Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 259/2014
PDF · 244.39 KB
No categories available
II. ÚS 259/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. H., zastúpenej advokátom
JUDr. Gabrielom Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 Exre 25/2010, Sr 385/B z 18. januára 2012,
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012,
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára
2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 6/2012
zo 16. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2013 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť J. H., (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 36 Exre 25/2010, Sr 385/B z 18. januára 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M
Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Dňa 18. 08. 1997 bola spoločenskou zmluvou založená
verejná obchodná spoločnosť T..., ktorá bola dňa 29. 10. 1997 zapísaná do Obchodného
registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č...(ďalej len „spoločnosť alebo
„spoločnosť T...“). Ako štatutárny orgán spoločnosti bola v spoločenskej zmluve
spoločnosti uvedená sťažovateľka... Spoločenská zmluva ustanovuje, že jej zmena je možná
iba so súhlasom všetkých troch spoločníkov spoločnosti. ...
Napriek vyššie uvedenému bez vedomia sťažovateľky ako jediného štatutárneho
orgánu spoločnosti bol dňa 5. 9. 2007 vykonaný nezákonný zápis zmeny štatutára
spoločnosti (v zmysle údajného uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti uskutočneného
iba za prítomnosti oboch vyššie uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007),
pričom dňa 21. 12. 2007 bol vykonaný ďalší nezákonný zápis (na základe uznesenia
údajného valného zhromaždenia opätovne uskutočneného za prítomnosti oboch vyššie
uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 13. 12. 2007), a to ohľadom zmeny spôsobu
konania štatutára spoločnosti. ...
S poukazom na skutočnosť, že nebola platne zmenená spoločenská zmluva
spoločnosti, nemohla byť ani platne odvolaná sťažovateľka z pozície štatutárneho orgánu
spoločnosti rozhodnutím údajného valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007
prijatého bez prítomnosti a aj súhlasu sťažovateľky. Uvedené sa analogicky vzťahuje aj
na zmenu spôsobu konania štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorá bola vykonaná zase
uznesením údajného valného zhromaždenia prijatého bez prítomnosti a aj súhlasu
sťažovateľky...
Jediným podkladom pre zmenu tak v osobe štatutára spoločnosti, ako aj v spôsobe
konania štatutára spoločnosti je v súlade s ust. § 79 Obchodného zákonníka platná zmena
existujúcej spoločenskej zmluvy spoločnosti, a to súhlasom všetkých troch spoločníkov
spoločnosti, čo však jednoznačne nebolo splnené.
Preto sa sťažovateľka návrhom zo dňa 4. 8. 2010 podaným na registrovom súde
Okresný súd Bratislava I, podľa ust. § 200a OSP domáhala začatia konania vo veci
dosiahnutia zhody zápisu údajov v obchodnom registri spoločnosť T.... ...
Registrový súd (Okresný súd Bratislava I) začal v predmetnej veci konať až dňa
18. 4. 2011, keď vyzval právnych zástupcov sťažovateľky na doloženie právoplatných
súdnych rozhodnutí vyslovujúcich neplatnosť spomínaných dvoch rozhodnutí valného
zhromaždenia spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007 a 13. 12. 2007. V mene sťažovateľky sme ako
jej právni zástupcovia podali dňa 10. 5. 2011 stanovisko k predmetnej výzve
prvostupňového súdu, v ktorom sme poukázali, že Obchodný zákonník
a./ neupravuje pre verejnú obchodnú spoločnosť existenciu, resp. kreovanie,
a rozhodovanie orgánu označeného ako valné zhromaždenie. Preto akékoľvek rozhodnutia
valného zhromaždenia vo verejnej obchodnej spoločnosti nie sú spôsobilé byť právne
záväzné...
b./ nedáva možnosť docieliť zmenu v osobe štatutárneho orgánu Spoločnosti
väčšinovým rozhodnutím spoločníkov bez toho, aby súčasne došlo k platnej zmene
spoločenskej zmluvy Spoločnosti...
c./ neprisudzuje rozhodnutiam prijatým väčšinou spoločníkov verejnej obchodnej
spoločnosti povahu právnej skutočnosti, resp. právneho úkonu...
d./ nedáva spoločníkovi verejnej obchodnej spoločnosti aktívnu vecnú legitimáciu
na napadnutie rozhodnutia väčšiny jej spoločníkov... z tohto dôvodu sme uviedli, že nie je
možné vyhovieť predmetnej výzve súdu doložiť požadované právoplatné súdne rozhodnutia
o vyhlásení valných zhromaždení konaných dňa 28. 08. 2007 a 13. 12. 2007 za neplatné.
Následne prvostupňový súd vydal dňa 18. 1. 2012 vo veci samej uznesenie, ktorým
návrh sťažovateľky zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie je oprávnený
meniť rozhodnutia v konaní pred obchodným registrom, konkrétne v tomto prípade
v konaniach 9Re/1308/2007 a 5Re/1516/2007, nakoľko zápis zmien bol v uvedených
konaniach vykonaný na základe predložených dokladov a registrový súd po ich vyhodnotení
zápis zmien vykonal. Zároveň uviedol, že sťažovateľka sa má právo domáhať určovacou
žalobou na príslušnom súde o určenie neplatností právneho úkonu.
... Krajský súd ako odvolací súd vydal dňa 17. 9. 2012 uznesenie, ktorým potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa v konaní pod sp. zn. 2Cob/83/2012 bez nariadenia
pojednávania. Vo svojom odôvodnení uviedol, že registrové konanie je nesporové konanie
a preto registrový súd nie je oprávnený skúmať platnosť rozhodnutí orgánov spoločnosti,
pokiaľ tieto majú všetky formálne náležitosti.
Argumentoval, že neplatnosti rozhodnutí sa môže osoba oprávnená domáhať
osobitnou žalobou na súde, nie však v konaní o zosúladenie zápisu podľa § 200a OSP.
Voči uzneseniu Krajského súdu Bratislava zo dňa 17. 9. 2012 podala sťažovateľka
dňa 16. 11. 2012 dovolanie v ktorom sa domáhala zrušenia predmetného uznesenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie... Najvyšší súd rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky
odmietol, nakoľko podľa jeho názoru voči takémuto rozhodnutiu dovolanie nie je
prípustné...
Nezávisle od sťažovateľkou podaného dovolania, podal Generálny prokurátor
Slovenskej republiky voči predmetnému uzneseniu Krajského súdu Bratislava mimoriadne
dovolanie. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa
16. 5. 2013 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol. Najvyšší súd vo svojom uznesení
uviedol, že právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu občianskeho
súdneho konania, je inou činnosťou súdu a preto súd v tomto inom nesporovom konaní
neposudzuje platnosť právnych úkonov ani ako predbežnú otázku, nakoľko na takéto
predbežné určenie podľa jeho názoru nie je oprávnený. Počas tohto konania síce súd
postupuje podľa § 120 ods. 2 O. s. p. a je povinný vykonať aj ďalšie dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nemôže však v rámci konania vo veci obchodného registra, ani
prejudiciálne riešiť otázku platnosti či neplatnosti právnych úkonov, ani neplatnosti
uznesení valných zhromaždení obchodných spoločností, ktoré konanie prináleží príslušnému
súdu, na základe ktorého výsledku právoplatnosti rozhodnutia súdu môže vykonať zápis,
ktorým zosúladí zapísaný stav so skutočným. Najvyšší súd preto uviedol, že podľa jeho
názoru nedošlo k vade konania spôsobujúcej odňatie možnosti konať pred súdom. ...
Zásah do vyššie citovaných práv sťažovateľky nevidíme v tom, že všeobecné súdy
chybne interpretovali príslušné hmotnoprávne predpisy, t.j. ustanovenia Obchodného
zákonníka, ale vtom, že jej odmietli jedinú formu ochrany pred nezákonným zápisom
v obchodnom registri ohľadne spoločnosti T..., ktorú jej priznáva vnútroštátna právna
úprava. ... jediná možnosť namietať túto skutočnosť je v prípade verejnej obchodnej
spoločnosti iba postup podľa vyššie spomenutého ust. § 200a a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku, t. j. prostredníctvom návrhu o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri
so skutočným stavom. Súdy však namiesto posúdenia, či v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka a Spoločenskej zmluvy spoločnosti došlo k platnej zmene Spoločenskej zmluvy
a či došlo k vykonaniu zákonných zápisov do obchodného registra, požadovali
od sťažovateľky doloženie právoplatných súdnych rozhodnutí vyslovujúcich neplatnosť
spomínaných dvoch rozhodnutí väčšiny spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti zo dňa
28. 8. 2007 a 13. 12. 2007.
Navyše, neexistuje ani jedno právoplatné súdne rozhodnutie vnútroštátnych súdov,
ktorým by bola vyslovená neplatnosť rozhodnutí väčšiny spoločníkov vo verejnej obchodnej
spoločnosti...
Ani Okresný súd Bratislava I ako prvostupňový súd, ani Krajsky súd v Bratislave ako
súd odvolací a dokonca ani Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací sa
vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s nemožnosťou sťažovateľky podať návrh
na vyhlásenie rozhodnutí väčšiny spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti za neplatné...
Zásah do práv sťažovateľky spôsobila taktiež skutočnosť, že žiadny zo súdov nezaujal
vlastný právny názor na prejednávanú vec a nevysporiadal sa s otázkou či v danom prípade
došlo k platnej zmene spoločenskej zmluvy alebo nie.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 36Exre/25/2010, Sr 385/B zo dňa 18. 1. 2012, právoplatným uznesením
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Cob/83/2012 zo dňa 17. 9. 2012, právoplatným
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obdo 71/2012 zo dňa
29. 1. 2013 a právoplatným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2M Obdo 6/2012 zo dňa 16. 5. 2013, porušené boli.
Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
20.000,- €.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36Exre/25/2010, Sr 385/B 20
dňa 18. 1. 2012, uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Cob/83/2012
zo dňa 17. 9. 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2 Obdo/71/2012 zo dňa 29. 1. 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2M Obdo 6/2012 zo dňa 16. 5. 2013, zrušuje a vec v vracia Okresnému súdu
Bratislava I na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
36 Exre 25/2010, Sr 385/B z 18. januára 2012, uznesením krajského súdu sp. zn.
2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 71/2012
z 29. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája
2013.
Na tomto mieste ústavný súd podotýka, že sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti
namieta aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak v navrhovanom petite sťažnosti sa
nedomáha vyslovenia porušenia uvedeného článku ústavy, preto uvedené považoval ústavný
súd len za súčasť odôvodnenia sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 36 Exre 25/2010
a napadnutému uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, tak ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy.
Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu k tomuto
konaniu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená
v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že
sťažovateľka právo podať odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj
využila. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012,
proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2012. Sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 2. septembra 2013.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Vo vzťahu k namietanému konaniu a napadnutému uzneseniu krajského súdu
ústavný súd odkazuje na právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre vyslovil
(akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51,
53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). Uvedené sa vzťahuje aj na sťažnosť
podanú sťažovateľkou, a preto ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť a v nej uvedené
námietky aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.
3. Vo vzťahu k namietanému konaniu krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj
vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu a napadnutému uzneseniu krajského
súdu ústavný súd uvádza, že z jeho ústavnoprávneho postavenia vyplýva, že môže
preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012 uviedol:
„... Registrové konanie je konanie nesporové. Registrový súd nie je oprávnený
skúmať platnosť rozhodnutí orgánov spoločnosti, pokiaľ tieto majú všetky formálne
náležitosti. Neplatnosť rozhodnutí sa môže osoba oprávnená domáhať osobitnou žalobou
na súde, nie však v konaní o vykonanie zmeny zápisu do obchodného registra.“
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013 zamietol
dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky s odôvodnením:
«... Právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu občianskeho
súdneho konania, je „inou" činnosťou súdu. Preto v tomto „inom“ nesporovom konaní súd
neposudzuje platnosť právnych úkonov ani ako predbežnú otázku, nakoľko na takéto
„predbežné" určenie nie je oprávnený. Počas tohto nesporového konania súd síce postupuje
podľa § 120 ods. 2 O. s. p. a je povinný vykonať aj ďalšie dôkazy na zistenie skutkového
stavu, nemôže však v rámci konania vo veci obchodného registra, ani prejudiciálne riešiť
otázku platnosti či neplatnosti právnych úkonov, ani neplatnosti uznesení valných
zhromaždení obchodných spoločností, ktoré konanie prináleží príslušnému súdu, na základe
až ktorého výsledku právoplatnosti rozhodnutia súdu môže vykonať zápis, ktorým zosúladí
zapísaný stav so skutočným.
Dovolací súd preskúmaním postupu súdov v konaní vo veci obchodného registra
v zmysle uvedeného nezistil rozpor s ustanovením § 200a O. s. p., pre ktorý dôvod nebola
navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky podľa § 243i ods. 2 v spojení s ust. § 243b ods. 1 O. s. p.
zamietol, nakoľko nebol naplnený tvrdený dôvod mimoriadneho dovolania, upravený
v ustanovení § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p. (t. j. v konaní súdov nedošlo k vade konania
podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.).»
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 odmietol
dovolanie sťažovateľky s odôvodnením:
«Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených
v ust. § 239.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo
na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým,
že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p.,
prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.).
Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle ust. § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo uznesenie prvostupňového súdu potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie,
pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho uznesenia, že je dovolanie
prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie podľa tohto ustanovenia zákona nie je prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 239
O. s. p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či
postupom súdu nebola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.), keď súd nevykonal ňou navrhovaný dôkaz.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237
písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo
označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolací súd preskúmal procesný postup odvolacieho súdu z hľadiska dovolateľkou
namietaného porušenia ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Konanie vo veciach obchodného registra,
ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom,
má všetky typické znaky nesporového konania, tzn. môže začať nielen na návrh účastníka,
ale aj z úradnej moci a jeho cieľom je zabezpečenie určitého verejného záujmu a postupu
súdu v konaní. Právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu
občianskeho súdneho konania, je „inou“ činnosťou súdu...
Dovolateľka v dovolaní namietala aj to, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, avšak iba v prípade, keď
dovolanie je procesné prípustné. I keby totiž tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) a dovolateľkou vytýkaná skutočnosť
by mala za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p., pretože sa nedotýka žiadneho z procesných oprávnení,
ktoré zákon účastníkovi priznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľky podľa ust. § 243b
ods. 5 O. s. p, v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako dovolanie,
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.»
Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie oboch napadnutých uznesení najvyššieho
súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu nepreukázalo, že by boli porušené garancie
a záruky poskytnuté ústavou a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý proces.
K porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva
na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného
súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
svoje právo na všeobecnom súde (I. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07) alebo vtedy, ak
by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05).
S ohľadom na námietky sťažovateľky a skutkový stav ustálený všeobecnými súdmi
ústavný súd dopĺňa, že konanie vo veciach obchodného registra pred registrovým súdom má
dve podoby, a to vo forme (i) konania, v ktorom registrový súd rozhoduje o návrhu na zápis
údajov do obchodného registra, návrhu na zápis zmeny zapísaných údajov a návrhu
na výmaz zapísaných údajov podľa § 5 a nasl. zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom
registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o obchodnom registri“), a (ii) konania podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku
o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom inak ako
na základe návrhu na zápis, zmenu zápisu alebo výmazu údajov podľa zákona o obchodnom
registri (porov. Škrinár, A. – Nevolná, Z. a kol. Obchodné právo. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009,
s. 38 - 39.) V rámci konania o návrhu na zápis údajov do obchodného registra, návrhu
na zápis zmeny zapísaných údajov a návrhu na výmaz zapísaných údajov podľa zákona
o obchodnom registri registrový súd preskúma navrhovateľom predložené dokumenty, ktoré
sú vyžadované právnymi predpismi (§ 6 a § 7 zákona o obchodnom registri) na vykonanie
zápisu (resp. zmeny zápisu alebo výmazu zapísaných údajov). A teda prejudiciálne posúdi,
či návrh spĺňa formálne náležitosti návrhu v zmysle právnych predpisov (porov. § 6 a § 7
zákona o obchodnom registri). V rámci konania o dosiahnutie zhody medzi zápisom
v obchodnom registri a skutočným stavom podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku,
ktoré je nesporovým konaním, sa odstraňujú zistené nedostatky medzi zapísanými údajmi
a skutočným stavom vyplývajúce z konkrétnych relevantných právnych skutočností. Ak
najvyšší súd v napadnutých uzneseniach a krajský súd v napadnutom uznesení uviedli, že
nebola v konaní o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným
stavom podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku preukázaná existencia relevantnej
právnej skutočnosti odôvodňujúcej záver o nesúlade zapísaných údajov s namietaným
skutočným stavom, pričom tento záver odôvodnili (i) neexistenciou právoplatného
rozhodnutia príslušného súdu o neplatnosti právneho úkonu (v prípade sťažovateľky
neplatnosti uznesenia dvoch spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti, kde sťažovateľka
je na základe spoločenskej zmluvy z 18. augusta 1997 tretím spoločníkom, pričom námietka
neplatnosti uznesenia dvoch spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti bola ťažiskovou
námietkou sťažovateľky v jej návrhu na začatie konania podľa § 200a Občianskeho súdneho
poriadku zo 4. augusta 2010), ktoré by bolo výsledkom sporového konania o určenie
neplatnosti právneho úkonu na základe žaloby (resp. návrhu na začatie konania) podľa § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a zároveň (ii) nedostatkom právomoci registrového
súdu posúdiť v rámci nesporového konania podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku
platnosť/neplatnosť právnych úkonov, ústavný súd nehodnotí takýto záver a odôvodnenie
zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu vzhľadom na zákonnú úpravu konania
vo veciach obchodného registra za arbitrárny alebo nedostatočne odôvodnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti teda nezistil žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2014