Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 84/2013
PDF · 190.41 KB
No categories available
III. ÚS 84/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. N. B., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou
Advokátska kancelária M., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M.,
pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 (v časti
týkajúcej sa náhrady trov konania v konaní o mimoriadnom dovolaní) a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. N. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2012 doručená sťažnosť Mgr. N. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 (v časti týkajúcej sa náhrady trov konania v
konaní o mimoriadnom dovolaní).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C 164/2007-289 z 27. apríla 2009 zamietol
žalobu, ktorou sa sťažovateľka (ako navrhovateľka) v konaní o ochranu osobnosti domáhala
proti odporkyni náhrady nemajetkovej ujmy v sume 16 596,96 €, a zároveň sťažovateľke
uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania v sume 3 485,85 €. Na základe
odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/202/2009 z 19. novembra 2009
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a sťažovateľku zaviazal zaplatiť
odporkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 387,70 €. Proti rozsudku odvolacieho
súdu v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania na podnet sťažovateľky podal
generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne
dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 3 M Cdo 17/2010 z 23. mája 2012 rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd zároveň uviedol,
že „v novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách konania o mimoriadnom dovolaní
(viď primerane § 243d ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.)“.
Následne krajský súd uznesením č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012
rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť odporkyni trovy odvolacieho konania v sume
115,59 € a že odporkyni sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.
Sťažovateľka uviedla, že jej sťažnosť smeruje len proti výroku uznesenia krajského
súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012, ktorým rozhodol, že: „Odporkyni sa
nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.“ Podľa jej názoru krajský súd rozhodol
na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli
chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného
súdnictva. Táto časť rozhodnutia krajského súdu predstavuje zjavný exces od stabilizovanej
judikatúry najvyššieho súdu aj ústavného súdu (napr. III. ÚS 192/09, III. ÚS 273/08,
II. ÚS 64/2012). Napadnutou časťou uznesenia krajský súd rozhodol o náhrade trov
dovolacieho konania tak, „že sťažovateľke ako úspešnej dovolateľke nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania...“. Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Vo všeobecnosti sa je možné
stotožniť s názorom všeobecného súdu, že ak v konaní o mimoriadnom dovolaní dôjde
k zrušeniu odvolacieho rozhodnutia dovolacím súdom, tak odvolací súd rozhodne o trovách
konaniach v zásade na základe zásady úspechu (§ 243d ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i
ods. 2 O. s. p. a § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Aj napriek skutočnosti, že
všeobecný súd v napadnutom uznesení použil správnu právnu normu, tak ju nesprávne
aplikoval, a prijal zjavne arbitrárny záver. Všeobecný súd totiž abstrahoval od toho, že
mimoriadne dovolanie (podané na podnet sťažovateľky) bolo podané len v časti trov
odvolacieho konania, a v tejto časti bola sťažovateľka v celom rozsahu úspešná. Inými
slovami povedané, mimoriadnym dovolaním nebolo dotknuté meritórne rozhodnutie
odvolacieho súdu, ale len rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania, a preto
predmetom ďalšieho konania už boli len trovy odvolacieho konania, a nie celé meritum
veci... A preto mal odvolací súd práve s ohľadom na § 142 ods. 1 O. s. p. priznať trovy
konania sťažovateľke, a nie protistrane... V materiálnom právnom štáte nemožno pripustiť
také výklady, ktoré obmedzujú účastníka v efektívnom prístupe k súdu. Máme preto za to, že
takýmto postupom všeobecný súd porušil aj právo sťažovateľky na prístup k súdu ako
i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.“.
V súvislosti s porušením práva sťažovateľky na prístup k súdu došlo aj k porušeniu
jej práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku, pretože „dôsledkom
napadnutej časti uznesenia týkajúcej sa náhrady trov konania sťažovateľka utrpela
majetkovú ujmu tým, že jej nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia“.
Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
uznesením krajského súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 v časti, v ktorej
rozhodol, že „Odporkyni sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania“, boli porušené
základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby uznesenie krajského súdu v napadnutej
časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 v namietanej
časti
Keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne citovala konkrétnu rozhodovaciu
činnosť ústavného súdu týkajúcu sa náhrady trov konania pred všeobecnými súdmi, ústavný
súd nepovažoval za potrebné duplicitne opakovať, z akých princípov pri rozhodovaní
o porušovaní označených práv vychádza, pretože tieto sú sťažovateľke známe.
Ústavný súd však pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi prislúcha zásadne týmto súdom, a preto tieto rozhodnutia preskúmava iba
vo výnimočných prípadoch. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd konštatuje, že zásady rozhodovania o trovách (súdneho) konania vrátane
výnimiek sa neposudzujú za každé štádium konania osobitne. To znamená, že ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvého stupňa (§ 142 ods. 1 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku – ďalej len „OSP“) platia i pre odvolacie konanie (§ 224 ods. 1 OSP) a dovolacie
konanie (§ 243b ods. 5 a § 243d ods. 1 OSP).
Rovnako je tomu aj v prípade rozhodovania najvyššieho súdu o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora.
Podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane
ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje
niečo iné.
Podľa § 148a OSP generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní
nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania.
Podľa § 148a ods. 2 OSP povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom
dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania.
Vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 17/2010 z 23. mája 2012
(pozri I. časť odôvodnenia tohto rozhodnutia) mal krajský súd v danom prípade rozhodnúť
„o trovách konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane § 243d ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.)“.
Krajský súd uznesením č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 rozhodol tak, že
odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, čo takto odôvodnil:
„Súdu prvého stupňa bolo prostredníctvom právneho zástupcu navrhovateľky dňa
15. 06. 2012 doručené vyúčtovanie trov dovolacieho konania...
V súvislosti s uplatnenou náhradou trov dovolacieho konania odvolací súd poukazuje
na to, že podľa § 142 ods. 1 O. s. p. súd prizná náhradu trov konania účastníkovi, ktorý mal
vo veci plný úspech proti účastníkovi konania, ktorý úspech vo veci nemal. Pri rozhodovaní
o náhrade trov v konaní vyššie uvedených účastníkov odvolací súd vychádzal zo zásady
zodpovednosti za výsledok. Kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je
pritom miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol
naposledy urobený vo veci samej. Odporca má plný úspech vo veci, ak bola žaloba v celom
rozsahu zamietnutá. Z konania vo veci samej je zrejmé, že odvolací súd návrh
navrhovateľky v plnom rozsahu zamietol, pričom predmetný zamietajúci výrok nebol
zrušený ani vyššie uvedený uznesením Najvyššieho súdu SR, ktorým rozhodoval
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že
úspešným účastníkom, ktorý má nárok aj na náhradu trov dovolacieho konania je
odporkyňa.
O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 a 142 ods. 1
O. s. p. Odporkyňa si vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora,
doručenému Najvyššiemu súdu SR dňa 09. 12. 2010, náhradu trov dovolacieho konania
neuplatnila, preto jej súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“
Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo plne
realizované základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
krajský súd rozhodol v zmysle pokynu najvyššieho súdu rešpektujúc pritom zásady
rozhodovania o trovách konania. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutú časť
rozhodnutia krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľnú alebo zjavne
neodôvodnenú, resp. za takú, ktorá by popierala zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie, a teda z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012
Keďže v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia princípov
spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu
(obdobne napr. III. ÚS 27/08), ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti. Ústavný súd vzal
do úvahy aj predmet sporu, ktorý bol vyčíslený v návrhu sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2013