Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 659/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T., t. č. vo výkone trestu zastúpeného advokátom

JUDr. J. H., T., vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júna 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2013 doručená sťažnosť Ľ. T., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 50

ods. 5 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. júna 2013.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu

Partizánske zo dňa 15. 05. 2012, sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 19. 11. 2012 sp. zn. som bol uznaný vinným z obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. a)

, za čo mi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Následne som

prostredníctvom môjho obhajcu podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie na

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodol o odmietnutí dovolania uznesením zo dňa

26. 06. 2013 sp. zn. , keďže bol toho názoru, že neboli naplnené dovolacie

dôvody uvedené v dovolaní. Do výkonu trestu som nastúpil dňa 19. 11. 2012 a doposiaľ ho

vykonávam. ...

Odsudzujúcim rozsudkom mi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov,

pričom zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku vyplýva, že som bol odsúdený za držanie

psychotropnej látky – jednej plastovej injekčnej striekačky objemu 2 ml, ktorá obsahovala

1,201 g metamfetamínu s priemerným obsahom 62 % hmotnostných, ktoré množstvo podľa

vykonaných znaleckých posudkov predstavuje 19-75 obvykle jednorazových dávok drogy.

Nepopieram, že v čase spáchania skutku som bol konzumentom pervitínu, je však potrebné

vziať do úvahy, že zaistené množstvo by mohlo slúžiť iba na osobnú spotrebu a v každom

prípade nie na obchodovanie s drogami. Z tohto pohľadu pokiaľ zaistené množstvo

psychotropnej látky podľa môjho názoru postačovalo na 7-8 obvyklých jednorazových

dávok, nemohlo dôjsť k ohrozeniu inej osoby návykovou látkou, keďže tak malé množstvo

bolo určené iba pre osobnú spotrebu. V takom prípade ale trest odňatia slobody v trvaní

10r. je absolútne neprimeraný skutku, ktorý mi je kladený za vinu. Len na okraj uvádzam, že

rovnakú trestnú sadzbu v rozmedzí 10-15r ustanovoval v minulosti (

ods. 1) za trestný čin vraždy, čo je trestný čin s neporovnateľne vyššou mierou závažnosti,

ako aj s neodvratným následkom v podobe usmrtenia človeka, čo nemožno ani len porovnať

s držbou jednej 2 ml injekčnej striekačky s návykovou látkou určenou pre vlastnú spotrebu,

t. j. konzumáciou zaisteného množstva drogy by došlo k poškodeniu zdravia konzumenta,

pričom iné osoby by neboli vystavané žiadnemu ohrozeniu. Neprimerane vysoký a prísny

trest mi bol uložený zrejme z dôvodu, že zákonodarca podľa rovnakej trestnej sadzby trestá

výrobcov a dílerov omamných a psychotropných látok, ako aj konzumentov, ako som ja, čo

sú dve neporovnateľné kategórie osôb páchajúcich drogovú trestnú činnosť, pričom rozdiel

v spoločenskej nebezpečnosti takéhoto konania by mal byť vyjadrený v odlišnej trestnej

sadzbe.

Dôvodom pre použitie vyššej trestnej sadzby podľa bolo, že

v minulosti som bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 28. 11. 2007 sp. zn.

odsúdený pre trestný čin podľa , , čo je podľa môjho názoru

porušením zásady uvedenej v SR, podľa ktorého nemožno osobu 2x

trestať za jeden trestný čin (zásada ne bis in idem). V predmetnej veci som bol de facto

potrestaný 2x, pretože hoci som si trest uložený rozsudkom Okresného súdu Topoľčany

z podstatnej časti vykonal, táto okolnosť t. j. predchádzajúce odsúdenie za rovnaký trestný

čin mi bola opätovne pripočítaná na ťarchu a spôsobila podstatné zvýšenie trestnej sadzby

na 10-15r., pričom v prípade ak by sa na predchádzajúce odsúdenie nemohlo prihliadať,

bola by trestná sadzba v tom čase 4-10r.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva Ľ. a T.,... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 06. 2013, sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26. 06. 2013 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ľ. T. sa priznáva náhrada trov konania v sume 162,91 Eur, ktorú je Najvyšší súd

SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie. Ústavný súd na tomto mieste podotýka, že

sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie , avšak

v navrhovanom petite sťažnosti sa nedomáha vyslovenia porušenia uvedeného článku

, preto uvedené považoval ústavný súd len za súčasť odôvodnenia sťažnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Jedným z ťažiskových argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom

posúdení množstva obvykle jednorazových dávok drogy.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení dostatočne

vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa uvedenou aj v jeho dovolaní proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne a dôsledne svoje rozhodnutie odôvodnil, keď uviedol:

„Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých

dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,

kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov,

dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť

konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení

rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej

súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada

vyjadrená v ustanovení , podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Je potrebné uviesť, že ak mal súd za to, že hodnota drogy je spoľahlivo dokázaná

použitím určitého dôkazného prostriedku (aktuálneho znaleckého posudku

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru) a nepovažoval za potrebné

v uvedenom smere vykonať ďalšie dokazovanie, nie je táto úvaha súdu (a ňou podmienená

absencia výkonu ďalších dôkazov) porušením práva na obhajobu v zmysle splnenia

dovolacieho dôvodu podľa

Zo spisového materiálu vyplýva, že na hlavnom pojednávaní dňa 11. januára 2012

obhajca obvineného žiadal predvolať a osobne vypočuť znalca Kriminalistického

a expertízneho ústavu ppl. PharmDr. J. Z. a znalcov z odboru psychiatrie za účelom

možného zistenia jednorazovej dávky u obvineného Ľ. T. K tomuto návrhu sa pripojil aj

obvinený. Ďalšieho pojednávania dňa 16. apríla 2012 sa obvinený nezúčastnil, pričom

svoju neprítomnosť neospravedlnil. Na tomto pojednávaní obhajca obvineného vyslovil, že

netrvá na osobnom výsluchu znalca ppl. PharmDr. J. Z. a znalcov MUDr. V. S. a MUDr. B.

S. Obvinený sa nezúčastnil ani ďalšieho pojednávania dňa 15. mája 2012, pričom požiadal

o ospravedlnenie svojej neúčasti a vykonaní pojednávania bez jeho prítomnosti. Na tomto

pojednávaní po súhlase strán predsedníčka senátu prečítala znalecké posudky

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru a znalcov MUDr. V. S. a

MUDr. B. S. V závere pojednávania predsedníčka senátu zisťovala, či strany majú návrhy

na doplnenie dokazovania v zmysle , pričom návrhy na doplnenia

dokazovania zo strany krajského prokurátora ani obhajcu neboli.

Najvyšší súd poukazuje na to, že osobné vypočutie znalcov by vo vzťahu k dovolacej

námietke obvineného nemalo význam, nakoľko zo znaleckého posudku Kriminalistického

a expertízneho ústavu Policajného zboru jednoznačne vyplýva, že znalec predložené

množstvo drogy vyhodnotil ako 19-75 jednorazových dávok metamfetamínu. Znalci z oboru

psychiatria sa vo svojom znaleckom posudku na otázku určenia jednorazovej dávky drogy

pre osobnú spotrebu obvineného vyjadrili, že jednorazová dávka drogy u užívateľov je

variabilná a mení sa podľa frekvencií podávania, spôsobu podávania a dokonca i podľa

okolnosti podávania, pričom ani koncentrácia účinnej látky nie je užívateľovi vopred

známa. Preto v tomto prípade nie je možné objektívne zistiť množstvo pervitínu, ktoré si

obvinený jednorazovo aplikuje.

Vzhľadom na uvedené mal najvyšší súd za to, že dovolací dôvod v zmysle § 371

ods. 1 písm. c/ naplnený nebol.“

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených konštatovaní najvyššieho súdu, konštatuje, že

najvyšší súd sa zaoberal námietkou, ktorá je predmetom posúdenia pred ústavným súdom,

a preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu ústavným súdom nepreukázalo, že by boli

porušené garancie a záruky poskytnuté a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý

proces.

K porušeniu zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného

súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (), alebo vtedy, ak

by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu z týchto a ani inú

neuvedenú skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu boli porušené práva sťažovateľa podľa a

dohovoru.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Druhým argumentom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že dôvodom použitia vyššej

trestnej sadzby podľa ustanovenia bola tá skutočnosť, že už

v minulosti bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. z 28. novembra

2007 odsúdený za trestný čin podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného

zákona, čo je podľa názoru sťažovateľa porušením zásady uvedenej v

ako zásady ne bis in idem. K porušeniu zásady ne bis in idem malo podľa jeho názoru dôjsť

tým, že predchádzajúce odsúdenie za rovnaký trestný čin mu bolo opätovne pripočítané

na ťarchu a spôsobilo podstatné zvýšenie trestnej sadzby.

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu zistil, že sťažovateľ dovolanie podal

z dôvodov uvedených v „... , teda že zásadným spôsobom bolo

porušené právo obvineného na obhajobu, , teda že rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a § 371 ods. 1

písm. i/ , teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia“.

Z uvedeného ústavný súd zistil, že sťažovateľ nepodal dovolanie z dôvodu

uvedeného v , teda z dôvodu, že sa proti

obvinenému viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné.

Neprípustnosť trestného stíhania, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre

ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom, je vyjadrená v § 9 ods. 1 písm. e)

a je v podstate premietnutím , podľa ktorého nikoho

nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod

obžaloby.

ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním

sťažnosti podľa musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky

(opravné alebo iné právne prostriedky), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov ( ). Ratio legis tohto ustanovenia pritom

spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej

moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné

pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané

a posúdené zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho

vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom,

nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa .

Podmienka vyčerpania procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práv

sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym

uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non)

aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Sťažnosť

podľa nemožno redukovať na prostriedok nápravy, na základe ktorého

by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva v dôsledku svojho

vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení v riadnom konaní pred

orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát prednesených až v konaní

o sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ

snaží zreparovať to, čo v predchádzajúcom konaní zanedbal, teda napraviť následky

spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho právneho zástupcu.

Ústavný súd v spojitosti s tým poukazuje aj na zásadu zodpovednosti účastníka

za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva),

z ktorej vyplýva, že nedôslednú procesnú obranu sťažovateľa v riadnom konaní pred

orgánmi verejnej moci nemožno dodatočne nahrádzať prostredníctvom sťažnosti podľa

.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013