Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 8/01
PDF · 231.24 KB
No categories available
I. ÚS 8/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na ústnom pojednávaní 19. decembra 2001
v senáte zloženom z predsedu senátu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet J. F., bytom K., zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., na konanie vo veci porušenia jeho základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice
I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 7/99 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 Co 414/99 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Košice I v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 7/99 p o r u š i l
právo J. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
2. Vo zvyšnej časti podnetu nevyhovuje.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 1. marca
2001 sp. zn. I. ÚS 8/01 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) podnet J. F. (ďalej len „navrhovateľ“) doručený ústavnému súdu 12. decembra 2000
na konanie vo veci porušenia jeho práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11
C 7/99 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 414/99.
Navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Košice I
z 27. mája 1999 č. k. 11 C 7/99-32 bolo rozvedené jeho manželstvo s J. F. a ich maloletý
syn Viktor bol zverený do výchovy a opatery matke. Navrhovateľ bol zaviazaný prispievať
na výživu svojho maloletého syna mesačne sumou 2 000,- Sk.
Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ 6. júla 1999 odvolanie, ktorým sa
domáhal stanovenia výživného vo výške 1 300,- Sk mesačne.
Okresný súd Košice I 28. júla 1999 vydal v súvislosti s napadnutým rozvodovým
rozsudkom opravné uznesenie č. k. 11 C 7/99-39, ktorým opravil výšku výživného pre
maloletého na sumu 2 200,- Sk mesačne, pretože pri vyhotovovaní predmetného rozsudku
malo dôjsť k chybnému opísaniu výšky výživného.
Navrhovateľ podal 17. augusta 1999 odvolanie aj proti opravnému uzneseniu
Okresného súdu Košice I č. k. 11 C 7/99-39, v ktorom namietal, že v zápisnici
o pojednávaní z 27. mája 1999 je suma určujúca výšku výživného prepísaná, a preto
predmetné výživné mohlo byť stanovené sumou 2 000,- Sk, ale aj sumou 2 200,- Sk.
Krajský súd v Košiciach 28. októbra 1999 prejednal odvolanie navrhovateľa zo
6. júla 1999, ktorým sa domáhal zníženia výživného pre svojho maloletého syna,
a uznesením č. k. 18 Co 414/99-50 rozhodol tak, že jeho odvolanie odmietol. Krajský súd
v Košiciach však nerozhodol o odvolaní navrhovateľa proti opravnému uzneseniu z 28. júla
1999 č. k. 11 C 7/99-39.
Navrhovateľ prípisom z 19. januára 2000 požiadal Okresný súd Košice I
„o písomnú odpoveď“ na jeho odvolanie proti predmetnému opravnému uzneseniu.
Okresný súd Košice I na uvedenú žiadosť 21. januára 2000 oznámil navrhovateľovi,
že „Krajský súd v Košiciach uznesením 18 Co 414/99 rozhodol s konečnou platnosťou vo
veci“.
Navrhovateľ 22. marca 2000 podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky
podnet na podanie dovolania, v ktorom namietal nesprávnosť a nezákonnosť postupu
Krajského súdu v Košiciach, pretože neprejednal jeho odvolanie proti opravnému
uzneseniu. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom z 13. júla 2000 č. k. VI Pz
327/00-19 oznámila navrhovateľovi, že Krajský súd v Košiciach svojím uznesením
z 28. októbra 1999 č. k. 18 Co 414/99-50 neporušil zákon, konštatovala však, že odvolanie
navrhovateľa proti opravnému uzneseniu dosiaľ nebolo prejednané.
Navrhovateľ vyslovil názor, že uvedeným postupom Okresného súdu Košice I
a Krajského súdu v Košiciach boli porušené jeho základné práva, keďže však konajúci
sudca mu dal najavo, že v jeho veci je rozhodnuté už s konečnou platnosťou, nepovažoval
za účelné podať sťažnosť predsedovi uvedeného okresného súdu. Prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne navrhol vydať tento nález :
„Právo podnecovateľa na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov zakotvené v článku 46 ods. 1, v článku 48 ods. 2 a v článku 6 ods.1
vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov číslo
3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach porušené.“
V rámci prípravy pojednávania na základe žiadosti ústavného súdu sa k prijatému
podnetu (ďalej len „návrh“) vyjadrili všetci účastníci konania.
Právna zástupkyňa navrhovateľa prípisom, ktorý bol doručený ústavnému súdu
9. marca 2001, oznámila, že navrhovateľ trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Predseda Okresného súdu Košice I JUDr. A. M. zaslal ústavnému súdu 25. apríla
2001 listom sp. zn. Spr 360/01 nasledovné vyjadrenie:
„Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 11C 7/99 bolo manželstvo J. F. a J. F.
rozvedené. Mal. Viktor pochádzajúci z manželstva, bol zverený do výchovy matke. Otec bol
zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačne po 2 200,- Sk. Dňa 29. mája 1999 bol takýto
rozsudok vyhlásený. Po vyhlásení rozsudku a poučení o opravnom prostriedku účastníci
konania sa vzdali práva podať odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku.
Pri vyhotovení rozsudku došlo však k chybe, keď vo výroku rozsudku bola
nesprávne uvedená výška výživného v sume 2 000,- Sk namiesto správnej výšky 2 200,-Sk.
Uznesením Okresného súdu Košice I z 28. 7. 1999 v zmysle § 164 O. s. p. bol výrok
rozsudku z 27. 5. 1999 opravený tak, ako bol aj vyhlásený.
Napriek tomu, že p. F. sa vzdal práva podať odvolanie voči rozsudku z 27. 5. 1999,
podal odvolanie dňa 2. 7. 1999, ktoré došlo na súd 6. 7. 1999. Dňa 17. 8. 1999 podal p. F.
odvolanie proti opravnému uzneseniu.
Spis bol predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach dňa 14. 10. 1999
s tým, že v predkladacej správe bolo uvedené odvolanie voči rozsudku z 27. 5. 1999.
Krajský súd v Košiciach uznesením 18 Co 414/99 rozhodol o odvolaní voči rozsudku z 27.
5. 1999 tak, že odvolanie odmietol.
V súčasnosti 29. 3. 2001 bola vec predložená Krajskému súdu v Košiciach na
rozhodnutie o odvolaní voči opravnému uzneseniu.“
Predseda Krajského súdu v Košiciach JUDr. I. V. sa k predmetnej veci vyjadril
v liste doručenom ústavnému súdu 28. marca 2001 nasledovne :
„Podstata podnetu J. F. vo vzťahu ku Krajskému súdu v Košiciach spočíva v tom, že
krajský súd nerozhodol o jeho odvolaní proti opravnému uzneseniu z 28. 7. 1999, ktorým
Okresný súd Košice I opravil svoj rozsudok vo výroku o výživnom z 27. 5. 1999 č. k. 11 C
7/99-32. Toto tvrdenie je pravdivé. Dôvod, prečo krajský súd o tomto odvolaní nerozhodol,
teraz sa už nedá zistiť. Iba sa domnievame, že toto odvolanie sa v čase rozhodovania
odvolacieho súdu v spise nenachádzalo, ako o tom svedčí aj list Generálnej prokuratúry SR
z 13. 7. 2000.
Prijali sme opatrenie, aby predmetný spis bol bezodkladne predložený krajskému
súdu na rozhodnutie o uvedenom odvolaní.“
Na ústnom pojednávaní 12. júna 2001 sa právna zástupkyňa navrhovateľa vyjadrila
tak, že podľa jej názoru pochybenie príslušných súdov v predmetnej veci spočíva
predovšetkým v tom, že pokiaľ Krajský súd v Košiciach mal k dispozícii v rámci
odvolacieho konania spis navrhovateľa a nerozhodol o odvolaní proti opravnému uzneseniu,
odoprel tým právo navrhovateľovi na spravodlivý súdny proces. Okresný súd Košice I
napriek tomu, že si bol vedomý, že o predmetnom opravnom prostriedku sa nerozhodlo,
nepredložil znovu spis Krajskému súdu v Košiciach, naopak, informoval navrhovateľa
spôsobom, ktorý nezodpovedal skutočnosti.
Ďalej uviedla, že 6. júna 2001 sa uskutočnilo vo veci opravného uznesenia odvolacie
pojednávanie na Krajskom súde v Košiciach. O správnosti postupu odvolacieho súdu pri
tomto konaní však vyslovila pochybnosti vzhľadom na to, že navrhovateľovi na toto
pojednávanie nebolo doručené predvolanie, ale iba jeho rodičom, od ktorých sa dozvedel 5
dní pred pojednávaním termín pojednávania. Navrhovateľ si chcel zvoliť právneho
zástupcu, čo sa mu za uvedenú krátku dobu - ktorá naviac pripadla na sobotu a nedeľu -
nepodarilo, preto 6. júla 2001 požiadal Krajský súd v Košiciach o odročenie odvolacieho
pojednávania, jeho žiadosti však nebolo vyhovené. Podľa právnej zástupkyne navrhovateľa
táto otázka vyvoláva tiež pochybnosti o správnosti postupu Krajského súdu v Košiciach,
ako však uviedla, táto otázka nie je predmetom ich podnetu, a preto sa k nej ďalej nebude
vyjadrovať.
Podľa právnej zástupkyne navrhovateľa rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach
o opravnom uznesení zo 6. júla 2001 nedošlo k náprave porušenia práva jej klienta podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože podľa jej názoru skutočnosť, že po prijatí podnetu ústavným
súdom na ďalšie konanie, a v podstate na základe tohto rozhodnutia došlo k prejednaniu
opravného prostriedku navrhovateľa, nemení nič na tom, že v skutočnosti jeho právo na
prerokovanie jeho veci bolo porušené. Podľa právnej zástupkyne navrhovateľa ústavný súd
totiž nie je opravným prostriedkom na konanie pred všeobecnými súdmi a jeho využitie
alebo nevyužitie nemôže byť podľa jej názoru dôvodom, aby súdy vo svojej činnosti
postupovali tak, aby nedodržiavali zákonné a ústavné ustanovenia.
Podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. júla 2001, právna zástupkyňa
navrhovateľa oznámila ústavnému súdu, že jej klientovi bolo doručené uznesenie Krajského
súdu v Košiciach č. k. 18 Co 150/01-69 zo 6. júna 2001, ktorým Krajský súd v Košiciach
rozhodol o odvolaní jej klienta proti opravnému uzneseniu Okresného súdu Košice I č. k.
11 C 7/99-39 z 28. júla 1999 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.
Ďalej uviedla, že navrhovateľ trvá na podanom podnete vo všetkých jeho častiach, a
poukázala na to, že spôsob, akým odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa proti
predmetnému opravnému uzneseniu, je podľa právnej zástupkyne ďalším porušením práva
navrhovateľa na spravodlivý súdny proces, ktorého sa vyslovene navrhovateľ domáha.
Právna zástupkyňa navrhovateľa považuje za nepochybné a nespochybniteľné, že
k porušeniu základných práv navrhovateľa zakotvených v čl. 46 ods.1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo. Domnieva sa, že pre posúdenie, či došlo k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces, je podstatný fakt, či konajúce súdy po tom, čo navrhovateľ
vyčerpal jemu dostupné prostriedky v občianskom súdnom konaní, konali zákonným, a teda
aj ústavným spôsobom alebo nie. Obidva súdy mali možnosť, aby samy odstránili
protiprávny stav zapríčinený neprejednaním odvolania jej klienta, ale neurobili tak.
Z vyjadrení, ktoré sú súčasťou spisu ústavného súdu, je nesporné, že konať vo veci začali až
na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie k podnetu jej klienta. Teda až v čase, keď im bolo
známe, že jej klient sa domáha vyslovenia neústavnosti ich postupu ústavným súdom.
Podnet na začatie konania pred ústavným súdom však podľa právnej zástupkyne
navrhovateľa nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiam
a postupom všeobecných súdov. Právna zástupkyňa navrhovateľa je toho názoru, že pre
rozhodnutie o tom, či bolo právo jej klienta na spravodlivý súdny proces porušené, je
rozhodujúce konanie súdov pred podaním podnetu. Skutočnosť, že po takomto akte dôjde
k činnosti súdu, ktorá by mohla smerovať k náprave, nemôže spochybniť skutočnosť, že
dovtedajšie z hľadiska občianskeho procesného práva skončené konanie ústavou
a dohovorom chránené práva navrhovateľa porušilo.
Právna zástupkyňa navrhovateľa sa podrobne vyjadrila aj k postupu Krajského súdu
v Košiciach v súvislosti s predvolaním navrhovateľa na pojednávanie o jeho odvolaní proti
opravnému uzneseniu a k priebehu tohto pojednávania.
Právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že ustanovenie § 238 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nedáva jej klientovi možnosť podať proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu dovolanie, aj keď jeho rozhodnutie nepovažuje za správne, ale naopak za
také, ktorým mu opätovne Krajským súdom v Košiciach bolo odňaté právo na spravodlivý
súdny proces. Považuje preto za nevyhnutné, aby ústavný súd pri rozhodovaní o jeho
podnete posudzoval aj postup Krajského súdu v Košiciach pri prejednaní predmetného
opravného uznesenia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa právnej zástupkyne navrhovateľa
namieste záver, že Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach porušili právo
podnecovateľa uvedené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru
nielen doteraz uvádzaným spôsobom, ale aj tým, že prvostupňový súd rozhodol opravným
uznesením a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil.
II.
Ústavný súd v súlade s návrhom navrhovateľa návrh podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde prerokoval na ústnom verejnom zasadnutí 12. júna 2001 a 11. decembra
2001 a na základe týchto pojednávaní, spisu Okresného súdu Košice I sp. zn.
11 C 7/99, spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 18 Co 414/99 a sp. zn. 18 Co 150/01
a na základe vyjadrení účastníkov konania zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:
Dňa 4. januára 1999 podala Ing. J. F. na Okresný súd Košice I návrh o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu.
Dňa 27. januára 1999 súd ustanovil pre maloleté dieťa účastníkov rozvodového
konania opatrovníka.
Prvé pojednávanie vo veci vytýčené na 15. marec 1999 Okresný súd Košice I odročil
na neurčito z dôvodu neprítomnosti kolízneho opatrovníka maloletého.
Dňa 24. apríla 1999 sa uskutočnilo v predmetnej veci meritórne pojednávanie, ktoré
bolo odročené na neurčito opäť pre neprítomnosť kolízneho opatrovníka.
Dňa 27. mája 1999 Okresný súd Košice I manželstvo účastníkov konania vedeného
pod sp. zn. 11 C 7/99 rozviedol, maloletého zveril do výchovy a opatery matke a otca
zaviazal prispievať na výživu svojho maloletého syna. Účastníci konania sa po vyhlásení
rozsudku vzdali práva podať odvolanie proti všetkým jeho výrokom. Podľa rovnopisu
písomne vyhotoveného rozsudku, ktorý bol doručený účastníkom konania, bol otec
zaviazaný prispievať na výživu maloletého syna sumou 2 000,- Sk.
Dňa 6. júla 1999 navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu
Košice I z 27. mája 1999 č. k. 11 C 7/99-32. V odvolaní sa domáhal stanovenia výživného
na svoje dieťa vo výške 1 300,- Sk mesačne.
Dňa 28. júla 1999 sudca Okresného súdu Košice I JUDr. J. P. vydal opravné
uznesenie č. k. 11 C 7/99-39, ktorým opravil výšku výživného pre maloleté dieťa z 2 000,-
Sk na 2 200,- Sk.
Dňa 17. augusta 1999 navrhovateľ podal odvolanie aj proti uvedenému opravnému
uzneseniu.
Dňa 19. augusta 1999 policajný orgán Policajného zboru v rámci preverovania
trestného činu zanedbania povinnej vyživovacej povinnosti požiadal Okresný súd Košice
I o zaslanie právoplatného rozsudku č. k. 11 C 7/99-32.
Dňa 27. augusta 1999 Okresný súd Košice I oznámil Okresnému riaditeľstvu
Policajného zboru v Košiciach, že požadovaný rozsudok doposiaľ nenadobudol
právoplatnosť, pretože navrhovateľ podal proti nemu odvolanie a taktiež podal odvolanie
proti opravnému uzneseniu zo 17. augusta 1999.
Dňa 18. októbra 1999 sudca JUDr. J. P. predložil Krajskému súdu v Košiciach spis
sp. zn. 11 C 7/99, konkrétne predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie odvolanie
navrhovateľa zo 6. júla 1999 voči výživnému.
Dňa 28. októbra 1999 Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 18 Co 414/99-50
odvolanie navrhovateľa zo 6. júla 1999, ktorým sa domáhal stanovenia výživného v sume
1 300,- Sk, odmietol.
Dňa 19. januára 2000 navrhovateľ požiadal Okresný súd Košice I o písomnú
odpoveď na svoje odvolanie proti opravnému uzneseniu.
Dňa 21. februára 2000 sudca oznámil navrhovateľovi, že Krajský súd v Košiciach
uznesením sp. zn. 18 Co 414/99 rozhodol s konečnou platnosťou vo veci.
Dňa 20. júla 2000 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila Okresnému
súdu Košice I, že na podnet navrhovateľa vyrozumela menovaného, že proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 1999 č. k. 18 Co 414/99-50 neprichádza do úvahy
podanie mimoriadneho dovolania z dôvodu, že odvolací súd rozhodoval len o jeho odvolaní
proti rozsudku súdu prvého stupňa a nerozhodol aj o jeho odvolaní proti opravnému
uzneseniu.
Dňa 10. apríla 2001 sudca JUDr. J. P. predložil Krajskému súdu v Košiciach spis sp.
zn. 11 C 7/99, konkrétne predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie odvolanie
navrhovateľa zo 17. augusta 1999 voči opravnému uzneseniu.
Dňa 6. júna 2001 Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 18 Co 150/01 po
uskutočnenom pojednávaní rozhodol o odvolaní navrhovateľa proti napadnutému
opravnému uzneseniu tak, že opravné uznesenie Okresného súdu Košice I potvrdil.
III.
Navrhovateľ sa predmetným návrhom domáhal rozhodnutia o tom, že postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 7/99 a postupom Krajského
súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp zn. 18 Co 414/99 a neskôr aj pod sp.
zn. 18 Co 150/01 došlo na jeho ujmu k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
A) Navrhovateľ namietal prieťahy v konaní vedenom pred Okresným súdom
Košice I, ako i pred odvolacím Krajským súdom v Košiciach v uvedených veciach.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...)“.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až
právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva
podľa čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).
Ústava teda vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu
ochranu pripisuje osobitný význam tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala
s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým
ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako
garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie
napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote (mutatis mutandis I. ÚS 21/00).
Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokúva, potrebné rozumieť
nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie
o správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia (I. ÚS 70/98).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom
prípade.
Ústavný súd je toho názoru, že predmetné konanie o odvolaní o opravnom uznesení
ani vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú
vec.
Pokiaľ ide o správanie navrhovateľa, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré
by bolo možné považovať za také, ktoré by prispeli k predĺženiu konania.
Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd sa zaoberal postupmi oboch
konajúcich súdov v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval
s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci zapríčinil zbytočné
prieťahy Okresný súd Košice I, ktorého konajúci sudca bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov nepredložil riadne a včas odvolanie navrhovateľa proti opravnému uzneseniu
z 28. júla 1999 č. k. 11 C 7/99-39 Krajskému súdu v Košiciach. Navrhovateľ doručil svoje
odvolanie proti opravnému uzneseniu Okresnému súdu Košice I 17. augusta 1999
a odvolaciemu súdu bolo predložené toto odvolanie až 10. apríla 2001, teda až po jednom
roku a siedmich mesiacoch. Podľa názoru ústavného súdu taký jednoduchý úkon, ako je
predloženie odvolania odvolaciemu súdu, nemôže vyžadovať dobu jedného roka a siedmich
mesiacov, takáto zdĺhavosť konania v danom prípade z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy
nemôže byť akceptovaná.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd konštatoval, že Okresný súd Košice I
porušil právo navrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak
ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na ťarchu Krajského súdu v Košiciach v predmetnej veci nemožno pričítať žiadne
prieťahy, pretože odvolanie navrhovateľa bolo odvolaciemu súdu predložené až 10. apríla
2001 a odvtedy odvolací súd vo veci priebežne konal a dňa 6. júna 2001 vo veci aj
meritórne rozhodol. Preto vo vzťahu k nemu nezistil porušenie uvedeného základného práva
navrhovateľa.
B) Navrhovateľ namietol aj to, že postupom Okresného súdu Košice I a postupom
Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 150/01 pri
prejednaní jeho odvolania o opravnom uznesení bolo porušené jeho právo na súdnu
ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu
právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten,
kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré
mu sú dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 49/98, I. ÚS
9/00, I. ÚS 48/00). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak
ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj príslušnosť ústavného
súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00). Ak sa totiž navrhovateľ domnieval, že
namietaná vada opravného uznesenia Okresného súdu Košice I nebola napravená
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, mohol proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ešte
podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok a uplatniť dovolací dôvod –
zmätočnosť podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj
prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania
vymenovaných v § 237 OSP. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký
postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie konkrétne procesné práva,
ktoré mu OSP priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, ktoré
by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho
postupu súdu vylúčený (I. ÚS 43/01).
Ústavný súd nezistil takú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá by
bola v rozpore s týmto jeho právnym názorom. Naopak, v zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/98 ak je občianske súdne konanie postihnuté
niektorou z vád uvedených v ustanovení § 237 OSP, možno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa ustanovenia
§ 238 ods. 4 OSP vylúčené.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ mal
k dispozícii opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa mohol účinne domáhať
nápravy toho postupu súdu, ktorým mu údajne bola odňatá možnosť realizovať tie
konkrétne procesné práva, ktoré mu OSP priznáva. Z princípu subsidiarity v oblasti súdnej
ochrany ústavných práv vyplýva, že domáhať sa nápravy porušení ústavných práv pred
ústavným súdom je možné až po vyčerpaní všetkých dostupných a účinných opravných
prostriedkov, ktoré fyzickej alebo právnickej osobe príslušné právne predpisy priznávajú vo
vzťahu k všeobecným súdom. Keďže navrhovateľ všetky tieto prostriedky nevyužil, ústavný
súd na rozhodovanie o jeho námietke, že bolo porušené jeho právo, aby vo veci rozhodol
nezávislý a nestranný súd, nie je príslušný.
Okrem uvedeného ústavný súd poznamenáva, že posudzovanie postupu a konania
vedeného pod sp. zn. 18 Co 150/01 pred Krajským súdom v Košiciach presahuje rámec
vymedzený uznesením ústavného súdu z 1. marca 2001 sp. zn. I. ÚS 8/01, ktorým prijal
podnet navrhovateľa na konanie, a ani z tohto dôvodu nebolo možné návrhu v tejto časti
vyhovieť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti návrhu navrhovateľa v časti týkajúcej sa práva
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nebolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. decembra 2001