Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne

prerokoval podnet , prechodne bytom

, na začatie konania vo veci porušenia jeho základných práv

zaručených v a 2, , , Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu v Čadci zo 6. júla 1999 sp. zn. a takto

rozhodol:

Podnet na začatie konania o d m i e t a z dôvodu svojej

nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 10. júla 2000 , prechodne bytom

(ďalej len „navrhovateľ“), doručil Ústavnému súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) podnet na začatie konania vo veci porušenia jeho

ústavných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu v Čadci zo 6. júla 1999 sp. zn.

, a to konkrétne v (ďalej len „“)

zaručených základných práv v čl. 12 ods. 1 a 2 (v súvislosti s výkladom § 705 ods. 3

, ďalej len „OZ“), a (v súvislosti s výkladom

), (v súvislosti s odobratím vkladu do bytového družstva

bez náhrady), čl. 12 ods. 2 (v dôsledku diskriminácie pred súdom len preto, že niečo

vlastnil).

Navrhovateľ uviedol, že uvedeným rozsudkom mu bolo zrušené právo

spoločného nájmu bytu na návrh bývalej manželky s tým, že súd v rozpore s jeho

žiadosťou, aby bývalá manželka bola zaviazaná poskytnúť mu náhradný byt, rozhodol

iba o náhradnom ubytovaní pre neho. Voči rozsudku sa odvolal na Krajský súd

v Žiline, ktorý uznesením jeho odvolanie odmietol ako oneskorene podané, hoci podľa

jeho názoru „odvolanie bolo podané presne podľa upovedomenia v rozsudku, voči

ktorému som sa odvolával, a tým aj v súlade s § 204 ods. 2 Obč. súd. poriadku.“

Navrhovateľ ďalej v podnete konkretizoval svoje námietky, ktoré má „voči

takto platnému rozsudku“ Okresného súdu v Čadci zo 6. 7. 1999 a ktoré sa týkajú

porušenia vyššie uvedených článkov . Okrem toho v rámci zdôvodňovania

poslednej námietky uviedol, že „zbytočnými prieťahmi v konaní, trvajúcom viac ako 3

roky, som stratil ešte aj poslednú možnosť získať aspoň určitú reciprocitu za spoločne

nadobudnutý byt iným spoločným majetkom (vyporiadaním BSM). Súd mi zobral

moje vlastníctvo (stabil. príspevok) bez zodpovedajúcej náhrady“.

K podnetu pripojil listinné dôkazy vrátane rozhodnutí súdov, na ktoré sa

odvolával.

II.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických

osôb, ak namietajú porušenie svojich práv ( ). Ustanovenie

ods. 1 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení (ďalej len „“), ktoré sa týka

návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa ( ).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný (...),

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania (...) ( ).

Predmetom podnetu navrhovateľa sú tvrdené porušenia jeho ústavných práv,

ktorých sa mal dopustiť Okresný súd v Čadci vydaním rozsudku zo 6. 7. 1999 vo veci

zrušenia práva spoločného nájmu bytu, ktoré patrilo navrhovateľovi a jeho bývalej

manželke , rod. . Podstata namietaného porušenia

spočívala v tom, že okresný súd rozhodol iba o náhradnom ubytovaní pre

navrhovateľa.

Z uvedeného rozsudku skutočne vyplýva, že okresný súd na návrh podaný

bývalou manželkou navrhovateľa zrušil právo spoločného nájmu uvedených

účastníkov ku konkrétne označenému družstevnému bytu s tým, že byt bude naďalej

užívať ako člen družstva a nájomca len bývalá manželka navrhovateľa a že

navrhovateľ je povinný sa z bytu vysťahovať do 15 dní po zabezpečení náhradného

ubytovania. Z rozsudku vyplýva, že navrhovateľ bol v tomto konaní (inak

v procesnom postavení odporcu) zastúpený komerčným právnikom. Podľa poučenia

uvedeného na záver rozsudku bolo proti nemu „prípustné odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu do Žiliny“.

Z uznesenia Krajského súdu v Žiline z 15. 2. 2000 sp. zn. vyplýva,

že navrhovateľ skutočne podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie,

avšak krajský súd ho odmietol ako oneskorene podané. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd uviedol, že podľa § 204 ods. 1 vety prvej Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia

rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Keďže obaja účastníci

konania boli vo veci zastúpení právnymi zástupcami, rozsudok okresného súdu bol

doručovaný týmto právnym zástupcom. Právny zástupca navrhovateľa však nebol

prítomný pri doručovaní rozsudku dňa 18. 10. 1999 a nebol prítomný ani v nasledujúci

deň 19. 10. 1999, v dôsledku čoho bola táto písomnosť v súlade s ustanovením § 47

ods. 2 dňa 19. 10. 1999 uložená na pošte. Keďže zástupca navrhovateľa si

poštovú zásielku obsahujúcu rozsudok okresného súdu do troch dní od uloženia

nevyzdvihol, podľa vety tretej sa považuje posledný deň tejto lehoty,

t. j. 22. 10. 1999, za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení písomnosti nedozvedel.

V tomto prípade dátum skutočného prevzatia zásielky adresátom, ku ktorému došlo

2. 11. 1999, nie je pre posúdenie doručenia zásielky rozhodný. Krajský súd

konštatoval, že navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku na pošte 16. 11. 1999 po

uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, ktorá mu uplynula dňom 8. 11. 1999. Preto jeho

odvolanie s poukazom na odmietol ako oneskorene podané.

Z poučenia na záver tohto rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že proti

nemu odvolanie nie je prípustné. V dôsledku toho sa rozsudok súdu prvého stupňa

zo 6. 7. 1999 stal právoplatný. Z obsahu podnetu nevyplýva, že by navrhovateľ podal

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie podľa a n. .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd (tak ako sú uvedené v druhej hlave ) nezakladá

„automaticky“ aj jeho príslušnosť na konanie o nich. Systém ochrany ústavnosti je

v ústave založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah pôsobnosti ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany ústavným právam a slobodám vo vzťahu k pôsobnosti

všeobecných súdov, a to tak, že sú to práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva podľa

dotknutým fyzickým alebo právnickým osobám zaručuje. Na tejto skutočnosti je

založené pravidlo ( a ), podľa ktorého

poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom

v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv

nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré mu sú dostupné v konaní pred

všeobecným súdom (mutatis mutandis, , ).

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo

právnickej osoby zistil, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namietal, sa navrhovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj

účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom, takéto podnety

pravidelne odmietal ako zjavne neopodstatnené alebo pre svoju nepríslušnosť na ich

prerokovanie (pozri uznesenie ústavného súdu z 23. 3. 2000 sp. zn.

a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru).

Aplikujúc túto judikatúru na danú vec, ústavný súd musel predovšetkým

konštatovať, že navrhovateľ nevyužil svoje právo podať odvolanie proti uvedenému

rozsudku súdu prvého stupňa. Teda navrhovateľ nevyužil proti rozsudku, ktorým

podľa jeho názoru malo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv, ten právny

prostriedok, ktorý mu priznával a ktorý bol spôsobilý

účinne napraviť to porušenie, ktoré teraz namietal v podnete na začatie konania pred

ústavným súdom.

Je síce pravda, že navrhovateľ v skutočnosti podal odvolanie proti uvedenému

rozsudku, avšak nepodal ho podľa rozhodnutia odvolacieho súdu včas, teda

v zákonom predpísanej pätnásťdňovej lehote. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že k tomu, aby sa považovala za splnenú požiadavka „využitia

právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom“, ktorej splnenie v princípe

podmieňuje príslušnosť ústavného súdu, nestačí len podať prípustný opravný

prostriedok na iný orgán, ale treba ho podať „zákonom ustanoveným postupom“, t. j.

postupom, ktorý rešpektuje zákonom predpísané obsahové a formálne náležitostí

vrátane lehoty stanovenej na jeho podanie.

Navrhovateľ v podnete tvrdil, že odvolanie podal v súlade s .

Toto tvrdenie však bližšie nezdôvodnil ani neuviedol žiadne skutočnosti na

spochybnenie právneho záveru odvolacieho súdu o tom, že odvolanie podal

oneskorene. K tomu ústavný súd poznamenáva, že posúdenie, či opravný prostriedok

bol alebo nebol podaný v lehote určenej zákonom, je svojou povahou posúdením

skutkovej otázky, ktoré patrí do výlučnej právomoci príslušného všeobecného súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Len výnimočne by táto otázka mohla byť

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Na takýto výnimočný prípad nepoukazujú ani

skutočnosti uvedené navrhovateľom v predmetnom podnete, ani podrobné a na prvý

pohľad zákonu zodpovedajúce dôvody krajského súdu, ktoré v tejto súvislosti uviedol

vo svojom rozhodnutí.

Nakoniec treba dodať, že z podnetu nevyplýva, že by navrhovateľ toto

rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním podľa , ak bol

názoru, že postupom odvolacieho súdu sa mu odňala možnosť konať pred ním,

z dôvodu, že jeho námietky, ktoré vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého

stupňa uviedol, neboli odvolacím súdom v dôsledku jeho nesprávneho posúdenia

otázky včasnosti podania odvolania meritórne preskúmané. Teda navrhovateľ by sa ani

v súvislosti s týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nemohol pred ústavným súdom

úspešne dovolávať porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

z dôvodu, že nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Na základe uvedeného ústavný súd musel konštatovať, že navrhovateľ nevyužil

v dôsledku oneskorene podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu zo 6. 7.

1999 ten právny prostriedok, ktorý mu priznával, aj pokiaľ ide o tvrdené

nesprávne výklady označených zákonných ustanovení, a tým aj ich nesprávnu

aplikáciu okresným súdom v napadnutom rozsudku, preto namietané porušenie

základných práv nemohlo založiť príslušnosť ústavného súdu.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa o „zbytočných prieťahoch“, ústavný súd ho

vzhľadom na kontext, v ktorom toto tvrdenie bolo urobené, neposúdil ako samostatný

dôvod namietaného porušenia , o ktorom treba rozhodovať. Avšak aj v tom

prípade, že navrhovateľ mal v úmysle namietať aj porušenie „práva, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov“, tak ako ho zaručuje ,

ústavný súd poznamenáva, že z obsahu podnetu nevyplývajú žiadne relevantné

skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že navrhovateľ v čase, kedy podľa jeho

názoru dochádzalo v konaní k zbytočným prieťahom, využil právne prostriedky, ktoré

mu právny poriadok ( a až 23 o sídlach

a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností

a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov) priznáva vo veci prieťahov

v súdnom konaní a ktoré podľa povahy veci možno a priori považovať za účinný

prostriedok dosiahnutia nápravy.

Nakoľko v konaní na ochranu tých práv, porušenie ktorých namietal

navrhovateľ, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného súdu, bolo potrebné jeho

podnet po predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietnuť podľa § 25 ods. 2

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2000