Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 366/2015
PDF · 523.36 KB
No categories available
I. ÚS 366/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. Gabrielom
Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.
zn. 12 Cb 156/2006 z 25. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3
Cob 332/2011, 3 Cob 331/2011 z 21. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 27/2013 z 31. júla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
20. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 12 Cb 156/2006 z 25. októbra 2007 (ďalej
len ,,rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
,,krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 331/2011 a sp. zn. 3 Cob 332/2011 z 21. novembra 2012 (ďalej
len ,,rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 27/2013 z 31. júla 2014 (ďalej len ,,uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalovaná
účastníkom občianskeho súdneho konania o vydanie veci (osobný automobil, notebook).
Žalobu podala spoločnosť (ďalej aj ,,žalobkyňa“), v ktorej je
sťažovateľka spoločníčkou a určitú dobu pôsobila aj ako štatutárny orgán. Žalobe
predchádzali rozhodnutia valného zhromaždenia žalobkyne, ktorými bolo sťažovateľke
uložené vrátiť v žalobe špecifikované hnuteľné veci (osobný automobil, notebook)
z dôvodu, že tieto jej boli poskytnuté na výkon funkcie štatutárneho orgánu, ktorú prestala
vykonávať. Okresný súd napadnutým rozsudkom sťažovateľku zaviazal vydať špecifikované
hnuteľné veci (osobný automobil, notebook) žalobkyni a zaviazal ju nahradiť žalobkyni aj
trovy konania.
Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý napadnutým
rozsudkom:
(i) pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti o vydanie osobného automobilu,
rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil (dôvodom
čiastočného späťvzatia bolo, že osobný automobil sa spolu s príslušenstvom cestou polície
vrátil žalobkyni),
(ii) späťvzatie žaloby žalovanou sťažovateľkou nepripustil,
(iii) potvrdil opravné uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011,
(iv) napadnutý rozsudok v znení opravných uznesení z 9. februára 2010
a 18. januára 2011 vo zvyšku potvrdil,
2
(v) zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania.
3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením, tiež
napadnutým sťažnosťou, dovolanie vo veci samej odmietol a v časti náhrady trov
odvolacieho konania rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv v troch rovinách. Najskôr namieta, že
jej nebola doručená ani žaloba a ani predvolanie na pojednávanie, keďže obidve písomnosti
sa súdu vrátili s doložkou, že si ich v odbernej lehote neprevzala. V týchto súvislostiach
namieta, že neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia. V druhom
slede argumentovala tým, že súdy konanie nezastavili napriek tomu, že za žalobkyňu konali
neoprávnené osoby – spoločníci, ktorí v čase podania žaloby neboli štatutárnymi orgánmi.
V tomto smere namieta, že vo veci nešlo o nárok na náhradu škody, kedy žalobu môže
podať každý spoločník, ale o reivindikačnú žalobu, a štatutárnym orgánom, ktorý mohol
podať konajúc za žalobkyňu žalobu, bola v rozhodnom čase len sťažovateľka. Napokon
sťažovateľka namieta, že rozhodné právne normy boli nesprávne interpretované, keď
konaním ostatných spoločníkov došlo k zneužitiu práva, pretože bola vyzvaná na vrátenie
vecí, ktoré jej boli zverené do užívania pre účely vykonávania funkcie štatutárneho orgánu,
kde nedošlo k jej platnému odvolaniu z tejto funkcie, a veci boli následne zverené
do užívania iného spoločníka, ktorý nevykonával činnosti, na ktorých realizáciu boli tieto
veci potrebné.
5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením
najvyššieho súdu, tieto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala
priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu vážneho zásahu
do jej práv, odopretia spravodlivosti a potreby nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi
poškodeným záujmom a protiprávnym správaním.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho
odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom
ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
4
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky smerujú k tvrdenému zásahu do jej
označených práv v konaní, ktoré vykazuje znaky typického sporového konania vyvolaného
spormi v rámci vnútorných vzťahov medzi spoločníkmi verejnej obchodnej spoločnosti.
Pokiaľ ide o verejnú obchodnú spoločnosť, ktorá v predmetnom konaní vystupovala
v procesnej pozícii žalobkyne, vzťahy medzi spoločníkmi boli už skôr predmetom
rozhodovania vo viacerých súdnych sporoch, pričom tieto opakovane končili až
na ústavnom súde (porovnaj III. ÚS 269/2011 alebo II. ÚS 259/2014), sťažnosti
sťažovateľky však boli odmietnuté. V konaní, v ktorom bola sťažovateľka v pozícii
neúspešnej žalovanej, išlo po čiastočnom späťvzatí žaloby v merite veci iba o vrátenie
notebooku, ktorý bol pôvodne sťažovateľke zverený, avšak po zmene v osobe spoločníka
pôsobiaceho ako štatutárny orgán mal byť tento zverený novému štatutárnemu orgánu.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
a rozsudkom krajského súdu
9. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc
rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho
inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Rovnaké závery však
vzhľadom na podstatu sťažnostných námietok – ktoré vychádzali z obsahu odvolania
a najmä dovolania sťažovateľky – však možno učiniť aj vo vzťahu k namietanému rozsudku
krajského súdu. Tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, resp. absencia oprávnenia
ostatných spoločníkov konať za žalobkyňu, boli totiž sťažovateľkou subsumované pod
zákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania, čím bola súčasne založená
právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľke pred
prípadným porušením jej práv rozsudkom krajského súdu. Preto bola sťažnosť v tejto časti
odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
10. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti rozsudku
odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho vo veci samej
odmietol pre neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodov
rozsudku okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrení k nemu na vlastné
odôvodnenie uviedol:
,,Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/,
e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli
najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno
vyvodiť.
Žalovaná namietala nedostatok procesnej spôsobilosti na strane žalobcu, čo má
vo veci zakladať vadu konania podľa § 237 písm. c/ O. s. p. Dovolací súd zdôrazňuje, že
predpokladom procesnej nespôsobilosti účastníka konania je skutočnosť, že nemá vôbec
spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva alebo brať na seba povinnosti alebo táto
jeho spôsobilosť je obmedzená... Podľa § 19a ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byť
spôsobilosť právnickej osoby nadobúdať práva alebo povinnosti obmedzená len zákonom.
Nejde však o také obmedzenie spôsobilosti, ktoré by odôvodňovalo povinnosť ustanoviť tejto
právnickej osobe zástupcu. Dovolací dôvod uvedený v § 237 písm. c/ O. s. p. nemôže preto
vzniknúť na strane účastníka konania, ktorým je právnická osoba... Existencia vady v zmysle
§ 237 písm. c/ O. s. p. preto neprichádza do úvahy.
6
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd ďalej zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalovanej, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom , čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p...
Dovolací súd zdôrazňuje, že z hľadiska uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
je rozhodujúce len to, či bol účastník v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený
na svojich procesných právach.
Žalovaná v dovolaní namietala, že súd prvého stupňa rozhodol v jej neprítomnosti
s tým, že vôbec nevedela o súdnom konaní voči jej osobe z dôvodu, že nielenže jej nebolo
riadne doručené predvolanie na pojednávanie, ale rovnako jej nebola doručená žaloba
s výzvou na vyjadrenie. Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že súdu prvého stupňa sa vrátili dve písomnosti,
jedna 19.09.2007, v ktorej súd prvého stupňa zaslal žalovanej žalobný návrh, oznámil
žalovanej termín pojednávania a vyzval ju na vyjadrenie k návrhu žalobcu zasielaná
do vlastných rúk a druhá 29.10.2007, v ktorej jej bol oznámený termín pojednávania.
V tomto prípade vzhľadom na skutočnosť, že sa tieto písomnosti vrátili na súd ako
neprevzaté a adresy trvalého pobytu žalovanej boli podľa dovolacieho súdu naplnené všetky
podmienky pre fikciu doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa predvolanie
na pojednávanie považuje za doručené dňom, keď sa predvolanie na súdne pojednávanie
vrátilo z adresy trvalého pobytu s poznámkou pošty, že adresátka písomnosť na uvedenej
adrese neprevzala a písomnosť nevyzdvihla ani v odbernej lehote. Takýmto procesným
postupom nebolo žalovanej odňaté právo konať pred súdom. Procesný postup doručovania
písomností žalovanej odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite a riadne
odôvodnil ... nie je dôvodná ani námietka, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Pre úplnosť dovolací súd konštatuje, že odvolaciemu súdu nemožno vytknúť ani
skutočnosť, že na vec aplikoval aj ustanovenie právneho predpisu (§ 56a Obchodného
zákonníka), ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.... Pokiaľ preto odvolací súd
potvrdil po právnej stránke správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. doplnil jeho
odôvodnenie nemožno mu vytknúť, že žalovanej odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň
dovolací súd zdôrazňuje, že na iné ustanovenie právneho predpisu sa poukázalo z dôvodu ,
aby sa odvolací súd podrobne zaoberal so všetkými námietkami vznesenými v podanom
opravnom prostriedku.“
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci samej dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
dôvody odmietnutia dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
vo veci samej z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
8
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie
základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane
uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
13. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru
ústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok
v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už
sťažovateľka uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku
krajského súdu a ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje
porušenie svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami
v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu
základných práv a slobôd.
14. Ako zo skôr uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože
nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť
dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil,
že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania a z pohľadu
podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky nižších súdov
za kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súd
konštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania nemožno považovať
za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku. Preto v tejto časti bolo namieste sťažnosť odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
15. Reagujúc na sťažnostné dôvody a v záujme materiálneho prístupu k ochrane
ústavnosti ústavný súd len stručne dodáva:
(i) žaloba s výzvou na vyjadrenie k nej a predvolaním na pojednávanie boli podľa
obálky pripojenej k sťažnosti doručované sťažovateľke opakovane do vlastných rúk, teda
fikcia doručenia, tak ako ju ustanovuje § 47 ods. 2 OSP v spojení s § 114 ods. 2 OSP, bola
naplnená,
(ii) predvolanie na ďalšie pojednávanie na okresnom súde bolo podľa obálky
pripojenej k sťažnosti sťažovateľke doručované na adresu jej trvalého pobytu (v tomto
prípade zákon nevyžaduje doručenie do vlastných rúk), a teda fikcia doručenia, tak ako ju
ustanovuje § 46 ods. 2 OSP v spojení s § 115 ods. 1 a 2 OSP, bola naplnená,
(iii) na prejednanie odvolania odvolací súd nariadil pojednávanie, čím vytvoril
pre sťažovateľku ďalšiu možnosť zúčastniť sa súdneho konania a byť prítomná
pri prejednávaní jej veci,
(iv) všeobecné súdy a napokon aj ústavný súd opakovane aj v iných konaniach
rozhodli v neprospech sťažovateľky, pokiaľ išlo o jej oprávnenie vystupovať ako štatutárny
orgán žalobkyne (v prvom slede ̶uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Cob 289/2008
z 2. apríla 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 21/2009 z 28. októbra 2010,
uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 269/2011, v druhom slede ̶uznesenie Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 36 Exre 25/2010, Sr 385/B z 18. januára 2012, uznesenie krajského
súdu sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdu
10
sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 a sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013,
uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 259/2014), na základe čoho nemožno považovať
konanie so žalobkyňou, za ktorú v konaní vystupovali ostatní spoločníci, ktorí si voči
sťažovateľke uplatňovali právo na vydanie veci, za ústavne nekonformné.
16. Zo všetkých uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd
sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Chýba jej totiž akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá
by takýto postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto
ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primerane
argumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať ani
za svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho
súdu (rovnako tak nižších súdov) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany
ústavného súdu.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015