Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 659/2013
PDF · 186.85 KB
No categories available
II. ÚS 659/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T., t. č. vo výkone trestu zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., T., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 20/2013 z 26. júna 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2013 doručená sťažnosť Ľ. T., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 50
ods. 5 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Tdo 20/2013 z 26. júna 2013.
Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu
Partizánske zo dňa 15. 05. 2012, sp. zn. 2T/101/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 19. 11. 2012 sp. zn. 3To 101/2012 som bol uznaný vinným z obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. a)
TZ, za čo mi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Následne som
prostredníctvom môjho obhajcu podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie na
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodol o odmietnutí dovolania uznesením zo dňa
26. 06. 2013 sp. zn. 3Tdo/20/2013, keďže bol toho názoru, že neboli naplnené dovolacie
dôvody uvedené v dovolaní. Do výkonu trestu som nastúpil dňa 19. 11. 2012 a doposiaľ ho
vykonávam. ...
Odsudzujúcim rozsudkom mi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov,
pričom zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku vyplýva, že som bol odsúdený za držanie
psychotropnej látky – jednej plastovej injekčnej striekačky objemu 2 ml, ktorá obsahovala
1,201 g metamfetamínu s priemerným obsahom 62 % hmotnostných, ktoré množstvo podľa
vykonaných znaleckých posudkov predstavuje 19-75 obvykle jednorazových dávok drogy.
Nepopieram, že v čase spáchania skutku som bol konzumentom pervitínu, je však potrebné
vziať do úvahy, že zaistené množstvo by mohlo slúžiť iba na osobnú spotrebu a v každom
prípade nie na obchodovanie s drogami. Z tohto pohľadu pokiaľ zaistené množstvo
psychotropnej látky podľa môjho názoru postačovalo na 7-8 obvyklých jednorazových
dávok, nemohlo dôjsť k ohrozeniu inej osoby návykovou látkou, keďže tak malé množstvo
bolo určené iba pre osobnú spotrebu. V takom prípade ale trest odňatia slobody v trvaní
10r. je absolútne neprimeraný skutku, ktorý mi je kladený za vinu. Len na okraj uvádzam, že
rovnakú trestnú sadzbu v rozmedzí 10-15r ustanovoval v minulosti trestný zákon (§ 219
ods. 1) za trestný čin vraždy, čo je trestný čin s neporovnateľne vyššou mierou závažnosti,
ako aj s neodvratným následkom v podobe usmrtenia človeka, čo nemožno ani len porovnať
s držbou jednej 2 ml injekčnej striekačky s návykovou látkou určenou pre vlastnú spotrebu,
t. j. konzumáciou zaisteného množstva drogy by došlo k poškodeniu zdravia konzumenta,
pričom iné osoby by neboli vystavané žiadnemu ohrozeniu. Neprimerane vysoký a prísny
trest mi bol uložený zrejme z dôvodu, že zákonodarca podľa rovnakej trestnej sadzby trestá
výrobcov a dílerov omamných a psychotropných látok, ako aj konzumentov, ako som ja, čo
sú dve neporovnateľné kategórie osôb páchajúcich drogovú trestnú činnosť, pričom rozdiel
v spoločenskej nebezpečnosti takéhoto konania by mal byť vyjadrený v odlišnej trestnej
sadzbe.
Dôvodom pre použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 172 ods. 2 TZ bolo, že
v minulosti som bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 28. 11. 2007 sp. zn. 3T/121/07
odsúdený pre trestný čin podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) TZ, čo je podľa môjho názoru
porušením zásady uvedenej v čl. 50 ods. 5 Ústavy SR, podľa ktorého nemožno osobu 2x
trestať za jeden trestný čin (zásada ne bis in idem). V predmetnej veci som bol de facto
potrestaný 2x, pretože hoci som si trest uložený rozsudkom Okresného súdu Topoľčany
z podstatnej časti vykonal, táto okolnosť t. j. predchádzajúce odsúdenie za rovnaký trestný
čin mi bola opätovne pripočítaná na ťarchu a spôsobila podstatné zvýšenie trestnej sadzby
na 10-15r., pričom v prípade ak by sa na predchádzajúce odsúdenie nemohlo prihliadať,
bola by trestná sadzba v tom čase 4-10r.“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva Ľ. a T.,... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 06. 2013, sp. zn.
3 Tdo 20/2013 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo 20/2013 z 26. 06. 2013 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ľ. T. sa priznáva náhrada trov konania v sume 162,91 Eur, ktorú je Najvyšší súd
SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 dohovoru a čl. 50 ods. 5 ústavy uznesením najvyššieho
súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie. Ústavný súd na tomto mieste podotýka, že
sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy, avšak
v navrhovanom petite sťažnosti sa nedomáha vyslovenia porušenia uvedeného článku
ústavy, preto uvedené považoval ústavný súd len za súčasť odôvodnenia sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už
právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu.
Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
Jedným z ťažiskových argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom
posúdení množstva obvykle jednorazových dávok drogy.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení dostatočne
vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa uvedenou aj v jeho dovolaní proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne a dôsledne svoje rozhodnutie odôvodnil, keď uviedol:
„Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých
dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov,
dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť
konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Je potrebné uviesť, že ak mal súd za to, že hodnota drogy je spoľahlivo dokázaná
použitím určitého dôkazného prostriedku (aktuálneho znaleckého posudku
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru) a nepovažoval za potrebné
v uvedenom smere vykonať ďalšie dokazovanie, nie je táto úvaha súdu (a ňou podmienená
absencia výkonu ďalších dôkazov) porušením práva na obhajobu v zmysle splnenia
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Zo spisového materiálu vyplýva, že na hlavnom pojednávaní dňa 11. januára 2012
obhajca obvineného žiadal predvolať a osobne vypočuť znalca Kriminalistického
a expertízneho ústavu ppl. PharmDr. J. Z. a znalcov z odboru psychiatrie za účelom
možného zistenia jednorazovej dávky u obvineného Ľ. T. K tomuto návrhu sa pripojil aj
obvinený. Ďalšieho pojednávania dňa 16. apríla 2012 sa obvinený nezúčastnil, pričom
svoju neprítomnosť neospravedlnil. Na tomto pojednávaní obhajca obvineného vyslovil, že
netrvá na osobnom výsluchu znalca ppl. PharmDr. J. Z. a znalcov MUDr. V. S. a MUDr. B.
S. Obvinený sa nezúčastnil ani ďalšieho pojednávania dňa 15. mája 2012, pričom požiadal
o ospravedlnenie svojej neúčasti a vykonaní pojednávania bez jeho prítomnosti. Na tomto
pojednávaní po súhlase strán predsedníčka senátu prečítala znalecké posudky
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru a znalcov MUDr. V. S. a
MUDr. B. S. V závere pojednávania predsedníčka senátu zisťovala, či strany majú návrhy
na doplnenie dokazovania v zmysle § 272 ods. 2 Tr. por., pričom návrhy na doplnenia
dokazovania zo strany krajského prokurátora ani obhajcu neboli.
Najvyšší súd poukazuje na to, že osobné vypočutie znalcov by vo vzťahu k dovolacej
námietke obvineného nemalo význam, nakoľko zo znaleckého posudku Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru jednoznačne vyplýva, že znalec predložené
množstvo drogy vyhodnotil ako 19-75 jednorazových dávok metamfetamínu. Znalci z oboru
psychiatria sa vo svojom znaleckom posudku na otázku určenia jednorazovej dávky drogy
pre osobnú spotrebu obvineného vyjadrili, že jednorazová dávka drogy u užívateľov je
variabilná a mení sa podľa frekvencií podávania, spôsobu podávania a dokonca i podľa
okolnosti podávania, pričom ani koncentrácia účinnej látky nie je užívateľovi vopred
známa. Preto v tomto prípade nie je možné objektívne zistiť množstvo pervitínu, ktoré si
obvinený jednorazovo aplikuje.
Vzhľadom na uvedené mal najvyšší súd za to, že dovolací dôvod v zmysle § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. naplnený nebol.“
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených konštatovaní najvyššieho súdu, konštatuje, že
najvyšší súd sa zaoberal námietkou, ktorá je predmetom posúdenia pred ústavným súdom,
a preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu ústavným súdom nepreukázalo, že by boli
porušené garancie a záruky poskytnuté ústavou a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý
proces.
K porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva
na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného
súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
svoje právo na všeobecnom súde (I. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak
by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu z týchto a ani inú
neuvedenú skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
dohovoru.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Druhým argumentom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že dôvodom použitia vyššej
trestnej sadzby podľa ustanovenia § 172 ods. 2 Trestného zákona bola tá skutočnosť, že už
v minulosti bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 3 T 121/07 z 28. novembra
2007 odsúdený za trestný čin podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného
zákona, čo je podľa názoru sťažovateľa porušením zásady uvedenej v čl. 50 ods. 5 ústavy
ako zásady ne bis in idem. K porušeniu zásady ne bis in idem malo podľa jeho názoru dôjsť
tým, že predchádzajúce odsúdenie za rovnaký trestný čin mu bolo opätovne pripočítané
na ťarchu a spôsobilo podstatné zvýšenie trestnej sadzby.
Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu zistil, že sťažovateľ dovolanie podal
z dôvodov uvedených v „... § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda že zásadným spôsobom bolo
porušené právo obvineného na obhajobu, § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., teda že rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia“.
Z uvedeného ústavný súd zistil, že sťažovateľ nepodal dovolanie z dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že sa proti
obvinenému viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné.
Neprípustnosť trestného stíhania, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre
ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom, je vyjadrená v § 9 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku a je v podstate premietnutím čl. 50 ods. 5 ústavy, podľa ktorého nikoho
nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod
obžaloby.
Zákon o ústavnom súde ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky
(opravné alebo iné právne prostriedky), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ratio legis tohto ustanovenia pritom
spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej
moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné
pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané
a posúdené zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho
vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom,
nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podmienka vyčerpania procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práv
sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym
uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non)
aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno redukovať na prostriedok nápravy, na základe ktorého
by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva v dôsledku svojho
vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení v riadnom konaní pred
orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát prednesených až v konaní
o sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ
snaží zreparovať to, čo v predchádzajúcom konaní zanedbal, teda napraviť následky
spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho právneho zástupcu.
Ústavný súd v spojitosti s tým poukazuje aj na zásadu zodpovednosti účastníka
za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva),
z ktorej vyplýva, že nedôslednú procesnú obranu sťažovateľa v riadnom konaní pred
orgánmi verejnej moci nemožno dodatočne nahrádzať prostredníctvom sťažnosti podľa
S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013