Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 623/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan

Divko, advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Dušan Divko, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , ) a v spojení

s , a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -154 z 13. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o.,

Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Dušan

Divko, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a)

a (ďalej len „“) v spojení s ,

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -154 z 13. apríla 2016.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Ja, sťažovateľka som podala žalobu na Okresný súd Považská Bystrica o náhradu

mzdy vo výške 2.360,18 € a to na tom skutkovom základe, že som bola menovaná

do funkcie riaditeľky ZŠ , na základe dekrétu obce č. -10

zo dňa 19. 06. 2012 a to od 01. 07. 2012 na funkčné obdobie 5 rokov. Tento dekrét nebol

zmenený a odvolaná z funkcie riaditeľky ZŠ som bola až 31. 03. 2015 starostkou

Obce v súlade s .

Následne mi starostka Obce doručila oznámenie, že som od 01. 01. 2014

menovaná za riaditeľku ZŠ a MŠ , ktorá bola zaradená do siete škôl Ministerstvom

školstva SR Bratislava. Ja som jej oznámila, že tento postup je neplatný, odporujúci zákonu

keďže ZŠ a MŠ právne nevznikla, nemôže mať ani riaditeľa ako štatutárny orgán.

Okresný súd Považská Bystrica môj nárok zamietol s tým, že mal preukázané, že

som od 01. 01. 2014 vykonávala na základe poverenia funkciu riaditeľky ZŠ a MŠ

a že táto škola vznikla splynutím bývalej ZŠ a MŠ a že obecné

zastupiteľstvo schválilo vyradenie ZŠ a MŠ zo siete škôl a školských

zariadení a že takto vznikol nový právny subjekt dňa 01. 01. 2014.

Toto rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica som považovala za arbitrárne,

podala som proti nemu odvolanie a odvolací súd v Trenčíne rozsudkom -154

zo dňa 13. 04. 2016 v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie.“

Sťažovateľka ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza ďalšie skutočnosti týkajúce

sa nesprávneho právneho posúdenia vzniku a zániku právnickej osoby (Základná škola

) a nevydania, resp. následne vydania všeobecne záväzného nariadenia obce

6. februára 2015, ktoré podľa nej svedčia o porušení jej označených základných

práv a na základe týchto skutočností dospieva k tomuto záveru:

„Z vyššie uvedených listinných dôkazov je teda nesporné, že som nemohla vykonávať

v období od 01. 01. 2014 do 31. 03. 2015 žiadnu funkciu riaditeľky Základnej školy

s Materskou školou , keďže takýto subjekt právne v tomto čase neexistoval

a neexistovala som ja, ako štatutárny zástupca neexistujúcej právnickej osoby.

Preto platové dekréty, ktoré mi starostka obce na túto funkciu zasielala sú právne absolútne

neplatné, pretože ja som mala platný platový dekrét riaditeľky Základnej školy

, ktorý nebol zmenený ani zrušený a preto som dôvodne požadovala plat za výkon

funkcie riaditeľky Základnej školy ... na základe dekrétu Obce

č. j. -10 zo dňa 19. 06. 2012. Preto odôvodnenie odvolacieho súdu,

že sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu, ktorý na str. 14 konštatuje, že prihliadol

na tú skutočnosť, že od 01. 01. 2014 v sieti škôl je zapísaná ZŠ a MŠ

a nie ZŠ , že aj keď zrušenie a zriadenie malo byť realizované VZN, že

to neznamená následok neplatnosti pokiaľ je to inou formou. Tento právny názor si odvolací

súd tiež osvojil, pritom nejde o neplatnosť právneho úkonu, ale ide o absenciu rozhodnutia

v správnom konaní, ktoré musí byť právoplatné a vykonateľné a ktoré tu chýbalo o zrušení

ZŠ a o zriadení ZŠ s MŠ. Dokonca prvostupňový súd tvrdí, že od 01. 01. 2014 som

vykonávala funkciu riaditeľky ZŠ a MŠ a že som už nevystupovala ako riaditeľka

ZŠ , ale ako riaditeľka nového subjektu. Ide o arbitrárne, právne nezdôvodnené

odôvodnenie a teda právne nesprávne.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky , ako navrhovateľky,

vyplývajúce z čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a/, čl. 20 ods.1, čl. 36 písm. a/, čl. 46 ods. 1

a rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa

13. 04. 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 03. 05. 2016 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín -154 zo dňa 13. 04. 2016, ktorý

nadobudol právoplatnosť 03. 05. 2016 sa podľa č. 127 ods. 2

a podľa a o organizácii Ústavného súdu SR

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 2.000,- €.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

pred Ústavným súdom SR vo výške 263,59 E do 30 dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu č. k. -154 z 13. apríla 2016

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (podobne ako v podanom odvolaní proti zamietajúcemu rozsudku

okresného súdu) rozsudkom krajského súdu č. k. -154 z 13. apríla 2016 tým,

že krajský súd

- svojím postupom odňal sťažovateľke základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ,

- nepreskúmal postup prvostupňového súdu, rozhodnutie ktorého vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu,

t. j. ),

a preto je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, porušujúci jej označené

základné právo podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

K sťažovateľkou namietanej neodôvodnenosti a nesprávnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V rozsudku krajského súdu č. k. -154 z 13. apríla 2016, ktorým tento

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, sa uvádza:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa bez nariadenia

pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa , pričom

v nadväznosti na sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti odvolania odvolací súd dodáva, že predmetom tohto

konania je nárok navrhovateľky na doplatok tarifnej mzdy za čas od 01. 01. 2014 do konca

marca 2015 spolu vo výške 2.360,18 eur 5 % ročným úrokom z omeškania od 01. 04. 2015

do zaplatenia na tom skutkovom základe, že bola do funkcie riaditeľky základnej školy

vymenovaná na základe menovacieho dekrétu s účinnosťou od 01. 07. 2012 na 5-ročné

funkčné obdobie.

Následne na základe žiadosti zriaďovateľa, teda odporcu Ministerstvo školstva

rozhodnutím zo dňa 26. 06. 2013 vyradilo zo siete škôl a školských zariadení Základnú

školu a to ku dňu 31. 12. 2013. Následne zo strany obce dochádza k množstvu

pochybení tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa z hľadiska administratívneho

s tým, že následne ministerstvo školstva zaradilo do siete škôl a školských zariadení

základnú školu s materskou školou, pričom na základe podnetu navrhovateľky postup obce

pri rušení a zriaďovaní danej základnej školy preverovala okresná prokuratúra, ktorá

zistila, že Obec , teda odporca pochybil a následne na základe upozornenia

prokurátora Obec napravila svoje pochybenia tým spôsobom, že vydala všeobecne

záväzné , ktorým v konečnom dôsledku zrušila Základnú školu

a Materskú školu a zriadila Základnú školu a Materskú školu a určila jej

školský obvod. Toto všeobecne záväzné nariadenie nadobúda účinnosť dňom 05. 03. 2015.

Bez ohľadu na túto skutočnosť rovnako faktom je, že Obec ako zriaďovateľ

či už pôvodnej základnej školy, alebo novozriadenej spojenej Základnej školy a Materskej

školy poverila navrhovateľku výkonom funkcie riaditeľky Základnej školy

s Materskou školu s účinnosťou od 01. 01. 2014 do 31. 01. 2014 a následne

poverením zo dňa 29. 01. 2014 poveril navrhovateľku vykonávaním tejto funkcie

bez časového obmedzenia.

Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu odporcu zo dňa 01. 09. 2013 súd

zistil, že s účinnosťou od 01. 09. 2013 odporca stanovil navrhovateľke funkčný plat spolu

vo výške 1.185,50 eur, následne jej ďalším oznámením zo dňa 21. 05. 2014 jej odporca

znížil funkčný plat na sumu 959,50 eur listom zo dňa 22. 09. 2014 odporca opätovne

oznámil novú výšku a zloženie funkčného platu s tým, že tarifný plat po zvýšení platovej

tarify zostal vo výške 814,- eur, teda spolu 916,50 eur. Tento plat patril navrhovateľke

od 01. 09. 2014 do 31. 12. 2014 s tým, že listom zo dňa 08. 01. 2015 odporca opätovne

zmenil funkčný plat, pričom v oznámení o výške a zložení funkčného platu určil tarifný plat

vo výške 965,50 eur vrátane príplatkov.

Podstatou sporu je teda námietka zo strany navrhovateľky, ktorá uviedla, že takto

určený funkčný plat jednotlivými oznámeniami nie je správny, pretože odvolaná z funkcie

riaditeľky z pôvodnej Základnej školy bola až ku dňu 31. 03. 2015 a preto do tejto

doby by jej mal byť stále vyplácaný funkčný plat vo výške 1.185,50 eur.

Podľa zamestnávateľ je povinný poskytovať

zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu...

Preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi

súdu prvého stupňa v tom smere, že žaloba bola podaná dôvodne. Navrhovateľka neuniesla

dôkazné bremeno v tom smere, že by jej v spornom období patril vyšší plat ako ten, ktorý jej

bol skutočne vyplatený. Faktom je, že po celý čas až do momentu zrušenia danej základnej

školy pracovala ako riaditeľka základnej školy, pričom jej mzda bola upravovaná

jednotlivými oznámeniami o výške a zložení funkčného platu. Toto oznámenie bolo

vydávané subjektom oprávneným na vydanie takéhoto oznámenia, t. z. Obcou ako

zriaďovateľom Základnej školy a Materskej školy . Mzda navrhovateľky bola

upravená vydaním oznámenia o výške a zložení funkčného platu v súlade so zák.

č. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom

záujme. Cit. zákon zároveň upravuje výšku jednotlivých zložiek k platu zamestnanca

pri výkone práce vo verejnom záujme.

je základným všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom.

Oblasť odmeňovania upravuje tak, že určuje len minimá, ktoré sa musia dodržať u každého

zamestnávateľa, na ktorého sa vzťahuje. Pracovnoprávne vzťahy

zamestnancov pri výkone verejnej služby sa spravujú vtedy,

ak neustanovuje inak (oblasť odmeňovania je riešená osobitne

v ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potom zrejmé, že odporca ako zriaďovateľ

postupoval pri vydávaní oznámení o zložení a výške funkčného platu v súlade

s cit. zákonom, pričom ako vyplýva z vykonaného dokazovania všetky mzdové nároky mala

navrhovateľka riadne vyplatené. Preto bol v celom rozsahu správny postup súdu prvého

stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný zamietol s tým, že vo zvyšku odvolací súd poukazuje

na odôvodnenie súdu prvého stupňa.“

Ústavný súd pri preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu konštatuje,

že krajský súd v označenom uznesení podrobne uviedol a odôvodnil spôsob aplikácie

a výkladu príslušných ustanovení (, a )

so zreteľom na konkrétne konanie a rozhodol v súlade s nimi.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny, keďže právne závery v ňom

uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, ani zásadne nepopierajú účel a význam aplikovaných právnych

predpisov či . Ústavný súd považuje

rozsudok krajského súdu za dostatočný a udržateľný aj vzhľadom na jasnosť

a presvedčivosť odôvodnenia v uvedených otázkach. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru ani nezakladá oprávnenie ústavného

súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.

Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania,

preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom

za porušenie tohto práva ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -154 z 13. apríla 2016 odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Nad rámec odmietnutia tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

využitím zákonom ustanovených prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ako obligatórnej podmienky prípustnosti sťažnosti podanej ústavnému

súdu podľa sa rozumie ich riadne využitie, to znamená ich riadne uplatnenie

v súlade so všetkými zákonom ustanovenými podmienkami vrátane dodržania lehoty

na ich podanie (m. m. ).

V kontexte subsidiarity svojej právomoci ústavný súd poznamenáva, že jeho úlohou

nie je nahrádzať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ale chrániť ústavnosť, a preto

zmeškanie lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie nemožno „konvalidovať“ podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa ,

v ktorej sťažovateľ uplatňuje argumentáciu, ktorú mohol a mal uplatniť vo včas podanom

odvolaní.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že jej krajský súd svojím postupom odňal jej základné

právo na súdnu ochranu podľa , mohla sa domáhať ochrany tohto svojho

práva v súlade so svojou judikatúrou podľa (platného a účinného

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu) dovolaním, a preto bol dôvod na jej

odmietnutie aj z dôvodu jej neprípustnosti.

2. K namietanému porušeniu a ) v spojení s

ods. 2, a

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, obsahuje iba citácie označených článkov [ a

písm. a) v spojení s , a ], ktorých

porušenie namieta, bez akéhokoľvek odôvodnenia spôsobu, ktorým malo dôjsť

k ich porušeniu v zmysle .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania

ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa

spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo

slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo

nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo

záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného

súdu podanie sťažovateľky neobsahuje napriek tomu, že sťažovateľka svoju sťažnosť

koncipovala prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu.

Ústavný súd preto konštatuje, že subjektívny názor sťažovateľky o porušení

jej označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť

k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili prijatie

takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Nedostatok

odôvodnenia má významné procesné dôsledky.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný

odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(napr. , , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , ,

, ).

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2017