Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 134 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (139)III. ÚS 481/2015
PDF · 409.26 KB
No categories available
III. ÚS 481/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o.,
Radlinského 1, Trnava, zastúpenej advokátom
, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 103/2013 z 31. januára 2014,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 103/2013 z 31. januára 2014 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
sp. zn. 15 Cb 84/2011 zo 14. novembra 2012 okrem iného nepriznal sťažovateľke náhradu
trov právneho zastúpenia z dôvodu, že tieto považoval za neúčelne vynaložené, pretože
v danom prípade mohla byť žalobkyňa (sťažovateľka) v konaní zastúpená svojím konateľom
, ktorý má právnické vzdelanie a pozná skutkový stav veci.
Sťažovateľka bola v tomto konaní zastúpená advokátom, a to pri prvých dvoch úkonoch
(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby) a následne
.
Proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu vo veci náhrady trov konania podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
zmenil rozsudok okresného súdu a rozhodol, že „žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
na trovách konania 408,50 € a na trovách právneho zastúpenia 489,10 €...“. Krajský súd
teda priznal sťažovateľke aj trovy právneho zastúpenia, avšak podľa odôvodnenia uznesenia
iba za prvé dva úkony („aj to bez DPH“) realizované prostredníctvom právneho zástupcu
. Trovy právneho zastúpenia za úkony realizované právnym
zástupcom krajský súd sťažovateľke nepriznal z dôvodu, že «tieto
rovnako považoval za neúčelne vynaložené „v súvislosti so skutočnosťou, že konateľom
žalobcu je osoba s právnickým vzdelaním...“ a v súvislosti s tým, že žalobca (sťažovateľ)
mal zjavnú možnosť dať sa v konaní zastúpiť „štatutárnym zástupcom“ (čím mal krajský súd
zrejme na mysli štatutárny orgán)».
Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým jej
nepriznal náhradu trov konania, na ktoré mala v konaní nárok podľa § 142 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) v spojení s § 25 OSP (vo veci mala úspech a bola
riadne zastúpená advokátom), boli porušené jej v sťažnosti označené základné práva.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu dochádza podľa názoru
sťažovateľky k «prelínaniu a k nejasnému a nedokonalému rozlíšeniu medzi právnickou
osobou (sťažovateľom), štatutárnym orgánom sťažovateľa (nesprávne označenému ako
„štatutárny zástupca“, čo môže vyvolávať pocit, že ide o subjekt, ktorý by mal sťažovateľa
zastupovať) a zástupcom sťažovateľa (advokátom ).
Sťažovateľ je právnickou osobou, v mene ktorej koná jej štatutárny orgán (v tomto
prípade fyzická osoba – konateľ ). Úkony konateľa
, ktoré vykonáva v mene sťažovateľa ako jeho štatutárny orgán, sú priamo úkonmi
sťažovateľa, a nie je možné ich stotožňovať s úkonmi fyzickej osoby ,
ani s úkonmi advokáta . Sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie
tretiu osobu, ktorej právna subjektivita je absolútne nezávislá od právnej subjektivity
sťažovateľa, a to tak v prípade advokáta , ako aj v prípade advokáta
.
Ak by sme pripustili argumentáciu krajského súdu, potom by trovy právneho
zastúpenia právnickej osoby, ktorej štatutárnym orgánom (alebo nebodaj aj
zamestnancom?) je osoba s právnickým vzdelaním a zapísaná ako advokát, nemohli byť
nikdy pokladané za účelne vynaložené. Takýto výklad by spôsoboval nerovnosť účastníkov
v konaní, resp. by odrádzal od uplatňovania práva prostredníctvom advokáta, vzhľadom
na nemožnosť získať náhradu trov konania od neúspešnej protistrany.
Účelnosť vynaložených trov konania nie je možné posudzovať vo vzťahu k osobe
advokáta, ale vo vzťahu k realizovaným úkonom – teda, či tieto boli nevyhnutné
na dosiahnutie účelu konania.».
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
po prijatí jej veci na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jej základné práva podľa čl. 20 ods.
1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy boli porušené napadnutým uznesením krajského
súdu, aby toto uznesenie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie, a napokon, aby jej priznal
náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského
súdu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri
poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ako zo sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadanej dokumentácie vyplýva, spor,
v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným
súdom, sa týka náhrady trov právneho zastúpenia v sume 1 744,38 € s DPH (sťažovateľka
žiadala o priznanie sumy 2 233,48 € s DPH, pričom krajský súd jej priznal sumu 489,10 €).
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom
na príslušenstvo sa neprihliada, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného
súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom
na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti
ústavným súdom aj v tomto prípade.
Krajský súd napadnuté uznesenie vo vzťahu k nepriznaniu trov právneho zastúpenia
uviedol:
«... V súlade s odvolateľom možno konštatovať, že zastúpenie účastníkom v súdnom
konaní je jeho ústavným právom a jeho zastúpenie advokátom nie je možné vylúčiť.
V danom prípade súd toto právo žalobcu neporušil, keď jeho zastúpenie advokátom
akceptoval a s týmto ako s právnym zástupcom vo veci konal.
Nepriznanie práva na náhradu trov právneho zastúpenia je následkom vyhodnotenia týchto
trov ako neúčelne vynaložených v súvislosti so skutočnosťou, že konateľom žalobcu je osoba
s právnickým vzdelaním, v tomto prípade je ním sám zastupujúci advokát.
Povinnosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným primárne smerujú do oblasti
riadenia obchodnej spoločnosti a jej zastupovania pri výkone podnikateľskej činnosti, preto
zastúpenie spoločnosti v súdnych sporoch na základe plnomocenstva udeleného tretej osobe
nie je možné všeobecne považovať za neúčelné, a to ani v prípadoch, keď konateľ
spoločnosti má právnické vzdelanie.
Na strane druhej účelom zastúpenia právnickej osoby na základe plnomocenstva je
zabezpečenie zastúpenia ako takého pre prípad nemožnosti zastúpenia štatutárnym
orgánom, alebo zabezpečenie zastúpenia „kvalifikovanejšieho“, pri ktorom možno
predpokladať lepšie uplatňovanie alebo bránenie práva účastníka.
V prípade zastúpenia účastníka síce vlastným konateľom, avšak v inej jeho
spoločenskej pozícii – v pozícii advokáta profesionálne za odplatu poskytujúceho právne
služby takýto súdom akceptovateľný účel zastúpenia logicky absentuje a pokiaľ naň žalobca
v určitom štádiu konania vynaložil prostriedky napriek zjavnej možnosti zastúpenia
štatutárnym zástupcom, nie je dôvodné považovať ich za účelne vynaložené v súvislosti
s vedením sporu a zaťažovať ich náhradou procesnú protistranu.
Súd prvého stupňa preto správne nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho
zastúpenia v rozsahu nákladov súvisiacich so zastúpením advokátom
, nedôvodne však žalobcovi nepriznal aj náhradu trov zastúpenia advokátom
pri dvoch úkonoch tohto zástupcu (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie žaloby) s tarifnou odmenou podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. po 237,34 €
a paušálnymi náhradami výdavkov 2 x 7,21 €...»
Dôvody rozhodnutia krajského súdu, pre ktoré nepriznal sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia v rozsahu nákladov súvisiacich so zastúpením advokátom
, nemožno považovať za arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 78/03 dáva
do pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej
súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí
sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému
tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou
možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc
v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne
vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva
sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov
konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba
posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.
Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovo
trov konania krajským súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich
rozhodovanie o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer.
Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto
otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné
na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť
ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy
súdu, ktorá však musí byť vždy odôvodnená.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie krajského
súdu o trovách konania vylučujúce priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v rozsahu
nákladov súvisiacich so zastúpením advokátom , nevykazuje znaky
svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že krajský súd uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie
účelnosti trov konania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstavy a zmyslu
základného práva na spravodlivé súdne konanie.
Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktorého
ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto
ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,
v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len
v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013)]. Vo veci sťažovateľky o takýto
výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08,
Vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu ústavný súd
posúdil ako ústavne konformné a sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej
ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ
uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú
podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústnej ochrany, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého
uznesenia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania,
už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015