Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 481/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o.,

Radlinského 1, Trnava, zastúpenej advokátom

, ktorou namieta porušenie základných práv podľa Slovenskej

republiky, a a 3 Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 31. januára 2014,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mina Livsmedel, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základných práv podľa

(ďalej len „ústava“), a a 3 uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2014 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

sp. zn. zo 14. novembra 2012 okrem iného nepriznal sťažovateľke náhradu

trov právneho zastúpenia z dôvodu, že tieto považoval za neúčelne vynaložené, pretože

v danom prípade mohla byť žalobkyňa (sťažovateľka) v konaní zastúpená svojím konateľom

, ktorý má právnické vzdelanie a pozná skutkový stav veci.

Sťažovateľka bola v tomto konaní zastúpená advokátom, a to pri prvých dvoch úkonoch

(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby) a následne

.

Proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu vo veci náhrady trov konania podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

zmenil rozsudok okresného súdu a rozhodol, že „žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi

na trovách konania 408,50 € a na trovách právneho zastúpenia 489,10 €...“. Krajský súd

teda priznal sťažovateľke aj trovy právneho zastúpenia, avšak podľa odôvodnenia uznesenia

iba za prvé dva úkony („aj to bez DPH“) realizované prostredníctvom právneho zástupcu

. Trovy právneho zastúpenia za úkony realizované právnym

zástupcom krajský súd sťažovateľke nepriznal z dôvodu, že «tieto

rovnako považoval za neúčelne vynaložené „v súvislosti so skutočnosťou, že konateľom

žalobcu je osoba s právnickým vzdelaním...“ a v súvislosti s tým, že žalobca (sťažovateľ)

mal zjavnú možnosť dať sa v konaní zastúpiť „štatutárnym zástupcom“ (čím mal krajský súd

zrejme na mysli štatutárny orgán)».

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým jej

nepriznal náhradu trov konania, na ktoré mala v konaní nárok podľa § 142 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) v spojení s (vo veci mala úspech a bola

riadne zastúpená advokátom), boli porušené jej v sťažnosti označené základné práva.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu dochádza podľa názoru

sťažovateľky k «prelínaniu a k nejasnému a nedokonalému rozlíšeniu medzi právnickou

osobou (sťažovateľom), štatutárnym orgánom sťažovateľa (nesprávne označenému ako

„štatutárny zástupca“, čo môže vyvolávať pocit, že ide o subjekt, ktorý by mal sťažovateľa

zastupovať) a zástupcom sťažovateľa (advokátom ).

Sťažovateľ je právnickou osobou, v mene ktorej koná jej štatutárny orgán (v tomto

prípade fyzická osoba – konateľ ). Úkony konateľa

, ktoré vykonáva v mene sťažovateľa ako jeho štatutárny orgán, sú priamo úkonmi

sťažovateľa, a nie je možné ich stotožňovať s úkonmi fyzickej osoby ,

ani s úkonmi advokáta . Sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie

tretiu osobu, ktorej právna subjektivita je absolútne nezávislá od právnej subjektivity

sťažovateľa, a to tak v prípade advokáta , ako aj v prípade advokáta

.

Ak by sme pripustili argumentáciu krajského súdu, potom by trovy právneho

zastúpenia právnickej osoby, ktorej štatutárnym orgánom (alebo nebodaj aj

zamestnancom?) je osoba s právnickým vzdelaním a zapísaná ako advokát, nemohli byť

nikdy pokladané za účelne vynaložené. Takýto výklad by spôsoboval nerovnosť účastníkov

v konaní, resp. by odrádzal od uplatňovania práva prostredníctvom advokáta, vzhľadom

na nemožnosť získať náhradu trov konania od neúspešnej protistrany.

Účelnosť vynaložených trov konania nie je možné posudzovať vo vzťahu k osobe

advokáta, ale vo vzťahu k realizovaným úkonom – teda, či tieto boli nevyhnutné

na dosiahnutie účelu konania.».

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

po prijatí jej veci na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jej základné práva podľa čl. 20 ods.

1, a a 3 boli porušené napadnutým uznesením krajského

súdu, aby toto uznesenie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie, a napokon, aby jej priznal

náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na majetok podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na právnu pomoc podľa a základného práva

na rovnosť účastníkov konania podľa napadnutým uznesením krajského

súdu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri

poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , ).

Ako zo sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadanej dokumentácie vyplýva, spor,

v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným

súdom, sa týka náhrady trov právneho zastúpenia v sume 1 744,38 € s DPH (sťažovateľka

žiadala o priznanie sumy 2 233,48 € s DPH, pričom krajský súd jej priznal sumu 489,10 €).

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5

, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom

na príslušenstvo sa neprihliada, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného

súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom

na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. alebo ).

Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti

ústavným súdom aj v tomto prípade.

Krajský súd napadnuté uznesenie vo vzťahu k nepriznaniu trov právneho zastúpenia

uviedol:

«... V súlade s odvolateľom možno konštatovať, že zastúpenie účastníkom v súdnom

konaní je jeho ústavným právom a jeho zastúpenie advokátom nie je možné vylúčiť.

V danom prípade súd toto právo žalobcu neporušil, keď jeho zastúpenie advokátom

akceptoval a s týmto ako s právnym zástupcom vo veci konal.

Nepriznanie práva na náhradu trov právneho zastúpenia je následkom vyhodnotenia týchto

trov ako neúčelne vynaložených v súvislosti so skutočnosťou, že konateľom žalobcu je osoba

s právnickým vzdelaním, v tomto prípade je ním sám zastupujúci advokát.

Povinnosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným primárne smerujú do oblasti

riadenia obchodnej spoločnosti a jej zastupovania pri výkone podnikateľskej činnosti, preto

zastúpenie spoločnosti v súdnych sporoch na základe plnomocenstva udeleného tretej osobe

nie je možné všeobecne považovať za neúčelné, a to ani v prípadoch, keď konateľ

spoločnosti má právnické vzdelanie.

Na strane druhej účelom zastúpenia právnickej osoby na základe plnomocenstva je

zabezpečenie zastúpenia ako takého pre prípad nemožnosti zastúpenia štatutárnym

orgánom, alebo zabezpečenie zastúpenia „kvalifikovanejšieho“, pri ktorom možno

predpokladať lepšie uplatňovanie alebo bránenie práva účastníka.

V prípade zastúpenia účastníka síce vlastným konateľom, avšak v inej jeho

spoločenskej pozícii – v pozícii advokáta profesionálne za odplatu poskytujúceho právne

služby takýto súdom akceptovateľný účel zastúpenia logicky absentuje a pokiaľ naň žalobca

v určitom štádiu konania vynaložil prostriedky napriek zjavnej možnosti zastúpenia

štatutárnym zástupcom, nie je dôvodné považovať ich za účelne vynaložené v súvislosti

s vedením sporu a zaťažovať ich náhradou procesnú protistranu.

Súd prvého stupňa preto správne nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho

zastúpenia v rozsahu nákladov súvisiacich so zastúpením advokátom

, nedôvodne však žalobcovi nepriznal aj náhradu trov zastúpenia advokátom

pri dvoch úkonoch tohto zástupcu (prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie žaloby) s tarifnou odmenou podľa vyhl. č. po 237,34 €

a paušálnymi náhradami výdavkov 2 x 7,21 €...»

Dôvody rozhodnutia krajského súdu, pre ktoré nepriznal sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia v rozsahu nákladov súvisiacich so zastúpením advokátom

, nemožno považovať za arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím sp. zn. dáva

do pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej

súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí

sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému

tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou

možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc

v zmysle a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne

vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva

sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov

konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba

posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.

Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovo

trov konania krajským súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich

rozhodovanie o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer.

Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto

otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné

na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť

ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy

súdu, ktorá však musí byť vždy odôvodnená.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie krajského

súdu o trovách konania vylučujúce priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v rozsahu

nákladov súvisiacich so zastúpením advokátom , nevykazuje znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že krajský súd uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie

účelnosti trov konania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstavy a zmyslu

základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktorého

ak vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva (, ). Aj preto

ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,

v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len

v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, , )]. Vo veci sťažovateľky o takýto

výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ,

).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu ústavný súd

posúdil ako ústavne konformné a sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej

ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ

uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú

podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústnej ochrany, a preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania,

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015