Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 43/01
PDF · 180.91 KB
No categories available
I. ÚS 43/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 43/01-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2001
predbežne prerokoval podnet JUDr. M. M., bytom K., na začatie konania vo veci porušenia
jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. P 321/90 a takto
r o z h o d o l :
Podnet JUDr. M. M. na začatie konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa 17. apríla
2001 doručené podanie JUDr. M. M., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako
„Návrh na prijatie podnetu pre začatie konania o porušení mojich ústavných práv“, v ktorom
navrhovateľ namietol porušenie svojich práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 321/90
a navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 17. 1.
2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 08. 03. 2001 nie je v súlade
s ustanovením čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a dňom vyhlásenia tohto rozhodnutia stráca účinnosť.“
Z podnetu navrhovateľa vyplýva, že bol účastníkom v konaní o zvýšenie výživného
na svoju maloletú dcéru A. M. začatom na návrh matky maloletej a bývalej manželky
navrhovateľa L. M.. Okresný súd rozsudkom z 10. júna 1997 rozhodol o zvýšení výživného.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom zároveň žiadal, aby
o jeho odvolaní z dôvodu zaujatosti nerozhodoval Krajský súd v Košiciach. Na základe
vyjadrení sudcov Krajského súdu v Košiciach rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd) uznesením z 5. marca 1998 o vylúčení sudcov Krajského súdu
v Košiciach z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, s výnimkou jedinej
sudkyne, a prikázal vec Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“).
Krajský súd rozsudok okresného súdu uznesením z 30. apríla 1998 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Následne na pojednávaní okresného súdu dňa 5. novembra 1998
vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti samosudcu JUDr. J. P., ktorú odôvodnil tým, že
v rozsudku okresného súdu „boli uvedené nepravdy a okrem toho z dôvodu, že nemal
možnosť zúčastniť sa pojednávania dňa 10. 6. 1997, a tým bol poškodený na základných
ľudských právach.“ O tejto námietke rozhodol krajský súd uznesením z 31. decembra 1998
tak, že ju považoval za nedôvodnú a samosudcu JUDr. J. P. z prejednávania a rozhodovania
v predmetnej veci nevylúčil.
Navrhovateľ opätovne namietol zaujatosť samosudcu JUDr. J. P. listom podaným na
okresnom súde osobne dňa 29. septembra 1999, pričom túto námietku odôvodnil
skutočnosťou, že konajúci sudca si od niektorých klientov navrhovateľa vyžiadal doklady
o jeho príjmoch, čím údajne plnil príkazy matky maloletej. Na pojednávaní okresného súdu
dňa 13. januára 2000 navrhovateľ uviedol, že na tejto námietke trvá. Okresný súd sa v tejto
súvislosti odvolal na ustanovenie § 15 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), podľa ktorého na opakované oznámenie tých istých skutočností súd
neprihliadne, ak už o nich rozhodol.
Následne okresný súd na pojednávaní dňa 17. januára 2000 vyniesol rozsudok,
ktorým zvýšil výživné navrhovateľa na jeho maloletú dcéru. V odôvodnení rozsudku
okresný súd uviedol aj to, že na námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom dňa
29. septembra 1999 podľa § 15 ods. 2 OSP (v odôvodnení rozsudku nesprávne označenom
ako § 16 ods. 2 OSP) neprihliadol, nakoľko o námietke zaujatosti konajúceho sudcu už
krajský súd rozhodol a dôvody námietky navrhovateľa okresný súd považoval za „účelové
s cieľom predlžovať konanie.“ Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v
ktorom okrem iného tvrdil aj to, že rozhodnutie okresného súdu o jeho námietke zaujatosti
konajúceho sudcu bolo porušením jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. O odvolaní
navrhovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom z 8. marca 2001 sp. zn. 8 Co 1333/00 tak, že
rozsudok okresného súdu v časti zmenil a v časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie, pričom tvrdením navrhovateľa o nesprávnom postupe okresného súdu pri
prejednaní jeho námietky zaujatosti sa v príslušnom uznesení nezaoberal.
Navrhovateľ uvádza, že porušenie jeho práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy nastalo tým,
že okresný súd vo svojom rozsudku zo 17. januára 2000 údajne bez dôkazov uviedol
úmyselné lži týkajúce sa príjmov navrhovateľa.
Porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí navrhovateľ v tom, že mu
údajnou následnou úpravou zápisnice z pojednávania konaného okresným súdom dňa
20. mája 1997 bola znemožnená účasť na pojednávaní dňa 10. júna 1997, na ktorom
okresný súd bez prítomnosti účastníkov vyniesol rozsudok, ďalej v tom, že okresný súd
rozhodol o jeho opakovanej námietke zaujatosti z 26. septembra 1999 podľa § 15 ods. 2
OSP napriek tomu, že podľa navrhovateľa sa jeho námietka opierala o iné skutočnosti než
jeho prvá námietka zaujatosti, a napokon v tom, že o predmetnej veci podľa navrhovateľa
rozhodoval miestne nepríslušný súd.
Porušenie zásady rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (v odôvodnení
podnetu navrhovateľa nesprávne označenom ako čl. 47 ods. 2 ústavy) vidí navrhovateľ
v celkovom postupe okresného súdu, konkrétne predovšetkým v tom, že okresný súd
o návrhu manželky navrhovateľa rozhodol v „super skrátenej“ lehote.
Za porušenie svojho práva, aby sa vec prejednala v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, považuje
navrhovateľ skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní konanom dňa 20. mája 1997 toto
údajne odročil na neurčito, pričom zápisnicu konajúci sudca JUDr. J. P. údajne upravil tak,
že pojednávanie odročil na 10. jún 1997, čím mal navrhovateľovi úmyselne znemožniť
účasť na predmetnom pojednávaní. Ďalej vidí navrhovateľ porušenie svojho práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy v tom, že okresný súd v odôvodnení rozsudku z dňa 17. januára 2000
údajne uviedol „ničím nepodložené, trestuhodné výmysly“, o ktorých sa „na pojednávaniach
nezmieňoval“, v dôsledku čoho sa navrhovateľ podľa jeho názoru „ani k nejakým dôkazom
vyjadriť nemohol.“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd
príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. Navrhovateľ uvádza, že jeho právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy bolo porušené údajnými
nepravdami uvedenými v príslušnom rozhodnutí okresného súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Zároveň vo veci namietaného porušenia práv navrhovateľa
podľa čl. 19 ods. 1 ústavy nie je vylúčená právomoc všeobecných súdov (§ 11 ods. 1
Občianskeho zákonníka v spojení s § 200i OSP), takže ústavný súd si nemôže prisvojiť
právomoc nahradzovať prípadné rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci bez toho, aby
tým neporušil princíp oddelenosti a procesnej samostatnosti ústavného a všeobecného
systému výkonu súdnictva (napr. I. ÚS 50/96, I. ÚS 2/00, II. ÚS 23/00). Rovnako vo vzťahu
k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už viackrát vyslovil, že porušenie ním priznaných práv
nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju
právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 12/01).
Keďže podľa názoru ústavného súdu právo navrhovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy
nemohlo byť napadnutým postupom okresného súdu porušené a ústavný súd na jeho
ochranu za daných okolností ani nemá právomoc, dospel ústavný súd k záveru, že v tejto
časti je podnet navrhovateľa zjavne neopodstatnený a ústavný súd na rozhodnutie o ňom
zároveň nie je príslušný.
2. Navrhovateľ ďalej namietol, že mu následnou úpravou zápisnice z pojednávania
konajúcim sudcom bola týmto údajne úmyselne znemožnená účasť na pojednávaní, čím
mali byť porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 ústavy.
Navrhovateľ svoje tvrdenie nedoložil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Zo spisu,
ktorý si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že došlo k namietanej úprave zápisnice. Predovšetkým však namietaný
postup konajúceho sudcu je konaním, ktoré je spôsobilé naplniť skutkovú podstatu trestného
činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny podľa § 176 Trestného zákona. Ústavný súd
zásadne nemá oprávnenie suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní
a vyšetrovať, či a koho konaním došlo k spáchaniu trestného činu. Ústavný súd preto dospel
k záveru, že na skúmanie, či došlo k falšovaniu alebo pozmeňovaniu zápisnice
z pojednávania konajúcim sudcom okresného súdu, nie je príslušný.
3. Navrhovateľ ďalej namietol, že vo veci konal miestne nepríslušný súd, keďže
„navrhovateľka trvale nikdy nebývala v Košiciach na Exnárovej ul. č. 4“. Tým malo byť
podľa navrhovateľa porušené jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
S prihliadnutím na § 88 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého je namiesto všeobecného
súdu odporcu na konanie vo veci starostlivosti o maloletých príslušný súd, v ktorého obvode
má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných
rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko, v spojení s § 11 ods. 1 druhou vetou OSP, podľa
ktorého príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase konania, a trvá až do jeho
skončenia, ústavný súd dospel k záveru, že táto námietka navrhovateľa je zjavne
neopodstatnená. Okrem toho zo spisu vyplýva, že navrhovateľ námietku miestnej
nepríslušnosti okresného súdu nevzniesol pri prvom úkone, ktorý mu v konaní patril. Podľa
§ 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať vo veci samej.
Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak je uplatnená pri prvom úkone, ktorý
účastníkovi patrí. V dôsledku tohto opomenutia navrhovateľ nevyčerpal všetky procesné
úkony vo vlastnej dispozičnej sfére, ktorými sa mohol domáhať nápravy údajnej miestnej
nepríslušnosti okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť sa v prípade tejto námietky
navrhovateľ nemôže úspešne dovolať ochrany v konaní pred ústavným súdom.
4. Navrhovateľ ďalej uviedol, že nezákonným postupom okresného súdu došlo
k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Z konkrétnych
prejavov údajného nerovného postavenia strán príslušného sporu navrhovateľ uvádza to, že
medzi podaním návrhu druhou účastníčkou predmetného konania a termínom prvého
pojednávania uplynulo len šesť týždňov. Toto navrhovateľ považuje za „super krátku“
lehotu, čo je podľa neho „už vysloveným klientelizmom.“
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Zo spisu, ktorý si ústavný
súd od okresného súdu vyžiadal, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
záver, že okresný súd pre účastníkov predmetného konania vytvoril nerovnaké procesné
podmienky. Podľa názoru ústavného súdu konanie všeobecného súdu bez zbytočných
prieťahov, ako aj uplatňovanie jeho právomocí v súlade s OSP nemožno považovať za
porušenie zásady rovnosti strán v civilnom procese. Z uvedených dôvodov dospel ústavný
súd k záveru, že navrhovateľova námietka porušenia rovnosti strán v konaní pred súdom je
zjavne neopodstatnená.
5. Navrhovateľ ďalej namietol, že okresný súd v odôvodnení rozsudku zo 17. januára
2000 „úmyselne uvádzal ničím nepodložené, trestuhodné výmysly“, čím malo byť porušené
právo navrhovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
V tejto súvislosti ústavný súd znova pripomína svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Na preskúmanie vecnej
správnosti rozhodnutia všeobecného súdu a preukaznosti dôkazov, o ktoré sa vo svojom
rozhodnutí opieral, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa. Navrhovateľ napokon tento
postup aj využil a na základe jeho odvolania bol rozsudok okresného súdu zo 17. januára
2000 krajským súdom v časti zmenený a v časti zrušený a vec vrátená okresnému súdu na
ďalšie konanie.
Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom
súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto
čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99). S ohľadom na uvedené rozhodnutie krajského súdu
navrhovateľ už nemôže namietať prípadné pochybenia v rozsudku okresného súdu zo
17. januára 2000. Medzi týmto rozsudkom okresného súdu a namietaným dôvodom
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy evidentne nie je priama súvislosť.
Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že táto námietka navrhovateľa je zjavne
neopodstatnená a že na rozhodnutie o nej ústavný súd nie je príslušný.
6. Navrhovateľ napokon namietol, že postupom okresného súdu pri prejednaní jeho
námietky zaujatosti vznesenej dňa 29. septembra 1999 bolo porušené jeho právo „na
konanie pred nezávislým a nestranným súdom“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu
právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten,
kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré
mu sú dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis mutandis, I. ÚS 49/98, I. ÚS
9/00, I. ÚS 48/00). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak
ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj príslušnosť ústavného
súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namietala,
sa táto osoba mohla domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným orgánom, takýto podnet odmietne (napr. I. ÚS 34/98, II. ÚS 23/00, I. ÚS
48/00).
V časti, v ktorej krajský súd rozsudok okresného súdu z dňa 17. januára 2000 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, má navrhovateľ k dispozícii možnosť domáhať sa
nápravy stavu, v akom o predmetnej veci rozhoduje údajne zaujatý sudca, pred príslušnými
všeobecnými súdmi, v čoho dôsledku nie sú splnené predpoklady pre ingerenciu ústavného
súdu do rozhodovacích právomocí všeobecných súdov.
Tieto predpoklady však nie sú splnené ani vo vzťahu k tej časti, v ktorej krajský súd
zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu. Ak sa totiž navrhovateľ domnieval, že
namietaná vada rozsudku okresného súdu nebola napravená rozsudkom krajského súdu
v časti, v ktorej zmenil rozsudok okresného súdu, mohol proti rozsudku odvolacieho súdu
ešte podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok a uplatniť dovolací dôvod –
zmätočnosť podľa § 237 písm. f), resp. § 237 písm. g) OSP. Podľa § 237 písm. f) OSP je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa § 237 písm. g) OSP je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený
sudca.
Pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa ústavný súd nezistil takú
judikatúru najvyššieho súdu, ktorá by bola v rozpore s týmto jeho právnym názorom.
Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj
prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania
vymenovaných v § 237 OSP. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký
postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie konkrétne procesné práva,
ktoré mu OSP priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, ktoré
by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho
postupu súdu vylúčený. Neexistencia žiadneho alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju
posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý o veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ mal
k dispozícii opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa mohol účinne domáhať
nápravy toho postupu súdu, ktorým mu údajne bola odňatá možnosť realizovať tie
konkrétne procesné práva, ktoré mu OSP priznáva. Z princípu subsidiarity v oblasti súdnej
ochrany ústavných práv vyplýva, že domáhať sa nápravy porušení ústavných práv pred
ústavným súdom je možné až po vyčerpaní všetkých dostupných a účinných opravných
prostriedkov, ktoré fyzickej alebo právnickej osobe príslušné právne predpisy priznávajú vo
vzťahu k všeobecným súdom. Keďže navrhovateľ všetky tieto prostriedky nevyužil, ústavný
súd na rozhodovanie o jeho námietke, že bolo porušené jeho právo, aby vo veci rozhodol
nezávislý a nestranný súd, nie je príslušný.
Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť podnetu a tento odmietne (napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97,
I. ÚS 20/97, I. ÚS 31/98). Rovnako postupuje ústavný súd v prípade, ak zistí, že
na rozhodovanie o namietanom porušení ústavných práv nie je príslušný.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o podnete navrhovateľa na začatie konania
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.