Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 53/2021
PDF · 567.66 KB
No categories available
IV. ÚS 53/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Ladislava Duditša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti AUTO ROTOS –
ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, IČO 35 918 519, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 2,
čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžfk 73/2019, ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 1 Sžfk 73/2019 z 25. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 8. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti AUTO ROTOS –
ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, IČO 35 918 519 (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie svojho majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní pod sp. zn. 1 Sžfk 73/2019, ako aj jeho rozsudkom
sp. zn. 1 Sžfk 73/2019 z 25. augusta 2020 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa žalobou
doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 18. marca 2014 domáhala
proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica (ďalej len
„žalovaný“) preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia žalovaného (odvolacieho
finančného orgánu) č. 1100302/1/3154/2014/1042 zo 7. januára 2014 (ďalej len
„rozhodnutie žalovaného“), ktorým bolo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len
„správca dane“) č. 9104405/5/4411644/2013/Sia z 2. októbra 2013 (ďalej len „rozhodnutie
správcu dane“) o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
sťažovateľke za zdaňovacie obdobie mesiaca júl roku 2009 v sume 19 698 € na základe jej
odvolania podaného proti nemu ako vecne správne potvrdené.
3. Žaloba bola rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 S 54/2014 z 5. decembra 2017
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietnutá ako nedôvodná s tým, že sťažovateľke sa
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
4. Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas kasačnú
sťažnosť, ktorá bola rozsudkom najvyššieho súdu rovnako zamietnutá. Zároveň najvyšší súd
rozhodol, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov kasačného konania. Rozsudok
najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 9. októbra 2020.
5. Sťažovateľka nosnú argumentáciu svojej ústavnej sťažnosti založila na rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) z 21. júna 2012 v spojenej veci
(Mahagében Kft) pod C-80/11 a (Péter Dávid) pod C-142/11, podľa výroku ktorého:
1. «... „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1
a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle
ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej
alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej
hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo
jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne
preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené
plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby
vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.“...»,
2. «... „článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 smernice
2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej
daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba
neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa
požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že
disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť
podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená
zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by
preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne
podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli
splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala
predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa
faktúry.“...» (ďalej len „doktrína zneužitia práva“).
6. Sťažovateľka v nadväznosti na už uvedenú nosnú argumentáciu vo svojej ústavnej
sťažnosti namieta najmä, že
- krajský súd sa s jej argumentáciou predostretou v rámci žalobného bodu (pozri
bod 5) podstatnou pre rozhodnutie o veci nijako nevysporiadal, resp. s touto sa vysporiadal
až najvyšší súd,
- rozsudok najvyššieho súdu je v protiklade so skorším rozsudkom (toho istého
senátu, pozn.) najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 24/2016 z 30. mája 2017 v inej veci
sťažovateľky na takmer rovnakom skutkovom a právnom základe, podľa ktorého doktrínu
zneužitia daňového práva nemožno aplikovať, ak daňový subjekt „nepreukázal samotnú
existenciu zdaniteľného obchodu“, pretože v tu preskúmavanej veci existencia predmetu
zdaniteľného obchodu nebola vôbec sporná,
- rozsudok najvyššieho súdu je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyššieho (kasačného) súdu týkajúcou sa uplatňovania doktríny zneužitia práva, pokiaľ
v tu preskúmavanej veci napriek splneniu formálnych a vecných podmienok pre vznik
a vykonanie práva odpočtu DPH doktrína zneužitia práva nebola uplatnená, pričom
v ústavnej sťažnosti poukazuje na tam označené rozsudky SDEÚ, Európskeho súdneho
dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ďalšie rozsudky najvyššieho
súdu, označený rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a na právny rozbor
Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
- najvyšší súd relevantné právne normy neinterpretoval eurokonformne, keď
dôkazné bremeno, čo sa týka hodnoverného preukázania schopností a možností tretej osoby
(dodávateľa) predmet zdaniteľného obchodu dodať, ktoré zaťažovalo správcu dane, pričítal
sťažovateľke,
- najvyšší súd napriek tomu, že na to nebol oprávnený, hodnotil skutkové zistenia
správcu dane a tiež nahrádzal, resp. dopĺňal jeho správnu úvahu,
- najvyšší súd pri rozhodovaní neprihliadol na rozsudok Okresného súdu Žilina
sp. zn. 28 T 199/2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bol zo skutku právne
kvalifikovaného ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
konateľ sťažovateľky spod obžaloby oslobodený,
- senát najvyššieho súdu „1Sžfk“, resp. najvyšší súd, nevyhovejúc návrhu
sťažovateľky, vec nepostúpil veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie a nepodal
ani návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ,
- rozsudok najvyššieho súdu nebol verejne vyhlásený a senát najvyššieho súdu bol
nesprávne obsadený.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 ústavy, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru, ako aj práva
na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcim postupom, rozsudok najvyššieho súdu žiada
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 30 000 €. Zároveň si uplatňuje náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
13. Podľa čl. 7. ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe
takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.
Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
14. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
15. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
16. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
21. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí
byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho
súdu
23. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. I. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
24. Ústavný súd tak argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, resp. nesprávne vysporiadal s jej podstatnými
námietkami v kasačnej sťažnosti, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je plne
v súlade s § 463 v spojení s § 139 ods. 2 zákona 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „SSP“) a podľa názoru ústavného súdu
je presvedčivé, zrozumiteľné, konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného
charakteru, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov
najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
25. Podľa názoru ústavného súdu už krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú
a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, keď medzi inými s akcentom na zásadu poctivého
obchodného styku v spojení s povinnosťou štatutárneho orgánu sťažovateľky postupovať
pri podnikaní s primeranou odbornou starostlivosťou a s poukazom na to, že sťažovateľka
žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami nepreukázala, že by u dodávateľa vznikla
daňová povinnosť, keďže sťažovateľka nepreukázala, že zdaniteľný obchod (dodanie tovaru
vo forme zariadenia pizzerie, a to bar – pulty, skrinky a obloženie, podhľadová rampa baru
s osvetlením a paravány, pizza pec s obkladovým kameňom so vzduchotechnikou,
komínom, príslušenstvom a odsávaním spalín) dodávateľ zariadenia zrealizoval, ustálil,
že nemohol vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u sťažovateľky v zmysle § 49 ods. 1 a 2
písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení účinnom v rozhodujúcom období. Sťažovateľka kupovala a predávala opakovane
zariadenie pizzerie, ktoré sa stále nachádzalo na tom istom mieste v pizzerii Tesco Martin,
ktorú od roku 2004 nepretržite prevádzkoval pán , .
Sťažovateľka ako účtovná jednotka mala povinnosť viesť evidenciu svojho majetku vrátane
zariadenia pizzerie s tým, že ho mala zaradiť v zmysle daňových predpisov do odpisových
skupín, resp. jednorazovo odpísať majetok do nákladov. Práve tieto účtovné doklady mohla
sťažovateľka počas daňovej kontroly predložiť na potvrdenie realizácie svojho práva (pozri
odôvodnenie rozsudku krajského súdu v bodoch 42 až 68).
26. V nadväznosti na závery krajského súdu najvyšší súd v súvislosti s rozsudkom
SDEÚ z 21. júna 2012 v spojenej veci (Mahagében Kft) pod C-80/11 a (Péter Dávid)
pod C-142/11, na závery ktorého (pozri argumentáciu v 5. bode tohto uznesenia) sa
sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti odvolávala, uviedol, že «... pozornosti
sťažovateľa zrejme uniklo, že tento názor Súdny dvor vyslovil aj v iných svojich
rozhodnutiach s podmienkou (conditio sine qua non), že neexitujú pochybnosti o tom, že
služby boli dodávateľovi vystaviteľom faktúry, t. j. aj takto označeným dodávateľom priamo
alebo nepriamo (subdodávateľsky) skutočne dodané. Toto vyjadril Súdny dvor v prvom
výroku formuláciou „ktoré boli poskytnuté“ a v druhom výroku formuláciou, že vecné
a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici
2006/112 boli splnené. Je nepochybné, že bez naplnenia vecných a formálnych podmienok,
ktoré sú nevyhnutné na vznik samotného práva na odpočítanie DPH, nie je ani prestaviteľné
jeho uplatnenie voči správcovi dane. Súdny dvor v marginálnom bode č. 44 tohto rozsudku
zdôraznil, že mu z predpokladov vnútroštátneho súdu vyplýva, že položené prejudiciálne
otázky sa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého po prvé sa uvedené plnenie, ktoré
zakladá nárok na odpočet dane, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry a po
druhé táto faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112, takže v nej
upravené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet boli splnené...»,
čo však v tu preskúmavanej veci sťažovateľky nebolo preukázané (pozri odôvodnenie
rozsudku najvyššieho súdu v bodoch 62 až 63).
27. Zároveň z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že bolo základnou
úlohou sťažovateľky preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv pri tvrdenom dodaní tovaru
na správne určenie dane vzhľadom na údaje, ktoré uviedla v daňovom priznaní na DPH,
vrátane vierohodnosti, správnosti a úplnosti účtovnej a inej evidencie, a to napríklad
skladovej evidencie alebo evidencie prepravných služieb (pozri odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu v bode 67).
28. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že za situácie, keď mala sťažovateľka
prostredníctvom komplexnej dodávky od spoločnosti H.T.KOV nadobudnúť zariadenie
pizzerie v relatívne dlhom období od 29. decembra 2008 až do 3. apríla 2009, sa ako
neakceptovateľná javí jej nasledujúca aktivita nadobudnúť to isté zariadenie pizzerie len pár
mesiacov po tom, čo rovnaké zariadenie mala sťažovateľka predať spoločnosti RODUR
(pozri odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v bode 70).
29. Zároveň z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka
nepreukázala na účely uplatnenia odpočtu DPH, že zariadenie pizzerie nielen nadobudla,
ale ho aj užíva na dodávky tovarov a služieb, z ktorých jej plynie príjem z ekonomickej
činnosti (pozri odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v bode 76).
30. Sťažovateľka je presvedčená, že došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu vyjadrenej v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010
z 19. augusta 2010, resp. rozsudku sp. zn. 4 Sžf 16/2010 z 18. novembra 2010, a to
konkrétne k odklonu od záveru, že skutočnosť, či sťažovateľka ako daňový subjekt vedela
alebo mohla vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené
s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane.
31. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v tu
preskúmavanej veci nerešpektoval už ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho (kasačného)
súdu, čo sa týka uplatnenia doktríny zneužitia práva, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd
vo svojom rozhodnutí pozitívne a súčasne aj negatívne vymedzil, čo sa rozumie
pod ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Dôvodom na neuplatniteľnosť
odpočtu DPH sťažovateľkou bolo nepreukázanie uskutočnenia samotného zdaniteľného
obchodu (nie existencie predmetu zdaniteľného obchodu), čo je predpokladom pre prípadné
uplatnenie doktríny zneužitia práva. Dôvodom na neuplatniteľnosť odpočtu DPH nebola
skutočnosť, či sťažovateľka vedela alebo mohla vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať
na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (pozri odôvodnenie rozsudku najvyššieho
súdu v bode 86). Inými slovami, kým nie je preukázané uskutočnenie samotného
zdaniteľného obchodu, uplatnenie doktríny zneužitia práva vôbec neprichádza do úvahy.
V okolnostiach preskúmavanej veci nemožno hovoriť o nerešpektovaní rozhodovacej praxe
najvyššieho (kasačného) súdu, pokiaľ ide o uplatňovanie doktríny zneužitia práva, a tak ani
o tom, že by bol najvyšší súd dôkazné bremeno zaťažujúce správcu dane pričítal
sťažovateľke.
32. Právne závery rozsudku najvyššieho súdu a rovnako aj rozsudku krajského súdu
vychádzajú podľa § 119 SSP zo skutkových zistení správcu dane a žalovaného, podľa
ktorých sťažovateľka uskutočnenie zdaniteľného obchodu nepreukázala, a z právnej
argumentácie najvyššieho súdu, ktorou reagoval na podstatné námietky sťažovateľky
vznesené v kasačnej sťažnosti, čím súčasne zdôraznil správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu. Rovnako aj rozhodnutia žalovaného a tiež rozhodnutia správcu dane
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za nahradenie správnej úvahy správcu
dane. Napokon podľa § 27 ods. 2 SSP rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktoré orgán
verejnej správy (správca dane) vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej
úvahy, správny súd preskúmava len v prípade, ak také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah vybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
33. Najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia náležite vysporiadal
aj s dôvodmi, pre ktoré neprihliadol na rozsudok okresného súdu o oslobodení konateľa
sťažovateľky spod obžaloby pre zločin neodvedenia dane a poistného
podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona, keď uviedol, že podľa § 131 SSP je síce správny
súd tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto
ho spáchal, a podľa § 452 ods. 1 SSP sa toto ustanovenie na konanie na kasačnom súde
použije primerane. Tento výrok rozsudku trestného súdu (oslobodenie spod obžaloby)
nespadá pod § 131 SSP, ktorý by mohol založiť primeranú viazanosť v preskúmavanej veci
iba rozhodnutím o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal (pozri bod 92
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu).
34. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorou namieta, že vec
nebola postúpená na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu s cieľom zjednocovania
jeho rozhodovacej činnosti, a tiež, že najvyšší súd nepodal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred SDEÚ, dodáva, že dôvod, pre ktorý senát najvyššieho súdu podľa § 22 ods. 1
písm. a) SSP, resp. najvyšší súd podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP nepovažoval za potrebné
vec postúpiť veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie, ako ani podať návrh
na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ [t. j. že jeho právny záver v tu
preskúmavanej veci nepredstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho
(kasačného) súdu, ako ani od ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) SDEÚ (pozri
body 53, 57 až 69, 74, 82 až 89 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu)], aj v kontexte
ostatnej rozsiahlej právnej argumentácie (pozri už napísané) považuje za plne ústavne
akceptovateľný.
35. Ústavný súd pre úplnosť veci poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia
č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej ústavnej sťažnosti, v ktorom ústavný
súd podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky SDEÚ, ktoré by
mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie
Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie
ESĽP vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011 (sťažnosti
č. 3989/07 a č. 38353/07).
36. Sťažnostná argumentácia sťažovateľky teda nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom
aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci zisteného už správcom dane
a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
37. Poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu,
ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje závery najvyššieho súdu za svojvoľné
či arbitrárne. Naopak, najvyšší súd sa dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie argumentácie
sťažovateľky v kasačnej sťažnosti a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení na daný
prípad relevantným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd príslušné relevantné právne normy
aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom i účelom a jeho závery obsiahnuté
v rozsudku najvyššieho súdu je následne potrebné považovať za výraz jeho autonómneho
rozhodovania.
38. Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle čl. 142 ods. 3 ústavy
vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, preto jej
podstata a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv,
napr. ESĽP. Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto
požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má
verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby
pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom
vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu
(I. ÚS 5/02). Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyjadruje pochybnosť, či bol rozsudok
najvyššieho súdu verejne vyhlásený, na preukázanie ktorej k ústavnej sťažnosti
pripojila zápisnicu o vyhlásení rozhodnutia pred kasačným súdom vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Sžfk 8/2019 z 25. augusta 2020 a zápisnicu o vyhlásení rozhodnutia
pred kasačným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžfk 73/2019, t. j. v preskúmavanej
veci, z 25. augusta 2020.
39. Aj keď je pravdou, že podľa obsahu týchto zápisníc mali byť rozhodnutia
v obidvoch označených veciach vyhlásené v ten istý čas, t. j. o 9.35 h (čo je zrejme iba
zjavná nesprávnosť v písaní, pozn.), nemožno prehliadnuť, že obidve veci sa týkali
sťažovateľky zastúpenej tým istým právnym zástupcom a žalovaného, t. j. tých istých
účastníkov, avšak napriek tomu, že termín vyhlásenia rozhodnutí bol podľa § 137 ods. 4
SSP riadne a včas oznámený na webovej stránke najvyššieho súdu, ako aj na jeho úradnej
tabuli 19. augusta 2020, čo sťažovateľka nijako nenamieta, sťažovateľka ani jej právny
zástupca, rovnako ako žalovaný sa vyhlásenia týchto rozhodnutí nezúčastnili:
„Pri verejnom vyhlásení rozsudku má len ten účastník, ktorý bol riadne oboznámený
s časom a miestom verejného vyhlásenia, možnosť uplatniť svoje procesné práva priznávané
mu pri tomto procesnom úkone súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka
pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol
rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti,
či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi).
Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je tu právo účastníka oboznámiť sa s tým,
v akom zložení súd vyhlásil rozsudok ... a s akým odôvodnením“ (pozri uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 16/2011 z 12. júla 2012). Ak sťažovateľka, ako aj jej
právny zástupca napriek tomu, že termín a čas vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu boli
riadne a včas oznámené, sa jeho vyhlásenia nezúčastnili, pričom netvrdili, že by im v účasti
na verejnom vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu bránila akákoľvek prekážka, nemôžu
ex post s úspechom namietať porušenie tých procesných práv, ktoré svojou neúčasťou
na verejnom vyhlásení rozsudku z vlastného rozhodnutia nevyužili. Vyhlásením rozsudku
v neprítomnosti účastníka inak s termínom jeho vyhlásenia náležitým spôsobom
oboznámeného nedošlo k žiadnemu takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
účastníkovi konania znemožňoval, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
40. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol
obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový.
Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a v predpisoch upravujúcich
organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.
41. Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený
zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade
neodňateľnosti zákonného sudcu nezodpovedá tak prípad, ak zákonní sudcovia senátu,
ktorým bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli menení bez splnenia
zákonných predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce
ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami).
42. K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie
a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne a za vopred stanovených
pravidiel (nie ex post), ktoré umožňujú predvídať túto zmenu (pozri nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 249/2017 z 31. augusta 2017).
43. Ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že podľa osobitnej časti rozvrhu práce
najvyššieho súdu na rok 2018 v znení opatrení 1 a 2 (ďalej len „rozvrh práce“) v čase
začatia konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľky bola vec pridelená do senátu
„1S“ tvoreného sudcami 1. JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom, PhD. – predsedom senátu, 2.
JUDr. Igorom Belkom – predsedom senátu, 3. JUDr. Mariánom Trenčanom – členom
senátu, ktorý rozhodoval aj v agende zapisovanej do registrov Szak, Sžak, Sžk, Sžfk, Asan,
Sžik, Sžrk, pričom podľa čl. II ods. 14 všeobecnej časti rozvrhu práce ak má v senáte viac
sudcov funkciu predsedu senátu, riadiacim predsedom senátu je predseda senátu uvedený
v osobitnej časti rozvrhu práce na prvom mieste, t. j. JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD.
Ako to aj zo záhlavia rozsudku najvyššieho súdu a tiež aj zo zápisnice o vyhlásení
rozhodnutia pred kasačným súdom z 25. augusta 2020 zjavne vyplýva (a niet o tom
žiadnych pochýb), preskúmavaná vec sťažovateľky bola prerokovaná a rozhodnutá v senáte
zloženom zo sudcov najvyššieho súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci.
Navyše predseda najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 1 Sžfk 8/2019 zo 17. júla 2020
rozhodol, že predseda senátu „1S“ JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania v preskúmavanej veci (pozri bod 41 odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu). Ústavný súd teda na tomto základe nemôže konštatovať ani porušenie
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
44. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uvedené ustanovenie
nie je aplikovateľné na rozhodovanie vo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra
výsad verejnej moci (pozri rozsudky Veľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku
z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29 alebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001,
č. 44759/98, body 24 a 25). Výnimku tvoria konania v takých daňových veciach, ktoré je
možné považovať za trestné (ide o prípady, kde má uložená daňová povinnosť sankčný
charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia dane – porovnaj Jussila proti Fínsku,
body 34 a 35). V posudzovanej veci správne orgány sťažovateľke neuložili sankciu
za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú bola povinná platiť na základe
platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívno-represívneho
charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch tzv. Engelovských
kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie
trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Engel a ďalší proti
Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72
a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
dohovoru v danej veci.
45. S odvolaním sa na už uvedené skutočnosti a právne závery ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
46. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane uvádza, že všeobecný súd
v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného
charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Novšia judikatúra ústavného súdu už však smeruje aj
k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby
sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08,
I. ÚS 131/09 a pod.).
47. V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľke tým,
že neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní uskutočnenia zdaniteľného
obchodu, nevzniklo právo na odpočet DPH, čo je inak základným predpokladom
pre prípadné uplatnenie doktríny zneužitia práva spočívajúceho v možnosti zamietnutia
práva na odpočet DPH, iba ak by správca dane uniesol dôkazné bremeno spočívajúce
v preukázaní, že sťažovateľka vedela alebo mala vedieť, že plnenie zakladajúce nárok
na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu, nemožno uvažovať o zásahu do týchto
práv. Totiž, ak najvyšší súd (zhodne s krajským súdom) ústavne konformným
a akceptovateľným spôsobom dospel k záveru, že z dôvodu nepreukázania uskutočnenia
zdaniteľného obchodu k zásahu do práva sťažovateľky na odpočet DPH nedošlo, pričom
vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nie je možné uplatniť doktrínu
zneužitia práva, na základe čoho je sťažovateľka povinná zaplatiť DPH za zdaňovacie
obdobie mesiaca júl 2009 v sume 19 698 €, a tento jeho názor nebol ústavným súdom
vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zjavné, že absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami.
48. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti
uviedla, nevyplýva žiadna možnosť ich porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
49. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd
nedospel k porušeniu uvedených práv, je celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť
ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
50. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13
ods. 4 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
51. K sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1
a 2, čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu je
potrebné uviesť, že označené články ústavy a dohovoru neupravujú základné ľudské práva
a slobody, ktorých ochrany by bolo možné domáhať sa samostatne v konaní podľa čl. 127
52. Ústavný súd v danom kontexte podotýka, že ústava nepredpokladá prieskum
ústavných princípov a zásad podľa označených článkov ústavy a dohovoru v konaní
o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorých obsahom nie sú základné
ľudské práva a slobody, a preto nie sú priamo aplikovateľné v konaní o ústavnej sťažnosti
53. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
54. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch
sťažovateľky formulovaných v petite ústavnej sťažnosti (zrušenie rozsudku najvyššieho
súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu