomu pozri najmä závery
obsiahnuté v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 146/2019 a závery už citované
v bodoch 32 až 35 tohto uznesenia), ústavný súd konštatuje, že nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, ktorý bol priznaný odvolacím súdom žalovanej ako úspešnej strane
v odvolacom konaní, môže byť za úkon právnej pomoci nesporne vyčíslený len zo sumy,
ktorá bola predmetom odvolacieho konania, teda v konkrétnych okolnostiach veci tak,
ako to ustálil okresný súd v napadnutom uznesení.
39. Predmet odvolacieho (meritórneho) konania determinovala samotná
sťažovateľka, a to podaním odvolania, ktoré smerovalo proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie v celom rozsahu (predmetom odvolacieho konania tak bola hodnota práva v sume
26 685,44 €). Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu preto zodpovedá
relevantnej právnej úprave a aj s prihliadnutím na vlastnú rozhodovaciu činnosť ho
nemožno považovať za ústavne neudržateľné.
40. Predmetom tohto ústavného prieskumu nie je procesný úspech či neúspech strany
v konaní, ako sa mylne domnieva sťažovateľka, keď poukazuje na právny názor
všeobecných súdov o úspešnosti či neúspešnosti strany v sporoch, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku (k tomu pozri bod 10 tohto uznesenia),
ale (ne)správne stanovenie tarifnej hodnoty, a tým aj (ne)správne stanovenie základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci.
41. Z uvedených dôvodov sú argumentácia sťažovateľky obsiahnutá v bode 10 tohto
uznesenia, ako aj odkaz sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.
III. ÚS 144/2010 o úspechu či neúspechu v konaní právne irelevantné. Napokon
o procesnom úspechu či neúspechu strán v príslušnom konaní rozhodoval okresný súd či
krajský súd v meritórnych rozhodnutiach (okresný súd rozsudkom z 26. apríla 2017
sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %
a v odvolacom konaní krajský súd rozsudkom z 15. novembra 2018 priznal žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania rovnako v rozsahu 100 %), a nie okresný súd
v napadnutom uznesení (predmetom jeho rozhodovania bola len konkrétna výška
priznaného nároku na náhradu trov konania).
42. Zásady, na podklade ktorých bolo rozhodnuté o konkrétnej výške priznaného
nároku, boli rovnaké pre konanie pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní,
keďže v oboch prípadoch sa tarifná hodnota pri výpočte výšky priznaného nároku
na náhradu trov konania úspešnej strany odvíjala od hodnoty práva, o ktoré v príslušnom
konaní išlo (v prípade konania pred okresným súdom bola sťažovateľka úspešná, čo sa týka
prisúdenej istiny 8 543,82 €, a v konaní o odvolaní bola žalovaná úspešná, čo sa týka
odvolaním napadnutej hodnoty práva v sume 26 685,44 €).
43. Zmena tarifnej hodnoty v závislosti od predmetu príslušného konania preto
v konkrétnych okolnostiach veci nie je ani porušením zásady rovnosti strán v konaní.
Aplikácia príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku a vyhlášky bola zo strany
okresného súdu ústavne konformná a nemôže porušovať základné právo sťažovateľky
zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
44. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne
aplikovateľná i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
II. ÚS 101/03, I. ÚS 88/07, III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012,
45. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod
na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv napadnutým uznesením okresného
súdu po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu