Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 259/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. H., zastúpenej advokátom

JUDr. Gabrielom Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , Sr 385/B z 18. januára 2012,

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. septembra 2012,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. januára

2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 6/2012

zo 16. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť J. H., (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. , Sr 385/B z 18. januára 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M

Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Dňa 18. 08. 1997 bola spoločenskou zmluvou založená

verejná obchodná spoločnosť T..., ktorá bola dňa 29. 10. 1997 zapísaná do Obchodného

registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č...(ďalej len „spoločnosť alebo

„spoločnosť T...“). Ako štatutárny orgán spoločnosti bola v spoločenskej zmluve

spoločnosti uvedená sťažovateľka... Spoločenská zmluva ustanovuje, že jej zmena je možná

iba so súhlasom všetkých troch spoločníkov spoločnosti. ...

Napriek vyššie uvedenému bez vedomia sťažovateľky ako jediného štatutárneho

orgánu spoločnosti bol dňa 5. 9. 2007 vykonaný nezákonný zápis zmeny štatutára

spoločnosti (v zmysle údajného uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti uskutočneného

iba za prítomnosti oboch vyššie uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007),

pričom dňa 21. 12. 2007 bol vykonaný ďalší nezákonný zápis (na základe uznesenia

údajného valného zhromaždenia opätovne uskutočneného za prítomnosti oboch vyššie

uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 13. 12. 2007), a to ohľadom zmeny spôsobu

konania štatutára spoločnosti. ...

S poukazom na skutočnosť, že nebola platne zmenená spoločenská zmluva

spoločnosti, nemohla byť ani platne odvolaná sťažovateľka z pozície štatutárneho orgánu

spoločnosti rozhodnutím údajného valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007

prijatého bez prítomnosti a aj súhlasu sťažovateľky. Uvedené sa analogicky vzťahuje aj

na zmenu spôsobu konania štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorá bola vykonaná zase

uznesením údajného valného zhromaždenia prijatého bez prítomnosti a aj súhlasu

sťažovateľky...

Jediným podkladom pre zmenu tak v osobe štatutára spoločnosti, ako aj v spôsobe

konania štatutára spoločnosti je v súlade s ust. platná zmena

existujúcej spoločenskej zmluvy spoločnosti, a to súhlasom všetkých troch spoločníkov

spoločnosti, čo však jednoznačne nebolo splnené.

Preto sa sťažovateľka návrhom zo dňa 4. 8. 2010 podaným na registrovom súde

Okresný súd Bratislava I, podľa ust. domáhala začatia konania vo veci

dosiahnutia zhody zápisu údajov v obchodnom registri spoločnosť T.... ...

Registrový súd (Okresný súd Bratislava I) začal v predmetnej veci konať až dňa

18. 4. 2011, keď vyzval právnych zástupcov sťažovateľky na doloženie právoplatných

súdnych rozhodnutí vyslovujúcich neplatnosť spomínaných dvoch rozhodnutí valného

zhromaždenia spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007 a 13. 12. 2007. V mene sťažovateľky sme ako

jej právni zástupcovia podali dňa 10. 5. 2011 stanovisko k predmetnej výzve

prvostupňového súdu, v ktorom sme poukázali, že

a./ neupravuje pre verejnú obchodnú spoločnosť existenciu, resp. kreovanie,

a rozhodovanie orgánu označeného ako valné zhromaždenie. Preto akékoľvek rozhodnutia

valného zhromaždenia vo verejnej obchodnej spoločnosti nie sú spôsobilé byť právne

záväzné...

b./ nedáva možnosť docieliť zmenu v osobe štatutárneho orgánu Spoločnosti

väčšinovým rozhodnutím spoločníkov bez toho, aby súčasne došlo k platnej zmene

spoločenskej zmluvy Spoločnosti...

c./ neprisudzuje rozhodnutiam prijatým väčšinou spoločníkov verejnej obchodnej

spoločnosti povahu právnej skutočnosti, resp. právneho úkonu...

d./ nedáva spoločníkovi verejnej obchodnej spoločnosti aktívnu vecnú legitimáciu

na napadnutie rozhodnutia väčšiny jej spoločníkov... z tohto dôvodu sme uviedli, že nie je

možné vyhovieť predmetnej výzve súdu doložiť požadované právoplatné súdne rozhodnutia

o vyhlásení valných zhromaždení konaných dňa 28. 08. 2007 a 13. 12. 2007 za neplatné.

Následne prvostupňový súd vydal dňa 18. 1. 2012 vo veci samej uznesenie, ktorým

návrh sťažovateľky zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie je oprávnený

meniť rozhodnutia v konaní pred obchodným registrom, konkrétne v tomto prípade

v konaniach a , nakoľko zápis zmien bol v uvedených

konaniach vykonaný na základe predložených dokladov a registrový súd po ich vyhodnotení

zápis zmien vykonal. Zároveň uviedol, že sťažovateľka sa má právo domáhať určovacou

žalobou na príslušnom súde o určenie neplatností právneho úkonu.

... Krajský súd ako odvolací súd vydal dňa 17. 9. 2012 uznesenie, ktorým potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa v konaní pod sp. zn. bez nariadenia

pojednávania. Vo svojom odôvodnení uviedol, že registrové konanie je nesporové konanie

a preto registrový súd nie je oprávnený skúmať platnosť rozhodnutí orgánov spoločnosti,

pokiaľ tieto majú všetky formálne náležitosti.

Argumentoval, že neplatnosti rozhodnutí sa môže osoba oprávnená domáhať

osobitnou žalobou na súde, nie však v konaní o zosúladenie zápisu podľa .

Voči uzneseniu Krajského súdu Bratislava zo dňa 17. 9. 2012 podala sťažovateľka

dňa 16. 11. 2012 dovolanie v ktorom sa domáhala zrušenia predmetného uznesenia

a vrátenia veci na ďalšie konanie... Najvyšší súd rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky

odmietol, nakoľko podľa jeho názoru voči takémuto rozhodnutiu dovolanie nie je

prípustné...

Nezávisle od sťažovateľkou podaného dovolania, podal Generálny prokurátor

Slovenskej republiky voči predmetnému uzneseniu Krajského súdu Bratislava mimoriadne

dovolanie. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa

16. 5. 2013 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol. Najvyšší súd vo svojom uznesení

uviedol, že právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu občianskeho

súdneho konania, je inou činnosťou súdu a preto súd v tomto inom nesporovom konaní

neposudzuje platnosť právnych úkonov ani ako predbežnú otázku, nakoľko na takéto

predbežné určenie podľa jeho názoru nie je oprávnený. Počas tohto konania síce súd

postupuje podľa a je povinný vykonať aj ďalšie dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nemôže však v rámci konania vo veci obchodného registra, ani

prejudiciálne riešiť otázku platnosti či neplatnosti právnych úkonov, ani neplatnosti

uznesení valných zhromaždení obchodných spoločností, ktoré konanie prináleží príslušnému

súdu, na základe ktorého výsledku právoplatnosti rozhodnutia súdu môže vykonať zápis,

ktorým zosúladí zapísaný stav so skutočným. Najvyšší súd preto uviedol, že podľa jeho

názoru nedošlo k vade konania spôsobujúcej odňatie možnosti konať pred súdom. ...

Zásah do vyššie citovaných práv sťažovateľky nevidíme v tom, že všeobecné súdy

chybne interpretovali príslušné hmotnoprávne predpisy, t.j. ustanovenia Obchodného

zákonníka, ale vtom, že jej odmietli jedinú formu ochrany pred nezákonným zápisom

v obchodnom registri ohľadne spoločnosti T..., ktorú jej priznáva vnútroštátna právna

úprava. ... jediná možnosť namietať túto skutočnosť je v prípade verejnej obchodnej

spoločnosti iba postup podľa vyššie spomenutého ust. § 200a a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku, t. j. prostredníctvom návrhu o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri

so skutočným stavom. Súdy však namiesto posúdenia, či v zmysle ustanovení Obchodného

zákonníka a Spoločenskej zmluvy spoločnosti došlo k platnej zmene Spoločenskej zmluvy

a či došlo k vykonaniu zákonných zápisov do obchodného registra, požadovali

od sťažovateľky doloženie právoplatných súdnych rozhodnutí vyslovujúcich neplatnosť

spomínaných dvoch rozhodnutí väčšiny spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti zo dňa

28. 8. 2007 a 13. 12. 2007.

Navyše, neexistuje ani jedno právoplatné súdne rozhodnutie vnútroštátnych súdov,

ktorým by bola vyslovená neplatnosť rozhodnutí väčšiny spoločníkov vo verejnej obchodnej

spoločnosti...

Ani Okresný súd Bratislava I ako prvostupňový súd, ani Krajsky súd v Bratislave ako

súd odvolací a dokonca ani Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací sa

vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s nemožnosťou sťažovateľky podať návrh

na vyhlásenie rozhodnutí väčšiny spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti za neplatné...

Zásah do práv sťažovateľky spôsobila taktiež skutočnosť, že žiadny zo súdov nezaujal

vlastný právny názor na prejednávanú vec a nevysporiadal sa s otázkou či v danom prípade

došlo k platnej zmene spoločenskej zmluvy alebo nie.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. , Sr 385/B zo dňa 18. 1. 2012, právoplatným uznesením

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 17. 9. 2012, právoplatným

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

29. 1. 2013 a právoplatným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

2M Obdo 6/2012 zo dňa 16. 5. 2013, porušené boli.

Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

20.000,- €.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , Sr 385/B 20

dňa 18. 1. 2012, uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

zo dňa 17. 9. 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

2 zo dňa 29. 1. 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 16. 5. 2013, zrušuje a vec v vracia Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

, Sr 385/B z 18. januára 2012, uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2012, uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. mája

2013.

Na tomto mieste ústavný súd podotýka, že sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti

namieta aj porušenie , avšak v navrhovanom petite sťažnosti sa

nedomáha vyslovenia porušenia uvedeného článku , preto uvedené považoval ústavný

súd len za súčasť odôvodnenia sťažnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.

a napadnutému uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, tak ako to vyplýva z citovaného .

Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu k tomuto

konaniu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená

v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že

sťažovateľka právo podať odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj

využila. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. Uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 17. septembra 2012,

proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2012. Sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená 2. septembra 2013.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vo vzťahu k namietanému konaniu a napadnutému uzneseniu krajského súdu

ústavný súd odkazuje na právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre vyslovil

(akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51,

53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

(porov. napr. , ). Uvedené sa vzťahuje aj na sťažnosť

podanú sťažovateľkou, a preto ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť a v nej uvedené

námietky aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

3. Vo vzťahu k namietanému konaniu krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj

vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu a napadnutému uzneseniu krajského

súdu ústavný súd uvádza, že z jeho ústavnoprávneho postavenia vyplýva, že môže

preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský súd v uznesení sp. zn. zo 17. septembra 2012 uviedol:

„... Registrové konanie je konanie nesporové. Registrový súd nie je oprávnený

skúmať platnosť rozhodnutí orgánov spoločnosti, pokiaľ tieto majú všetky formálne

náležitosti. Neplatnosť rozhodnutí sa môže osoba oprávnená domáhať osobitnou žalobou

na súde, nie však v konaní o vykonanie zmeny zápisu do obchodného registra.“

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 16. mája 2013 zamietol

dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky s odôvodnením:

«... Právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu občianskeho

súdneho konania, je „inou" činnosťou súdu. Preto v tomto „inom“ nesporovom konaní súd

neposudzuje platnosť právnych úkonov ani ako predbežnú otázku, nakoľko na takéto

„predbežné" určenie nie je oprávnený. Počas tohto nesporového konania súd síce postupuje

podľa a je povinný vykonať aj ďalšie dôkazy na zistenie skutkového

stavu, nemôže však v rámci konania vo veci obchodného registra, ani prejudiciálne riešiť

otázku platnosti či neplatnosti právnych úkonov, ani neplatnosti uznesení valných

zhromaždení obchodných spoločností, ktoré konanie prináleží príslušnému súdu, na základe

až ktorého výsledku právoplatnosti rozhodnutia súdu môže vykonať zápis, ktorým zosúladí

zapísaný stav so skutočným.

Dovolací súd preskúmaním postupu súdov v konaní vo veci obchodného registra

v zmysle uvedeného nezistil rozpor s ustanovením , pre ktorý dôvod nebola

navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky podľa v spojení s ust.

zamietol, nakoľko nebol naplnený tvrdený dôvod mimoriadneho dovolania, upravený

v ustanovení (t. j. v konaní súdov nedošlo k vade konania

podľa ustanovenia ).»

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 29. januára 2013 odmietol

dovolanie sťažovateľky s odôvodnením:

« pripúšťa dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených

v ust. § 239.

Dovolaním z dôvodov uvedených v je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa nie je daná tým,

že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ,

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242

).

Podľa ust. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust.

V zmysle ust. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

bolo uznesenie prvostupňového súdu potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie,

pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho uznesenia, že je dovolanie

prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie podľa tohto ustanovenia zákona nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 239

, ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v ust.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či

postupom súdu nebola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

), keď súd nevykonal ňou navrhovaný dôkaz.

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu

za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237

písm. f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo

označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Dovolací súd preskúmal procesný postup odvolacieho súdu z hľadiska dovolateľkou

namietaného porušenia ust. Konanie vo veciach obchodného registra,

ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom,

má všetky typické znaky nesporového konania, tzn. môže začať nielen na návrh účastníka,

ale aj z úradnej moci a jeho cieľom je zabezpečenie určitého verejného záujmu a postupu

súdu v konaní. Právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu

občianskeho súdneho konania, je „inou“ činnosťou súdu...

Dovolateľka v dovolaní namietala aj to, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, avšak iba v prípade, keď

dovolanie je procesné prípustné. I keby totiž tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) a dovolateľkou vytýkaná skutočnosť

by mala za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by prípustnosť

dovolania v zmysle , pretože sa nedotýka žiadneho z procesných oprávnení,

ktoré zákon účastníkovi priznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľky podľa ust. § 243b

ods. 5 O. s. p, v spojení s ust. odmietol ako dovolanie,

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie oboch napadnutých uznesení najvyššieho

súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu nepreukázalo, že by boli porušené garancie

a záruky poskytnuté a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý proces.

K porušeniu zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného

súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia () alebo vtedy, ak

by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

S ohľadom na námietky sťažovateľky a skutkový stav ustálený všeobecnými súdmi

ústavný súd dopĺňa, že konanie vo veciach obchodného registra pred registrovým súdom má

dve podoby, a to vo forme (i) konania, v ktorom registrový súd rozhoduje o návrhu na zápis

údajov do obchodného registra, návrhu na zápis zmeny zapísaných údajov a návrhu

na výmaz zapísaných údajov podľa a nasl. o obchodnom

registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o obchodnom registri“), a (ii) konania podľa

o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom inak ako

na základe návrhu na zápis, zmenu zápisu alebo výmazu údajov podľa zákona o obchodnom

registri (porov. Škrinár, A. – Nevolná, Z. a kol. Obchodné právo. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009,

s. 38 - 39.) V rámci konania o návrhu na zápis údajov do obchodného registra, návrhu

na zápis zmeny zapísaných údajov a návrhu na výmaz zapísaných údajov podľa zákona

o obchodnom registri registrový súd preskúma navrhovateľom predložené dokumenty, ktoré

sú vyžadované právnymi predpismi (§ 6 a § 7 zákona o obchodnom registri) na vykonanie

zápisu (resp. zmeny zápisu alebo výmazu zapísaných údajov). A teda prejudiciálne posúdi,

či návrh spĺňa formálne náležitosti návrhu v zmysle právnych predpisov (porov. § 6 a § 7

zákona o obchodnom registri). V rámci konania o dosiahnutie zhody medzi zápisom

v obchodnom registri a skutočným stavom podľa ,

ktoré je nesporovým konaním, sa odstraňujú zistené nedostatky medzi zapísanými údajmi

a skutočným stavom vyplývajúce z konkrétnych relevantných právnych skutočností. Ak

najvyšší súd v napadnutých uzneseniach a krajský súd v napadnutom uznesení uviedli, že

nebola v konaní o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným

stavom podľa preukázaná existencia relevantnej

právnej skutočnosti odôvodňujúcej záver o nesúlade zapísaných údajov s namietaným

skutočným stavom, pričom tento záver odôvodnili (i) neexistenciou právoplatného

rozhodnutia príslušného súdu o neplatnosti právneho úkonu (v prípade sťažovateľky

neplatnosti uznesenia dvoch spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti, kde sťažovateľka

je na základe spoločenskej zmluvy z 18. augusta 1997 tretím spoločníkom, pričom námietka

neplatnosti uznesenia dvoch spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti bola ťažiskovou

námietkou sťažovateľky v jej návrhu na začatie konania podľa § 200a Občianskeho súdneho

poriadku zo 4. augusta 2010), ktoré by bolo výsledkom sporového konania o určenie

neplatnosti právneho úkonu na základe žaloby (resp. návrhu na začatie konania) podľa § 80

písm. c) , a zároveň (ii) nedostatkom právomoci registrového

súdu posúdiť v rámci nesporového konania podľa

platnosť/neplatnosť právnych úkonov, ústavný súd nehodnotí takýto záver a odôvodnenie

zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu vzhľadom na zákonnú úpravu konania

vo veciach obchodného registra za arbitrárny alebo nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti teda nezistil žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa a právo podľa dohovoru.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014