Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 623/2017
PDF · 234.81 KB
No categories available
II. ÚS 623/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan
Divko, advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Dušan Divko, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoPr 1/2016-154 z 13. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o.,
Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Dušan
Divko, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a)
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2,
čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 51 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 CoPr 1/2016-154 z 13. apríla 2016.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Ja, sťažovateľka som podala žalobu na Okresný súd Považská Bystrica o náhradu
mzdy vo výške 2.360,18 € a to na tom skutkovom základe, že som bola menovaná
do funkcie riaditeľky ZŠ , na základe dekrétu obce č. 469/2012-QA3-10
zo dňa 19. 06. 2012 a to od 01. 07. 2012 na funkčné obdobie 5 rokov. Tento dekrét nebol
zmenený a odvolaná z funkcie riaditeľky ZŠ som bola až 31. 03. 2015 starostkou
Obce v súlade s § 3 ods. 7 písm. d/ zákona č. 596/2003.
Následne mi starostka Obce doručila oznámenie, že som od 01. 01. 2014
menovaná za riaditeľku ZŠ a MŠ , ktorá bola zaradená do siete škôl Ministerstvom
školstva SR Bratislava. Ja som jej oznámila, že tento postup je neplatný, odporujúci zákonu
keďže ZŠ a MŠ právne nevznikla, nemôže mať ani riaditeľa ako štatutárny orgán.
Okresný súd Považská Bystrica môj nárok zamietol s tým, že mal preukázané, že
som od 01. 01. 2014 vykonávala na základe poverenia funkciu riaditeľky ZŠ a MŠ
a že táto škola vznikla splynutím bývalej ZŠ a MŠ a že obecné
zastupiteľstvo schválilo vyradenie ZŠ a MŠ zo siete škôl a školských
zariadení a že takto vznikol nový právny subjekt dňa 01. 01. 2014.
Toto rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica som považovala za arbitrárne,
podala som proti nemu odvolanie a odvolací súd v Trenčíne rozsudkom 5 CoPr1/2016-154
zo dňa 13. 04. 2016 v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie.“
Sťažovateľka ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza ďalšie skutočnosti týkajúce
sa nesprávneho právneho posúdenia vzniku a zániku právnickej osoby (Základná škola
) a nevydania, resp. následne vydania všeobecne záväzného nariadenia obce
6. februára 2015, ktoré podľa nej svedčia o porušení jej označených základných
práv a na základe týchto skutočností dospieva k tomuto záveru:
„Z vyššie uvedených listinných dôkazov je teda nesporné, že som nemohla vykonávať
v období od 01. 01. 2014 do 31. 03. 2015 žiadnu funkciu riaditeľky Základnej školy
s Materskou školou , keďže takýto subjekt právne v tomto čase neexistoval
a neexistovala som ja, ako štatutárny zástupca neexistujúcej právnickej osoby.
Preto platové dekréty, ktoré mi starostka obce na túto funkciu zasielala sú právne absolútne
neplatné, pretože ja som mala platný platový dekrét riaditeľky Základnej školy
, ktorý nebol zmenený ani zrušený a preto som dôvodne požadovala plat za výkon
funkcie riaditeľky Základnej školy ... na základe dekrétu Obce
č. j. 469/2012-QA3-10 zo dňa 19. 06. 2012. Preto odôvodnenie odvolacieho súdu,
že sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu, ktorý na str. 14 konštatuje, že prihliadol
na tú skutočnosť, že od 01. 01. 2014 v sieti škôl je zapísaná ZŠ a MŠ
a nie ZŠ , že aj keď zrušenie a zriadenie malo byť realizované VZN, že
to neznamená následok neplatnosti pokiaľ je to inou formou. Tento právny názor si odvolací
súd tiež osvojil, pritom nejde o neplatnosť právneho úkonu, ale ide o absenciu rozhodnutia
v správnom konaní, ktoré musí byť právoplatné a vykonateľné a ktoré tu chýbalo o zrušení
ZŠ a o zriadení ZŠ s MŠ. Dokonca prvostupňový súd tvrdí, že od 01. 01. 2014 som
vykonávala funkciu riaditeľky ZŠ a MŠ a že som už nevystupovala ako riaditeľka
ZŠ , ale ako riaditeľka nového subjektu. Ide o arbitrárne, právne nezdôvodnené
odôvodnenie a teda právne nesprávne.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky , ako navrhovateľky,
vyplývajúce z čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a/, čl. 20 ods.1, čl. 36 písm. a/, čl. 46 ods. 1
a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa
13. 04. 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 03. 05. 2016 bolo porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín 5 CoPr1/2016-154 zo dňa 13. 04. 2016, ktorý
nadobudol právoplatnosť 03. 05. 2016 sa podľa č. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 2.000,- €.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania
pred Ústavným súdom SR vo výške 263,59 E do 30 dní od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoPr 1/2016-154 z 13. apríla 2016
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne ako v podanom odvolaní proti zamietajúcemu rozsudku
okresného súdu) rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoPr 1/2016-154 z 13. apríla 2016 tým,
že krajský súd
- svojím postupom odňal sťažovateľke základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy,
- nepreskúmal postup prvostupňového súdu, rozhodnutie ktorého vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu,
t. j. Občianskeho súdneho poriadku),
a preto je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, porušujúci jej označené
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
K sťažovateľkou namietanej neodôvodnenosti a nesprávnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V rozsudku krajského súdu č. k. 5 CoPr 1/2016-154 z 13. apríla 2016, ktorým tento
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, sa uvádza:
„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pričom
v nadväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti odvolania odvolací súd dodáva, že predmetom tohto
konania je nárok navrhovateľky na doplatok tarifnej mzdy za čas od 01. 01. 2014 do konca
marca 2015 spolu vo výške 2.360,18 eur 5 % ročným úrokom z omeškania od 01. 04. 2015
do zaplatenia na tom skutkovom základe, že bola do funkcie riaditeľky základnej školy
vymenovaná na základe menovacieho dekrétu s účinnosťou od 01. 07. 2012 na 5-ročné
funkčné obdobie.
Následne na základe žiadosti zriaďovateľa, teda odporcu Ministerstvo školstva
rozhodnutím zo dňa 26. 06. 2013 vyradilo zo siete škôl a školských zariadení Základnú
školu a to ku dňu 31. 12. 2013. Následne zo strany obce dochádza k množstvu
pochybení tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa z hľadiska administratívneho
s tým, že následne ministerstvo školstva zaradilo do siete škôl a školských zariadení
základnú školu s materskou školou, pričom na základe podnetu navrhovateľky postup obce
pri rušení a zriaďovaní danej základnej školy preverovala okresná prokuratúra, ktorá
zistila, že Obec , teda odporca pochybil a následne na základe upozornenia
prokurátora Obec napravila svoje pochybenia tým spôsobom, že vydala všeobecne
záväzné nariadenie č. 1/2015, ktorým v konečnom dôsledku zrušila Základnú školu
a Materskú školu a zriadila Základnú školu a Materskú školu a určila jej
školský obvod. Toto všeobecne záväzné nariadenie nadobúda účinnosť dňom 05. 03. 2015.
Bez ohľadu na túto skutočnosť rovnako faktom je, že Obec ako zriaďovateľ
či už pôvodnej základnej školy, alebo novozriadenej spojenej Základnej školy a Materskej
školy poverila navrhovateľku výkonom funkcie riaditeľky Základnej školy
s Materskou školu s účinnosťou od 01. 01. 2014 do 31. 01. 2014 a následne
poverením zo dňa 29. 01. 2014 poveril navrhovateľku vykonávaním tejto funkcie
bez časového obmedzenia.
Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu odporcu zo dňa 01. 09. 2013 súd
zistil, že s účinnosťou od 01. 09. 2013 odporca stanovil navrhovateľke funkčný plat spolu
vo výške 1.185,50 eur, následne jej ďalším oznámením zo dňa 21. 05. 2014 jej odporca
znížil funkčný plat na sumu 959,50 eur listom zo dňa 22. 09. 2014 odporca opätovne
oznámil novú výšku a zloženie funkčného platu s tým, že tarifný plat po zvýšení platovej
tarify zostal vo výške 814,- eur, teda spolu 916,50 eur. Tento plat patril navrhovateľke
od 01. 09. 2014 do 31. 12. 2014 s tým, že listom zo dňa 08. 01. 2015 odporca opätovne
zmenil funkčný plat, pričom v oznámení o výške a zložení funkčného platu určil tarifný plat
vo výške 965,50 eur vrátane príplatkov.
Podstatou sporu je teda námietka zo strany navrhovateľky, ktorá uviedla, že takto
určený funkčný plat jednotlivými oznámeniami nie je správny, pretože odvolaná z funkcie
riaditeľky z pôvodnej Základnej školy bola až ku dňu 31. 03. 2015 a preto do tejto
doby by jej mal byť stále vyplácaný funkčný plat vo výške 1.185,50 eur.
Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať
zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu...
Preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa v tom smere, že žaloba bola podaná dôvodne. Navrhovateľka neuniesla
dôkazné bremeno v tom smere, že by jej v spornom období patril vyšší plat ako ten, ktorý jej
bol skutočne vyplatený. Faktom je, že po celý čas až do momentu zrušenia danej základnej
školy pracovala ako riaditeľka základnej školy, pričom jej mzda bola upravovaná
jednotlivými oznámeniami o výške a zložení funkčného platu. Toto oznámenie bolo
vydávané subjektom oprávneným na vydanie takéhoto oznámenia, t. z. Obcou ako
zriaďovateľom Základnej školy a Materskej školy . Mzda navrhovateľky bola
upravená vydaním oznámenia o výške a zložení funkčného platu v súlade so zák.
č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme. Cit. zákon zároveň upravuje výšku jednotlivých zložiek k platu zamestnanca
pri výkone práce vo verejnom záujme.
Zákonník práce je základným všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom.
Oblasť odmeňovania upravuje tak, že určuje len minimá, ktoré sa musia dodržať u každého
zamestnávateľa, na ktorého sa Zákonník práce vzťahuje. Pracovnoprávne vzťahy
zamestnancov pri výkone verejnej služby sa spravujú Zákonníkom práce vtedy,
ak zák. č. 552/2003 Z. z. neustanovuje inak (oblasť odmeňovania je riešená osobitne
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potom zrejmé, že odporca ako zriaďovateľ
postupoval pri vydávaní oznámení o zložení a výške funkčného platu v súlade
s cit. zákonom, pričom ako vyplýva z vykonaného dokazovania všetky mzdové nároky mala
navrhovateľka riadne vyplatené. Preto bol v celom rozsahu správny postup súdu prvého
stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný zamietol s tým, že vo zvyšku odvolací súd poukazuje
na odôvodnenie súdu prvého stupňa.“
Ústavný súd pri preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu konštatuje,
že krajský súd v označenom uznesení podrobne uviedol a odôvodnil spôsob aplikácie
a výkladu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 93 ods. 1, 3 a 4 OSP)
so zreteľom na konkrétne konanie a rozhodol v súlade s nimi.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd zastáva názor,
že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny, keďže právne závery v ňom
uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade
s platnou právnou úpravou, ani zásadne nepopierajú účel a význam aplikovaných právnych
predpisov Zákonníka práce či Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd považuje
rozsudok krajského súdu za dostatočný a udržateľný aj vzhľadom na jasnosť
a presvedčivosť odôvodnenia v uvedených otázkach. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru ani nezakladá oprávnenie ústavného
súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.
Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup
a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.
Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania,
preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom
za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoPr 1/2016-154 z 13. apríla 2016 odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec odmietnutia tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
využitím zákonom ustanovených prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde ako obligatórnej podmienky prípustnosti sťažnosti podanej ústavnému
súdu podľa čl. 127 ústavy sa rozumie ich riadne využitie, to znamená ich riadne uplatnenie
v súlade so všetkými zákonom ustanovenými podmienkami vrátane dodržania lehoty
na ich podanie (m. m. I. ÚS 48/00).
V kontexte subsidiarity svojej právomoci ústavný súd poznamenáva, že jeho úlohou
nie je nahrádzať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ale chrániť ústavnosť, a preto
zmeškanie lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie nemožno „konvalidovať“ podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy,
v ktorej sťažovateľ uplatňuje argumentáciu, ktorú mohol a mal uplatniť vo včas podanom
odvolaní.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že jej krajský súd svojím postupom odňal jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, mohla sa domáhať ochrany tohto svojho
práva v súlade so svojou judikatúrou podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (platného a účinného
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu) dovolaním, a preto bol dôvod na jej
odmietnutie aj z dôvodu jej neprípustnosti.
2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 36 písm. a) ústavy v spojení s čl. 2
ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 51 ods. 1 ústavy
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom, obsahuje iba citácie označených článkov ústavy [čl. 20 ods. 1 a čl. 36
písm. a) ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 51 ods. 1 ústavy], ktorých
porušenie namieta, bez akéhokoľvek odôvodnenia spôsobu, ktorým malo dôjsť
k ich porušeniu v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa
spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo
slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo
nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo
záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného
súdu podanie sťažovateľky neobsahuje napriek tomu, že sťažovateľka svoju sťažnosť
koncipovala prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu.
Ústavný súd preto konštatuje, že subjektívny názor sťažovateľky o porušení
jej označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť
k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili prijatie
takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Nedostatok
odôvodnenia má významné procesné dôsledky.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný
odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09,
IV. ÚS 159/2010, II. ÚS 522/2014).
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2017