Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 538/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. H., PhD., M. H. a P. H., všetci bytom R.,

zastúpených advokátkou JUDr. J. C., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 141

a práv M. H. a P. H. podľa a 2, a 2

a čl. 16 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa postupom Okresného súdu Žilina v konaní

vednom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. marca 2012 a postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. M. H., PhD., M. H. a P. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012

doručená sťažnosť RNDr. M. H., PhD. (ďalej len „sťažovateľka 1“), M. H. (ďalej len

„sťažovateľ 2“) a P. H. (ďalej len „sťažovateľka 3“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátkou JUDr. J. C., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“),

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a porušenie a práv M. H. a P. H. podľa a 2,

ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa postupom Okresného súdu Žilina (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. marca 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. júna 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:

«Dňa 26. 03. 2012 Okresný súd v Žiline vydal uznesenie č. k. -366,

ktorým bolo nariadené odňatie maloletých detí M. a P. H... sťažovateľke v rade 1/... s tým,

že deti budú dňa 28. 03 2012 o 16.00 hod. odovzdané otcovi...

Proti citovanému uzneseniu podala sťažovateľka v rade 1/... ktorým namietala jeho

nezákonnosť, predčasnosť, neopodstatnenosť a nedostatočné zistenie skutkového stavu

a preto navrhovala napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť. Protiprávnosť

napadnutého uznesenia je daná predovšetkým v tom, že súd nedostatočne, nie nestranne

a predovšetkým neobjektívne zistil skutkový stav v tejto veci, a následne, keď

na nedostatočne, len na základe tvrdení otca ustálený skutkový stav, aplikoval zákon

o rodine a ohľadne výkonu rozhodnutia, prijal súd v napadnutom

rozhodnutí nesprávne právne závery až s následkom nesprávneho procesného postupu.

Sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že ako matka dobrovoľne plní súdne

rozhodnutie, v rozsahu, akom to dovoľujú reakcie a správanie samotných detí. Aj keď deti

vždy pripravuje na stretnutie v zmysle predbežne vykonateľného rozsudku, deti, aj napriek

príprave zo strany matky, odmietajú ísť na stretnutie s otcom bez nej. Jediný problém

v stretávaní je ten, že otec nemá záujem rešpektovať vôľu detí a odmieta si ich prevziať za

prítomnosti matky, keď nechcú ísť bez nej. O tomto nielen súd vo vykonávacom konaní, ale

aj orgán ochrany práv detí – kolízneho opatrovníka matka informovala, avšak na túto

faktickú vec súd pri svojom rozhodovaní nijako neprihliadal a ani sa s ňou nijako

nevysporiadal; práve naopak, súd prvého stupňa povýšil opakované množstvo, v podstate

obsahovo rovnakých oznámení otca na tvrdené porušovanie vykonateľného súdneho

rozhodnutia zo strany matky nad aktuálny a skutočný skutkový stav a nijako sa

nevysporiadal s oznámenými skutočnosťami. Fakt však je, že to, čo sa odohráva

bezprostredne v situácii, keď si otec príde po deti, je reakcia samotných, neplnoletých detí

na neadekvátne správanie zo strany ich otca: súd sa nijako nevysporiadal s tým, že

do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené trestné konanie, vedené proti otcovi vo veci

podozrenia zo sexuálneho zneužívania a týrania blízkej a zverenej osoby /poškodenými sú

matka a mal. dcéra/. Sťažovateľka v rade 1/ teda v odvolaní apelovala na to, že napadnuté

rozhodnutie nemá absolútnu oporu v skutkovom stave, pretože nie matka bráni

v uskutočnení stretnutia otca s deťmi, ale deti nechcú ísť s ním z domu samé, čo dávajú

jasne najavo a je na to mnoho svedkov. Zo zápisnice zo dňa 28. 3. 2012 (príloha) vyplýva,

že z jej strany dochádza k plneniu rozhodnutia súdu, ona sama vyvinula aktivity, aby deti

boli odovzdané otcovi, avšak deti aj napriek vyše 20 minútovému prehováraniu zo strany jej

ako matky, kolíznej opatrovníčky a vyššej súdnej úradníčky, odmietli ísť dobrovoľne

s otcom. K odovzdaniu detí otcovi teda napokon nedošlo, nakoľko kolízna opatrovníčka

a vyššia súdna úradníčka deti nechceli brať násilím.

Sťažovateľka v rade 1/ apelovala smerom k súdu pri preskúmavaní napadnutého

rozhodnutia na to, aby názor a prejavenú vôľu maloletých detí (sťažovateľa v rade 2/

a v rade 3/) súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil, pretože deti majú nárok na to, aby bola

ich vôľa braná do úvahy v každej záležitosti alebo postupe, ktoré sa ich týkajú.

Sťažovateľka v rade 1/ jasne uvádzala, že má pre deti veci vždy pripravené, navyše

deti pripravuje na stretnutie ich otcom aj po psychickej stránke a nielen bezprostredne pred

termínom stretnutia, ale aj v priebehu celého výchovného procesu a doby, keď sú deti

výlučne s matkou. Sťažovateľka tiež v odvolaní apelovala na to, že i deti majú priznané

ľudské práva a slobody, štát musí rešpektovať aj ich prejav vôle a nie vyvyšovať súdne

rozhodnutie, vydané i za takého skutkového stavu, že sa preveruje podozrenie zo spáchania

trestných činov vyššie uvedených.

Zo strany sťažovateľky v rade 1/ ako matky teda dochádza k dobrovoľnému plneniu

súdneho rozhodnutia v tom rozsahu, aký môže ona urobiť, to deti sa bránia výkonu tohto

rozhodnutia a ona nemôže ako ich matka zasahovať do ich práv, ktoré im zaručuje tak

SR ako i ratifikované medzinárodne dohovory, ktorými je Slovenská republika

viazaná. Sťažovateľka má pedagogické vzdelanie, použila všetky dostupné metódy ako deti

presvedčiť, aby sa podrobili súdnemu rozhodnutiu, avšak oni neustále odmietajú kontakt

s otcom bez jej prítomnosti.

Súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil pri svojom rozhodovaní to, že

sťažovateľka súdu i kolíznemu opatrovníkovi opakovane oznamovala, že vždy keď jej otec

detí dovolí byť pri jeho stretnutí s deťmi, stretnutie prebehne, tak ako si to vyžadujú deti.

Uvedené jednoznačne preukazuje skutočnosť, že z jej strany dochádza k dobrovoľnému

plneniu súdneho rozhodnutia dané predbežne vykonateľným rozsudkom súdu, ale je tu iný

dôvod, pre ktorý nemožno rozhodnutie vykonať v plnom rozsahu.

Tvrdenia otca o manipulácií detí zo strany matky detí sú nepravdivé. Ona deti

motivuje na stretnutie s otcom... navštívila s deťmi aj detskú psychologičku... Ona však

doporučila zvážiť úpravu styku formou znaleckého dokazovania. Správa z tohto vyšetrenia

je súčasťou súdneho spisu (príloha k podaniu zo dňa 6. 3. 2012.)

To, že deti chcú ísť s otcom iba za prítomnosti matky vyjadrili deti pred samotným

otcom, napriek tomu otec detí účelovo inicializoval vykonávacie konanie, ktoré je zjavne

v rozpore s právom chránenými záujmami, s ústavnými právami sťažovateľov ako občanov

tohto štátu..

Vo vykonávacom konaní došlo k viacerým procesným a následne aj

skutkovým pochybeniam súdu. Postupom prvostupňového a odvolacieho súdu došlo

predovšetkým k porušeniu záväzného právneho predpisu a to vykonávacej vyhlášky

Ministerstvá spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú

podrobnosti výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej iba „vykonávacia vyhláška“), ktorá nadobudla účinnosť dňom 1. 1. 2012.

Poukazujem Ústavnému súdu na porušenie ustanovenia § 4 vykonávacej vyhlášky,

podľa ktorého bol súd povinný zistiť informácie o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu

a rovnako bol súd povinný preveriť dôvody nepodrobenia sa rozhodnutiu...

Prvostupňový ako aj odvolací súd..., nepovažovali za nutné skúmať dôvody

nepodrobenia sa rozhodnutiu v zmysle ustanovenia § 4 vykonávacej vyhlášky a záver, že sa

matka odmieta podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu

o výchove mal. detí oba súdy opreli hlavne o nepravdivé, nijako súdom neoverené tvrdenia

otca.

Súdy v napadnutých rozhodnutiach pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy

skutočnosť, ktorá bola preukázaná aj Zápisnicou zo dňa 28. 3. 2012, že matka detí mala

veci pre deti pripravené, chcela ich odovzdať v zmysle rozhodnutia súdu, ale deti odmietli

ísť a zo zápisnice z 28. 3. 2012 ďalej jednoznačne vyplýva, že sa nekonštatuje bezvýslednosť

opatrení v konaní smerujúcich k výkonu rozhodnutia, pretože i štátne orgány musia

rešpektovať vôľu detí a konštatuje sa, že nemohli násilím deti odňať.

Oba súdy nemali riadne preukázanú skutočnosť, že konkrétna osoba – matka detí

odmieta sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove

mal. detí a aj napriek tomu súd nariadil výkon rozhodnutia súdu. To či k stretnutiu detí

s otcom dôjde, nezáleží striktne iba na matke detí, tak ako to predpokladá súd, ale aj

na súčinnosti samotného otca detí a hlavne na vôli detí.

Nezákonnosť súdneho konania o výkon predbežne vykonateľného rozsudku súdu

zo dňa 7. 9. 2011, vedeného na Okresnom súde v Žiline pod č. k. , je daná

i nezákonným prevedením výkonu rozhodnutia súdu, ktoré bolo nariadené odňatím detí.

Táto nezákonnosť spočíva hlavne v tom, že súd nezabezpečil zaznamenávanie priebehu

odňatia dieťaťa pomocou technických zariadení a prostriedkov určených

na zaznamenávanie zvuku a obrazu, čím postupoval v rozpore s ustanovením § 14

vykonávacej vyhlášky...

V konaní nebol zisťovaný názor dieťaťa ako účastníka konania ani

prostredníctvom kolízneho opatrovníka. Síce kolízny opatrovník zasielal správu z pohovoru

s matkou, avšak z tejto správy jasne vyplýva, že nebol súdom poverený k zisteniu názoru

dieťaťa. Toto jasne preukazuje aj správa ÚPSVaR zo dňa 11. 1. 2012 pod

sp. zn. , keď bol ostatný raz kolízny opatrovník vyzvaný súdom, aby prešetril

pomery v rodine ku konaniu pod sp. zn. k Návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia zo strany matky zo dňa 27. 12. 2011 a kolízny opatrovník opätovne doporučil

pedopsychologické vyšetrenie detí za účelom zistenia názoru detí...

Sťažovateľka v rade 1/... namieta... vecnú nesprávnosť titulu výkonu rozhodnutia

súdu. Matka tým, že namietala i nedostatočne zistený skutkový stav veci a nehájenie

záujmov maloletých detí a nezohľadnenie skutočných reakcií detí, poukázala i na nesprávne

právne posúdenie v konaní o výkon rozhodnutia súdu, nakoľko tieto právom chránené

záujmy, predovšetkým maloletých detí ako zároveň sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ musia

byť zohľadnené a zachované aj pri výkone rozhodnutia súdu.

Je preto v rozpore s právami sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ ako mal. detí, keď

súd neprihliadal na námietky sťažovateľky v rade 1/ ako matky, spočívajúce v tom, že deti

za každých okolností prejavili a prejavujú jednoznačne názor nestýkať sa s otcom bez

prítomnosti matky a súd pri svojom postupe názor detí v tomto konaní vôbec nezisťoval.

Prvostupňový ako aj odvolací súd opiera svoje závery o tzv. všeobecne známe

skutočnosti, že mal. deti vo veku 4 a 6 rokov sú ovplyvniteľné prostredím, v ktorom žijú,

osobami, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú ich vývoj a výchovu a ďalej o nepodložené

dohady, kde súd predpokladá iba bezprostrednú prípravu detí na stretnutie s otcom pred

stretnutím, aj napriek tomu, že matka detí uvádzala i vo svojom odvolaní, že ona deti

na stretnutie s otcom bez jej prítomnosti pripravuje počas celého výchovného procesu.

Matka detí navrhovala doplniť dokazovanie pedopsychologickým znaleckým

dokazovaním, ktoré by preukázalo, že maloleté deti M. a P. H. sa skutočne odmietajú

dobrovoľne podriadiť výkonu súdneho rozhodnutia aj napriek jej príprave, t. j. konanie

matky nijako nesťažuje výkon rozhodnutia súdu a z jej strany dochádza k dobrovoľnému

plneniu predmetného súdneho rozhodnutia.»

Sťažovateľka 1 uvádza, že „...nezisťovanie názoru dieťaťa v konaní, ktoré sa ho

dotýka je nezákonné a protiústavné, t. j. v konaní zaslaním výzvy a odňatím

detí bez predošlého zistenia názoru detí ako účastníkov konania došlo k nezákonnému

postupu zo strany súdu v Žiline a boli porušené právom chránené najlepšie záujmy

maloletých detí...

Ako sťažovatelia sa domnievame, že v konečnom dôsledku napadnutými

rozhodnutiami bolo priznané druhému účastníkovi dotknutých súdnych konaní /tzn. otcovi/

lepšie postavenie ako sťažovateľom, s cieľom systematicky likvidovať možnosť domôcť sa

spravodlivého a riadneho súdneho konania a tým im nepriznať rovnaké postavenie...

Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí na vyššie uvádzané odvolacie

dôvody sťažovateľky nijako neprihliadol, rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania,

a teda Krajský súd v Žiline v napadnutom potvrdzujúcom unesení sa nijako nevysporiadal

s odvolaním sťažovateľky...

Preto matka v odvolaní opakovane poukázala i na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa

a vzhľadom na to, že dieťa má právo vyjadriť svoj názor v každom konaní, ktoré sa ho týka,

považovala matka momentálny výkon rozhodnutia súdu za akt, ktorým sa koná v rozpore

so základnými ústavnými právami a právom chránenými záujmami maloletých detí.

Vek detí, silná citová väzba detí na sťažovateľku ako matku, prežité udalosti

v minulosti, ktoré sú predmetom trestného konania... objektívne neumožňujú, aby matka

nútila deti ísť s otcom bez nej, keď to odmietajú...

Sťažovatelia v rade 2/ a v rade 3/ namietajú nezákonný postup súdu v konaní

spočívajúci v tom, že súd relevantne nezisťoval ich názor a následne ani

nebral do úvahy ich vôľu stretávať sa s otcom za prítomnosti matky, čím sú im uberané

práva, ktoré im zaručuje Dohovor o právach dieťaťa.

Odvolací súd ďalej chybne posúdil, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko skutkový stav veci bol

uzavretý iba na základe otcových tvrdení a predložené a navrhované dôkazy neboli

vyhodnotené a ani sa k nim či okresný súd, alebo odvolací súd nevyjadril a sťažovateľom

bolo toto právo odoprené.

V napadnutých rozhodnutiach nie je dostatočne preukázaná skutočnosť, že sa

konkrétna osoba odmieta podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú

dohodu o výchove maloletých detí a tým nie je odôvodnený postup súdu v zmysle § 273

ods. 4. Vzhľadom na nevykonané dokazovanie súdy dospeli k záveru, že sťažovateľka

pokračuje v odmietavom postoji k uskutočňovaniu stretnutia otca s maloletými deťmi iba

na základe nepravdivých tvrdení otca, s ktorými sa súdy bez vykonaného dokazovania

a preverenia pravdivosti jeho tvrdení jednoducho stotožnili. Napadnuté rozhodnutie

krajského súdu a rovnako aj rozhodnutie okresného súdu, v ktorom sa tento nevysporiadal

so všetkými uvedenými skutočnosťami týmto porušil právo na riadne odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, toto právo je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. „Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na spravodlivé súdne konanie,

upravené v a v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 06. 06. 2012 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. -366

z 26. 03. 2012 bolo porušené.

2. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na rovnaké postavenie

účastníkov súdneho konania, upravené v

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 06.06. 2012 a

Okresného súdu v Žiline sp. zn. -366 z 26.03.2012 bolo porušené.

3. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na nestranný a nezávislý súd,

upravené v , postupom a rozhodnutiami Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 06. 06. 2012 a Okresného súdu v Žiline

sp. zn. -366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

4. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri

činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho

dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutiami

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 06. 06. 2012 Okresného súdu v Žiline

sp. zn. -366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

5. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý

v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 06. 06. 2012

a Okresného súdu v Žiline sp. zn. -366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

6. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý

v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 06. 06. 2012

a Okresného súdu v Žiline sp. zn. -366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

7. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zákonnú ochranu proti svojvoľnému

zasahovaniu do svojho súkromného života podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 06. 06. 2012

a Okresného súdu v Žiline sp. zn. -366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.

8. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 06. 06. 2012

v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline sp. zn. -366 z 26. 03. 2012

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

9. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov konania

vo výške 269,58 Eur za dva právne úkony a režijný paušál (jeden právny úkon =127,16 Eur

+ 7,63 Eur režijný paušál = 134,79 Eur x 2 úkony = 269,58 Eur), na účet právneho

zástupcu... všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3

vyhlášky č. v znení neskorších predpisov.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných a iných práv uznesením

okresného súdu, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia odňatím sťažovateľa 2

a sťažovateľky 3 sťažovateľke 1 a ich odovzdanie otcovi, a postupom krajského súdu a jeho

uznesením, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, práva podľa dohovoru a práv podľa a 2 a a 2

Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 26. marca 2012

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii

účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť

krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv uznesením okresného súdu

a jeho postupom z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. júna 2012

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď

na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť

na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Porušenie základných a iných práv uznesením krajského súdu vidia sťažovatelia

v tom, že

- krajský súd sa nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky 1,

- postupom okresného súdu aj krajského súdu došlo k porušeniu vykonávacej

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 474/2012 Z. z., ktorou sa

ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „vyhláška č. 474/2012 Z. z.“),

- súdy pri rozhodovaní neprihliadali na záujem detí a nebol zisťovaný ich názor.

a) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru

Krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie okresného súdu bez nariadenia

pojednávania potvrdil podľa a .

Sťažovateľka 1 v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala, že uznesenie

okresného súdu je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí, že okresný súd

neobjektívne zistil skutkový stav a že z jej strany dochádza k plneniu rozhodnutia súdu,

avšak deti odmietajú s otcom ísť dobrovoľne.

Krajský súd v relevantnej časti uznesenia uviedol: „Rozhodnutie okresného súdu je

vecne správne.

Súd je v konaní o výkone rozhodnutia o výchove mal. detí ( a nasl. )

oprávnený skúmať titul výkonu rozhodnutia len z tých hľadísk, či je právoplatný

a vykonateľný. Taktiež musí byť preukázaná skutočnosť, že konkrétna osoba odmieta sa

podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove mal. detí

alebo úprave styku s nimi.

V preskúmavanom rozhodnutí titulom na nariadenie výkonu rozhodnutia bol

rozsudok Okresného súdu v Žiline č. zo dňa 07. 09. 2011, ktorý nadobudol

vykonateľnosť 12. 09. 2011. V tomto rozhodnutí, tak ako konštatoval prvostupňový súd, bola

presne uložená povinnosť matky pripraviť dieťa na styk s otcom a určené dni a hodiny,

v ktorých je oprávnený sa otec maloletých detí s oboma deťmi, bez prítomnosti matky,

stretávať.

Ako vyplýva z obsahu napadnutého rozsudku a spisu otec podaním zo dňa

08. 09. 2011 žiadal o výkon rozhodnutia práve na základe predbežne vykonateľného

rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. zo dna 07. 09 2011, vykonateľného dňa

12. 09. 2011, čo v konaní bolo nesporné.

Z predmetného rozhodnutia bolo jednoznačne preukázané, že titul výkonu

rozhodnutia rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. zo dňa 07. 09. 2011 je

predbežne vykonateľný, tak ako vo výrokovej časti okresný súd v tomto rozsudku vyslovil.

V konaní o výkon rozhodnutia sa neskúma vecná správnosť titulu výkonu

rozhodnutia, ako to požadovala odvolateľka v dôvodoch svojho odvolania, keď tvrdila, že

okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, že nehájil záujmy maloletých detí,

neprihliadal na ich skutočný postoj k otcovi a nezohľadnil ani ich reakcie, ktoré vyjadrili

pri styku s otcom pred kolíznym opatrovníkom a vyššou súdnou úradníčkou.

Tieto námietky odvolateľky smerujú k preskúmaniu veci samej a boli predmetom

konania, ktorého výsledkom bolo práve vyhlásenie samotného titulu výkonu rozhodnutia

(rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 07. 09. 2011). Preto v konaní o

výkon rozhodnutia súd nemohol prihliadať na námietky odvolateľky spočívajúce v tom, že

deti prejavili jednoznačne názor nestýkať sa s otcom bez prítomnosti matky, čo vyjadrili aj

pred kolíznou opatrovníčkou a vyššou súdnou úradníčkou, námietky odvolateľky, že

napadnuté rozhodnutie je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí a bolo

vydané bez riadne zisteného skutkového stavu veci, že je tu potreba aj zvážiť úpravu formou

styku znaleckého dokazovania, samotný postoj otca maloletých detí je účelový v snahe

vystavovať deti stresovým situáciám, pretože tieto námietky smerujúce k preskúmavaniu

veci samej boli predmetom konania, ktorého výsledkom bolo vyhlásenie samotného titulu

výkonu rozhodnutia. Preto v konaní o výkon rozhodnutia súd nemohol prihliadnuť na

námietky odvolateľky. Všetky odvolateľkou namietané skutočnosti sa posudzovali v

základnom konaní o úprave styku maloletých detí s rodičmi, ktoré je titulom výkonu

rozhodnutia a nemôže byť predmetom prieskumu v konaní o výkone rozhodnutia.

Skutočnosťou, ktorou bolo potrebné v konaní o výkon rozhodnutia rozsudku

Okresného súdu Žilina zo dňa 07. 09. 2011 sa zaoberať, okrem preskúmania

vykonateľnosti titulu výkonu rozhodnutia (predmetný rozsudok nadobudol vykonateľnosť

dňa 12. 09. 2011, rozsudok bol predbežne vykonateľný), bolo, či skutočne dochádza

k odmietaniu, podrobeniu sa súdnemu rozhodnutiu alebo k neplneniu tohto súdneho

rozhodnutia zo strany matky maloletých, ktorá podľa tohto titulu rozhodnutia má povinnosť

maloleté detí pripraviť na stretnutie s otcom a tieto mu odovzdať v mieste svojho bydliska,

pričom tejto jej povinnosti korešponduje oprávnenie otca stretávať sa s mal. deťmi –M.

a P., v nepárnom týždni v pondelok, v stredu, v piatok, v sobotu a v nedeľu a v párnom

týždni v utorok, v stredu a vo štvrtok, a to počas pracovných dní vždy od 16.00 hod. do

18.00 hod...

Ako vyplýva z titulu výkonu rozhodnutia, súd uložil matke mal. detí povinnosť

na stretnutie s otcom deti pripraviť a odovzdať ich do starostlivosti otca v mieste svojho

bydliska v určený čas. Z obsahu spisu súd zistil, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia

Okresný súd Žilina výzvou zo dňa 01. 02. 2012, ktorá bola matke maloletých doručená

02. 03. 2012, vyzval matku na výkon rozhodnutia a na rešpektovanie titulu výkonu

rozhodnutia – rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 07. 09. 2011, ktorý je

vykonateľný dňa 12. 09. 2011 (viď č. l. 304 a 305 spisu). Matka poukazovala na obsah

zápisnice o výkone rozhodnutia spísanej dňa 28. 03. 2012 v Rosine o 16.00 hod.,

za prítomností vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Žilina a kolízneho opatrovníka.

Z obsahu tejto zápisnice súd zistil, že za prítomnosti uvedených osôb sa malo realizovať

odovzdanie mal. detí od matky k otcovi. Z obsahu zápisnice súd zistil, že otec sa dostavil

o 16.00 hod. k matke mal. detí, ktoré odmietli s otcom odísť, napriek tomu, že matka ich

presviedčala a mala aj pripravené autosedačky. V zápisnici je konštatované, že vzhľadom

na postoj detí nedošlo k ich odovzdaniu otcovi.

V predmetnej veci titulom pre nariadenie výkonu rozhodnutia je rozsudok súdu, ktorý

upravuje styk otca s mal. deťmi vo veku 4 a 6 rokov. Je všeobecne známou skutočnosťou, že

mal. deti v tomto veku sú ovplyvniteľné prostredím, v ktorom žijú, osobami, s ktorými sa

v prevažnej miere stýkajú a ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú ich vývoj a výchovu.

Jednoznačne z obsahu spisu bolo preukázané, že mal. deti H. vo veku 4 a 6 rokov žijú s

matkou a nedochádza k pravidelnému styku s otcom. Práve preto otec požadoval nariadenie

výkonu rozhodnutia, aby bolo realizované jeho právo na styk s mal. deťmi a aby sa aj on

mohol podieľať na výchove svojich mal. detí.

Z tohto hľadiska súd neakceptoval tvrdenie matky maloletých, že mal. deti vyjadrili

jednorazový postoj k otcovi a odmietajú s nim bez prítomnosti matky byť a stretávať sa

s nim. Podľa názoru odvolacieho súdu, tak ako v odôvodnení uviedol Okresný súd Žilina, je

povinnosťou matky pripraviť dostatočne deti na styk s otcom. Táto príprava, podľa názoru

odvolacieho súdu, nespočíva iba v komunikácii, ktorá nastala bezprostredne pred

termínom, v ktorom má k stretnutiu otca s maloletými deťmi dôjsť, ale musí tomuto

faktickému stretnutiu predchádzať aj určitá príprava maloletých detí, aj výchovné

pôsobenie matky na maloleté deti, nielen v bezprostrednom časovom úseku pred stretnutím

otca s nimi, ale aj v priebehu celého východného procesu a doby, keď deti sa u matky

nachádzajú.

Súd poukazuje, že podľa vykonateľného titulu otec detí je oprávnený stretávať sa

s deťmi bez prítomnosti matky, teda je povinnosťou matky detí pripraviť ich na stretnutie

tak, aby bolo toto oprávnenie otca rešpektované, či už zo strany matky detí, alebo zo strany

samotných detí. Tvrdenie, že samotné deti odmietajú stretnutia s otcom a že matka nemá

dosah na svoje deti, nemôže im prikázať, aby sa tohto stretnutia bez jej prítomnosti

zúčastnili a nevie ich ani k takémuto konaniu a postoju prinútiť, je právne irelevantné.

Matka na základe svojich rodičovských práv a povinností je oprávnená, ale aj povinná

prijať také výchovné opatrenie, aby k stretnutiu otca s maloletými deťmi bez jej prítomnosti

došlo, bez ohľadu na to, aké sú jej subjektívne pocity alebo subjektívne pocity maloletých

detí. Súd len zdôrazňuje, že deti sú vo veku 4 a 6 rokov, preto tento vek predpokladá aktívnu

účasť matky na ich výchove a na ovplyvňovaní ich reakcii, v danom prípade je potrebné

ovplyvniť ich reakcie spôsobom, aby boli psychicky pripravené na stretnutie otca bez

prítomnosti matky, a to nielen bezprostredným pôsobením matky v krátkom časovom

horizonte pred konkrétnym stykom otca s deťmi, ale aj výchovným pôsobením hlavne v čase,

keď sú výlučne s matkou.

Skutočnosť, že nedochádza k dobrovoľnému podrobeniu sa matky titulom výkonu

rozhodnutia bola prvostupňovým súdom riadne preukázaná, preto bolo povinnosťou

prvostupňového súdu vzhľadom na a nasl. nariadiť výkon rozhodnutia

na základe vykonateľného titulu výkonu rozhodnutia. Súd dospel k záveru, že pred

nariadením výkonu rozhodnutia podľa , bola doručená povinnej výzva

k dobrovoľnému plneniu si svojich povinností, vrátane poučení o možnosti neplnenia výzvy

súdu a taktiež súd v súčinnosti s príslušným orgánom sociálno-právnej ochrany detí

a sociálnej kurately musel zabezpečiť výkon odňatia dieťaťa tomu, u koho podľa

rozhodnutia nemá byť a odovzdať ho tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk

s dieťaťom po obmedzený čas. Preto neprichádza o úvahy postup zvažovania účelnosti

nariadeného výkonu rozhodnutia súdom ako to žiadala odvolateľka – matka detí. Jedná sa

o návrhové konanie a ak sú zistené zákonné podmienky na postup podľa § 272 a nasl.,

je súd povinný takto postupovať.“

Ako je z citovaného uznesenia krajského súdu zrejmé, tento sa vysporiadal

so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky 1 obsiahnutými v odvolaní proti

uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že súdy nezistili informácie

o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu v zmysle § 4 vykonávacej vyhlášky

č. 474/2012 Z. z. Dôvodom nepodrobenia sa výkonu rozhodnutia je podľa sťažovateľky 1

skutočnosť, že deti odmietajú s otcom ísť. Toto skonštatoval aj krajský súd v citovanom

uznesení, avšak tento dôvod nepodrobenia sa výkonu rozhodnutia neakceptoval a svoj názor

ústavne súladným spôsobom odôvodnil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti

preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a nezistil, že interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem krajským

súdom by mohla zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Naopak, podľa názoru

ústavného súdu krajský súd odôvodnil svoje právne závery ústavne akceptovateľným

spôsobom, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa

.

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne

akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy výkonu

rozhodnutia o úprave styku s maloletými deťmi, a spôsob, akým krajský súd v tejto veci

rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký

odporujúci základným právam zaručeným v a , resp. právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože z pohľadu posudzovanej veci krajský súd vo vzťahu

k účastníkom konania dodržal podľa názoru ústavného súdu pravidlá spravodlivého

procesu, jeho postup nesignalizuje ani možnú kolíziu so základným právom podľa čl. 47

ods. 3 .

K tvrdeniu sťažovateľov, že okresný súd postupoval v rozpore s § 14 vyhlášky

č. 474/2012 Z. z., keď nezaznamenal priebeh odňatia detí pomocou technických zariadení

a prostriedkov určených na zaznamenávanie zvuku a obrazu, je potrebné uviesť, že tieto

skutočnosti mali byť obsahom odvolania proti uzneseniu okresného súdu. Pokiaľ

sťažovatelia tieto skutočnosti v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu neuviedli, nemôžu

byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu vzhľadom na už citovaný princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b) K namietanému porušeniu

Sťažovatelia tiež žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu bol porušený .

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy (odsek 1). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných

štátnych orgánov (odsek 2). Článok 141 neupravuje žiadne konkrétne základné

práva, resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní

o sťažnostiach podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

c) K namietanému porušeniu práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 podľa čl. 3

ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom

sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje

najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho

dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom

spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho

zákonodarstva.

Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť vystavené

svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo

korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť.

Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa dieťa má právo na zákonnú ochranu

proti takým zásahom alebo útokom.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 3

ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené

v až , resp. dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie a

a ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu už uvedených práv sťažovateľa 2

a sťažovateľky 3 zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa.

Je potrebné uviesť, že názor maloletých sťažovateľov a ich záujem mal primárne

skúmať súd, ktorý rozhoduje o exekučnom titule, a nie súd, ktorý rozhoduje iba o výkone už

vykonateľného rozhodnutia. Ak názor a záujem detí nebol súdom zisťovaný, je potrebné,

aby tieto okolnosti namietala sťažovateľka 1 v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný.

Pokiaľ príslušný súd názor maloletých detí nezistí a neprihliadne na ich záujem, v takomto

prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3

zaručených Dohovorom o právach dieťaťa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

V závere považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že na základe uznesenia

okresného súdu mali byť deti odňaté sťažovateľke a odovzdané otcovi iba 28. marca 2012

o 16.00 h. K realizácii samotného odňatia detí sťažovateľke a ich odovzdaniu otcovi reálne

nedošlo, a to z dôvodu, že samotný okresný súd cestou vyššej súdnej úradníčky od výkonu

rozhodnutia upustil. Uznesenia okresného súdu a krajského súdu tak nemali reálny dosah

na základné práva sťažovateľov, ktorých porušenie v sťažnosti namietali.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012