Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 538/2012
PDF · 338.86 KB
No categories available
I. ÚS 538/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. H., PhD., M. H. a P. H., všetci bytom R.,
zastúpených advokátkou JUDr. J. C., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 141
Ústavy Slovenskej republiky a práv M. H. a P. H. podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 16 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vednom pod sp. zn. 21 Em 2/2011 a jeho uznesením z 26. marca 2012 a postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 93/2012 a jeho uznesením
zo 6. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť RNDr. M. H., PhD., M. H. a P. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012
doručená sťažnosť RNDr. M. H., PhD. (ďalej len „sťažovateľka 1“), M. H. (ďalej len
„sťažovateľ 2“) a P. H. (ďalej len „sťažovateľka 3“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátkou JUDr. J. C., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a porušenie čl. 141 ústavy a práv M. H. a P. H. podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Em 2/2011 a jeho uznesením
z 26. marca 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 93/2012 a jeho
uznesením zo 6. júna 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:
«Dňa 26. 03. 2012 Okresný súd v Žiline vydal uznesenie č. k. 21 Em 2/2011-366,
ktorým bolo nariadené odňatie maloletých detí M. a P. H... sťažovateľke v rade 1/... s tým,
že deti budú dňa 28. 03 2012 o 16.00 hod. odovzdané otcovi...
Proti citovanému uzneseniu podala sťažovateľka v rade 1/... ktorým namietala jeho
nezákonnosť, predčasnosť, neopodstatnenosť a nedostatočné zistenie skutkového stavu
a preto navrhovala napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť. Protiprávnosť
napadnutého uznesenia je daná predovšetkým v tom, že súd nedostatočne, nie nestranne
a predovšetkým neobjektívne zistil skutkový stav v tejto veci, a následne, keď
na nedostatočne, len na základe tvrdení otca ustálený skutkový stav, aplikoval zákon
o rodine a občiansky súdny poriadok ohľadne výkonu rozhodnutia, prijal súd v napadnutom
rozhodnutí nesprávne právne závery až s následkom nesprávneho procesného postupu.
Sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že ako matka dobrovoľne plní súdne
rozhodnutie, v rozsahu, akom to dovoľujú reakcie a správanie samotných detí. Aj keď deti
vždy pripravuje na stretnutie v zmysle predbežne vykonateľného rozsudku, deti, aj napriek
príprave zo strany matky, odmietajú ísť na stretnutie s otcom bez nej. Jediný problém
v stretávaní je ten, že otec nemá záujem rešpektovať vôľu detí a odmieta si ich prevziať za
prítomnosti matky, keď nechcú ísť bez nej. O tomto nielen súd vo vykonávacom konaní, ale
aj orgán ochrany práv detí – kolízneho opatrovníka matka informovala, avšak na túto
faktickú vec súd pri svojom rozhodovaní nijako neprihliadal a ani sa s ňou nijako
nevysporiadal; práve naopak, súd prvého stupňa povýšil opakované množstvo, v podstate
obsahovo rovnakých oznámení otca na tvrdené porušovanie vykonateľného súdneho
rozhodnutia zo strany matky nad aktuálny a skutočný skutkový stav a nijako sa
nevysporiadal s oznámenými skutočnosťami. Fakt však je, že to, čo sa odohráva
bezprostredne v situácii, keď si otec príde po deti, je reakcia samotných, neplnoletých detí
na neadekvátne správanie zo strany ich otca: súd sa nijako nevysporiadal s tým, že
do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené trestné konanie, vedené proti otcovi vo veci
podozrenia zo sexuálneho zneužívania a týrania blízkej a zverenej osoby /poškodenými sú
matka a mal. dcéra/. Sťažovateľka v rade 1/ teda v odvolaní apelovala na to, že napadnuté
rozhodnutie nemá absolútnu oporu v skutkovom stave, pretože nie matka bráni
v uskutočnení stretnutia otca s deťmi, ale deti nechcú ísť s ním z domu samé, čo dávajú
jasne najavo a je na to mnoho svedkov. Zo zápisnice zo dňa 28. 3. 2012 (príloha) vyplýva,
že z jej strany dochádza k plneniu rozhodnutia súdu, ona sama vyvinula aktivity, aby deti
boli odovzdané otcovi, avšak deti aj napriek vyše 20 minútovému prehováraniu zo strany jej
ako matky, kolíznej opatrovníčky a vyššej súdnej úradníčky, odmietli ísť dobrovoľne
s otcom. K odovzdaniu detí otcovi teda napokon nedošlo, nakoľko kolízna opatrovníčka
a vyššia súdna úradníčka deti nechceli brať násilím.
Sťažovateľka v rade 1/ apelovala smerom k súdu pri preskúmavaní napadnutého
rozhodnutia na to, aby názor a prejavenú vôľu maloletých detí (sťažovateľa v rade 2/
a v rade 3/) súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil, pretože deti majú nárok na to, aby bola
ich vôľa braná do úvahy v každej záležitosti alebo postupe, ktoré sa ich týkajú.
Sťažovateľka v rade 1/ jasne uvádzala, že má pre deti veci vždy pripravené, navyše
deti pripravuje na stretnutie ich otcom aj po psychickej stránke a nielen bezprostredne pred
termínom stretnutia, ale aj v priebehu celého výchovného procesu a doby, keď sú deti
výlučne s matkou. Sťažovateľka tiež v odvolaní apelovala na to, že i deti majú priznané
ľudské práva a slobody, štát musí rešpektovať aj ich prejav vôle a nie vyvyšovať súdne
rozhodnutie, vydané i za takého skutkového stavu, že sa preveruje podozrenie zo spáchania
trestných činov vyššie uvedených.
Zo strany sťažovateľky v rade 1/ ako matky teda dochádza k dobrovoľnému plneniu
súdneho rozhodnutia v tom rozsahu, aký môže ona urobiť, to deti sa bránia výkonu tohto
rozhodnutia a ona nemôže ako ich matka zasahovať do ich práv, ktoré im zaručuje tak
Ústava SR ako i ratifikované medzinárodne dohovory, ktorými je Slovenská republika
viazaná. Sťažovateľka má pedagogické vzdelanie, použila všetky dostupné metódy ako deti
presvedčiť, aby sa podrobili súdnemu rozhodnutiu, avšak oni neustále odmietajú kontakt
s otcom bez jej prítomnosti.
Súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil pri svojom rozhodovaní to, že
sťažovateľka súdu i kolíznemu opatrovníkovi opakovane oznamovala, že vždy keď jej otec
detí dovolí byť pri jeho stretnutí s deťmi, stretnutie prebehne, tak ako si to vyžadujú deti.
Uvedené jednoznačne preukazuje skutočnosť, že z jej strany dochádza k dobrovoľnému
plneniu súdneho rozhodnutia dané predbežne vykonateľným rozsudkom súdu, ale je tu iný
dôvod, pre ktorý nemožno rozhodnutie vykonať v plnom rozsahu.
Tvrdenia otca o manipulácií detí zo strany matky detí sú nepravdivé. Ona deti
motivuje na stretnutie s otcom... navštívila s deťmi aj detskú psychologičku... Ona však
doporučila zvážiť úpravu styku formou znaleckého dokazovania. Správa z tohto vyšetrenia
je súčasťou súdneho spisu (príloha k podaniu zo dňa 6. 3. 2012.)
To, že deti chcú ísť s otcom iba za prítomnosti matky vyjadrili deti pred samotným
otcom, napriek tomu otec detí účelovo inicializoval vykonávacie konanie, ktoré je zjavne
v rozpore s právom chránenými záujmami, s ústavnými právami sťažovateľov ako občanov
tohto štátu..
Vo vykonávacom konaní 21 Em 2/2011 došlo k viacerým procesným a následne aj
skutkovým pochybeniam súdu. Postupom prvostupňového a odvolacieho súdu došlo
predovšetkým k porušeniu záväzného právneho predpisu a to vykonávacej vyhlášky
Ministerstvá spravodlivosti Slovenskej republiky č. 474/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú
podrobnosti výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej iba „vykonávacia vyhláška“), ktorá nadobudla účinnosť dňom 1. 1. 2012.
Poukazujem Ústavnému súdu na porušenie ustanovenia § 4 vykonávacej vyhlášky,
podľa ktorého bol súd povinný zistiť informácie o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu
a rovnako bol súd povinný preveriť dôvody nepodrobenia sa rozhodnutiu...
Prvostupňový ako aj odvolací súd..., nepovažovali za nutné skúmať dôvody
nepodrobenia sa rozhodnutiu v zmysle ustanovenia § 4 vykonávacej vyhlášky a záver, že sa
matka odmieta podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu
o výchove mal. detí oba súdy opreli hlavne o nepravdivé, nijako súdom neoverené tvrdenia
otca.
Súdy v napadnutých rozhodnutiach pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy
skutočnosť, ktorá bola preukázaná aj Zápisnicou zo dňa 28. 3. 2012, že matka detí mala
veci pre deti pripravené, chcela ich odovzdať v zmysle rozhodnutia súdu, ale deti odmietli
ísť a zo zápisnice z 28. 3. 2012 ďalej jednoznačne vyplýva, že sa nekonštatuje bezvýslednosť
opatrení v konaní smerujúcich k výkonu rozhodnutia, pretože i štátne orgány musia
rešpektovať vôľu detí a konštatuje sa, že nemohli násilím deti odňať.
Oba súdy nemali riadne preukázanú skutočnosť, že konkrétna osoba – matka detí
odmieta sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove
mal. detí a aj napriek tomu súd nariadil výkon rozhodnutia súdu. To či k stretnutiu detí
s otcom dôjde, nezáleží striktne iba na matke detí, tak ako to predpokladá súd, ale aj
na súčinnosti samotného otca detí a hlavne na vôli detí.
Nezákonnosť súdneho konania o výkon predbežne vykonateľného rozsudku súdu
zo dňa 7. 9. 2011, vedeného na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 21 Em 2/2011, je daná
i nezákonným prevedením výkonu rozhodnutia súdu, ktoré bolo nariadené odňatím detí.
Táto nezákonnosť spočíva hlavne v tom, že súd nezabezpečil zaznamenávanie priebehu
odňatia dieťaťa pomocou technických zariadení a prostriedkov určených
na zaznamenávanie zvuku a obrazu, čím postupoval v rozpore s ustanovením § 14
vykonávacej vyhlášky...
V konaní 21 Em 2/2011 nebol zisťovaný názor dieťaťa ako účastníka konania ani
prostredníctvom kolízneho opatrovníka. Síce kolízny opatrovník zasielal správu z pohovoru
s matkou, avšak z tejto správy jasne vyplýva, že nebol súdom poverený k zisteniu názoru
dieťaťa. Toto jasne preukazuje aj správa ÚPSVaR zo dňa 11. 1. 2012 pod
sp. zn. 13 P 62/2009, keď bol ostatný raz kolízny opatrovník vyzvaný súdom, aby prešetril
pomery v rodine ku konaniu pod sp. zn. 13 P 62/2009 k Návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia zo strany matky zo dňa 27. 12. 2011 a kolízny opatrovník opätovne doporučil
pedopsychologické vyšetrenie detí za účelom zistenia názoru detí...
Sťažovateľka v rade 1/... namieta... vecnú nesprávnosť titulu výkonu rozhodnutia
súdu. Matka tým, že namietala i nedostatočne zistený skutkový stav veci a nehájenie
záujmov maloletých detí a nezohľadnenie skutočných reakcií detí, poukázala i na nesprávne
právne posúdenie v konaní o výkon rozhodnutia súdu, nakoľko tieto právom chránené
záujmy, predovšetkým maloletých detí ako zároveň sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ musia
byť zohľadnené a zachované aj pri výkone rozhodnutia súdu.
Je preto v rozpore s právami sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ ako mal. detí, keď
súd neprihliadal na námietky sťažovateľky v rade 1/ ako matky, spočívajúce v tom, že deti
za každých okolností prejavili a prejavujú jednoznačne názor nestýkať sa s otcom bez
prítomnosti matky a súd pri svojom postupe názor detí v tomto konaní vôbec nezisťoval.
Prvostupňový ako aj odvolací súd opiera svoje závery o tzv. všeobecne známe
skutočnosti, že mal. deti vo veku 4 a 6 rokov sú ovplyvniteľné prostredím, v ktorom žijú,
osobami, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú ich vývoj a výchovu a ďalej o nepodložené
dohady, kde súd predpokladá iba bezprostrednú prípravu detí na stretnutie s otcom pred
stretnutím, aj napriek tomu, že matka detí uvádzala i vo svojom odvolaní, že ona deti
na stretnutie s otcom bez jej prítomnosti pripravuje počas celého výchovného procesu.
Matka detí navrhovala doplniť dokazovanie pedopsychologickým znaleckým
dokazovaním, ktoré by preukázalo, že maloleté deti M. a P. H. sa skutočne odmietajú
dobrovoľne podriadiť výkonu súdneho rozhodnutia aj napriek jej príprave, t. j. konanie
matky nijako nesťažuje výkon rozhodnutia súdu a z jej strany dochádza k dobrovoľnému
plneniu predmetného súdneho rozhodnutia.»
Sťažovateľka 1 uvádza, že „...nezisťovanie názoru dieťaťa v konaní, ktoré sa ho
dotýka je nezákonné a protiústavné, t. j. v konaní 21 Em 2/2011 zaslaním výzvy a odňatím
detí bez predošlého zistenia názoru detí ako účastníkov konania došlo k nezákonnému
postupu zo strany súdu v Žiline a boli porušené právom chránené najlepšie záujmy
maloletých detí...
Ako sťažovatelia sa domnievame, že v konečnom dôsledku napadnutými
rozhodnutiami bolo priznané druhému účastníkovi dotknutých súdnych konaní /tzn. otcovi/
lepšie postavenie ako sťažovateľom, s cieľom systematicky likvidovať možnosť domôcť sa
spravodlivého a riadneho súdneho konania a tým im nepriznať rovnaké postavenie...
Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí na vyššie uvádzané odvolacie
dôvody sťažovateľky nijako neprihliadol, rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania,
a teda Krajský súd v Žiline v napadnutom potvrdzujúcom unesení sa nijako nevysporiadal
s odvolaním sťažovateľky...
Preto matka v odvolaní opakovane poukázala i na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa
a vzhľadom na to, že dieťa má právo vyjadriť svoj názor v každom konaní, ktoré sa ho týka,
považovala matka momentálny výkon rozhodnutia súdu za akt, ktorým sa koná v rozpore
so základnými ústavnými právami a právom chránenými záujmami maloletých detí.
Vek detí, silná citová väzba detí na sťažovateľku ako matku, prežité udalosti
v minulosti, ktoré sú predmetom trestného konania... objektívne neumožňujú, aby matka
nútila deti ísť s otcom bez nej, keď to odmietajú...
Sťažovatelia v rade 2/ a v rade 3/ namietajú nezákonný postup súdu v konaní
21 Em 2/2011 spočívajúci v tom, že súd relevantne nezisťoval ich názor a následne ani
nebral do úvahy ich vôľu stretávať sa s otcom za prítomnosti matky, čím sú im uberané
práva, ktoré im zaručuje Dohovor o právach dieťaťa.
Odvolací súd ďalej chybne posúdil, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko skutkový stav veci bol
uzavretý iba na základe otcových tvrdení a predložené a navrhované dôkazy neboli
vyhodnotené a ani sa k nim či okresný súd, alebo odvolací súd nevyjadril a sťažovateľom
bolo toto právo odoprené.
V napadnutých rozhodnutiach nie je dostatočne preukázaná skutočnosť, že sa
konkrétna osoba odmieta podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú
dohodu o výchove maloletých detí a tým nie je odôvodnený postup súdu v zmysle § 273
ods. 4. Vzhľadom na nevykonané dokazovanie súdy dospeli k záveru, že sťažovateľka
pokračuje v odmietavom postoji k uskutočňovaniu stretnutia otca s maloletými deťmi iba
na základe nepravdivých tvrdení otca, s ktorými sa súdy bez vykonaného dokazovania
a preverenia pravdivosti jeho tvrdení jednoducho stotožnili. Napadnuté rozhodnutie
krajského súdu a rovnako aj rozhodnutie okresného súdu, v ktorom sa tento nevysporiadal
so všetkými uvedenými skutočnosťami týmto porušil právo na riadne odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, toto právo je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. „Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na spravodlivé súdne konanie,
upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366
z 26. 03. 2012 bolo porušené.
2. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na rovnaké postavenie
účastníkov súdneho konania, upravené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06.06. 2012 a
Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26.03.2012 bolo porušené.
3. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na nestranný a nezávislý súd,
upravené v čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012 a Okresného súdu v Žiline
sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.
4. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri
činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho
dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutiami
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012 Okresného súdu v Žiline
sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.
5. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý
v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012
a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.
6. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý
v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012
a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.
7. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zákonnú ochranu proti svojvoľnému
zasahovaniu do svojho súkromného života podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012
a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012 bolo porušené.
8. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 93/2012 z 06. 06. 2012
v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-366 z 26. 03. 2012
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
9. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov konania
vo výške 269,58 Eur za dva právne úkony a režijný paušál (jeden právny úkon =127,16 Eur
+ 7,63 Eur režijný paušál = 134,79 Eur x 2 úkony = 269,58 Eur), na účet právneho
zástupcu... všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných a iných práv uznesením
okresného súdu, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia odňatím sťažovateľa 2
a sťažovateľky 3 sťažovateľke 1 a ich odovzdanie otcovi, a postupom krajského súdu a jeho
uznesením, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 Em 2/2011 a jeho uznesením z 26. marca 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii
účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť
krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv uznesením okresného súdu
a jeho postupom z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 93/2012 a jeho uznesením zo 6. júna 2012
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď
na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
Porušenie základných a iných práv uznesením krajského súdu vidia sťažovatelia
v tom, že
- krajský súd sa nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky 1,
- postupom okresného súdu aj krajského súdu došlo k porušeniu vykonávacej
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 474/2012 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „vyhláška č. 474/2012 Z. z.“),
- súdy pri rozhodovaní neprihliadali na záujem detí a nebol zisťovaný ich názor.
a) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie okresného súdu bez nariadenia
pojednávania potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka 1 v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala, že uznesenie
okresného súdu je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí, že okresný súd
neobjektívne zistil skutkový stav a že z jej strany dochádza k plneniu rozhodnutia súdu,
avšak deti odmietajú s otcom ísť dobrovoľne.
Krajský súd v relevantnej časti uznesenia uviedol: „Rozhodnutie okresného súdu je
vecne správne.
Súd je v konaní o výkone rozhodnutia o výchove mal. detí (§ 272 a nasl. O. s. p.)
oprávnený skúmať titul výkonu rozhodnutia len z tých hľadísk, či je právoplatný
a vykonateľný. Taktiež musí byť preukázaná skutočnosť, že konkrétna osoba odmieta sa
podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove mal. detí
alebo úprave styku s nimi.
V preskúmavanom rozhodnutí titulom na nariadenie výkonu rozhodnutia bol
rozsudok Okresného súdu v Žiline č. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011, ktorý nadobudol
vykonateľnosť 12. 09. 2011. V tomto rozhodnutí, tak ako konštatoval prvostupňový súd, bola
presne uložená povinnosť matky pripraviť dieťa na styk s otcom a určené dni a hodiny,
v ktorých je oprávnený sa otec maloletých detí s oboma deťmi, bez prítomnosti matky,
stretávať.
Ako vyplýva z obsahu napadnutého rozsudku a spisu otec podaním zo dňa
08. 09. 2011 žiadal o výkon rozhodnutia práve na základe predbežne vykonateľného
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13 P 62/2009 zo dna 07. 09 2011, vykonateľného dňa
12. 09. 2011, čo v konaní bolo nesporné.
Z predmetného rozhodnutia bolo jednoznačne preukázané, že titul výkonu
rozhodnutia rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011 je
predbežne vykonateľný, tak ako vo výrokovej časti okresný súd v tomto rozsudku vyslovil.
V konaní o výkon rozhodnutia sa neskúma vecná správnosť titulu výkonu
rozhodnutia, ako to požadovala odvolateľka v dôvodoch svojho odvolania, keď tvrdila, že
okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, že nehájil záujmy maloletých detí,
neprihliadal na ich skutočný postoj k otcovi a nezohľadnil ani ich reakcie, ktoré vyjadrili
pri styku s otcom pred kolíznym opatrovníkom a vyššou súdnou úradníčkou.
Tieto námietky odvolateľky smerujú k preskúmaniu veci samej a boli predmetom
konania, ktorého výsledkom bolo práve vyhlásenie samotného titulu výkonu rozhodnutia
(rozsudku Okresného súdu Žilina 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011). Preto v konaní o
výkon rozhodnutia súd nemohol prihliadať na námietky odvolateľky spočívajúce v tom, že
deti prejavili jednoznačne názor nestýkať sa s otcom bez prítomnosti matky, čo vyjadrili aj
pred kolíznou opatrovníčkou a vyššou súdnou úradníčkou, námietky odvolateľky, že
napadnuté rozhodnutie je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí a bolo
vydané bez riadne zisteného skutkového stavu veci, že je tu potreba aj zvážiť úpravu formou
styku znaleckého dokazovania, samotný postoj otca maloletých detí je účelový v snahe
vystavovať deti stresovým situáciám, pretože tieto námietky smerujúce k preskúmavaniu
veci samej boli predmetom konania, ktorého výsledkom bolo vyhlásenie samotného titulu
výkonu rozhodnutia. Preto v konaní o výkon rozhodnutia súd nemohol prihliadnuť na
námietky odvolateľky. Všetky odvolateľkou namietané skutočnosti sa posudzovali v
základnom konaní o úprave styku maloletých detí s rodičmi, ktoré je titulom výkonu
rozhodnutia a nemôže byť predmetom prieskumu v konaní o výkone rozhodnutia.
Skutočnosťou, ktorou bolo potrebné v konaní o výkon rozhodnutia rozsudku
Okresného súdu Žilina 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011 sa zaoberať, okrem preskúmania
vykonateľnosti titulu výkonu rozhodnutia (predmetný rozsudok nadobudol vykonateľnosť
dňa 12. 09. 2011, rozsudok bol predbežne vykonateľný), bolo, či skutočne dochádza
k odmietaniu, podrobeniu sa súdnemu rozhodnutiu alebo k neplneniu tohto súdneho
rozhodnutia zo strany matky maloletých, ktorá podľa tohto titulu rozhodnutia má povinnosť
maloleté detí pripraviť na stretnutie s otcom a tieto mu odovzdať v mieste svojho bydliska,
pričom tejto jej povinnosti korešponduje oprávnenie otca stretávať sa s mal. deťmi –M.
a P., v nepárnom týždni v pondelok, v stredu, v piatok, v sobotu a v nedeľu a v párnom
týždni v utorok, v stredu a vo štvrtok, a to počas pracovných dní vždy od 16.00 hod. do
18.00 hod...
Ako vyplýva z titulu výkonu rozhodnutia, súd uložil matke mal. detí povinnosť
na stretnutie s otcom deti pripraviť a odovzdať ich do starostlivosti otca v mieste svojho
bydliska v určený čas. Z obsahu spisu súd zistil, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia
Okresný súd Žilina výzvou zo dňa 01. 02. 2012, ktorá bola matke maloletých doručená
02. 03. 2012, vyzval matku na výkon rozhodnutia a na rešpektovanie titulu výkonu
rozhodnutia – rozsudku Okresného súdu Žilina 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011, ktorý je
vykonateľný dňa 12. 09. 2011 (viď č. l. 304 a 305 spisu). Matka poukazovala na obsah
zápisnice o výkone rozhodnutia spísanej dňa 28. 03. 2012 v Rosine o 16.00 hod.,
za prítomností vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Žilina a kolízneho opatrovníka.
Z obsahu tejto zápisnice súd zistil, že za prítomnosti uvedených osôb sa malo realizovať
odovzdanie mal. detí od matky k otcovi. Z obsahu zápisnice súd zistil, že otec sa dostavil
o 16.00 hod. k matke mal. detí, ktoré odmietli s otcom odísť, napriek tomu, že matka ich
presviedčala a mala aj pripravené autosedačky. V zápisnici je konštatované, že vzhľadom
na postoj detí nedošlo k ich odovzdaniu otcovi.
V predmetnej veci titulom pre nariadenie výkonu rozhodnutia je rozsudok súdu, ktorý
upravuje styk otca s mal. deťmi vo veku 4 a 6 rokov. Je všeobecne známou skutočnosťou, že
mal. deti v tomto veku sú ovplyvniteľné prostredím, v ktorom žijú, osobami, s ktorými sa
v prevažnej miere stýkajú a ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú ich vývoj a výchovu.
Jednoznačne z obsahu spisu bolo preukázané, že mal. deti H. vo veku 4 a 6 rokov žijú s
matkou a nedochádza k pravidelnému styku s otcom. Práve preto otec požadoval nariadenie
výkonu rozhodnutia, aby bolo realizované jeho právo na styk s mal. deťmi a aby sa aj on
mohol podieľať na výchove svojich mal. detí.
Z tohto hľadiska súd neakceptoval tvrdenie matky maloletých, že mal. deti vyjadrili
jednorazový postoj k otcovi a odmietajú s nim bez prítomnosti matky byť a stretávať sa
s nim. Podľa názoru odvolacieho súdu, tak ako v odôvodnení uviedol Okresný súd Žilina, je
povinnosťou matky pripraviť dostatočne deti na styk s otcom. Táto príprava, podľa názoru
odvolacieho súdu, nespočíva iba v komunikácii, ktorá nastala bezprostredne pred
termínom, v ktorom má k stretnutiu otca s maloletými deťmi dôjsť, ale musí tomuto
faktickému stretnutiu predchádzať aj určitá príprava maloletých detí, aj výchovné
pôsobenie matky na maloleté deti, nielen v bezprostrednom časovom úseku pred stretnutím
otca s nimi, ale aj v priebehu celého východného procesu a doby, keď deti sa u matky
nachádzajú.
Súd poukazuje, že podľa vykonateľného titulu otec detí je oprávnený stretávať sa
s deťmi bez prítomnosti matky, teda je povinnosťou matky detí pripraviť ich na stretnutie
tak, aby bolo toto oprávnenie otca rešpektované, či už zo strany matky detí, alebo zo strany
samotných detí. Tvrdenie, že samotné deti odmietajú stretnutia s otcom a že matka nemá
dosah na svoje deti, nemôže im prikázať, aby sa tohto stretnutia bez jej prítomnosti
zúčastnili a nevie ich ani k takémuto konaniu a postoju prinútiť, je právne irelevantné.
Matka na základe svojich rodičovských práv a povinností je oprávnená, ale aj povinná
prijať také výchovné opatrenie, aby k stretnutiu otca s maloletými deťmi bez jej prítomnosti
došlo, bez ohľadu na to, aké sú jej subjektívne pocity alebo subjektívne pocity maloletých
detí. Súd len zdôrazňuje, že deti sú vo veku 4 a 6 rokov, preto tento vek predpokladá aktívnu
účasť matky na ich výchove a na ovplyvňovaní ich reakcii, v danom prípade je potrebné
ovplyvniť ich reakcie spôsobom, aby boli psychicky pripravené na stretnutie otca bez
prítomnosti matky, a to nielen bezprostredným pôsobením matky v krátkom časovom
horizonte pred konkrétnym stykom otca s deťmi, ale aj výchovným pôsobením hlavne v čase,
keď sú výlučne s matkou.
Skutočnosť, že nedochádza k dobrovoľnému podrobeniu sa matky titulom výkonu
rozhodnutia bola prvostupňovým súdom riadne preukázaná, preto bolo povinnosťou
prvostupňového súdu vzhľadom na § 272 a nasl. O. s. p. nariadiť výkon rozhodnutia
na základe vykonateľného titulu výkonu rozhodnutia. Súd dospel k záveru, že pred
nariadením výkonu rozhodnutia podľa § 272 ods. 1, 4 O. s. p. bola doručená povinnej výzva
k dobrovoľnému plneniu si svojich povinností, vrátane poučení o možnosti neplnenia výzvy
súdu a taktiež súd v súčinnosti s príslušným orgánom sociálno-právnej ochrany detí
a sociálnej kurately musel zabezpečiť výkon odňatia dieťaťa tomu, u koho podľa
rozhodnutia nemá byť a odovzdať ho tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk
s dieťaťom po obmedzený čas. Preto neprichádza o úvahy postup zvažovania účelnosti
nariadeného výkonu rozhodnutia súdom ako to žiadala odvolateľka – matka detí. Jedná sa
o návrhové konanie a ak sú zistené zákonné podmienky na postup podľa § 272 a nasl.,
O. s. p. je súd povinný takto postupovať.“
Ako je z citovaného uznesenia krajského súdu zrejmé, tento sa vysporiadal
so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky 1 obsiahnutými v odvolaní proti
uzneseniu okresného súdu.
Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že súdy nezistili informácie
o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu v zmysle § 4 vykonávacej vyhlášky
č. 474/2012 Z. z. Dôvodom nepodrobenia sa výkonu rozhodnutia je podľa sťažovateľky 1
skutočnosť, že deti odmietajú s otcom ísť. Toto skonštatoval aj krajský súd v citovanom
uznesení, avšak tento dôvod nepodrobenia sa výkonu rozhodnutia neakceptoval a svoj názor
ústavne súladným spôsobom odôvodnil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy
však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti
preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a nezistil, že interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem krajským
súdom by mohla zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, podľa názoru
ústavného súdu krajský súd odôvodnil svoje právne závery ústavne akceptovateľným
spôsobom, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa
Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne
akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy výkonu
rozhodnutia o úprave styku s maloletými deťmi, a spôsob, akým krajský súd v tejto veci
rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký
odporujúci základným právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože z pohľadu posudzovanej veci krajský súd vo vzťahu
k účastníkom konania dodržal podľa názoru ústavného súdu pravidlá spravodlivého
procesu, jeho postup nesignalizuje ani možnú kolíziu so základným právom podľa čl. 47
ods. 3 ústavy.
K tvrdeniu sťažovateľov, že okresný súd postupoval v rozpore s § 14 vyhlášky
č. 474/2012 Z. z., keď nezaznamenal priebeh odňatia detí pomocou technických zariadení
a prostriedkov určených na zaznamenávanie zvuku a obrazu, je potrebné uviesť, že tieto
skutočnosti mali byť obsahom odvolania proti uzneseniu okresného súdu. Pokiaľ
sťažovatelia tieto skutočnosti v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu neuviedli, nemôžu
byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu vzhľadom na už citovaný princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
b) K namietanému porušeniu čl. 141 ústavy
Sťažovatelia tiež žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu bol porušený čl. 141 ústavy.
Podľa čl. 141 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy (odsek 1). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných
štátnych orgánov (odsek 2). Článok 141 ústavy neupravuje žiadne konkrétne základné
práva, resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov pri
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
c) K namietanému porušeniu práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3 podľa čl. 3
ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje
najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho
dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom
spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť vystavené
svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo
korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť.
Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa dieťa má právo na zákonnú ochranu
proti takým zásahom alebo útokom.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 3
ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu už uvedených práv sťažovateľa 2
a sťažovateľky 3 zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa.
Je potrebné uviesť, že názor maloletých sťažovateľov a ich záujem mal primárne
skúmať súd, ktorý rozhoduje o exekučnom titule, a nie súd, ktorý rozhoduje iba o výkone už
vykonateľného rozhodnutia. Ak názor a záujem detí nebol súdom zisťovaný, je potrebné,
aby tieto okolnosti namietala sťažovateľka 1 v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný.
Pokiaľ príslušný súd názor maloletých detí nezistí a neprihliadne na ich záujem, v takomto
prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení práv sťažovateľa 2 a sťažovateľky 3
zaručených Dohovorom o právach dieťaťa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V závere považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že na základe uznesenia
okresného súdu mali byť deti odňaté sťažovateľke a odovzdané otcovi iba 28. marca 2012
o 16.00 h. K realizácii samotného odňatia detí sťažovateľke a ich odovzdaniu otcovi reálne
nedošlo, a to z dôvodu, že samotný okresný súd cestou vyššej súdnej úradníčky od výkonu
rozhodnutia upustil. Uznesenia okresného súdu a krajského súdu tak nemali reálny dosah
na základné práva sťažovateľov, ktorých porušenie v sťažnosti namietali.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2012