Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 2/2014
PDF · 273.73 KB
No categories available
II. ÚS 2/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. H., maloletej P. H. a maloletého M.
H., zastúpených advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, Advokátska kancelária, Antona
Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 2,
čl. 13 ods. 3 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoE 41/2013-704 z 28. júna 2013
v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 21 Em 2/2011-576 z 13. novembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H., maloletej P. H. a maloletého M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2013 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť M. H., (ďalej len „sťažovateľka
1“), maloletej P. H. (ďalej len „sťažovateľka 2“) a maloletého M. H. (ďalej len „sťažovateľ
3“), (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety,
čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 47 ods. 3
a čl. 141 ústavy a čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o
právach dieťaťa postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 CoE 41/2013-704 z 28. júna 2013 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 Em 2/2011-576 z 13. novembra 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Dňa 13. 11. 2012 Okresný súd v Žiline vydal uznesenie
sp. zn. 21 Em 2/2011-576, ktorým uložil sťažovateľke v rade 1/ pokutu vo výške 200 EUR.
Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že sťažovateľka v rade 1/ ako matka maloletých detí
(sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/) dobrovoľne neplní rozsudok Krajského súdu zo dňa
12. 4. 2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011-846, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu
v Žiline sp. zn. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011 vo výroku o úprave styku otca
s maloletými deťmi (sťažovateľmi v rade 2/ a 3/) tak, že otec má právo stretávať sa s deťmi
bez prítomnosti matky trikrát v bežnom mesiaci v rozsahu dvoch hodín na ÚPSVaR Žilina
v období prvých troch mesiacov nasledujúcich po právoplatnosti rozsudku. Počnúc
4. mesiacom od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu má otec právo stretávať
sa s maloletými deťmi bez prítomnosti matky každý párny týždeň v stredu od 16.00 hod.
do 18.00 hod. a každý nepárny týždeň v sobotu a nedeľu od 9.00 hod. do 18.00 hod. Matka
je povinná maloleté deti na tento styk pripraviť a mu ich odovzdať.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v rade 1/ ako matka maloletých detí dňa
17. 12. 2012 odvolanie, ktorým namietala, že toto rozhodnutie prvostupňového súdu
o uložení pokuty je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí, je tu právny
a hlavne skutkový rozpor. Namietala, že aj napriek preukázaniu jej dobrovoľného
podrobenia sa rozhodnutiu súdu, súd aj napriek tomu postupoval podľa § 273 ods. 1 OSP
a to výlučne na základe nepravdivých tvrdení otca detí. Namietala tak nezákonnosť
a nesprávnosť tohto rozhodnutia súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu.
Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704
bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-576 zo dňa
13. 11. 2012. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 09. 2013. ...
M. H., (sťažovateľka v rade 1/) a maloleté deti P. H. a M. H. (sťažovatelia v rade 2/ a
v rade 3/) podávame týmto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo
veci porušenia nášho základného práva upraveného Ústavou Slovenskej republiky
postupom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 zo dňa 28. 06. 2013 v
spojení s postupom Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576
pri rozhodovaní podľa § 273 ods. 1 OSP.
M. H., je matka maloletých detí M. H., a P. H., obe bytom u matky, ktorej boli
rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011 zverené
do výchovy. Rozsudok Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011-846
zmenil rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011
vo výroku o úprave styku otca s maloletými deťmi (sťažovateľmi v rade 2/ a 3/) tak, že otec
má právo stretávať sa s deťmi bez prítomnosti matky v určený čas ako je uvedené v ods. I.
Výrok súdu o úprave styku otca s deťmi o ktorý sa opiera výkon rozhodnutia súdu v konaní
sp. zn. 21 Em 2/2011 je však v príkrom rozpore s právom chránenými záujmami detí,
nakoľko súd nebral do úvahy denný režim detí a rovnako súd nebral do úvahy to, že deti
si neustále vyžadujú matkinu prítomnosť pri stretnutí s otcom a nebral do úvahy aj to,
že prítomnosť matky na stretnutiach s otcom doporučil aj kolízny opatrovník.
Na strane maloletých detí (sťažovateľov v rade 2/ a 3/) ako aj sťažovateľky v rade 1/
sa od rozhodnutia Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012 nič nezmenilo, pomery účastníkov
konania zostali nezmenené. To, že pri tomto rozhodnutí odvolacieho súdu nebol skutkový
stav veci v tom čase riadne prešetrený a boli tým porušené aj práva sťažovateľov
preukazuje aj momentálne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/250/2013-497 v
konaní o rozvod rodičov maloletých detí, kde vo svojom Uznesení zo dňa 14. 06. 2013
rozhodol, že stretávanie detí s otcom má prebiehať za prítomnosti matky, čo odôvodnil tým,
že bolo zistené, že maloleté deti naďalej odmietajú stretnutia s otcom bez prítomnosti matky.
Psychológovi sa nepodarilo prelomiť odmietanie otca maloletými deťmi a stretnutia
nemohli prebiehať spôsobom vymedzeným v rozhodnutí poručenského súdu, (konanie
vedené na Okresnom súde v Žiline pod č. 13 P 62/2009). ...
Na základe vyššie uvedeného sťažovatelia namietame nezákonný postup súdu
v konaní sp. zn. 8 CoE 41/2013 v spojení s konaním sp. zn. 21 Em 2/2011 spočívajúci vtom,
že v tomto konaní súd nakladal s rovnakými dôkaznými prostriedkami ako aj v konaní
o rozvod manželov sp. zn. 6Co/250/2013 a v rozpätí dvoch týždňov ten istý súd dospel
vo svojom rozhodovaní k diametrálne odlišným skutkovým zisteniam. Rovnako
sú odôvodnenia súdov v konaní sp. zn. 8 CoE 41/2013 v spojení s konaním sp. zn.
21 Em 2/2011 v rozpore s vyššie uvedeným odôvodnením odvolacieho súdu sp. zn.
6Co/250/2013-497.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 8 CoE 41/2013 je zrejmé, že odvolací
súd oboznámiac sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia ako aj s obsahom prislúchajúceho
spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné a neuveril
tvrdeniam matky, že styk otca deťmi sa nerealizuje bez jej zavinenia. Stotožnil sa s právnym
názorom prvostupňového súdu, že práve sťažovateľka v rade 1/ si nedostatočne splnila
povinnosť uloženú súdom. Tiež sa odvolací súd stotožnil s tým, že nemôže ona neuvážene
rešpektovať všetky požiadavky maloletých detí na ktoré taktiež opakovane poukázala
vo svojom odvolaní. Odvolací súd sa opieral o skutočnosť, že počas polročnej doby sa deti
stretli s otcom len 1 krát bez prítomnosti matky, vezmúc v úvahu jednotlivé podania
zachytávajúce priebeh neuskutočnených stretnutí. Rovnako pri svojom rozhodovaní súd
prihliadal na predloženú korešpondenciu otcom detí.
Avšak počas polročnej doby na ktorú poukazuje odvolací súd sa stretávanie
neuskutočnilo v mesiacoch máj a jún 2012, nakoľko ÚPSVaR v Žiline v zmysle rozsudku
Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011-846 neurčil termín stretávania
sa na ÚPSVaR. V tomto čase dvoch mesiacov, keď nebolo určené stretávanie sa otca
s maloletými deťmi (sťažovateľov v rade 2/ a 3/), otec detí nijakým spôsobom nekontaktoval
sťažovateľku v rade 1/, či maloleté deti so záujmom o stretnutie s maloletými deťmi.
Stretnutia sa následne uskutočňovali na ÚPSVaR v Žiline, kde sťažovateľka v rade 1/
zabezpečila účasť detí na stretnutí tým, že maloleté deti doviedla v určenú hodinu a deň
na ÚPSVaR v Žiline od mesiaca august 2012 do novembra 2012. Na základe správ
od kolízneho opatrovníka (v spise súdu) sa ani psychológovi ÚPSVaR v Žiline nepodarilo
deti primäť k tomu aby stretnutia prebiehali bez prítomnosti matky. Posledné stretnutie
v novembri 2012 sa neuskutočnilo, nakoľko keď deti odmietali vojsť do miestnosti s otcom
samé bez matky a tú ťahali smerom od otca a psychológa domov, otec detí sa vyjadril v tom
zmysle, že nemá zmysel pokračovať v stretnutí.
Sťažovatelia v rade 2/ a v rade 3/ namietajú nezákonný postup súdu spočívajúci
v tom, že súd nebral do úvahy ich vôľu stretávať sa s otcom za prítomnosti matky, čím sú im
uberané práva, ktoré im zaručuje Dohovor o právach dieťaťa a následne tým sťažovateľke
v rade 1/ ako ich matke, ktorá rešpektovala nielen rozhodnutie súdu, ale aj ich najlepšie
záujmy, nezákonne uložil pokutu. ...
Naproti tomu prvostupňový súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia vyjadruje,
že v tomto štádiu vývinu detí nemožno nechávať iba na posúdenie či náladu detí, čo ony
chcú a čo nie. V danom prípade, aj vzhľadom na nízky vek maloletých detí matka nemôže
neuvážene rešpektovať všetky požiadavky detí, ale ako matka musí vystupovať autoritatívne
a svojim konaním viesť deti k tomu, aby sa stretli s otcom.
Z tohto vyjadrenia súdu vyplýva, že súd nebral do úvahy názor a požiadavky
maloletých detí ako im to zaručuje Dohovor o právach dieťaťa a Ústava SR, dokonca
sťažovateľku v rade 1/, ktorá vo svojich podaniach smerom k súdu vyjadrila, že použila
všetky možné prostriedky v súlade správami detí, aby ich primäla k tomu, aby sa ony
dobrovoľne podrobili súdnemu rozhodnutiu, súd vyzýva ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore
s právom chránenými záujmami detí upravenými v Dohovore o právach dieťaťa. Rovnako
aj z tohto vyjadrenia vyplýva, že súd nemal preukázané, že by sťažovateľka v rade 1/
dobrovoľne neplnila rozhodnutie súdu, a aj napriek tomu pristúpil k postupu podľa § 273
ods. 1 OSP. ...
Sťažovatelia v rade 1/ v rade 2/ i v rade 3/ majú za to, že vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti, bez predchádzajúceho riadneho zistenia skutkového stavu veci a opierajúc
sa hlavne o nepravdivé tvrdenia otca detí, došlo zo strany súdu v napadnutých
rozhodnutiach k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie vyplývajúce z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rovnaké postavenie účastníkov súdneho
konania vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na nestranný a nezávislý
súd podľa čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky. ...
Rozhodnutie Krajského súdu v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu je
v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých (sťažovateľov v rade 2/ a 3/), v
rozpore s právom chránenými záujmami ich matky (sťažovateľky v rade 1/), nakoľko ani
jeden zo súdov nebral do úvahy predložené dôkazy, ktoré jasne nasvedčovali aký je postoj a
vôľa detí a to, že sťažovateľka v rade 1/ dobrovoľne plní rozhodnutie súdu v rozsahu akom
jej to dovolia samotné deti. Keďže tieto skutočnosti súd nezohľadnil a ani jeden zo súdov
relevantne neskúmal a nezisťoval názor maloletých detí, ktorých sa citované konanie týka
(prostredníctvom znaleckého dokazovania navrhovaného aj kolíznym opatrovníkom), boli
tým porušené práva dieťaťa a právom chránené záujmy maloletých detí (vyplýva z nálezu
Ústavného súdu III. ÚS 454/2011 z 13. 12. 2011) a tiež boli porušené aj práva matky
v spojení s ochranou najlepších záujmov maloletých detí.“
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že:
„1. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na rovnosť pred zákonom,
upravené v čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn.
8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012,
sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.
2. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na spravodlivé súdne konanie,
upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa
28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline
zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.
3. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na rovnaké postavenie
účastníkov súdneho konania, upravené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE
41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn.
21 Em 2/2011-576 bolo porušené.
4. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na nestranný a nezávislý súd,
upravené v čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, postupom a rozhodnutím Krajského súdu
v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného
súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.
5. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa
pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre
blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s
rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo
porušené.
6. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý
v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704
v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn.
21 Em 2/2011-576 bolo porušené.
7. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zákonnú ochranu proti svojvoľnému
zasahovaniu do svojho súkromného života podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn.
8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012,
sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.
8. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn.
8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012,
sp. zn. 21 Em 2/2011-576 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
9. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov konania
vo výške 275,94 €... v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia za porušovateľa označujú aj okresný súd
a namietajú jeho postup a uznesenie, avšak v petite sťažnosti za porušovateľa označujú
len krajský súd a namietajú jeho postup a uznesenie v spojení s uznesením okresného súdu.
S ohľadom na to, že ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti, považuje označenie
okresného súdu ako porušovateľa, ako aj namietanie jeho postupu a uznesenia len za súčasť
odôvodnenia sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene
od iných štátnych orgánov.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje
najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré
sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu,
pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
Podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa 1. Žiadne dieťa nesmie byť vystavené
svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo
korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. 2. Dieťa má právo
na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.
Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľov
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
Jedným z ťažiskových argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o nesprávnosti
už výroku o úprave styku otca so sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3, tzn. právoplatný
a vykonateľný výrok súdu v základom konaní, o ktorý sa opieral okresný súd. Na tomto
mieste ústavný súd uvádza, že z dôvodu nedostatku právomoci nepreskúmava vecnú
správnosť výroku o úprave styku otca so sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3.
K sťažovateľmi namietanému porušeniu čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí
aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje
podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999).
Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vytýkali krajskému súdu, že sa stotožnil
s názorom okresného súdu, že si sťažovateľka 1 nedostatočne plnila povinnosť uloženú
súdom, a teda nepodrobila sa výkonu rozhodnutiu. Ďalej sa podľa názoru sťažovateľov
krajský súd nesprávne stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že sťažovateľka 1 nemôže
neuvážene rešpektovať všetky požiadavky maloletých detí, t. j. sťažovateľky 2
a sťažovateľa 3, súvisiace s odmietavým postojom k styku s otcom podľa vykonateľného
rozhodnutia súdu vydaného v základnom konaní. Ďalej namietali nedostatočné zistenie
skutkového stavu opierajúce sa o „nepravdivé tvrdenia otca detí“ a nezistenie názoru
sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3.
Krajský súd v namietanom uznesení uviedol: „Oboznámiac sa s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia ako aj s obsahom prislúchajúceho spisového materiálu, odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie matky detí nie je dôvodné. Za stavu kedy
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol upravený styk otca s mal. deťmi t. j.
od 26. 06. 2012 do vydania napadnutého rozhodnutia uplynula doba 5 mesiacov, počas
ktorej sa otec preukázateľne stretol s mal. deťmi bez prítomnosti matky len 1 krát, ani
odvolací súd neuveril tvrdeniam matky detí, že styk otca s deťmi sa nerealizuje bez jej
zavinenia. Rozsudkom krajského súdu č. k. 10CoP/71/2011-846 zo dňa 12. 04. 2012 bola
matke detí jednoznačne uložená povinnosť zabezpečiť účasť mal. detí na jednotlivých
stretnutiach. V tomto smere preto možno len súhlasiť s právnym názorom prvostupňového
súdu, že je to matka, ktorá si nedostatočne splnila povinnosť uloženú jej súdom. Tiež
sa odvolací súd stotožnil aj s tým , že táto nemôže neuvážene rešpektovať všetky požiadavky
mal. detí na ktoré taktiež opakovane poukázala vo svojom odvolaní. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že už len na samotnú skutočnosť, že počas polročnej doby sa deti stretli s otcom len
1 krát bez prítomnosti matky, odvolací súd považoval za tak závažnú, vezmúc v úvahu
aj jednotlivé podania zachytávajúce priebeh neuskutočnených stretnutí preto, aby bol
naplnený zákonný dôvod pre uloženie pokuty v sume 200,- Eur v zmysle ust. § 273 ods. 1
O. s. p. Navyše z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že ani po vydaní rozhodnutia
okresného súdu sa neuskutočňujú žiadne stretnutie otca s maloletými, čo vyplýva z ním
predloženej korešpondencie. Aj na uvedenú skutočnosť odvolací súd pri svojom
rozhodovaní prihliadol. V prvom rade je to matka detí, ktorá si musí uvedomiť, že pokiaľ
nebol otec detí obmedzený resp. pozbavený svojich rodičovských práv, styk s deťmi mu musí
umožniť v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Keďže v preskúmanom
rozhodnutí odvolací súd nezistil žiadne pochybenia, ako vecne správne ho podľa § 219 ods.
1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie uznesenia krajského súdu vydaného
vo vykonávacom konaní ústavným súdom nepreukázalo, že by boli porušené garancie
a záruky poskytnuté ústavou a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý proces.
Preskúmavané uznesenie krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné
v súlade s obsahom a zmyslom právnej úpravy výkonu rozhodnutí týkajúcich sa úpravy
styku s maloletými deťmi, pričom ani v postupe krajského súdu nebadať kolíziu
so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
K porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva
na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného
súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
svoje právo na všeobecnom súde (I. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), alebo vtedy,
ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu z týchto a ani inú
neuvedenú skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým uznesením
krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 141 ústavy a čl. 6 dohovoru. Ústavný súd rovnako uvádza, že sťažovateľmi namietaný
čl. 141 ústavy neupravuje žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva,
o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
K sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3 namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2,
čl. 12 ods. 1 a ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa
Z okolností, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, nevyplýva ani porušenie
týchto hmotných práv, pretože medzi nimi absentuje príčinná súvislosť.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ani čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu už uvedených práv sťažovateľky 2
a sťažovateľa 3 zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj názor vyslovený v uznesení
č. k. I. ÚS 538/2012-19 zo 6. júna 2012, podľa ktorého názor maloletých sťažovateľov,
v tomto prípade sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3, a ich záujem mal primárne skúmať súd,
ktorý rozhoduje o exekučnom titule, a nie súd, ktorý rozhoduje iba o výkone
už vykonateľného rozhodnutia. Ak názor a záujem detí nebol súdom zisťovaný, je potrebné,
aby tieto okolnosti namietala sťažovateľka 1 v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný.
Pokiaľ príslušný súd názor maloletých detí nezistí a neprihliadne na ich záujem, v takomto
prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení práv sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3
zaručených Dohovorom o právach dieťaťa.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že skutkové okolnosti uvádzané sťažovateľmi
v sťažnosti boli správne predmetom skúmania v novom základnom konaní, výsledkom
ktorého je uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 250/2013-497 zo 16. júna 2013, momentom
vykonateľnosti ktorého odpadla povinnosť sťažovateľov podrobovať sa predchádzajúcemu
vykonateľnému rozhodnutiu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ustanovenia čl. 12 až čl. 13 ústavy majú charakter základných (ústavných) princípov,
ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy,
a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli
porušené sťažovateľmi označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru
neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 až čl. 13 ústavy
(m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj tieto časti sťažnosti
sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov v celom rozsahu sa ústavný súd
ich ďalšími nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014