Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 43/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2001

predbežne prerokoval podnet JUDr. M. M., bytom K., na začatie konania vo veci porušenia

jeho základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Podnet JUDr. M. M. na začatie konania o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa 17. apríla

2001 doručené podanie JUDr. M. M., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako

„Návrh na prijatie podnetu pre začatie konania o porušení mojich ústavných práv“, v ktorom

navrhovateľ namietol porušenie svojich práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a (ďalej len „“) postupom a rozhodnutím

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 17. 1.

2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 08. 03. 2001 nie je v súlade

s ustanovením , , a Slovenskej

republiky a dňom vyhlásenia tohto rozhodnutia stráca účinnosť.“

Z podnetu navrhovateľa vyplýva, že bol účastníkom v konaní o zvýšenie výživného

na svoju maloletú dcéru A. M. začatom na návrh matky maloletej a bývalej manželky

navrhovateľa L. M.. Okresný súd rozsudkom z 10. júna 1997 rozhodol o zvýšení výživného.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom zároveň žiadal, aby

o jeho odvolaní z dôvodu zaujatosti nerozhodoval Krajský súd v Košiciach. Na základe

vyjadrení sudcov Krajského súdu v Košiciach rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd) uznesením z 5. marca 1998 o vylúčení sudcov Krajského súdu

v Košiciach z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, s výnimkou jedinej

sudkyne, a prikázal vec Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd rozsudok okresného súdu uznesením z 30. apríla 1998 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Následne na pojednávaní okresného súdu dňa 5. novembra 1998

vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti samosudcu JUDr. J. P., ktorú odôvodnil tým, že

v rozsudku okresného súdu „boli uvedené nepravdy a okrem toho z dôvodu, že nemal

možnosť zúčastniť sa pojednávania dňa 10. 6. 1997, a tým bol poškodený na základných

ľudských právach.“ O tejto námietke rozhodol krajský súd uznesením z 31. decembra 1998

tak, že ju považoval za nedôvodnú a samosudcu JUDr. J. P. z prejednávania a rozhodovania

v predmetnej veci nevylúčil.

Navrhovateľ opätovne namietol zaujatosť samosudcu JUDr. J. P. listom podaným na

okresnom súde osobne dňa 29. septembra 1999, pričom túto námietku odôvodnil

skutočnosťou, že konajúci sudca si od niektorých klientov navrhovateľa vyžiadal doklady

o jeho príjmoch, čím údajne plnil príkazy matky maloletej. Na pojednávaní okresného súdu

dňa 13. januára 2000 navrhovateľ uviedol, že na tejto námietke trvá. Okresný súd sa v tejto

súvislosti odvolal na ustanovenie druhej vety

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého na opakované oznámenie tých istých skutočností súd

neprihliadne, ak už o nich rozhodol.

Následne okresný súd na pojednávaní dňa 17. januára 2000 vyniesol rozsudok,

ktorým zvýšil výživné navrhovateľa na jeho maloletú dcéru. V odôvodnení rozsudku

okresný súd uviedol aj to, že na námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom dňa

29. septembra 1999 podľa (v odôvodnení rozsudku nesprávne označenom

ako ) neprihliadol, nakoľko o námietke zaujatosti konajúceho sudcu už

krajský súd rozhodol a dôvody námietky navrhovateľa okresný súd považoval za „účelové

s cieľom predlžovať konanie.“ Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v

ktorom okrem iného tvrdil aj to, že rozhodnutie okresného súdu o jeho námietke zaujatosti

konajúceho sudcu bolo porušením jeho práva podľa . O odvolaní

navrhovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom z 8. marca 2001 sp. zn. tak, že

rozsudok okresného súdu v časti zmenil a v časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie, pričom tvrdením navrhovateľa o nesprávnom postupe okresného súdu pri

prejednaní jeho námietky zaujatosti sa v príslušnom uznesení nezaoberal.

Navrhovateľ uvádza, že porušenie jeho práva podľa nastalo tým,

že okresný súd vo svojom rozsudku zo 17. januára 2000 údajne bez dôkazov uviedol

úmyselné lži týkajúce sa príjmov navrhovateľa.

Porušenie svojho práva podľa vidí navrhovateľ v tom, že mu

údajnou následnou úpravou zápisnice z pojednávania konaného okresným súdom dňa

20. mája 1997 bola znemožnená účasť na pojednávaní dňa 10. júna 1997, na ktorom

okresný súd bez prítomnosti účastníkov vyniesol rozsudok, ďalej v tom, že okresný súd

rozhodol o jeho opakovanej námietke zaujatosti z 26. septembra 1999 podľa § 15 ods. 2

napriek tomu, že podľa navrhovateľa sa jeho námietka opierala o iné skutočnosti než

jeho prvá námietka zaujatosti, a napokon v tom, že o predmetnej veci podľa navrhovateľa

rozhodoval miestne nepríslušný súd.

Porušenie zásady rovnosti účastníkov podľa (v odôvodnení

podnetu navrhovateľa nesprávne označenom ako ) vidí navrhovateľ

v celkovom postupe okresného súdu, konkrétne predovšetkým v tom, že okresný súd

o návrhu manželky navrhovateľa rozhodol v „super skrátenej“ lehote.

Za porušenie svojho práva, aby sa vec prejednala v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , považuje

navrhovateľ skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní konanom dňa 20. mája 1997 toto

údajne odročil na neurčito, pričom zápisnicu konajúci sudca JUDr. J. P. údajne upravil tak,

že pojednávanie odročil na 10. jún 1997, čím mal navrhovateľovi úmyselne znemožniť

účasť na predmetnom pojednávaní. Ďalej vidí navrhovateľ porušenie svojho práva podľa

v tom, že okresný súd v odôvodnení rozsudku z dňa 17. januára 2000

údajne uviedol „ničím nepodložené, trestuhodné výmysly“, o ktorých sa „na pojednávaniach

nezmieňoval“, v dôsledku čoho sa navrhovateľ podľa jeho názoru „ani k nejakým dôkazom

vyjadriť nemohol.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd

príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. Navrhovateľ uvádza, že jeho právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena podľa bolo porušené údajnými

nepravdami uvedenými v príslušnom rozhodnutí okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento zásadne nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(napr. , ). Zároveň vo veci namietaného porušenia práv navrhovateľa

podľa nie je vylúčená právomoc všeobecných súdov (

v spojení s ), takže ústavný súd si nemôže prisvojiť

právomoc nahradzovať prípadné rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci bez toho, aby

tým neporušil princíp oddelenosti a procesnej samostatnosti ústavného a všeobecného

systému výkonu súdnictva (napr. , , ). Rovnako vo vzťahu

k ústavný súd už viackrát vyslovil, že porušenie ním priznaných práv

nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc (, ).

Keďže podľa názoru ústavného súdu právo navrhovateľa podľa

nemohlo byť napadnutým postupom okresného súdu porušené a ústavný súd na jeho

ochranu za daných okolností ani nemá právomoc, dospel ústavný súd k záveru, že v tejto

časti je podnet navrhovateľa zjavne neopodstatnený a ústavný súd na rozhodnutie o ňom

zároveň nie je príslušný.

2. Navrhovateľ ďalej namietol, že mu následnou úpravou zápisnice z pojednávania

konajúcim sudcom bola týmto údajne úmyselne znemožnená účasť na pojednávaní, čím

mali byť porušené jeho práva podľa a 48 ods. 2 .

Navrhovateľ svoje tvrdenie nedoložil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Zo spisu,

ktorý si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali záver, že došlo k namietanej úprave zápisnice. Predovšetkým však namietaný

postup konajúceho sudcu je konaním, ktoré je spôsobilé naplniť skutkovú podstatu trestného

činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny podľa . Ústavný súd

zásadne nemá oprávnenie suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní

a vyšetrovať, či a koho konaním došlo k spáchaniu trestného činu. Ústavný súd preto dospel

k záveru, že na skúmanie, či došlo k falšovaniu alebo pozmeňovaniu zápisnice

z pojednávania konajúcim sudcom okresného súdu, nie je príslušný.

3. Navrhovateľ ďalej namietol, že vo veci konal miestne nepríslušný súd, keďže

„navrhovateľka trvale nikdy nebývala v Košiciach na Exnárovej ul. č. 4“. Tým malo byť

podľa navrhovateľa porušené jeho právo podľa .

S prihliadnutím na , podľa ktorého je namiesto všeobecného

súdu odporcu na konanie vo veci starostlivosti o maloletých príslušný súd, v ktorého obvode

má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných

rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko, v spojení s druhou vetou , podľa

ktorého príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase konania, a trvá až do jeho

skončenia, ústavný súd dospel k záveru, že táto námietka navrhovateľa je zjavne

neopodstatnená. Okrem toho zo spisu vyplýva, že navrhovateľ námietku miestnej

nepríslušnosti okresného súdu nevzniesol pri prvom úkone, ktorý mu v konaní patril. Podľa

súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať vo veci samej.

Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak je uplatnená pri prvom úkone, ktorý

účastníkovi patrí. V dôsledku tohto opomenutia navrhovateľ nevyčerpal všetky procesné

úkony vo vlastnej dispozičnej sfére, ktorými sa mohol domáhať nápravy údajnej miestnej

nepríslušnosti okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť sa v prípade tejto námietky

navrhovateľ nemôže úspešne dovolať ochrany v konaní pred ústavným súdom.

4. Navrhovateľ ďalej uviedol, že nezákonným postupom okresného súdu došlo

k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania podľa . Z konkrétnych

prejavov údajného nerovného postavenia strán príslušného sporu navrhovateľ uvádza to, že

medzi podaním návrhu druhou účastníčkou predmetného konania a termínom prvého

pojednávania uplynulo len šesť týždňov. Toto navrhovateľ považuje za „super krátku“

lehotu, čo je podľa neho „už vysloveným klientelizmom.“

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). Zo spisu, ktorý si ústavný

súd od okresného súdu vyžiadal, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

záver, že okresný súd pre účastníkov predmetného konania vytvoril nerovnaké procesné

podmienky. Podľa názoru ústavného súdu konanie všeobecného súdu bez zbytočných

prieťahov, ako aj uplatňovanie jeho právomocí v súlade s nemožno považovať za

porušenie zásady rovnosti strán v civilnom procese. Z uvedených dôvodov dospel ústavný

súd k záveru, že navrhovateľova námietka porušenia rovnosti strán v konaní pred súdom je

zjavne neopodstatnená.

5. Navrhovateľ ďalej namietol, že okresný súd v odôvodnení rozsudku zo 17. januára

2000 „úmyselne uvádzal ničím nepodložené, trestuhodné výmysly“, čím malo byť porušené

právo navrhovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

V tejto súvislosti ústavný súd znova pripomína svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (napr. , ). Na preskúmanie vecnej

správnosti rozhodnutia všeobecného súdu a preukaznosti dôkazov, o ktoré sa vo svojom

rozhodnutí opieral, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa. Navrhovateľ napokon tento

postup aj využil a na základe jeho odvolania bol rozsudok okresného súdu zo 17. januára

2000 krajským súdom v časti zmenený a v časti zrušený a vec vrátená okresnému súdu na

ďalšie konanie.

Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom

súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto

čase ešte trvalo (). S ohľadom na uvedené rozhodnutie krajského súdu

navrhovateľ už nemôže namietať prípadné pochybenia v rozsudku okresného súdu zo

17. januára 2000. Medzi týmto rozsudkom okresného súdu a namietaným dôvodom

porušenia základného práva podľa evidentne nie je priama súvislosť.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že táto námietka navrhovateľa je zjavne

neopodstatnená a že na rozhodnutie o nej ústavný súd nie je príslušný.

6. Navrhovateľ napokon namietol, že postupom okresného súdu pri prejednaní jeho

námietky zaujatosti vznesenej dňa 29. septembra 1999 bolo porušené jeho právo „na

konanie pred nezávislým a nestranným súdom“ podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu

právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten,

kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré

mu sú dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis mutandis, , I. ÚS

9/00, ). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak

ako sú uvedené v druhej hlave , totiž nezakladá automaticky aj príslušnosť ústavného

súdu na konanie o nich (napr. ).

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namietala,

sa táto osoba mohla domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným orgánom, takýto podnet odmietne (napr. , , I. ÚS

48/00).

V časti, v ktorej krajský súd rozsudok okresného súdu z dňa 17. januára 2000 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, má navrhovateľ k dispozícii možnosť domáhať sa

nápravy stavu, v akom o predmetnej veci rozhoduje údajne zaujatý sudca, pred príslušnými

všeobecnými súdmi, v čoho dôsledku nie sú splnené predpoklady pre ingerenciu ústavného

súdu do rozhodovacích právomocí všeobecných súdov.

Tieto predpoklady však nie sú splnené ani vo vzťahu k tej časti, v ktorej krajský súd

zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu. Ak sa totiž navrhovateľ domnieval, že

namietaná vada rozsudku okresného súdu nebola napravená rozsudkom krajského súdu

v časti, v ktorej zmenil rozsudok okresného súdu, mohol proti rozsudku odvolacieho súdu

ešte podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok a uplatniť dovolací dôvod –

zmätočnosť podľa , resp. . Podľa je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi

konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený

sudca.

Pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa ústavný súd nezistil takú

judikatúru najvyššieho súdu, ktorá by bola v rozpore s týmto jeho právnym názorom.

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa sa vždy zaoberá aj

prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v . Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký

postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie konkrétne procesné práva,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, ktoré

by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho

postupu súdu vylúčený. Neexistencia žiadneho alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju

posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý o veci rozhodoval, ak v námietke boli

uvedené nové skutočnosti.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ mal

k dispozícii opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa mohol účinne domáhať

nápravy toho postupu súdu, ktorým mu údajne bola odňatá možnosť realizovať tie

konkrétne procesné práva, ktoré mu priznáva. Z princípu subsidiarity v oblasti súdnej

ochrany ústavných práv vyplýva, že domáhať sa nápravy porušení ústavných práv pred

ústavným súdom je možné až po vyčerpaní všetkých dostupných a účinných opravných

prostriedkov, ktoré fyzickej alebo právnickej osobe príslušné právne predpisy priznávajú vo

vzťahu k všeobecným súdom. Keďže navrhovateľ všetky tieto prostriedky nevyužil, ústavný

súd na rozhodovanie o jeho námietke, že bolo porušené jeho právo, aby vo veci rozhodol

nezávislý a nestranný súd, nie je príslušný.

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť podnetu a tento odmietne (napr. , ,

, ). Rovnako postupuje ústavný súd v prípade, ak zistí, že

na rozhodovanie o namietanom porušení ústavných práv nie je príslušný.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o podnete navrhovateľa na začatie konania

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.