Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 366/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. Gabrielom

Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.

zn. z 25. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3

Cob 332/2011, z 21. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

20. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. z 25. októbra 2007 (ďalej

len ,,rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

,,krajský súd“) sp. zn. a sp. zn. z 21. novembra 2012 (ďalej

len ,,rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2014 (ďalej len ,,uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalovaná

účastníkom občianskeho súdneho konania o vydanie veci (osobný automobil, notebook).

Žalobu podala spoločnosť (ďalej aj ,,žalobkyňa“), v ktorej je

sťažovateľka spoločníčkou a určitú dobu pôsobila aj ako štatutárny orgán. Žalobe

predchádzali rozhodnutia valného zhromaždenia žalobkyne, ktorými bolo sťažovateľke

uložené vrátiť v žalobe špecifikované hnuteľné veci (osobný automobil, notebook)

z dôvodu, že tieto jej boli poskytnuté na výkon funkcie štatutárneho orgánu, ktorú prestala

vykonávať. Okresný súd napadnutým rozsudkom sťažovateľku zaviazal vydať špecifikované

hnuteľné veci (osobný automobil, notebook) žalobkyni a zaviazal ju nahradiť žalobkyni aj

trovy konania.

Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý napadnutým

rozsudkom:

(i) pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti o vydanie osobného automobilu,

rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil (dôvodom

čiastočného späťvzatia bolo, že osobný automobil sa spolu s príslušenstvom cestou polície

vrátil žalobkyni),

(ii) späťvzatie žaloby žalovanou sťažovateľkou nepripustil,

(iii) potvrdil opravné uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011,

(iv) napadnutý rozsudok v znení opravných uznesení z 9. februára 2010

a 18. januára 2011 vo zvyšku potvrdil,

2

(v) zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania.

3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením, tiež

napadnutým sťažnosťou, dovolanie vo veci samej odmietol a v časti náhrady trov

odvolacieho konania rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv v troch rovinách. Najskôr namieta, že

jej nebola doručená ani žaloba a ani predvolanie na pojednávanie, keďže obidve písomnosti

sa súdu vrátili s doložkou, že si ich v odbernej lehote neprevzala. V týchto súvislostiach

namieta, že neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia. V druhom

slede argumentovala tým, že súdy konanie nezastavili napriek tomu, že za žalobkyňu konali

neoprávnené osoby – spoločníci, ktorí v čase podania žaloby neboli štatutárnymi orgánmi.

V tomto smere namieta, že vo veci nešlo o nárok na náhradu škody, kedy žalobu môže

podať každý spoločník, ale o reivindikačnú žalobu, a štatutárnym orgánom, ktorý mohol

podať konajúc za žalobkyňu žalobu, bola v rozhodnom čase len sťažovateľka. Napokon

sťažovateľka namieta, že rozhodné právne normy boli nesprávne interpretované, keď

konaním ostatných spoločníkov došlo k zneužitiu práva, pretože bola vyzvaná na vrátenie

vecí, ktoré jej boli zverené do užívania pre účely vykonávania funkcie štatutárneho orgánu,

kde nedošlo k jej platnému odvolaniu z tejto funkcie, a veci boli následne zverené

do užívania iného spoločníka, ktorý nevykonával činnosti, na ktorých realizáciu boli tieto

veci potrebné.

5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením

najvyššieho súdu, tieto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala

priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu vážneho zásahu

do jej práv, odopretia spravodlivosti a potreby nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi

poškodeným záujmom a protiprávnym správaním.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho

odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom

ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

4

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky smerujú k tvrdenému zásahu do jej

označených práv v konaní, ktoré vykazuje znaky typického sporového konania vyvolaného

spormi v rámci vnútorných vzťahov medzi spoločníkmi verejnej obchodnej spoločnosti.

Pokiaľ ide o verejnú obchodnú spoločnosť, ktorá v predmetnom konaní vystupovala

v procesnej pozícii žalobkyne, vzťahy medzi spoločníkmi boli už skôr predmetom

rozhodovania vo viacerých súdnych sporoch, pričom tieto opakovane končili až

na ústavnom súde (porovnaj alebo ), sťažnosti

sťažovateľky však boli odmietnuté. V konaní, v ktorom bola sťažovateľka v pozícii

neúspešnej žalovanej, išlo po čiastočnom späťvzatí žaloby v merite veci iba o vrátenie

notebooku, ktorý bol pôvodne sťažovateľke zverený, avšak po zmene v osobe spoločníka

pôsobiaceho ako štatutárny orgán mal byť tento zverený novému štatutárnemu orgánu.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

a rozsudkom krajského súdu

9. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovanom v (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc

rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho

inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Rovnaké závery však

vzhľadom na podstatu sťažnostných námietok – ktoré vychádzali z obsahu odvolania

a najmä dovolania sťažovateľky – však možno učiniť aj vo vzťahu k namietanému rozsudku

krajského súdu. Tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, resp. absencia oprávnenia

ostatných spoločníkov konať za žalobkyňu, boli totiž sťažovateľkou subsumované pod

zákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania, čím bola súčasne založená

právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľke pred

prípadným porušením jej práv rozsudkom krajského súdu. Preto bola sťažnosť v tejto časti

odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

10. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti rozsudku

odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho vo veci samej

odmietol pre neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodov

rozsudku okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrení k nemu na vlastné

odôvodnenie uviedol:

,,Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/,

e/ a g/ v dovolaní nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli

najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno

vyvodiť.

Žalovaná namietala nedostatok procesnej spôsobilosti na strane žalobcu, čo má

vo veci zakladať vadu konania podľa Dovolací súd zdôrazňuje, že

predpokladom procesnej nespôsobilosti účastníka konania je skutočnosť, že nemá vôbec

spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva alebo brať na seba povinnosti alebo táto

jeho spôsobilosť je obmedzená... Podľa môže byť

spôsobilosť právnickej osoby nadobúdať práva alebo povinnosti obmedzená len zákonom.

Nejde však o také obmedzenie spôsobilosti, ktoré by odôvodňovalo povinnosť ustanoviť tejto

právnickej osobe zástupcu. Dovolací dôvod uvedený v nemôže preto

vzniknúť na strane účastníka konania, ktorým je právnická osoba... Existencia vady v zmysle

preto neprichádza do úvahy.

6

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd ďalej zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia žalovanej, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom , čo zakladá dovolací dôvod podľa ..

Dovolací súd zdôrazňuje, že z hľadiska uvedeného ustanovenia

je rozhodujúce len to, či bol účastník v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený

na svojich procesných právach.

Žalovaná v dovolaní namietala, že súd prvého stupňa rozhodol v jej neprítomnosti

s tým, že vôbec nevedela o súdnom konaní voči jej osobe z dôvodu, že nielenže jej nebolo

riadne doručené predvolanie na pojednávanie, ale rovnako jej nebola doručená žaloba

s výzvou na vyjadrenie. Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že súdu prvého stupňa sa vrátili dve písomnosti,

jedna 19.09.2007, v ktorej súd prvého stupňa zaslal žalovanej žalobný návrh, oznámil

žalovanej termín pojednávania a vyzval ju na vyjadrenie k návrhu žalobcu zasielaná

do vlastných rúk a druhá 29.10.2007, v ktorej jej bol oznámený termín pojednávania.

V tomto prípade vzhľadom na skutočnosť, že sa tieto písomnosti vrátili na súd ako

neprevzaté a adresy trvalého pobytu žalovanej boli podľa dovolacieho súdu naplnené všetky

podmienky pre fikciu doručenia podľa , podľa ktorého sa predvolanie

na pojednávanie považuje za doručené dňom, keď sa predvolanie na súdne pojednávanie

vrátilo z adresy trvalého pobytu s poznámkou pošty, že adresátka písomnosť na uvedenej

adrese neprevzala a písomnosť nevyzdvihla ani v odbernej lehote. Takýmto procesným

postupom nebolo žalovanej odňaté právo konať pred súdom. Procesný postup doručovania

písomností žalovanej odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite a riadne

odôvodnil ... nie je dôvodná ani námietka, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Pre úplnosť dovolací súd konštatuje, že odvolaciemu súdu nemožno vytknúť ani

skutočnosť, že na vec aplikoval aj ustanovenie právneho predpisu (§ 56a Obchodného

zákonníka), ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.... Pokiaľ preto odvolací súd

potvrdil po právnej stránke správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. doplnil jeho

odôvodnenie nemožno mu vytknúť, že žalovanej odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň

dovolací súd zdôrazňuje, že na iné ustanovenie právneho predpisu sa poukázalo z dôvodu ,

aby sa odvolací súd podrobne zaoberal so všetkými námietkami vznesenými v podanom

opravnom prostriedku.“

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci samej dovolanie odmietol

podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

dôvody odmietnutia dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

vo veci samej z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

8

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

13. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru

ústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok

v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už

sťažovateľka uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku

krajského súdu a ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje

porušenie svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami

v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu

základných práv a slobôd.

14. Ako zo skôr uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože

nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle zakladajú prípustnosť

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil,

že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania a z pohľadu

podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky nižších súdov

za kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súd

konštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania nemožno považovať

za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku. Preto v tejto časti bolo namieste sťažnosť odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

15. Reagujúc na sťažnostné dôvody a v záujme materiálneho prístupu k ochrane

ústavnosti ústavný súd len stručne dodáva:

(i) žaloba s výzvou na vyjadrenie k nej a predvolaním na pojednávanie boli podľa

obálky pripojenej k sťažnosti doručované sťažovateľke opakovane do vlastných rúk, teda

fikcia doručenia, tak ako ju ustanovuje v spojení s , bola

naplnená,

(ii) predvolanie na ďalšie pojednávanie na okresnom súde bolo podľa obálky

pripojenej k sťažnosti sťažovateľke doručované na adresu jej trvalého pobytu (v tomto

prípade zákon nevyžaduje doručenie do vlastných rúk), a teda fikcia doručenia, tak ako ju

ustanovuje v spojení s a , bola naplnená,

(iii) na prejednanie odvolania odvolací súd nariadil pojednávanie, čím vytvoril

pre sťažovateľku ďalšiu možnosť zúčastniť sa súdneho konania a byť prítomná

pri prejednávaní jej veci,

(iv) všeobecné súdy a napokon aj ústavný súd opakovane aj v iných konaniach

rozhodli v neprospech sťažovateľky, pokiaľ išlo o jej oprávnenie vystupovať ako štatutárny

orgán žalobkyne (v prvom slede ̶uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 2. apríla 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010,

uznesenie ústavného súdu sp. zn. , v druhom slede ̶uznesenie Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. , Sr 385/B z 18. januára 2012, uznesenie krajského

súdu sp. zn. zo 17. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdu

10

sp. zn. z 29. januára 2013 a sp. zn. zo 16. mája 2013,

uznesenie ústavného súdu sp. zn. ), na základe čoho nemožno považovať

konanie so žalobkyňou, za ktorú v konaní vystupovali ostatní spoločníci, ktorí si voči

sťažovateľke uplatňovali právo na vydanie veci, za ústavne nekonformné.

16. Zo všetkých uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd

sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Chýba jej totiž akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá

by takýto postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto

ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primerane

argumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať ani

za svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho

súdu (rovnako tak nižších súdov) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. , ).

V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany

ústavného súdu.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015