Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 2/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. H., maloletej P. H. a maloletého M.

H., zastúpených advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, Advokátska kancelária, Antona

Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 2,

a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a

a čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -704 z 28. júna 2013

v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -576 z 13. novembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H., maloletej P. H. a maloletého M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2013 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť M. H., (ďalej len „sťažovateľka

1“), maloletej P. H. (ďalej len „sťažovateľka 2“) a maloletého M. H. (ďalej len „sťažovateľ

3“), (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety,

, a (ďalej len „“),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 47 ods. 3

a a , , , a Dohovoru o

právach dieťaťa postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -704 z 28. júna 2013 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -576 z 13. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Dňa 13. 11. 2012 Okresný súd v Žiline vydal uznesenie

sp. zn. -576, ktorým uložil sťažovateľke v rade 1/ pokutu vo výške 200 EUR.

Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že sťažovateľka v rade 1/ ako matka maloletých detí

(sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/) dobrovoľne neplní rozsudok Krajského súdu zo dňa

12. 4. 2012, sp. zn. -846, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 07. 09. 2011 vo výroku o úprave styku otca

s maloletými deťmi (sťažovateľmi v rade 2/ a 3/) tak, že otec má právo stretávať sa s deťmi

bez prítomnosti matky trikrát v bežnom mesiaci v rozsahu dvoch hodín na ÚPSVaR Žilina

v období prvých troch mesiacov nasledujúcich po právoplatnosti rozsudku. Počnúc

4. mesiacom od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu má otec právo stretávať

sa s maloletými deťmi bez prítomnosti matky každý párny týždeň v stredu od 16.00 hod.

do 18.00 hod. a každý nepárny týždeň v sobotu a nedeľu od 9.00 hod. do 18.00 hod. Matka

je povinná maloleté deti na tento styk pripraviť a mu ich odovzdať.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v rade 1/ ako matka maloletých detí dňa

17. 12. 2012 odvolanie, ktorým namietala, že toto rozhodnutie prvostupňového súdu

o uložení pokuty je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí, je tu právny

a hlavne skutkový rozpor. Namietala, že aj napriek preukázaniu jej dobrovoľného

podrobenia sa rozhodnutiu súdu, súd aj napriek tomu postupoval podľa

a to výlučne na základe nepravdivých tvrdení otca detí. Namietala tak nezákonnosť

a nesprávnosť tohto rozhodnutia súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. -704

bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu v Žiline sp. zn. -576 zo dňa

13. 11. 2012. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 09. 2013. ...

M. H., (sťažovateľka v rade 1/) a maloleté deti P. H. a M. H. (sťažovatelia v rade 2/ a

v rade 3/) podávame týmto sťažnosť podľa vo

veci porušenia nášho základného práva upraveného

postupom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. -704 zo dňa 28. 06. 2013 v

spojení s postupom Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. -576

pri rozhodovaní podľa .

M. H., je matka maloletých detí M. H., a P. H., obe bytom u matky, ktorej boli

rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. zo dňa 07. 09. 2011 zverené

do výchovy. Rozsudok Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012, sp. zn. -846

zmenil rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 07. 09. 2011

vo výroku o úprave styku otca s maloletými deťmi (sťažovateľmi v rade 2/ a 3/) tak, že otec

má právo stretávať sa s deťmi bez prítomnosti matky v určený čas ako je uvedené v ods. I.

Výrok súdu o úprave styku otca s deťmi o ktorý sa opiera výkon rozhodnutia súdu v konaní

sp. zn. je však v príkrom rozpore s právom chránenými záujmami detí,

nakoľko súd nebral do úvahy denný režim detí a rovnako súd nebral do úvahy to, že deti

si neustále vyžadujú matkinu prítomnosť pri stretnutí s otcom a nebral do úvahy aj to,

že prítomnosť matky na stretnutiach s otcom doporučil aj kolízny opatrovník.

Na strane maloletých detí (sťažovateľov v rade 2/ a 3/) ako aj sťažovateľky v rade 1/

sa od rozhodnutia Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012 nič nezmenilo, pomery účastníkov

konania zostali nezmenené. To, že pri tomto rozhodnutí odvolacieho súdu nebol skutkový

stav veci v tom čase riadne prešetrený a boli tým porušené aj práva sťažovateľov

preukazuje aj momentálne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -497 v

konaní o rozvod rodičov maloletých detí, kde vo svojom Uznesení zo dňa 14. 06. 2013

rozhodol, že stretávanie detí s otcom má prebiehať za prítomnosti matky, čo odôvodnil tým,

že bolo zistené, že maloleté deti naďalej odmietajú stretnutia s otcom bez prítomnosti matky.

Psychológovi sa nepodarilo prelomiť odmietanie otca maloletými deťmi a stretnutia

nemohli prebiehať spôsobom vymedzeným v rozhodnutí poručenského súdu, (konanie

vedené na Okresnom súde v Žiline pod č. ). ...

Na základe vyššie uvedeného sťažovatelia namietame nezákonný postup súdu

v konaní sp. zn. v spojení s konaním sp. zn. spočívajúci vtom,

že v tomto konaní súd nakladal s rovnakými dôkaznými prostriedkami ako aj v konaní

o rozvod manželov sp. zn. a v rozpätí dvoch týždňov ten istý súd dospel

vo svojom rozhodovaní k diametrálne odlišným skutkovým zisteniam. Rovnako

sú odôvodnenia súdov v konaní sp. zn. v spojení s konaním sp. zn.

v rozpore s vyššie uvedeným odôvodnením odvolacieho súdu sp. zn.

-497.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. je zrejmé, že odvolací

súd oboznámiac sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia ako aj s obsahom prislúchajúceho

spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné a neuveril

tvrdeniam matky, že styk otca deťmi sa nerealizuje bez jej zavinenia. Stotožnil sa s právnym

názorom prvostupňového súdu, že práve sťažovateľka v rade 1/ si nedostatočne splnila

povinnosť uloženú súdom. Tiež sa odvolací súd stotožnil s tým, že nemôže ona neuvážene

rešpektovať všetky požiadavky maloletých detí na ktoré taktiež opakovane poukázala

vo svojom odvolaní. Odvolací súd sa opieral o skutočnosť, že počas polročnej doby sa deti

stretli s otcom len 1 krát bez prítomnosti matky, vezmúc v úvahu jednotlivé podania

zachytávajúce priebeh neuskutočnených stretnutí. Rovnako pri svojom rozhodovaní súd

prihliadal na predloženú korešpondenciu otcom detí.

Avšak počas polročnej doby na ktorú poukazuje odvolací súd sa stretávanie

neuskutočnilo v mesiacoch máj a jún 2012, nakoľko ÚPSVaR v Žiline v zmysle rozsudku

Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012, sp. zn. -846 neurčil termín stretávania

sa na ÚPSVaR. V tomto čase dvoch mesiacov, keď nebolo určené stretávanie sa otca

s maloletými deťmi (sťažovateľov v rade 2/ a 3/), otec detí nijakým spôsobom nekontaktoval

sťažovateľku v rade 1/, či maloleté deti so záujmom o stretnutie s maloletými deťmi.

Stretnutia sa následne uskutočňovali na ÚPSVaR v Žiline, kde sťažovateľka v rade 1/

zabezpečila účasť detí na stretnutí tým, že maloleté deti doviedla v určenú hodinu a deň

na ÚPSVaR v Žiline od mesiaca august 2012 do novembra 2012. Na základe správ

od kolízneho opatrovníka (v spise súdu) sa ani psychológovi ÚPSVaR v Žiline nepodarilo

deti primäť k tomu aby stretnutia prebiehali bez prítomnosti matky. Posledné stretnutie

v novembri 2012 sa neuskutočnilo, nakoľko keď deti odmietali vojsť do miestnosti s otcom

samé bez matky a tú ťahali smerom od otca a psychológa domov, otec detí sa vyjadril v tom

zmysle, že nemá zmysel pokračovať v stretnutí.

Sťažovatelia v rade 2/ a v rade 3/ namietajú nezákonný postup súdu spočívajúci

v tom, že súd nebral do úvahy ich vôľu stretávať sa s otcom za prítomnosti matky, čím sú im

uberané práva, ktoré im zaručuje Dohovor o právach dieťaťa a následne tým sťažovateľke

v rade 1/ ako ich matke, ktorá rešpektovala nielen rozhodnutie súdu, ale aj ich najlepšie

záujmy, nezákonne uložil pokutu. ...

Naproti tomu prvostupňový súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia vyjadruje,

že v tomto štádiu vývinu detí nemožno nechávať iba na posúdenie či náladu detí, čo ony

chcú a čo nie. V danom prípade, aj vzhľadom na nízky vek maloletých detí matka nemôže

neuvážene rešpektovať všetky požiadavky detí, ale ako matka musí vystupovať autoritatívne

a svojim konaním viesť deti k tomu, aby sa stretli s otcom.

Z tohto vyjadrenia súdu vyplýva, že súd nebral do úvahy názor a požiadavky

maloletých detí ako im to zaručuje Dohovor o právach dieťaťa a SR, dokonca

sťažovateľku v rade 1/, ktorá vo svojich podaniach smerom k súdu vyjadrila, že použila

všetky možné prostriedky v súlade správami detí, aby ich primäla k tomu, aby sa ony

dobrovoľne podrobili súdnemu rozhodnutiu, súd vyzýva ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore

s právom chránenými záujmami detí upravenými v Dohovore o právach dieťaťa. Rovnako

aj z tohto vyjadrenia vyplýva, že súd nemal preukázané, že by sťažovateľka v rade 1/

dobrovoľne neplnila rozhodnutie súdu, a aj napriek tomu pristúpil k postupu podľa § 273

ods. 1 . ...

Sťažovatelia v rade 1/ v rade 2/ i v rade 3/ majú za to, že vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti, bez predchádzajúceho riadneho zistenia skutkového stavu veci a opierajúc

sa hlavne o nepravdivé tvrdenia otca detí, došlo zo strany súdu v napadnutých

rozhodnutiach k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie vyplývajúce z a z Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rovnaké postavenie účastníkov súdneho

konania vyplývajúce z a na nestranný a nezávislý

súd podľa . ...

Rozhodnutie Krajského súdu v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu je

v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých (sťažovateľov v rade 2/ a 3/), v

rozpore s právom chránenými záujmami ich matky (sťažovateľky v rade 1/), nakoľko ani

jeden zo súdov nebral do úvahy predložené dôkazy, ktoré jasne nasvedčovali aký je postoj a

vôľa detí a to, že sťažovateľka v rade 1/ dobrovoľne plní rozhodnutie súdu v rozsahu akom

jej to dovolia samotné deti. Keďže tieto skutočnosti súd nezohľadnil a ani jeden zo súdov

relevantne neskúmal a nezisťoval názor maloletých detí, ktorých sa citované konanie týka

(prostredníctvom znaleckého dokazovania navrhovaného aj kolíznym opatrovníkom), boli

tým porušené práva dieťaťa a právom chránené záujmy maloletých detí (vyplýva z nálezu

Ústavného súdu z 13. 12. 2011) a tiež boli porušené aj práva matky

v spojení s ochranou najlepších záujmov maloletých detí.“

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že:

„1. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na rovnosť pred zákonom,

upravené v prvá veta, a

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn.

-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012,

sp. zn. -576 bolo porušené.

2. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na spravodlivé súdne konanie,

upravené v a v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa

28. 06. 2013, sp. zn. -704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline

zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. -576 bolo porušené.

3. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na rovnaké postavenie

účastníkov súdneho konania, upravené v

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE

41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn.

-576 bolo porušené.

4. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na nestranný a nezávislý súd,

upravené v , postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. -704 v spojení s rozhodnutím Okresného

súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. -576 bolo porušené.

5. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa

pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre

blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. -704 v spojení s

rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. -576 bolo

porušené.

6. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý

v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. -704

v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn.

-576 bolo porušené.

7. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zákonnú ochranu proti svojvoľnému

zasahovaniu do svojho súkromného života podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn.

-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012,

sp. zn. -576 bolo porušené.

8. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn.

-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012,

sp. zn. -576 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

9. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov konania

vo výške 275,94 €... v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3

vyhlášky č. v znení neskorších predpisov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia za porušovateľa označujú aj okresný súd

a namietajú jeho postup a uznesenie, avšak v petite sťažnosti za porušovateľa označujú

len krajský súd a namietajú jeho postup a uznesenie v spojení s uznesením okresného súdu.

S ohľadom na to, že ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti, považuje označenie

okresného súdu ako porušovateľa, ako aj namietanie jeho postupu a uznesenia len za súčasť

odôvodnenia sťažnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa prvej vety ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene

od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom

sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje

najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré

sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu,

pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho

zákonodarstva.

Podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa 1. Žiadne dieťa nesmie byť vystavené

svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo

korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. 2. Dieťa má právo

na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľov

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Jedným z ťažiskových argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o nesprávnosti

už výroku o úprave styku otca so sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3, tzn. právoplatný

a vykonateľný výrok súdu v základom konaní, o ktorý sa opieral okresný súd. Na tomto

mieste ústavný súd uvádza, že z dôvodu nedostatku právomoci nepreskúmava vecnú

správnosť výroku o úprave styku otca so sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3.

K sťažovateľmi namietanému porušeniu , a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý

je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vytýkali krajskému súdu, že sa stotožnil

s názorom okresného súdu, že si sťažovateľka 1 nedostatočne plnila povinnosť uloženú

súdom, a teda nepodrobila sa výkonu rozhodnutiu. Ďalej sa podľa názoru sťažovateľov

krajský súd nesprávne stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že sťažovateľka 1 nemôže

neuvážene rešpektovať všetky požiadavky maloletých detí, t. j. sťažovateľky 2

a sťažovateľa 3, súvisiace s odmietavým postojom k styku s otcom podľa vykonateľného

rozhodnutia súdu vydaného v základnom konaní. Ďalej namietali nedostatočné zistenie

skutkového stavu opierajúce sa o „nepravdivé tvrdenia otca detí“ a nezistenie názoru

sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3.

Krajský súd v namietanom uznesení uviedol: „Oboznámiac sa s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia ako aj s obsahom prislúchajúceho spisového materiálu, odvolací

súd dospel k záveru, že odvolanie matky detí nie je dôvodné. Za stavu kedy

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol upravený styk otca s mal. deťmi t. j.

od 26. 06. 2012 do vydania napadnutého rozhodnutia uplynula doba 5 mesiacov, počas

ktorej sa otec preukázateľne stretol s mal. deťmi bez prítomnosti matky len 1 krát, ani

odvolací súd neuveril tvrdeniam matky detí, že styk otca s deťmi sa nerealizuje bez jej

zavinenia. Rozsudkom krajského súdu č. k. -846 zo dňa 12. 04. 2012 bola

matke detí jednoznačne uložená povinnosť zabezpečiť účasť mal. detí na jednotlivých

stretnutiach. V tomto smere preto možno len súhlasiť s právnym názorom prvostupňového

súdu, že je to matka, ktorá si nedostatočne splnila povinnosť uloženú jej súdom. Tiež

sa odvolací súd stotožnil aj s tým , že táto nemôže neuvážene rešpektovať všetky požiadavky

mal. detí na ktoré taktiež opakovane poukázala vo svojom odvolaní. Z vyššie uvedeného

vyplýva, že už len na samotnú skutočnosť, že počas polročnej doby sa deti stretli s otcom len

1 krát bez prítomnosti matky, odvolací súd považoval za tak závažnú, vezmúc v úvahu

aj jednotlivé podania zachytávajúce priebeh neuskutočnených stretnutí preto, aby bol

naplnený zákonný dôvod pre uloženie pokuty v sume 200,- Eur v zmysle ust. § 273 ods. 1

Navyše z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že ani po vydaní rozhodnutia

okresného súdu sa neuskutočňujú žiadne stretnutie otca s maloletými, čo vyplýva z ním

predloženej korešpondencie. Aj na uvedenú skutočnosť odvolací súd pri svojom

rozhodovaní prihliadol. V prvom rade je to matka detí, ktorá si musí uvedomiť, že pokiaľ

nebol otec detí obmedzený resp. pozbavený svojich rodičovských práv, styk s deťmi mu musí

umožniť v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Keďže v preskúmanom

rozhodnutí odvolací súd nezistil žiadne pochybenia, ako vecne správne ho podľa § 219 ods.

1, 2 potvrdil.“

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie uznesenia krajského súdu vydaného

vo vykonávacom konaní ústavným súdom nepreukázalo, že by boli porušené garancie

a záruky poskytnuté a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý proces.

Preskúmavané uznesenie krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné

v súlade s obsahom a zmyslom právnej úpravy výkonu rozhodnutí týkajúcich sa úpravy

styku s maloletými deťmi, pričom ani v postupe krajského súdu nebadať kolíziu

so základným právom podľa .

K porušeniu zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného

súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (), alebo vtedy,

ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu z týchto a ani inú

neuvedenú skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým uznesením

krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a dohovoru. Ústavný súd rovnako uvádza, že sťažovateľmi namietaný

neupravuje žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva,

o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3 namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2,

čl. 12 ods. 1 a ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

Z okolností, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, nevyplýva ani porušenie

týchto hmotných práv, pretože medzi nimi absentuje príčinná súvislosť.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie a a ani

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu už uvedených práv sťažovateľky 2

a sťažovateľa 3 zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj názor vyslovený v uznesení

č. k. -19 zo 6. júna 2012, podľa ktorého názor maloletých sťažovateľov,

v tomto prípade sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3, a ich záujem mal primárne skúmať súd,

ktorý rozhoduje o exekučnom titule, a nie súd, ktorý rozhoduje iba o výkone

už vykonateľného rozhodnutia. Ak názor a záujem detí nebol súdom zisťovaný, je potrebné,

aby tieto okolnosti namietala sťažovateľka 1 v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný.

Pokiaľ príslušný súd názor maloletých detí nezistí a neprihliadne na ich záujem, v takomto

prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení práv sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3

zaručených Dohovorom o právach dieťaťa.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že skutkové okolnosti uvádzané sťažovateľmi

v sťažnosti boli správne predmetom skúmania v novom základnom konaní, výsledkom

ktorého je uznesenie krajského súdu č. k. -497 zo 16. júna 2013, momentom

vykonateľnosti ktorého odpadla povinnosť sťažovateľov podrobovať sa predchádzajúcemu

vykonateľnému rozhodnutiu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Ustanovenia až majú charakter základných (ústavných) princípov,

ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ,

a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 . Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli

porušené sťažovateľmi označené základné práva podľa a práva podľa dohovoru

neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia až

(m. m. ). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj tieto časti sťažnosti

sťažovateľov podľa pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov v celom rozsahu sa ústavný súd

ich ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014